Tipy na túry v okrese Košice-okolie

Trasa

Zádiel – Zádielska dolina – Zádielska chata – Osadník, Bodovka – Hačavské sedlo – Hačava – Hájska dolina – Háj – Turniansky hrad – Veľký Ščob – Zádielske hradisko – Okrúhly laz – Na skale – Zádielska chata – modrá značka – Bez vody – zelená značka – Na skale – Okrúhly laz – Háj – Miglinc, vyvieračka – sedlo Železná brána – Horný les – Ladislavova vyvieračka – Moldava nad Bodvou

Korona-nekorona, vander musí byť!

• 21. apríl – Vláda predstavila viacfázový program uvoľňovania opatrení,
• 22. apríl – Začala sa prvá fáza uvoľňovania,
• 6. máj – Spúšťa sa druhá a tretia fáza uvoľňovania - za prísnych hygienických podmienok sa otvárajú prevádzky služieb, vonkajšie terasy reštaurácií, ďalej sa sprístupňujú múzeá, galérie, knižnice a pod.,
• 13. máj – Vyrážam na môj druhý korovander v roku 2020, zo Zádiela do Moldavy nad Bodvou.

1. deň Zádiel – Bôrčanská planina – Hájske vodopády

O pol tretej nadránom sa z tmy vynára nočný rýchlik Poľana. Nastupujem doň v Žiari nad Hronom. V týchto časoch veľa ľudí necestuje. Je to vidieť aj na obsadení vozňa. Nikoho tu niet. Vyberám si najsympatickejšie kupé, zastieram závesy a rozťahujem sedačky. Pred sebou mám štyri hodiny cesty. Rýchlo zaspávam, a keď mi zazvoní budík, vlak vychádza z Jablonovského tunela. Balím veci a zakrátko piskot bŕzd ohlasuje stanicu Moldava nad Bodvou. Tu vystupujem.

Presúvam sa na dopravný terminál „Mesto“, odkiaľ mi ide o hodinu autobus do Zádiela. Čas do jeho odchodu strávim v miestnej krčme, ktorá by sa dala charakterizovať ako búda, kde čapujú pivo. Keďže je pracovný deň, autobus zachádza až do Zádiela, kde na malom námestí vystupujem. Upravujem si výstroj, rozťahujem paličky a vyrážam smerom k Zádielskej tiesňave. Tú vyerodoval Blatný potok, ktorý má v čase hydrologických extrémov obrovskú eróznu silu. Tiesňava je hlboká 400 m, dlhá 2 km a v najužšom mieste má šírku menej ako 10 m. To sa nachádza pod Cukrovou homoľou, ktorá je jej najcharakteristickejším skalným útvarom. Je tu približne 100 jaskýň, pričom najznámejšia je Kráľovská jaskyňa, o ktorej sa traduje, že sa v nej ukryl uhorský kráľ Belo IV. pred Tatármi. Je to však len legenda, aj keď v časoch jeho panovania stála v blízkej obci Hrhov kráľovská kúria a na svahoch nad ňou kamenný hrad. Jaskyne slúžili v nepokojných dobách ako refúgiá (Lôžková jaskyňa).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za parkoviskom sa vnáram do lesa. Postupujem po ceste vedúcej dnom tiesňavy. Keby som tadiaľto išiel v čase, keď sú stromy bez lístia, videl by som jej monumentálne skalné steny. Teraz ich ukrýva hustý les, a tak sa môžem kochať len potokom, ktorý tu vytvoril viaceré kaskády a malé vodopády. Aj Cukrová homoľa je takmer celá skrytá za korunami stromov. V minulosti boli svahy tiesňavy riedko zalesnené, preto je škoda, že celá zarástla. Napriek tomu si jej prechod naplno užívam. Cesta mierne stúpa k rázcestiu pri horárni. Odtiaľto pokračujem po zelenej značke. Vedie okolo Zádielskej chaty, ktorá je na moju radosť otvorená. Po dobrom guláši pri pive dlho oddychujem. Treba mi nabrať síl, lebo ma čaká dlhé stúpanie až pod vrch Osadník.

Začiatok je strmý, veď idem Strmou dolinou. Neskôr sa stúpanie zmierňuje a prichádzam na lúku pod Vraními skalami. Ukrývajú mimoriadne atraktívnu roklinu s jaskyňou Snežná diera. Škoda len, že je verejnosti neprístupná. Cez les sa dostávam na ďalšiu rozsiahlu lúku. V jej JZ cípe sa pri jaskyni Marciho diera nachádza prameň. Pomocou GPS-ky ho bez problémov nachádzam. Po občerstvení studenou vodou pokračujem poľnou cestou krížom cez lúku k poľovníckej chate Berbuc (za chatou je prameň). Tu stretávam tri učiteľky z Dobšinej, s ktorými sa dávam do reči. Pýtam sa ich, či poznajú rodinu môjho kamaráta, ktorého otec - Srb sa tu počas SNP zoznámil s manželkou a po vojne zostali žiť v Dobšinej. Samozrejme, že áno, tak sa náš rozhovor trochu viac pretiahne. Preto musím rezko pokračovať.

Po zvážnici sa dostávam na križovatku značiek Osadník – Bodovka. Tu sa začína oblasť rozsiahlych rúbanísk. Z bývalých hustých lesov veľa nezostalo, a tak výhľad na hrebeň Volovských vrchov je akou-takou náplasťou za neutešený stav. Po hodine chôdze sa dostávam do ťažbou neporušených lesov. Hneď mám lepšiu náladu. Násobí ju niekoľko pekných lúk, cez ktoré prichádzam do Hačavského sedla. Krajina tu má charakter anglického parku. Pri božej muke sa križuje viacero značiek. No skôr, ako sa vyberiem do Hačavy, v blízkom prístrešku si oddýchnem.

Chodník vedie malebným krajom, neskôr sa napojím na lesnú cestu, ktorá ma dovedie do dediny. Zachovala sa tu pôvodná ľudová architektúra z prelomu 19. / 20. storočia, ako aj barokovo-klasicistický kostol z 2. polovice 18. storočia s pekným ikonostasom, ktorý si so záujmom prezerám. Po jeho prehliadke schádzam dole do dediny. V krčme si doprajem dlhšiu pauzu. Od miestnych štamgastov sa dozvedám, že aj v obci Háj, kde dnes plánujem táboriť, je krčma otvorená. A to je dobrá správa! Po nabraní síl vyrážam.

Čaká ma prechod Hájskou tiesňavou so sústavou vodopádov. Podobne ako Zádielska tiesňava, bola aj Hačavská v minulosti odlesnená. Dnes tu rastie les a len v čase vegetačného kľudu sa dajú obdivovať jej skalné steny. Šliapem po asfaltke a nedočkavo vyzerám Čertov most s odbočkou k vodopádom. Tiesňava je tu široká ledva 10 metrov a skalné steny dosahujú výšku takmer 150 metrov. Keď sem dorazím, opúšťam asfaltku a chodníkom sa dostávam k prvému vodopádu. Dokopy je ich desať. Voda hučí, prietok potoka je veľký, hoci v lete a na jeseň býva v koryte vody badateľne menej. Za Horným vodopádom nasleduje Stredný a po ňom 7 metrov vysoký Veľký vodopád. Pri ňom sa nachádzajú dva prístrešky s ohniskami, kde by sa dalo pohodlne prespať. Nasledujú štyri menšie vodopády (Smaragdový, Kamenný žľab, Hájsky a Malý most) a Hájska kaskáda, ktorá akoby bola zmenšením kaskád Plitvických jazier. Predposledný vodopád Veľký most je najširší a posledný, stojaci takmer na okraji dediny, je 5-metrový Dolný vodopád.

Celá sústava ma uchvátila svojou krásou, preto si spokojne vykračujem dole dedinou. Nejdem dlho, keď po pravej strane zbadám krčmu. Na priedomí sedia domáci, ku ktorým sa pripájam. Debatujeme, popíjame, až mi skoro zatvoria obchod stojaci hneď vedľa. Rýchlo si dokúpim veci na pravý vandrácky večer, dám si ešte pivo a vraciam sa k vodopádom. Nakoniec som sa rozhodol nehľadať miesto na táborenie niekde poniže dediny, ale využijem prístrešok pri Veľkom vodopáde a tam prespím. Zapaľujem oheň a onedlho sa dolinou šíri vôňa opekaných dobrôt. Ako sa dno doliny ponára do tmy, oheň dohára a pri šume padajúcej vody zaspávam.

2. deň Hájske vodopády – Zádielska planina – Hájske vodopády

Vstávam na svitaní, rýchlo sa balím a hneď vyrážam. V obchode si kupujem čerstvé pečivo (včera som si ho musel objednať, aby sa mi ušlo) a aj nejaké to pivo do batoha. Cestou cez dedinu obdivujem viaceré pekne upravené sedliacke domy. Za obecným úradom zabočím k lesu. Chodník najprv mierne stúpa, neskôr ma strmšie privádza do sedla pod Turnianskym hradom. Návštevu hradu si nenechám ujsť. Po pôvodnej prístupovej ceste vchádzam do miesta, kde stála hlavná brána. Cestou si všímam v skalách vyjazdené koľaje od vozov smerujúcich na hrad. Vznikol krátko po tatárskom vpáde. Často menil majiteľov. V roku 1685 bol poškodený cisárskymi vojskami, napriek tomu boli niektoré jeho budovy obývané ešte v roku 1848. V tomto období národnooslobodzovacích bojov boli v zachovalých častiach hradu ubytovaní domobranci. Z ich nedbanlivosti vznikol požiar a od toho času sa hrad mení na ruinu. Počas II. svetovej vojny Nemci vážne poškodili múry hradu, keď odtiaľto ostreľovali cestu vedúcu do Košíc.

Po prehliadke ruín sa vraciam do sedla Hradná stráň. Z neďalekej Turne nad Bodvou sem vedie modrá značka. Pri turistickom smerovníku si otváram pivo. V duchu sa vraciam k predchádzajúcim návštevám hradu a k príjemnej spomienke na reštauráciu „Pod hradom“, ktorá bola koncom 90-tych rokov 20. stor. viackrát zaradená do bedekra TOP 100 reštaurácií na Slovensku. Ktovie, či je ešte otvorená…

Takto zadumano pomaly stúpam hore pretiahnutým chrbtom. Chodník sa kľukatí cez škrapové pole plné krovín. Aj slnko začína páliť, tak som rád, keď sa dostávam do tieňa lesa. Zakrátko som na Zádielskej planine. Prechádzam nezameniteľnou krasovou krajinou. Bývalé rozsiahle lúky pomaly zarastajú teplomilnou vegetáciou. Netrpezlivo čakám odbočku k vyhliadke nad Zádielskou dolinou. Keď som v roku 1982 prvýkrát navštívil Slovenský kras, práve tu sme táborili. Konečne som na mieste! Znovu ma uchvacuje pohľad na tiesňavu. Idem chodníkom vedúcim okrajom brál. Z viacerých miest sú výhľady na protiľahlé skalné steny. Na lúke sa znovu napojím na značku a okolo ovčína prichádzam na vyhliadku Na skale.

Po modrej značke rýchlo zbieham dole do Zádielskej doliny. Už sa teším na Zádielsku chatu, kde mám naplánovaný dlhší oddych. Dnes je takmer letný deň, tak osviežujúce pivo na terase chaty mi padne veľmi vhod. Niekoľko plechoviek si beriem do batoha a po hodine vyrážam. Prechádzam hornou časťou Zádielskej doliny, ktorá nie je až tak atraktívna ako jej dolná časť. Po trištvrte hodine odbočujem a okrajom rúbaniska začínam strmo stúpať. Musím zbystriť pozornosť, lebo značiek je tu pomenej. Pre istotu kontrolujem správny smer na navigácii. Križujem zvážnicu, za ktorou je postup bezproblémový.

Keď som na planine, znovu prechádzam striedavo lesom a lúkami. Tešiac sa z krás krajiny prichádzam na rázcestie Bez vody. Odtiaľto sa po zelenej značke vraciam k vyhliadke a zároveň aj križovatke turistických trás Na skale. Celý úsek je mimoriadne krajinársky hodnotný. Prechádzam cez lúku s výhľadmi na okolie, potom znovu lesom a opäť cez lúku posiatu solitérnymi stromami. Na viacerých miestach sa dá odbočiť k výhľadom alebo sa len tak vybrať objavovať krásne zákutia. Už sa teším na Zádielske hradisko, ktorého mohutné valy sa nachádzajú pri turistickom smerovníku Okrúhly laz. Ako tam dorazím, hneď sa vyberám na ich prieskum. Val je veľmi dobre zachovaný naprieč celou planinou. Na jeho vonkajšej strane je pekne vidieť priekopu. Takmer celý si ho prejdem. Spokojný si sadám do trávy. Posilním sa jedlom a keď dopijem posledné pivo, je čas na zostup do obce Háj.

Značka vedie dole po zvážnici plnej skál, takže opatrnosť je na mieste. Do dediny vchádzam povyše krčmy. Už ráno som sa rozhodol, že aj dnešnú noc strávim v prístrešku pri Veľkom vodopáde. Preto si idem hneď do obchodu objednať na ráno čerstvé pečivo a dokúpiť dačo „ostrejšie“ na večer. Potom zaujmem miesto na terase krčmy. Uveličený, ale hlavne spokojný s dnešným dňom sa po takmer dvoch hodinách vraciam k Veľkému vodopádu. Opäť rozbaľujem tábor, zbieram drevo, zapaľujem oheň a vandrácky večer sa môže začať…

3. deň Hájske vodopády – Jasovská planina – Moldava nad Bodvou

Dnes ma namiesto budíka budí šum vodopádu a spev vtákov. No čo viac si môžem priať! V kľude vstávam, balím veci a pomalým krokom sa vraciam do dediny. Pred obchodom raňajkujem a po rozlúčke s predavačkou vyrážam. Značka vedie ponad záhrady, neskôr sa chodník napája na lesnú cestu. Pomaly stúpam hore kopcom. Čím som vyššie, tým mám lepšie pohľady na Turniansky hrad, Zádielsku planinu a okolie Turne nad Bodvou. Ešte zdolám posledný stupák… a som na Jasovskej planine. Cestou viackrát vyplaším menšie stáda sŕn.

Zakrátko prichádzam k veľkému ovčínu. Nikoho tu niet, ani ovce, ani bača, ani valasi. Priestory salaša sú uzamknuté, ale na zastrešenej terase by sa dalo pohodlne prespať. Dlho sa tu nezdržujem a presúvam sa do plytkej doliny s vyvieračkou Miglinc. Voda z nej je zachytená do veľkých válovov. Sediac pri nich študujem mapu a teším sa na krásne Hačavské lúky pod sedlom Železná brána, ktoré si pamätám z predošlých túr. No prv ako k nim prídem, prechádzam zalesnenou dolinou s peknými bralnatými útvarmi. Ako som spomenul, idem cez lúky, ktoré sú podľa mňa najkrajšou časťou Jasovskej planiny.

Pod sedlom odbočujem zo značky a idem sa pozrieť, či ešte stojí prístrešok, kde som pred siedmimi rokmi spal. Vlastne ide len o bivak so šikmou strechou, pod ktorou sa dá ukryť. Od prístreška sa presúvam do sedla Železná brána. Križujú sa tu značky z Jasova, Medzeva a Hačavy. Z lúky pod sedlom sa otvárajú výhľady na južnú časť Jasovskej a Zádielskej planiny, ktoré si dlho užívam. Mám rád takéto miesta, kde si môžem zaspomínať na dávne vandre, starých kamarátov a na zážitky s nimi.

Tesne pred jedenástou hodinou opúšťam toto čarovné miesto. Ledva viditeľný chodník ma privedie na poľnú cestu, ktorá vedie cez brezové háje. Neviem prečo, ale pripomínajú mi ruskú krajinu. Nakoniec sa vnáram do lesa, ktorým pokračujem k rázcestiu Horný les. Tu na kraji vyprahnutej lúky stojí opustená maringotka so sedením. Krátko si oddýchnem a znovu lesom postupujem k Ladislavovej vyvieračke. Smäd sa hlási, preto netrpezlivo čakám, až sa tam dostanem. Keď lesná cesta vchádza na lúku viem, že som tu. Toto miesto má svoje čaro. Okrem vyvieračky a poľovníckej chaty je tu veľmi citlivo opravená ruina kostola sv. Ladislava, ktorá je náznakovo zrekonštruovaná pomocou drevených trámov. Stavba vznikla v 15. stor., ale nemala dlhého trvania, nakoľko ju koncom 16. stor. zničili rabujúci Turci. Od ruín je pekný pohľad na široké okolie od Kojšovskej hole po hrebene Slanských vrchov. V tieni starých stromov oddychujem.

Z prameňa si dopĺňam vodu a skôr ako vyrazím, idem preskúmať chatu. Na zastrešenej terase by sa dalo celkom dobre prespať. Vedľa stojí prístrešok s upraveným ohniskom. Nasleduje opäť dlhší úsek lesom. Cesta pomaly klesá až do doliny potoka Drieňovec. Za mostíkom nasleduje krátke stúpanie na lúku, cez ktorú sa dostávam k okraju Moldavy nad Bodvou. Prechádzam okolo krosového areálu ku garážam. V týchto miestach by sa mala nachádzať Moldavská skalná brána a Moldavská jaskyňa. A naozaj, oba prírodné výtvory sú hneď vedľa trasy značky. Skalná brána je úchvatná, ako aj vstupný portál jaskyne. Cez mrežu nazerám do jej temných útrob. Je známa horizontálnym systémom krátkych chodieb, ktoré vytvárajú dokonalý labyrint. Čo ma ale mimoriadne rozčuľuje, je množstvo odpadkov, smrad z výkalov a odhodené injekčné striekačky, ktorými je zamorené celé okolie. No, narkomani tu majú miesto, kde snívajú svoje sny…

Ulicou pomedzi garáže sa presúvam do mesta. Najprv si na námestí prezriem krásny gotický kostol. Ten tvoril v 15. stor. jadro obrany mesta. Totižto, v 15. storočí vypukli boje o uhorský trón. Kráľovná Alžbeta na podporu práv svojho syna Ladislava Pohrobka privolala českého žoldniera Jána Jiskru z Brandýsa. Ten okrem ďalších miest a hradov obsadil aj Moldavu, ktorú premenil na pevnosť. Dlho ju nemal v držbe, lebo v roku 1449 ju dobyl Ján Huňady. Všetkým preživším obrancom nechal vypichnúť oči, poodtínať ruky alebo nohy. Nuž, doba bola taká… V čase tureckých bojov boli múry, valy a bašty opravené. Dnes z opevnenia nevidieť nič. Všetko zaniklo, zostal len terén dokumentujúci jeho priebeh a archeologicky doložená brána v južnej časti Hlavnej ulice.

Na námestí pri kostole ma zaujme replika drevenej Szojkovej brány, ktorá ako jediná prežila ničivý požiar v 18. stor. Ale dosť bolo histórie, teraz len vyzerám útulnú krčmičku, kde počkám na odchod vlaku. Aj ju nachádzam. Pri dobrom pive tradične zhodnotím vander. Bol výborný! Po takmer dvoch hodinách sa presúvam na železničnú stanicu. Onedlho ma rušiaci vlak vezie domov.

A nakoniec si v duchu zakričím: Korona-nekorona, vander musí byť!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek