Trasa

Priesmyk Branisko (Chvalabohu) – Rozsochy – Patria – sedlo Smrekovica – Kravcová – Smrekovica – Zelená skala – Prašivá, sedlo – Skládka nad Kyselkou – priesmyk Branisko (Chvalabohu)

Východzím bodom túry je sedlo Chvalabohu, prístupné autom po starej ceste. Zo sedla sa severné pokračovanie hrebeňa v dĺžke 3 km dvíha cez vrch Príkre (935 m) až po Petrovu horu (1046 m). Tu sa hrebeň stáča východným smerom a zakrátko kulminuje vo svojom najvyššom bode, ktorým je Smrekovica (1200 m), hlavný cieľ túry. Viditeľná je priamo z priesmyku Branisko. Zo Smrekovice terén výrazne klesá do sedla Smrekovica, kde sa hrebeň stáča naspäť na juh. Po troch kilometroch vrcholí druhýkrát na hore Patria (1171 m), ktorý je druhým najvyšším bodom pohoria Branisko. Mimochodom, posledne menovaným úsekom hrebeňa vedie zároveň hranica okresu Prešov a Patria je najvyšším vrchom celého prešovského okresu.

Diablov ponor a prvé výhľady

Popísaný priebeh hrebeňa severnej časti Braniska vytvára oblúk v tvare prevráteného písmena U, uprostred ktorého sa nachádza menší systém dolín a rázsoch, chatová osada, kameňolom a jedna prírodná zaujímavosť. Túra začína jedno zimné decembrové ráno v sedle Chvalabohu, odkiaľ si overím dnešnú dohľadnosť pohľadom na Spišský hrad pod Kráľovou hoľou a mierim do doliny. Po pol kilometri prichádzam k miestu, kde sa potok Svinka, prameniaci priamo pod Smrekovicou, zdanlivo nelogicky stáča smerom k svahu. Dôvodom je skalná puklina, do ktorej potok vteká. Je to ponor jaskyne Diablova diera, vytvorenej vodami Svinky. Približne do mája 2014 vtekala do jaskyne len časť vodného toku, druhá časť pokračovala popod sedlo Chvalabohu na šarišskú stranu pohoria. No výdatné dažde vymodelovali koryto potoka nanovo a v súčasnosti celý objem Svinky končí v diere.

Len kúsok za ponorom začína chatová osada. Tu odbočujem z dna doliny a strmým výstupom po zvážnici začínam zdolávať prvé výškové metre. Na zemi je len ľahký snehový poprašok, na ktorom sa predo mnou dlhý čas vinie čerstvá, súvislá krvavá čiara. Evidentne nejaké motorové vozidlo ťahalo za sebou ulovené väčšie zviera. Stúpanie sa po chvíli zmierni, až prichádzam k miestu, kde sa udiala dráma dnešnej noci. Krvavá stopa tu končí, resp. začína, všade stopy od topánok a pod cestou vyhodená veľká kopa vnútorností. Neviem posúdiť, či to sú známky poľovníckej alebo pytliackej akcie, vyzerá to však hrozne. Pokračujem radšej urýchlene ďalej a zakrátko prichádzam k veľkej križovatke zvážnic vo výške 875 m. Otvorenejší terén poskytuje prvé výhľady dnešnej túry západným smerom. Je vidieť Spišský hrad, Nízke aj Vysoké Tatry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na hrebeni, Malá Fatra na obzore

Nasledujúci úsek je pohodový, značka sa drží vrstevnice len s minimálnym prevýšením. Po 20-tich minútach pohoda končí a začína drina, keď opúšťam zvážnicu a mierim kolmo hore strmým svahom na Rozsochy. Zdolanie 100 výškových metrov na minimálnej vzdialenosti ma privádza na lesnú čistinku s rovnomenným rázcestníkom. Konečne sa nachádzam na hlavnom hrebeni Braniska. Smrekovica je dole doľava, Patria o dosť bližšie hore doprava, takže si dávam výhľadovú odbočku na druhý najvyšší vrch pohoria. Miernym výstupom sa za malú chvíľu dostávam na úplne odlesnený kopec, z ktorého mám Patriu priamo na dohľad nejakých 700 m južným smerom. Sú tu krásne výhľady na obe Tatry, možno najkrajšie z celej časti pohoria, keďže im prakticky nič nestojí v ceste. V žiadnej mape sa mi nepodarilo nájsť meno ani presnú nadmorskú výšku tohto vrchu, čo je zvláštne, keďže s orientačnou výškou 1137 m by kľudne mohol ašpirovať na pozíciu tretieho najvyššieho vrchu celého pohoria (Štátne mapové dielo uvádza 1133 m, pozn. red.). Pre účely článku nazvem vrch Rozsochy podľa rázcestníka pod jeho vrcholom.

Okrem povinných výhľadov na Nízke a Vysoké Tatry sa bezmenný vrch vyznačuje ešte jednou drobnou špecialitkou. Keď zaostrím objektív na najnižšie miesto na západnom obzore medzi Tatrami, vidím Veľký Choč vo vzdialenosti 113 km. Ešte zaujímavejší je na bielo žiariaci bod napravo od Veľkého Choča, ktorým je zasnežený malofatranský Malý Kriváň vo vzdialenosti skoro 139 km. Ani to však ešte nie je všetko. Pozorné oko, ak vie, kde presne sa má pozerať, zbadá hneď nad poľami medzi Štrbou a Važcom tenučký pásik Lúčanskej časti Malej Fatry v mieste jej najvyššieho vrchu, Veľkej lúky (Martinské hole). Je tak tesne nad obzorom, že trajektória pohľadu vedie cez najšpinavšiu vrstvu vzduchu, doslova cez spaliny komínov a výfukov áut, čo výrazne ovplyvňuje kvalitu pozorovania aj za ináč výborných podmienok. Ďalekohľad je nevyhnutný. Veľká lúka je od miesta, kde stojím, vzdialená takmer 151 km, čím sa vrch Rozsochy (1137 m) stáva braniskovým rekordérom vo výhľade západným smerom. A s najväčšou pravdepodobnosťou je to aj maximálna vzdialenosť, na akú je možné z východného Slovenska spozorovať Malú Fatru.

Patria a Kravcová

Keď sa dostatočne vyhrám s fotením, presúvam sa na susednú Patriu. V ceste mi stojí pomerne výrazné sedlo, návšteva Patrie nebude zadarmo. Na jej samotnom vrchole bola ešte pred pár rokmi lúčka s krížom obkolesená lesom, stromov však postupne ubúda a zdá sa, že za pár rokov budú panoramatické výhľady na Tatry aj odtiaľ. Nateraz má turista k dispozícii výhľady na Tatry z rúbane pár metrov od vrcholu. Dohľadnosť sa zatiaľ drží. Veľká lúka je už zakrytá bližšími kopcami (Smolník-Kozie chrbty, nad Svitom), no ukázal sa Veľký Kriváň. Čo Patria stráca na maximálnej vzdialenosti, to získava na atraktívnom pohľade. Veľký Kriváň sa na rozdiel od Veľkej lúky neostýcha a pyšne sa dvíha nad obzor. Veľmi ma potešili dnešné malofatranské bonusy, o to viac, že podobné pohľady poskytuje Branisko aj na opačnú, východnú stranu, nie však dnes. Celá Košická kotlina a Východoslovenská nížina za ňou sú utopené v bielom mori inverznej oblačnosti, nad ktorú trčia len najvyššie časti neďalekých Slanských vrchov. A keďže je dnes pomerne veterno, vietor strháva do voľnej atmosféry nad oblačnosťou veľa vlhkosti. Kvôli tomu Slanské vrchy vzdialené iba 40 km je vidieť ako cez závoj riedkej hmly a za nimi už nič. Aký obrovský rozdiel v charaktere počasia (dohľadnosti) dokáže Branisko poskytnúť.

Severnejšími smermi je z Patrie pekne vidieť neďaleké pohoria Bachureň a Čergov, no obzoru dominuje blízka Smrekovica, vládkyňa Braniska. Opúšťam teda Patriu a vyberám sa po hrebeni na sever. Pohodlnou lesnou cestičkou som za 40 minút v sedle pod Smrekovicou. Po kalamite to tu vyzerá hrozne. Odtiaľ sa na Smrekovicu dá dostať dvomi spôsobmi. Kratšou cestou po modrej alebo obchádzkou cez Kravcovú. Obchádzka to nie je veľká, vyberám si teda Kravcovú, zaujala ma pri nej značka vyhliadky na mape. O pár minút to začínam ľutovať, cesta totiž neustále klesá, viac, ako som si predstavoval a budem to musieť opäť nastúpať. Prichádzam na rozľahlú lúku. Kravcová je pahorok na jej okraji. Cestičkou popri lese som tam za chvíľu. Medzi stromami tu stojí akási chatka, výhľady sú kvôli stromom výrazne limitované. Dole na lúke budú určite krajšie, ďalšie metre však už nechcem strácať. Takže otočka, vraciam sa na západný okraj lúky a tmavým smrekovým lesom mierim na Smrekovicu. Cestou míňam studničku Biela voda. Kúsok za ňou končí les aj mierne stúpanie.

Smrekovica a Zelená skala

Chodník ma privádza na dolný okraj východného svahu Smrekovice spustošeného kalamitou. Stúpanie sa priostrí, čaká ma 100 výškových metrov na vrcholový hrebeň Smrekovice pomedzi vyschnuté kýpte odumretých stromov. Tesne pred tým, ako sa chodník vyrovná, pokochám sa výhľadmi na východ. Sú podobné tým z Patrie, akurát ešte viac prekážajú jednotlivé suché drevené stožiare. Je treba nájsť si priezory. Dá sa odtiaľ dovidieť aj do Poľska či na Ukrajinu, ak nastanú vhodné podmienky. Príslušné fotografie z iného dátumu prikladám k článku.

Smrekovica má úzky a dlhý, vyše 600-metrový vrcholový hrebeň tiahnuci sa v smere východ-západ, s najvyšším bodom bližšie pri západnom okraji. Kostrbatým chodníkom sa postupne prepracujem až na miesto s vrcholovým krížom a rázcestníkom. Je tu obdivuhodná turistická občianska vybavenosť. Lavičky, útulňa Vresovianka s prístreškom, stolmi a lavicami. Nechýba altánok s posedením, dokonca ani latrína. A teraz pozor, je tu aj krásna funkčná pohodlná hojdačka. Pri toľkých možnostiach posedenia človeka naštve, že tu nie je otvorený bufet. Dávam si tu neskorší obed. Výhľady sú odtiaľ na juh, teda na pohorie Branisko, s dominantnou Patriou. Počas väčšiny dňa to znamená proti slnku, teda na fotenie nič moc. Vidieť odtiaľ aj Kráľovu hoľu s Nízkymi Tatrami za ňou, v tejto chvíli, žiaľ, priamo v protisvetle.

Po oddychu sa lúčim s vrcholom Smrekovice a pokračujem na západný okraj vrcholového hrebeňa. Je tu malá vyhliadka na Tatry a Levočské vrchy. A zároveň je to druhé miesto na Branisku, odkiaľ je vidieť Veľkú lúku v Malej Fatre (Martinské hole). Vďaka výškovej výhode je z nej vidieť o kúsok viac, no je o trošičku bližšie, takže rekord to nie je. Chodník tu začína strmo klesať, ako sa vnáram medzi mladinu. Cez Petrovu horu postupne klesnem o vyše 200 metrov, keď prichádzam k rázcestníku Zelená skala. Kúsok odtiaľ je skalná vyhliadka s rovnakým názvom. Ponúka pohľad na západ, teda na Tatry a blízke Levočské vrchy. Po zostupe zo Smrekovice sú výhľady viac pri zemi, zato pekne z jedného miesta. Zo Zelenej skaly vedie dosť strmá lesná zvážnica dole do sedla Prašivá. Po dažďoch býva v dolnej časti veľmi blatistá, dnes je však mráz, takže pohoda.

Diablova vyvieračka

Po výstupe spomedzi stromov sa ocitám na rozľahlej lúke v sedle Prašivá. Nachádzam sa na podhorí Braniska, kúsok vyhliadky Zelená skala sa dá vidieť medzi korunami stromov 200 metrov nado mnou. Všade okolo mňa sa rozprestiera náhorná plošina Sihoť, rozľahlé horské lúky slúžia aj dnes ako pastviny. Zo sedla Prašivá sa vyberám na juh, kde začína klesať údolie potoka Branisko. Slnko tu už nesvieti, prestávam sa teda zdržiavať fotením.

Pri rázcestníku Skládka nad Kyselkou opúšťam dno údolia a mierim na lesnú zvážnicu, ktorá vodorovne po vrstevnici traverzuje západné svahy Braniska. Pohodlné putovanie končí pod priesmykom Branisko, kde musím odbočiť do nepríjemne strmého svahu. Komplikovaný chodník ma privedie k Diablovej výverovej diere, čo je dolný koniec Diablovej jaskyne, v ktorej sa strácali vody potoka Svinka zo začiatku dnešnej túry. Pomerne neškodne nazvaná Svinka podstupuje v útrobách Braniska pekelný krst a zo skalnej diery vyteká ako Diablov potok, ktorý sa dole v údolí pripája k potoku Branisko. Od vyvieračky si dnes naposledy obzriem Tatry v poslednom svetle zapadajúceho slnka a záverečný pol kilometer stúpam v šere lesa až do sedla Chvalabohu.

Zhodnotenie

Horský chrbát Braniska sa tiahne severo-južným smerom, s Hornádskou kotlinou na západnej strane a s Košickou kotlinou na východnej strane. Obe kotliny sú olemované ďalšími pohoriami, vďaka čomu poskytuje Branisko krásne pohľady týmito smermi, ak sa vydarí deň. Myslím, že ani jeden dnešný výhľad nebol z prirodzenej vyhliadky, za všetky je zodpovedná kalamita alebo ľudská činnosť. To však nijako neznižuje ich atraktivitu. Nízke a hlavne Vysoké Tatry na západnom obzore sú prirodzeným magnetom pohľadov a nie je to ani až tak zriedkavá záležitosť, hlavne v chladnejšej časti roka. 150-kilometrové výhľady na Malú Fatru či na východ k susedom sú výrazne ťažší oriešok, v podstate sa však ide o detail. Uvedená trasa umožňuje spoznať charakter a hlavné atrakcie severnej časti Braniska a dá sa to stihnúť aj v najkratších dňoch roka, kedy je väčšia šanca na dobrú dohľadnosť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek