Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Prostredný (Pribilinský) salaš v Račkovej doline (reprofoto: Ovčiari na Slovensku, 2020)
Prostredný (Pribilinský) salaš v Račkovej doline (reprofoto: Ovčiari na Slovensku, 2020) Zatvoriť

Extra Salaše, búdy a koliby - pohľad späť

Odjakživa ma pri potulkách prírodou zaujímali staré opustené ľudské stavby a z nich predovšetkým salaše, koliby, senníky, búdy a laznícke domy. V posledných desiatkach rokov sa k nim pridali aj chaty v romantických zákutia lesov a lúk Slovenska. Takmer vždy, keď som na nejaký spomínaný objekt natrafil, išiel som si ho pozrieť a preskúmať. V zákulisí mojej duše ma lákalo vedieť viac. O histórii, vzniku a využití a v neposlednom rade o ľuďoch, ktorí tu žili a pracovali.

Neskôr som svoje potulky rozšíril o občasné opekačky, nocovačky s kamarátmi v opustených horských chatách, pri salašoch. Boli to nádherné chvíle na krásnych miestach najmä v okolí môjho bydliska. Moje turistické nadšenie však stále rástlo a postupne som sa na noc v salašoch, kolibách, búdach a chatách dostával stále častejšie, ďalej a mnohokrát aj sám. Počas dlhých večerov, nocí a skorých rán hlavne v zime a v nepriaznivých podmienkach som pravidelne rozmýšľal a ďakoval, že takéto objekty tu sú a poskytujú útočisko pre nadšencov turistiky.

Turisti ich "zdedili" ako dedičstvo po pomaly sa vytrácajúcej, respektíve modernizujúcej sa kultúre salašníctva. Fungujúce salaše sa len ojedinele nachádzajú veľmi ďaleko od obcí, na holiach a horských lúkach. Prevažne sú umiestnené za obcou alebo vzdialené od nej pár kilometrov. Väčšinou k nim vedie cesta schodná na osobnom aute.

Významný dôvod tu zohráva v podstate nový fenomén ochrany prírody, ktorý má v posledných desaťročiach dôležitú úlohu. Prejavom ochrany sú národné parky a územia s rôznym stupňom ochrany, ktoré na Slovensku zaberajú drvivú väčšinu hôľnych terénov, kde v minulosti stáli salaše. A tak je to správne.

Jedným z mála aktuálnych príkladov pasenia vo vyšších polohách je pasenie oviec v oblasti Chyžiek a Kráľovej studne vo Veľkej Fatre. Tiež dobytok pasúci sa v oblasti Šiprúňov a Chabzdovej. Väčšina salašov sa v súčasnej dobe nachádza nižšie, najmä v stredných a nižších polohách našich hôr.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na mnohých spomínaných miestach však po pastieroch zostali viac či menej opustené salaše, búdy a koliby, z ktorých dnes turisti a tiež fotografi alebo oboje ťažia. Viaceré z nich po rokoch prešli rôznym stupňom rekonštrukcie a iné sú desaťročia nechané napospas prírodným živlom.

Pojem salaš

Pomenovanie salaš v minulosti označoval súbor všetkých stavebných objektov, ktoré tvorili dočasné sídlo pre pastierov oviec, ohrady, komárniky a iné stavby pre ovce a ďalšie zvieratá. Centrálnou stavbou salaša je koliba, ktorá v staršom období bola jednopriestorovou stavbou. Slúžila ako výrobňa produktov z ovčieho mlieka, sklad syrových výrobkov a tiež obytný a odpočinkový priestor ovčiarov. Ústredným miestom koliby bolo ohnisko vybudované na zemi a obložené kameňmi, nad ním bol hák na zavesenie kotla, slúžiaceho na spracovanie mlieka a na prípravu jedál. V zadnej časti koliby, v priestore oddelenom doštenou priečkou bola komôrka na uloženie výrobkov z ovčieho mlieka a polica na dozrievanie syra. Keďže koliba slúžila aj ako obytný priestor ovčiarov, bol tu stôl a oproti ohnisku drevené lôžko pre baču, prípadne veľké spoločné lôžko. V kolibe mali valasi svoje osobné veci uložené v priestore nad vstupnými dverami. (Zuskinová, I.)

Mnohé zo zachovaných stavieb dnes my turisti využívame ako miesto oddychu, útočisko v čase nepohody, úkryt pred prírodnými živlami alebo aj ako nocľah. Z vlastnej skúsenosti viem, že spať v nejakom objekte zhotovenom ľuďmi, prípadne v jeho tesnej blízkosti dodáva pocit určitej väčšej istoty, najmä v prípade sólo putovania. Sála z neho pocit akéhosi bezpečia a špecifického až posvätného priestoru, kde má človek moc nad zvyškom prírody a cíti sa tu istejšie, aj keď je to častokrát polorozpadnutá chajda. Pocit tam však stále je.

Podľa Zuskinovej medzi salašné stavby patrili aj rôzne búdy a prístrešky na stráženie oviec, v ktorých valasi nocovali pri ohradách oviec. K nevyhnutnej súčasti stavieb salaša patrili ohrady - košiare pre ovce, ktorých hlavnou funkciou bolo udržať stádo pohromade a v rámci možností ho čiastočne ochrániť pred divou zverou a zlodejmi.

Historické umiestnenie salašov vo viacerých lokalitách dokumentujú chotárne názvy, napr. Salašky / Salášky (Turecká), Starý salaš a Salašky (Nižná Boca), Salašíky (Čierny Balog). Prevažne na východnom Slovensku má rovnaký význam ako salaš slovo košiar - napríklad Košiarny briežok (Slovenský raj) a mnohé iné.

Druhy salašov a ich fungovanie

Salaš a s ním súvisiace stavby a ich konštrukcia sa líšili od regiónu, prístupnosti stavebných materiálov, architektonickej a staviteľskej zručnosti ich autorov, potrieb konkrétneho salaša (kvantitatívnych - počet oviec, valachov) a tiež nadmorskej výšky, v ktorých stáli.

Okrem drevených zrubových kolíb sa v minulosti vyskytovali aj koliby kamenné. Nachádzali sa na najvyššie položených salašoch v oblasti Vysokých a Západných Tatier, na miestach, kde sa končilo pásmo lesov a začínalo pásmo kosodreviny. Hornoliptovskí bačovia spomínali na kamenné koliby v hornej časti Tichej, Kôprovej doliny a pri Temnosmrečinských plesách. Tiež v Mengusovskej doline a Kamenistej doline v Západných Tatrách a v menšej miere aj na iných miestach. Koliba bola postavená z kameňov nakladených na seba do výšky max. 150 cm, Zvnútra boli kamene hladké, z vonkajšej strany mala koliba tvar kamennej hroble. Konštrukciu dvojspádovej strechy tvorili štiepané polená prikryté kôrou zaťaženou kameňmi. Drevená zrubové a kamenné koliby boli budované na všetkých pravidelne používaných miestach pre salaš a mali charakter stálych trvalých objektov. (Zuskinová, I.)

Prvotnou podmienkou fungovania salaša bola kvalitná a dostatočná pastva. Pásť sa však nemohlo na najbližších lúkach v blízkosti dediny celú sezónu, pretože lúky boli kosené pre potreby zimného prikrmovania senom. Na základe týchto dvoch faktorov sa salaše v priebehu pastierskej sezóny presúvali v závislosti od možností konkrétnej oblasti. Vo väčšine oblastí išlo o dvojetapové pasenie. V skorých jarných a neskorších jesenných mesiacoch pri dedine a v letnej vegetačnej sezóne na vzdialenejších a vyššie položených pastvinách. Regióny s vysokohorským, hôľnym terénom umožňovali dokonca až trojetapové vypásanie (Liptov, Horehronie, Orava).

Napríklad v chotári obce Priechod sa páslo v skorých jarným mesiacoch pri dedine v lokalitách Horné záhumnie, Stránička, Kavnazie. V druhej etape sa salaš presúval na horské lúky Močare (odborne Močiare) v oblasti Hrubého vrchu v Starohorských vrchoch. V susedných obciach sa využívali napríklad blízke lokality ako Vlačuhovo a Skorušiny.

Typickým príkladom etapovitého vypásania lúčnych (v blízkosti dedín) a pasienkových polôh (na vzdialenejších pasienkoch a holiach) bola obec Pribylina. Od jarného vypásania lúk za dedinou sa v závislosti od počasia začiatkom mája (v dobe zákazu pasenia kosných lúk) presúval salaš na lokalitu na Prostrednom / Prostrednô (1230 metrov) v Račkovej doline. Od konca júna až polovice júla sa pribylinský salaš presúval až do lokality pod Klinom. Bola tretím a najvyšším stanovišťom salaša. Koliba pod Klinom (1427 metrov) je najvyššie položenou ovčiarskou kolibou na Slovensku. Vysokohorské pasienky poskytovali pre ovce dostatok kvalitnej paše. Valasi pásli ovce až do výšky 2000 metrov v Gáborovej a Račkovej doline a na úbočiach Klinu (2172 metrov). (Zuskinová, I.)

Zaujímavou a málo známou súčasťou salaša je aj tzv. komárnik. V niektorých obciach horného Liptova funkciu samostatného skladovacieho priestoru spĺňal komárnik - samostatný objekt pred vstupom do koliby určený na dozrievanie syra. (Zuskinová, I.)

Konštrukcia komárnika sa zachovala napríklad pred spomínanou kolibou pod Klinom. Výrazne k tomu prispela aktívna pomoc a záchrana záchrancov / ochranárov objektov ľudovej architektúry. Momentálne je z neho uchovaná strieška, pod ktorou je umiestnený stolík a lavica. V lete pri návšteve známej útulne som ho obdivoval a podvečer pod ním posedával s dvomi Čechmi. Na tomto mieste, pred kolibou je umiestený sud určený na tekuté výrobky z ovčieho mlieka, predovšetkým žinčicu.

Rok na salaši

Rozhodujúcim termínom pre organizáciu salaša boli v každej oblasti Slovenska rôzne dátumy. Napríklad v oblasti Starohorských vrchov v dedinách Priechod, Selce to boli fašiangy. Do tohto termínu malo salašnícke spoločenstvo (t. j. vlastníci oviec) dohodnutého baču na blížiacu sa sezónu. Ten si dohodol valachov, polvaláška (t. j. mladší, začínajúci valach) a honelníka k svojmu stádu.

Bača dal podľa počasia po dedine vyhlásiť termín, kedy sa budú ovce brať na salaš. V spomínanej oblasti to bolo zvyčajne "na Ďura" 24. apríla. Salašné hospodárenie vrcholilo koncom leta, kedy sa spoločné salaše začali postupne premiestňovať z vysokohorských pasienkov na pastviny bližšie k dedine. (Kolektív autorov)

V súčasnej dobe sa aj vplyvom postupne sa meniaceho podnebia a výraznejších výkyvov počasia začína s pasením napríklad oblasti Starohorských vrchov aj v skorších termínoch začiatkom apríla. Situácia závisí od aktuálnej poveternostnej a vegetačnej situácie toho ktorého roku. Koliby a búdy často nahrádzajú modernejšie maringotky, ktoré sú mnohokrát umiestnené blízko pri dedine. Rozšírené sú tiež salaše spojené s agroturizmom, zamerané na predaj výrobkov, ku ktorým sa dá pohodlne dostať autom.

Termín ukončenia salašníckej sezóny býval tradíciou určený na konkrétny deň, záležal však aj od počasia, množstva paše, príchodu mrazov a snehu. Obvykle sa určoval na niektorý z dní druhej polovice októbra a často sa spájal z menami, na Gála - Havla (16. október) alebo na Mitra - Demetra (26. október). (Zuskinová, I.)

Salaše a turisti

Salaše, koliby a búdy predstavovali výrazný prejav pospolitej architektúry nie bohatej a mocnej, ale prostej a striedmej. Z nej dodnes dýcha skromnosť, ale aj prívetivosť a útulnosť, takže dobre vyjadruje ducha prírody a krajiny z ktorej vyrástla. V chalupách, salašoch, kolibách a senníkoch roztrúsených po lazoch a kopaniciach je čosi z ducha voľnosti, slobody a nezávislosti. (Hlaváč a kol.)

V nich dnes často oddychujeme, ukrývame sa pred dažďom alebo slnkom, prípadne tu nocujeme. Zažívame tak magické spojenie s históriou miest a ľuďmi, ktorí tu žili a pracovali. Svoje povolanie vykonávali s láskou, mali radi zvieratá a prírodu. Rozumeli všetkým jej zákonitostiam, chránili ju a dbali o jej vzhľad. Tomu všetkému ich naučil tvrdý život a práca na horách, mnohokrát vo vysokohorskom prostredí. Museli si vedieť poradiť v každej situácii. Medzi ľudí, ktorí významnú časť svojho života strávili na salašoch v rôznych kútoch okolia Banskej Bystrice patril aj v známy bača, rezbár, fujarista a môj starý otec - Pavol Vajda-Šurec. Myslím, že aj po ňom som zdedil vzťah k prírode, jej ochrane a slobode a voľnosti, ktorú ponúka. Odjakživa ma lákalo vedieť, čo je za tým kopcom a za ďalším a ako to tam vyzerá.

Ochranári, nadšenci a viacerí z nás turistov prispievajú osobne svojou prácou, časom alebo finančne na údržbu a opravu salašov a búd. Typickým príkladom je dlhoročná práca v rámci akcie "Senníky a salaše ako turistické útulne" pod vedením známeho ochranára a zakladateľa aktivity zaoberajúcej sa záchranou zrubových objektov - Mikuláša Hubu.

M. Huba v časopise Krásy Slovenska č. 3-4 / 2021 uvádza: "Teší náš, že niekoľko desiatok senníkov a salašov sa skutočne podarilo zachrániť a potešiť tak nielen oko fotografa-krajinára, ale aj turistu, ktorý je z času na čas odkázaný na to, aby v horách našiel strechu nad hlavou a pod ňou ohnisko pri ktorom sa dá zohriať a osušiť, či dokonca pričňu, na ktorej sa dá núdzovo prenocovať."

Medzi novšie skupiny vykonávajúcu opravu a údržbu objektov patrí občianske združenie Sloboda pohybu, pod taktovkou ktorého sme sa v priebehu minulého roka viacerí zapojili v rámci možností do opráv a vylepšovaní salašov a útulní. Mnohé bývalé salaše na fantastických miestach sa už nezachovali ako napríklad salaš na Veľkom boku. Iné "melú z posledného".

Rovnako sa stavajú nové zariadenia určené pre turistov, čo je vítaná aktivita najmä v oblastiach, kde neostalo dedičstvo salašníckych stavieb, prípadne tam nebolo realizované. V čase prác na tomto článku sa objavili aj odvážne aktivity stavania útulní s modernou architektúrou, ktoré otvárajú diskusiu ako ďalej. Verím však, že duch prírody a krajiny, ktorým dýchajú salaše vhodne vštepené do krajiny ostane živý a zachovaný ešte dlhé desaťročia.

Na záver chcem uviesť, že v danej téme nie som odborník a rád nechám priestor na doplnenie, prípadnú opravu a diskusiu. Už dlhšiu dobu som uvažoval nad napísaním pár viet k tejto téme.

Použité zdroje:

Fotogaléria k článku

Najnovšie