No už rok predtým, tiež cez veľkonočné sviatky, som chcel využiť turisticky, ale kvôli náhlej viróze a upršanému počasiu, som to musel zrušiť. Pri sľubovanom slnečnom počasí som však opäť oprášil gemerské plány, a tak stačilo nájsť parťákov a vyraziť.

Vtedy to so spoločnosťou vyzeralo nádejne, keďže som mal dohodnutých parťákov z veľkofatranskej túlačky, ale tentoraz každý z nich mal svoje osobné plány, tak som musel pohľadať inde. Našťastie sa však ozvala ešte staršia parťáčka Petra, s ktorou som bol v kontakte dlhé tri roky a nikdy sa nám nepodarilo vyraziť na túru. Väčšinou bol problém v neskoordinovateľnom voľnom čase a aj keď sa našiel a dohodli sme sa, tak nevyšlo počasie.

Preto som bol skeptický, keď sa po pár mesačnej odmlke ozvala ohľadom čundra a dal som jej to pocítiť, čo zase ona nebola veľmi nadšená. Ale zase nechcel som sa tešiť dopredu, keďže minimálne počasie vždy vedelo pokaziť plány.

1. deň

Plešivec – Pod Koniarom – Gemerská Hôrka – Meliata – Prielom Muráňa – Bretka – Lipová studňa – Gemerský hrad – Gemer

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napriek tomu, dni ubiehali až nastal Veľký piatok, vystúpil som v Plešivci na železničnej stanici a o necelú hodinu aj Peťa, ktorá skutočne existovala a nebola to len FB sľubotechna.

Meandrom Muráňa

Po krátkej prehliadke bývalého mestečka, dnes dediny Plešivec, kde si nikdy nenechám ujsť prejsť sa námestím s barokovo-klasicistickou vežou a pôvodne gotickým kostolom, sme teda na priame poludnie vyrazili, a tak náš 4-dňový vander značenými, ale aj neznačenými cestičkami mohol začať. Sprvu sme išli po neobľúbenej asfaltke, lebo značka nás po nej posielala do Gemerskej Hôrky a až cez ňu konečne do prírody. Do lesa. Tým sme vcelku rýchlo prebehli, takí sme boli namotivovaní, až sme sa museli krotiť, aby sme to neprepálili.

No ale i tak sa nám išlo ľahko, lebo stúpania boli mierne, najvyšší bod nemal ani 340 metrov. Po vyjdení z lesa, nás potešila zelená lúka a čoskoro učupená dedinka Meliata. Tak sme do nej zišli a hneď si to namierili ku kostolu, ktorý sa skvel na pahorku, kde sme sa trochu najedli. Prejdúc dedinou, rozjímajúc, čo asi tu ľudia robia, keď nemajú veľmi do čoho „pichnúť“, sme prišli ku korytu Muráňa a prvýkrát stratili značku.

Tak sme sa museli trochu vrátiť, značka odbočovala na drevený mostík, kde sme ju nasledovali doľava a po pravej strane kopírovali meandre Muráňa. Chodník asi nie je veľmi frekventovaný, lebo miestami bol zarastený, ale napriek tomu sme stretli turistku, a to dokonca na bicykli.

Meander, ktorý predstavuje úzke kaňonovité údolie vyhĺbené riečkou Muráň, je vskutku krásny a nesklamal. A to aj keď by sa Meliatčania (tiež vyššie položené sídla, pozn. red.) mali hanbiť za plávajúci bordel. Našťastie, len v obmedzenej miere. Tak sme sa ohybmi dostali až k značke Prielom Muráňa, ktorý je prírodnou pamiatkou od roku 1980. Oproti na druhej strane sme zbadali ruiny Starej huty so zvyškami vysokej pece, ale keďže prechod po padnutom strome cez koryto vyzeral veľmi otázny, tak sme jej prieskum oželeli.

Po oddychu sme pokračovali do Bretky, kde som si chcel pozrieť ruiny kostolíka a železobetónovú pevnôstku. No rovnako aj jaskyňu Peško, na ktorú som aj stihol zabudnúť. No pripomenula nám to mladá rodinka, ktorá išla oproti. Tu sme dumali, kde je mlynský náhon a samotný mlyn, ktorý spomínala tabuľa NCH. Trochu sme ich nevedeli lokalizovať, ale nakoniec sme tipovali neďalekú budovu bez strechy.

Jaskyňa Peško

No predtým sme zašli k jaskyni Peško, kde sme prekvapili dve dievčatá. Jaskyňa, alebo skôr by som to nazval predĺženým 17-metrovým skalným oknom, na ktorého konci je kvázi skalná loggia so zábradlím a výhľadom, má tvar gotického okna. Vrátili sme sa naspäť na zelenú a keď sme šli okolo objektu so žaburinou, ktorý bol zrejme spomínaný mlyn z roku 1920, tak sme boli smutní, lebo bol bez strechy a v dosť biednom stave.

Došli sme do dediny, kde sme si pozreli ruiny eklektickej kaplnky sv. Ondreja, ktorá sa čnie hneď nad zastávkou a podzemný vojenský bunker vzor 37, tzv. ropík. Bol postavený v rokoch 1936–38 ako súčasť línie rovnakých bunkrov popri hraniciach s Maďarskom. Iróniou je, že keď počas vojny Sovieti chceli zbombardovať bunker, v ktorom sa skrývali Nemci, trafili kostolík. Čo nás ale rozosmialo, bola stará reklama na erotický nočný klub. Vyrážajúc k pokračovaniu zelenej, keďže sa nám nechcelo vracať rovnakou cestou, som mal nutkanie sa spýtať miestnych chlapov, či nevedia, kde je nočný klub.

Keďže sme sa nechceli vracať rovnakou trasou, išli sme pozdĺžne so zelenou, ktorá sa tiahla blízkymi pahorkami, čím sa nám podarilo prejsť krajom menšej cigánskej osady, ale miestni to veľmi neriešili. Idúc naslepo s tým, že buď pôjdeme pozdĺžne úpätím, alebo si to nasmerujeme rovno do hory. Najprv sme šli úpätím, kamoška chcela vidieť bažanta, čo sa jej splnilo, ale potom sme sa dostali do poľa, čo vyzeralo, že pôjdeme kdesi mimo.

Preto sme to obrátili do hory a začalo naše prvé blúdenie. Stúpali sme a stúpali, síce len do mierneho kopca, ale dalo to zabrať nájsť značku. No išli sme predpokladaným smerom, tak keď sme vyšli na hrebeň, očakával som značku, až sa ju po kratšom hľadaní podarilo nájsť. A boli sme radi, aj keď s navigáciou by to bolo jednoduchšie. Ale to sme ešte plní odhodlania chceli ísť po "starom", teda podľa mapy. No stálo nás to času a síl. Času sme síce mali, ale sily však neskôr chýbali.

Hrad Gemer

Po hrebeni sme zišli do poslednej dediny, do Gemera. Tu sme plánovali pozrieť si ruiny župného hradu Gemer z 12. storočia, o ktorom písal Axel v staršom článku. Ale článok bol skutočne starý, lebo značky nikde a čo bolo horšie, ani náznakov hradu. Len neskutočne zarastený kopček, na ktorý sa skoro ani nedalo vyjsť. A to som čítal, že sa o to starajú, že sú nejaké infotabule a tam veľké nič. Teda nič okrem pichľavých kriačin. Peťa tam nakoniec ani nevyšla a ja som to síce išiel preskúmať, čo som si naivne myslel, že tu možno prespíme, ale jednak vyzeralo to tam hrozne a tiež bolo ešte dosť času pokračovať.

Sklamaní sme išli popýtať vodu a pozrieť aspoň dedinu, v ktorej pôsobili slovenskí dejatelia ako Pavol Jozef Šafárik, Janko Kráľ či Janko Matuška a odkiaľ pochádza huslistka Panna Cinka. Došli sme až ku kaštieľu z polovice 18. storočia, ktorý bol krásne zrekonštruovaný a vrátili sme sa na jej koniec pod les, kde sme odbočili a prešli lúkami doľava, čím sme odteraz smerovali v prevažnej miere len na západ.

Po výstupe na hrebeň, asi okolo siedmej sme vedeli, že do Levkušky k vodnej nádrží nedôjdeme kvôli chýbajúcim silám, a tak sme si hľadali ležovisko. Najprv sme sa zložili priamo na lúke na hrebeni, ale keďže v západnej časti vyzerala byť lepšia pozícia aj kvôli západu slnka a tiež sme si neboli istí, či nepadne rosa, tak sme sa teda vybrali ďalej. Až sme našli parádne miestečko pod veľkým dubiskom. Ako mňa zaujal strom, tak aj Peťa ho zbadala a bolo rozhodnuté i bez slov.

Deluxe bivak pod nádherným rozkošateným stromom poskytoval parádny výhľad, s ktorým sme na predošlom mieste nemohli rátať. Videli sme kopce od Volovských vrchov, cez dominantnú Stolicu, v diaľke zasneženú Kráľovu hoľu a o čosi viac naľavo som predpokladal Klenovský Vepor. A úplne naľavo náš zajtrajší čiastkový bod a to Teplý Vrch. Tak sme teda zaľahnutí v spacákoch pomaly vychutnávali padajúcu tmu a zaspali. Z noci spomeniem, keďže hlásili zimu, tak nám obom aj bola.

2. deň

Gemer – Levkuška – VN Levkuška – Vinohrady – Valice – Gregorovce – Vyšné Valice – Hostišovce – VN Teplý Vrch – Budikovany – Drienčany – Lukovištia – Boľfovo, samota

Zobudili sme sa asi o 6.30, ale až okolo 8.00 sme vyrazili. Menší problém nastal hneď, keďže sme nevedeli ako zísť ku hlavnej ceste. Problém bol v nepriechodných kriačinách, tak sme chvíľu hľadali priechod, čo sa nám podarilo a už sme kráčali po asfaltke do Levkušky, čo je dedina mimo hlavnej cesty, ale našťastie len 1 km. Pre pasažierov pár áut sme v Bielu sobotu boli ako prízraky, tak na nás čumeli. Asi dlho, ak vôbec niekedy, nevideli týpkov s batohmi a karimatkami v tejto oblasti.

No my sme boli nadšení. Nielen kvôli fajnovému bivaku, ale aj príjemnému slnku, ktoré nás hrialo a v pohodovej nálade sme došli do dediny a namierili si to okolo pár pôvodnejších domčekov ku kostolu, ktorý bol povyše na pahorku. Potom sme zamierili k vodnej nádrží, kde som plánoval v prvú noc prespať. A veru, dala mi za pravdu aj parťáčka, lebo sa jej tu páčilo.

VN Levkuška je príjemné miesto, je tu dosť miesta a aj jednoduchšie altánky. Miestni chlapi mali brigádu, no my sme si tu len na chvíľu sadli a potom pokračovali cez teleso hrádze rovno do pahorka, keďže sme mali prejsť pomedzím lúk a lesov do susednej doliny a ňou do Vyšných Valíc, kde sa nachádza ďalší zaujímavý kostolík.

Aj keď som tu bol a zvyčajne by som sem viac nešiel, no tentoraz mi to pasovalo do itinerára trasy, a tak reku, že navštívim to ešte raz. No ako sme prešli kopček Vinohrady a schádzali k štátnej ceste, z diaľky sme uvideli cigánsku osadu, okolo ktorej sme museli prechádzať. No veru nepotešilo nás to. Došli sme k ceste a kráčali povedľa osady, ktorá ako keby vznikla ako strážna služba blízkeho oploteného pozemku s viničom.

Podľa očakávania k nám pribehli miestni džamoráci, ale tentoraz nedžamorovali, ale spustili na nás rovno maďarsky. A to sme im absolútne nič nerozumeli. Len sme im slovensky alebo proste len: „nem“.. či „my nem maďarul“. Starší miestni ležali na zemi, či sedeli na schodíkoch podlažných sociálnych domkov a čumeli na nás. Ale to bolo asi všetko a my sme bez problémov došli do Valíc. Dúfal som, že už viac nebude taká blízka skúsenosť.

Prešli sme dedinou, kde nás zaujal chátrajúci, ale svojím spôsobom pekný kaštieľ Bélikovcov a pri ňom ležiaci park so starými stromami. Povyše v obchode sme si kúpili radlera, že si ho dáme, ale veľmi nebolo kde, tak som navrhol si ho dať až pri kostolíku. Tak sme po asfaltke prešli miestnu časť Gregorovce a následne sa dostali do Vyšných Valíc, kde sme oblúkom, z druhej strany prišli ku kalvínskemu kostolíku z 15. stor. Kostolík je opevnený a zahŕňa menšiu drevenú zvonicu. Pod bránou s pribitými 95 tézami Martina Luthera v maďarčine, sme radlerom zapili práve prejdených 24 hodín.

Prechod cez Teplý Vrch

No ale čo nás čakalo následne, to bola ale fuška. Aj keď podľa mapy to malo byť relatívne ľahké. Prejsť na lúku, ktorá sa zarezáva do rozsiahleho lesa a potom lesnou cestou ísť priamo k ďalšej lúke na druhej strane. No problém bol nájsť správnu lúku a to najmä preto, že sme chceli používať mapu. No tápanie nás čoskoro donútilo použiť navigáciu.

Keď sme našli pevnú lesnú cestu, tak sme vyrazili po nej, veď asi ide do zvernice. A že okolo nej pôjdeme k druhej lúke. Ale takto sme sa dostali len dosť napravo. A keď sme z hrebeňa zbadali v doline dedinu, tak sme si mysleli, že sme niekde nad Teplým Vrchom. Ale figu borovú. Keď Peťa kontrolne zapla polohu, zistili sme, že dedina je Chvalová a čo je horšie, leží v úplne inej doline a keby sme tam zašli, tak by to bola riadna zachádzka.

Našťastie sme sa lokalizovali a museli sme surovo naľavo a stále smerovať na západ. Podľa navigácie sme mali byť blízko potôčika, ale videli sme len suché koryto, no predpokladali sme že je to ono, tak sme sa ho držali. Za chvíľu sme došli k ceste, ktorá bola naznačená v navigácii a podľa nej sme mali dôjsť ku zvernici, ktorou by sme došli k lúkam nad Hostišovcami. I tak sa stalo, našli sme plot zvernice a už sme sa ho držali ako kliešť kože. Až keď sme uvideli v diaľke lúky, tak sme vedeli, kam máme mieriť.

Keď sme na ne došli, odľahlo nám a boli sme šťastní. Toto veru dalo zabrať a pritom stačilo mať len zapnutú navigáciu. Predsa len asi nemá zmysel takto blúdiť. Alebo sme tadiaľ ani nemali ísť. Až potom som si spytoval svedomie, že to bola úplná zbytočnosť. Ono, pôvodne som sem mal dôvod ísť a ten tkvel v hrade Blh, ale ako som sa neskôr dozvedel, je vo zvernici a teda pozrieť si ho nebolo možné. Preto som to mal preplánovať na Veľký Blh, kde sa nachádza veľký kaštieľ a nemuseli sme sa trepať lesiskom a následne úmornou asfaltkou dookola cez Hostišovce k VN Teplý Vrch. Takže estetickým zážitkom boli len ruiny veľkého družstva v Hostišovciach. No fakt úspech.

Ďalšia asfaltka pod horúčozným slnkom a okolo ďalšej indiánskej osady dala zabrať a najmä parťáčka nebola nadšená. Ale čo sa dalo robiť, museli sme si to po nej odkráčať k nádrži, kde stopovali policajti. Ale tí, keď nás uvideli, tak sa zľakli a rýchlo ubzikli preč. My sme si kus pokecali s osamelým koníkom na susednom pozemku a sadli k vode, najedli sa a dali si plecháča. Dobre padol.

Rozprávkovo v Drienčanoch

Po oddychu, ktorý sme po obchádzke Teplého Vrchu akútne potrebovali, sme opäť sledovali západný smer. A opäť asfaltkou na pár kilometrovom úseku od Budikovian do Drienčan, keďže na nej bola naznačená modrá značka. Ešte pri nádrži sa ozvali maďarskí turisti, či im vieme poradiť Drienčanský kras. Najprv som si myslel, že chcú dedinu alebo cestu, ale oni chceli turistickú značku, tak som ich poslal k smerovníku v centre dediny, odkiaľ sme aj my kráčali a odkiaľ mal byť naznačený smer na kras. Snáď im to pomohlo.

Asfaltka, po ktorej sme išli, ale bola dosť čudná, keďže na jednom mieste, bolo pár metrov znížených (zosuv pôdy, pozn. red.), tak keď to osobákom robilo problém, autobusy asi sťažka mohli prechádzať. Ale my sme bez problémov došli do Drienčan, ktoré sme po prekonaní kopčeka hneď zbadali. V nich sme chceli vidieť Dobšinského Rozprávkovo, ale rovnako zaujal evanjelický opevnený kostol so samostatnou vežou a historickou farou, kde 24 rokov pôsobil zapisovateľ slovenských rozprávok Pavol Dobšinský.

Tu sa nám veľmi páčilo, keďže rovnako aj v iných dedinách, kostol bol na miernom vŕšku a bolo odtiaľ vidieť do dediny a bol tu pokoj. Tak sme tu polebedili skoro hodinu. Tulákov poteší, že je tu niekoľko možností, kde sa skryť pred nepriazňou. Jednak vo veľkom prístrešku s grilom či v kolkárni. Peťu som nechal pri kostole a zašiel som pozrieť bludisko, kde som okrem úryvkov rozprávok našiel párik, ktorý sa skoro v bludisku stratil. Pre úplnosť, za bludiskom sa nachádzajú slnečné hodiny s dvanástimi mesiačikmi.

Po oddýchnutí a doplnení si vody u miestnych, kde veľa nechýbalo, aby nás pohostili, sme sa vybrali po zelenej okolo kostola a cez pole prekrižovali štátnu cestu, sme mierili k výraznej hore Bankov, kde podľa mňa trocha zbytočne trasovali značku. Keďže hora veľa neponúka, značenie je na úvod problematické a ako sa stúpa, musí sa aj klesať, tak je to len na výškové metre. Naproti tomu, mohli ju obísť, aby sa aspoň nemuselo toľko natrápiť.

Do Lukovíšť, malebnej dedinky netypicky terasovite rozloženej, sme došli opäť po asfaltke, na ktorú sme sa napojili po klesaní z hory Bankov. Ešte blízko cesty sme boli znechutení dovezeným bordelom.

Lukovištia, s výrazným kostolom, sú pekné a zaujme pár starších murovaných domkov. Odtiaľ sme ďalej mierne stúpali do kopca po asfaltke, pričom som s,i neviem prečo, myslel, že dedina je koncová, a tak sa vlastne pripojí modrá na červenú Cestu Márie Széchy (Muráň - Fiľakovo), ktorú som zase predpokladal na klasickom hrebeni, ako je to napr. pred Tŕstím.

Po modrej sme síce stúpali, ale len čosi cez 200 metrov a dostali sme sa do oblasti lazov, kde napr. pri samote Boľfovo modrá značka križuje červenú. No nie je to typická laznícka oblasť, keďže okrem nich sa tu nachádzajú dediny Kraskovo a Babinec. No to sme mali riadne problémy s modrou značkou, keďže značenie bolo veľmi slabé až neexistujúce, a tak Peťa stále musela kontrolovať smer cez navigáciu.

Od cesty na Rimavskú Sobotu sme odbočili na cestu na Rimavskú Baňu a po chvíli, keď sa nám ukázali gazdovstvá po stranách pahorkoch, sme mali odbočiť na lúky doľava. Ale značky nikde. Tak sme išli naslepo schopnejším úvozom a až čosi povyše sme našli jednu značku. Ale ďalej nič. Vyšli sme do kopca a tam opäť jedna značka a opäť nič. Na príjemnej čistinke v objatí veľkých stromov sme opäť nevedeli, kde ísť. Tak sme opäť vyťahovali navigáciu, a že máme ísť po kraji čistinky doprava.

Ale keď som uvidel samotu a išiel som si ju odfotiť, uvidel som zastrešenú verandu, tak mi hneď napadlo, či tu neostaneme na noc, lebo bolo 19. hodín a bolo jasné, že do Hrachova nedôjdeme. Aj tak sme tam nič vyhliadnuté nemali a pri samote Boľfovo, pri pochybnej kvalite značiek, to tiež bola lotéria.

Keďže tam bola tabuľka Zákaz vstupu, tak sme sa museli usalašiť na inom vhodnom mieste... Ale veľmi sa mi tu páčilo a aj Peti a obaja sme nad samotou rozdumovali. Najmä preto, že boli povytínané staré stromy, pristavaná veranda, vymenené okná a zase iné dve boli zamurované.

Pokračovanie v druhom dieli.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek