Tip na túru v okrese Sabinov

Hanigovce sú miesto, kde trávime veľa času a aj tentokrát sme sa sem vybrali s Gabikou stráviť víkend na chalupe. Vonku posledné dni výdatne snežilo, a tak nás čaká najprv odhadzovanie snehu a zakúrenie v kachľových peciach. Izby sú však vyzimené a kým sa nahrejú, ubehnú ešte hodiny. Nechce sa nám len tak nečinne čakať, kým sa zohrejú a rozhodujeme sa, že vyrazíme na prechádzku ku Hanigovskému hradu.

Trasa

Hanigovce – Dlhá skalka – lúčka Kremeň – východný traverz Vysokej hory – záver Táborovej doliny (Tarbočín) – Hanigovský hrad – Poľanky – Za hradom – Pastierske – západný traverz Vysokej hory – Hanigovce

Opísanú trasu prejdeme každý rok niekoľkokrát, ale po snehu sme sa sem nevybrali už veľmi dávno. Hádžeme do kachlí poriadne kláty dreva, aby nám medzitým v peci nevyhaslo, a nechávame dedinu za svojimi chrbtami. Všetko je zahalené v bielej perine a pôsobí pokojne a príjemne. A hoci je začiatok januára, máme v sebe zvláštnu vianočnú náladu, ktorú máme vždy 6. januára – to je čas, kedy pravoslávni veriaci oslavujú Vianoce. Z úcty k tradíciám starých rodičov si v tento deň vždy spravíme opakovanú vianočnú večeru. A s takouto náladou sa v snehu šliape oveľa lepšie – vidina kapustnice a šalátu, ktorý nás zajtra očakáva, je dobrým hnacím motorom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Neznačenou trasou míňame Dlhú skalku, ktorá je súčasťou bradlového pásma a v okolí dediny sa takýchto skaliek nachádza viacero. Cesta je vyjazdená od techniky na ťažbu dreva, takže zatiaľ sa nám šliape príjemne. Nenáročným stúpaním sa dostávame nad dedinu a vychutnávame si rozhľady na Levočské vrchy, Kamenický hrad a dolinu Torysy. Pod Vysokou horou na lúčke s miestnym názvom „Kremeň“ sa odpájame z vyjazdenej cesty a vchádzame do panenského snehu. Ihneď zisťujeme aká to bola výhoda kráčať v stopách traktora. Nemilosrdne sa zabárame miestami až po pás do naviatych závejov. K Hanigovskému hradu sa dá dostať popod Vysokú horu neznačenou cestou. V letnom období je to pekná trasa cez bukový les s neveľkými prevýšeniami. Teraz si na nás však zima pripravila neľahkú úlohu – prešliapavať naviate jazyky. Ale nehodlali sme sa vzdať.

Značne unavení sa nádejame, že práve v okolí Hanigovského hradu to bude lepšie a nájdeme tam množstvo vychodených chodníkov, kde sa nám bude šliapať jednoduchšie. Ale mýlili sme sa. Snehom sa len sem-tam mihnú stopy od sŕn alebo diviakov, ale ľudské stopy žiadne. Stúpanie od Táborového potoka (Tarbočín) k hradu nám trvá takmer polhodinu, v lete to zvládneme za pár minút. Prepočítavame čas a zisťujeme, že o takomto čase sme mali byť možno niekde späť v dedine a my sa tu plahočíme meter po metri, aby sme sa dostali na vrchol brala, na ktorom ležia zrúcaniny Hanigovského hradu.

Doba vzniku hradu je datovaná už do 13. storočia, kde na mieste murovaného hradu stál drevený hrádok. Pôvodný hrad (postavený z dreva) dal vystavať šľachtic Mikčo na niekdajšom slovanskom hradisku pôvodného kráľovského majetku hradu Šariš. Nasledovala prestavba hradu na kamenný a potom mal hrad len krátku históriu, ktorá sa ukončila vyhorením hradu v roku 1557 a hrad nebol viac obnovený. Dnes sa z neho zachovalo pár múrov, čelná strana hradu, ktorú zrekonštruovali dobrovoľníci a dokonca opravili vstup do hradu s vytesanou kamennou klenbou.

Po krátkej návšteve hradu nám začína byť pomaly jasné, že za svetla sa späť na chalupu ani nevrátime. Hrad dôverne poznáme, a tak si odpustíme dlhé obdivovanie. Návrat volíme, nerozvážne, nie po svojich vychodených stopách, ale po zelenej značke, ktorá sa vracia do dediny zo severozápadnej strany. Mal som naivnú nádej, že cesta bude vyjazdená terénnymi autami alebo traktormi – no to bol ďalší omyl. Už pri smerovníku „Za hradom“, kde sa dá napojiť na zelenú značku, sme pocítili obaja aké je hlúpe, že sme sa nevrátili po svojich stopách. Záveje sú na lúkach také vysoké, že sa v nich prebáram vyše pása. A každý krok je taký náročný, že už po desiatich metroch nevládzem. Gabika sa za mnou snaží predierať, ale taktiež na nej badám zúfalstvo.

Najhlbšie záveje nakoniec preliezam zvalený na brucho a v snehu akoby plávam - iste to vyzeralo ako nemotorný tuleň. O vychodenej cestičke môžeme len snívať, práve naopak, už na polceste späť k Hanigovciam nás zastihla noc a nás – vysilených a unavených chytá zúfalstvo. Trasa, ktorú v letných mesiacoch tak milujeme a máme radi tunajšiu krajinu sa nám razom znechutila. Kiežby boli Hanigovce bližšie...

Zhrnutie

Po úplnej tme schádzame znavení do dediny. Akonáhle ucítime pod nohami pevný asfalt je to väčšia radosť, ako keď na účte pípne výplata. Dedina je úplne tichá a len oranžové pouličné lampy nám osvetľujú cestu na vŕzgajúcom snehu. Keď dorazíme do chalupy, tešíme sa aspoň z teplej pece, hoci nám v nej za ten čas úplne vyhaslo. Naivne sme si mysleli, že krátku trasu zvládneme za dve hodinky. No príroda nám, tak ako neraz, opäť pripravila prekvapenie a museli sme s ňou bojovať o každý vzácny zážitok v nej.