Tipy na výlety v okresoch Detva a Lučenec

Trasa

Detvianska Huta – Vrchdobroč – Horná Brestina – Malá Dolina – Predné lazy – Píľanský tunel – Píla

Detvianska Huta a jej lazy

Slnečné, ale svieže ráno nás vítalo v Detvianskej Hute. Vykročili sme po žltej značke, ale vzápätí sme ju nechali, nech si ide na Smolno, a vybrali sme sa cestou vedúcou na Vrchdobroč. Za chrbtom sme mali panorámu Poľany a pred nami dlhú asfaltovú cestu. Zvolili sme ju preto, aby sme sa vyhli blatu a aj preto, že na začiatku túry to nie je taká nočná mora ako v jej závere. Nebol to nudný pochod, ale parádna vyhliadková trasa. Cesta sa kľukatí náhornou planinou a stále je čo obzerať. Tu nás zaujmú domčeky niektorej zo samôt, tu brezový hájik, tu pasúce sa koníky či kaplnka a detviansky kríž. Laznícky kraj je nesmierne malebný a pestrý. Príroda a ľudia tu vytvorili nádherné kulisy a my sme sa stali aspoň na chvíľu ich súčasťou.

Prvú prestávku sme si spravili pri kaplnke Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Túli sa pod mohutnými starými lipami, vedľa nej je kríž a drevená zvonička. Od kaplnky kráčame cez Vrchdobroč, čo je jedna z väčších osád Detvianskej Huty. Kedysi tu bola krčma a obchod, ktorá slúžila nielen obyvateľom okolitých lazov, ale aj prechádzajúcim turistom. Po prechode Kotmanovskými vodopádmi sme si pred ňou aj my radi posedeli. Dnes tu už nič nie je. Časy sa menia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kaplnka Najsvätejšieho srdca Ježišovho

Už cestou z Detvianskej Huty sme si všimli v diaľke červenú strechu kaplnky, ktorá je naším dnešným hlavným cieľom. Vykročili sme k nej. Prešli sme cez Vrchdobroč a ocitli sa na križovatke troch turistických značiek. Zelená pokračuje na Táňovo, žltá schádza do Dobroča, my sme sa vydali modrou cez Brestinu, ktorá končí v Mýtnej. Za zákrutou sme uvideli najskôr strechu veže a každým ďalším krokom kaplnka ako keby pomaly rástla pred našimi očami. V rannom slnku biela kaplnka s červenou strechou krásne žiarila. Kaplnka Najsvätejšieho srdca Ježišovho bola postavená v roku 1941 a jej stavitelia našli pre ňu ideálne miesto. Nerátali sme s tým, že sa dostaneme aj dnu, ale na naše prekvapenie, dvere boli otvorené. Pani kostolníčka práve kaplnku upratovala. Pozvala nás dnu a mohli sme si obzrieť interiér, ktorý je vkusne upravený v historizujúcom štýle. Maľby na stenách ladia v bledomodrých a hnedých tónoch a takisto aj obrazy krížovej cesty. Milá a veľmi príjemná pani kostolníčka ešte umocnila dobrý dojem z kaplnky. Pred kostolíkom sú obyčajné drevené lavičky, informačná tabuľa a detviansky kríž. Okolo kaplnky sú ako živý plot vysadené malé smreky. Len sa bojím, že keď vyrastú, zatienia celú kaplnku.

Ponad lazy na Predné lazy

Pokračovali sme modrou značkou, ale pohľad na kaplnku nás sprevádzal ešte veľmi dlho. Značka vedie okrajom lesa popod Bzovskú horu a o výhľady z nej nie je núdza. Vari z každého výhľadového miesta sa nám kaplnka objavila v zornom poli. Ale nielen na kaplnku sa upierali naše oči. Aj Poľana, Veporské vrchy a najmä osady učupené v údoliach, priťahovali naše pohľady. Nad samotou Brestina sme si dali obed a pokračovali v zostupe. Aj keď sa nám to občas nezdalo, ale od Hornej Brestiny len klesáme do doliny Krivánskeho potoka. Zostup je to však veľmi pozvoľný, s krásnymi výhľadmi, peknou zimnou krajinou, s hrejúcim slniečkom nad hlavou. Za lazom Strhár je miesto, ktoré nás pobavilo. Stretá sa tu červená a modrá cyklotrasa. Na tom nie je nič zvláštne, ale označenie stojí za zmienku. Smerovník nie je žiadny, len šípka na strome, ktorá jedným smerom ukazuje na červenú a druhým na modrú trasu. Aj to by ušlo, keby si pri výrobe smeroviek nepomýlili smer. Tak ju dali hore nohami a miesto C vzniklo otvorené O.

Smerovník Malá Dolina nám ponúkal dve možnosti. Ísť červenou značkou cez Dolnú Bzovú do Podkriváňa, no to by sme išli hlavne lesom a nám sa nechcelo opustiť slniečko. Preto sme pokračovali modrou značkou, ktorá viedla otvorenou krajinou ponad samoty. Necelý kilometer za Malou Dolinou vo svahu pod chodníkom bola samota, očividne opustená. Nad chodníkom však stojí úplne nový kríž. Na TuristickaMapa.sk je fotka ešte so starým nakloneným krížom. Ľudia odtiaľto síce odišli, ale zdá sa, že nezabudli. Pomaly sa blížime k Predným lazom. Posledný pohľad na kaplnku a pri smerovníku sa rozhodujeme ako ďalej.

Zostup do Píly

Modrá by nás doviedla do Mýtnej, ale je dlhá a preto volíme kratšiu červenú do Píly. Je to nová značka, vyznačená len pred rokom, nuž ju vyskúšame. Od smerovníka sme trochu blúdili po lúke, lebo sme nevideli pokračovanie. Treba ísť rovno k posedu a za posedom do lesa. Odtiaľ je už dobre značená. Vedeli sme, že bude strmá, ale že až tak!? Značka sa celý čas otrocky drží hrebeňa, žiadna serpentínka, len rovno strmo dole. Kolená dostali zabrať, ale bolo to naozaj rýchle.

Píľanský tunel

Na Slovensku máme asi desiatku opustených tunelov, cez ktoré už vlaky nechodia. Väčšina je v dobrom stave a mnohé slúžia ako turistická atrakcia. Píľanský tunel, dlhý 121 m, bol postavený počas výstavby Uhorskej severnej železnice v rokoch 1869 – 1871. Bol postavený v súvislej hornine rakúskou tunelovou metódou. Tunel bol jednokoľajný a slúžil takmer 100 rokov. Po zdvojkoľajnení úseku Lovinobaňa – Kriváň bol pre druhú koľaj vedľa tunela vykopaný zárez. Tunel bol vyradený z prevádzky v roku 1985.

Čas do odchodu vlaku sme sa rozhodli využiť na prehliadku pekného technického diela. Zostup ku Krivánskemu potoku nám trošku skomplikovalo stavenisko rýchlostnej cesty. Tadeto raz budú fičať autá po R2, no momentálne je tu rozrytá zvážnica. Trochu sme sa zablatili, ale šťastne sme prešli aj cez štátnu cestu a mostíkom cez Krivánsky potok. Oveľa náročnejší bol prechod popod železničný most. Stekajúca voda tam vytvorila klzisko a keďže sme stúpali do svahu, bola to celkom „zábava“. Za mostom ešte pár krokov po zarastajúcej lúke a sme v tuneli. Hoci je tunel postavený do oblúka, svetlo na konci je vidieť, a tak sa ani naša „bojka“ nebála. Potom sme len prešli na zastávku a počkali na vláčik.

Záver

Prvý úsek sme išli síce bez značky, ale po cestných komunikáciach. Odbočky k jednotlivým samotám sú označené miestnymi smerovníkmi, orientácia je teda dobrá. Áut tadeto chodí málo a jazdia slušne, aj peší pochod je bezpečný. Z Vrchdobroča po Predné lazy sme išli modrou značkou a odtiaľ na Pílu novou červenou značkou. Značenie je veľmi dobré, len pri odbočke na červenú sme sa trochu potrápili. Problematickejší je úsek po červenej na Pílu. Chodník je síce dobre značený, ale je veľmi strmý, vedie po starej zvážnici a je na ňom veľa papekov a kameňov. Podnetom na túru môže byť všeličo. Teraz to bola náhodná fotka na internete a vzišla z toho veľmi pekná túra malebným detvianskym krajom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek