Trasa

Skalica, námestie – kaplnka sv. Františka – Hliníky – Mokrý Háj – Veterník (Vintoperk) – Priepastný mlyn – Prietržka – Trnovec – Hrebeň – Holíčsky zámok – Holíč

Ranným vlakom som sa odviezol do Skalice s prestupom v Kútoch. Hneď po vystúpení z vlaku som musel konštatovať - povery sem, povery tam, ale zabudol som si doma talizman a vidíš, tablet nefunguje. Čo už, použiješ vlastnú hlavu! V Skalici nie som prvýkrát, a tak na námestie s kostolom a radnicou trafím bez problémov. Tu je smerovník so zelenou, ktorá ma má doviesť do Holíča, pričom si plánujem dva razy z nej po žltej odskočiť.

Hneď na začiatku ma pobaví veľký ježko zo slamy a brezových konárov. Má totiž cez čumáčik rúško. Ha, ľudia sa ešte vedia baviť, to je dobre. Na trávnikoch pred domami v zeleni trávy, krásne svietia biele a žlté krokusy. Jar je tu naozaj!

Plán pekný, ale hneď v meste zelená nejako mizne. Tuším, že by mala ísť doľava hore, ale hoci tade idem dosť dlho, značky nevidím, a tak sa vraciam na križovatku a idem rovno. Keď ani tu dlho nevidím zelenú, zabočím do sídliska a dôjdem k zimnému a futbalovému štadiónu. Za nimi napokon nachádzam smerovník a na moje prekvapenie, už tu je na ňom žltá, ktorá má ísť niekam šikmo doľava. Samozrejme, že žiadnu ale nenachádzam, a tak idem po modrom cyklistickom Céčku. To ma vedie po Vinohradníckej ceste Františka Šaru. Kráčam do mierneho kopca po asfaltke a míňam jednu vinohradnícku búdu, často honosnú vilku, za druhou. Mnohé majú veľmi pekne zdobené brány. Okolo sa do kopca, ale aj z neho ťahajú vinohrady a v nich pracujú vinohradníci. Strihajú, okopávajú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dochádzam na vrchol k penziónu U kohúta. Za normálnej situácie by som si tu s radosťou dal zo dve deci, žiaľ, všetko je zatvorené, a tak len môj ruksak ma občerství, až príde na to. Ponad údolie Starohorského potoka vidím ponad vinohrady svahy Veterníka, posiate chatami či vinohradníckymi búdami. Zrazu sa ocitám vo vilovej štvrti. Namiesto búd tu stoja honosné vily.

Cyklistický smerovník ma informuje, že som pri Božích mukách Pod Novosádkami. Neďaleko pod mohutným stromom stojí pekná kaplnka so štyrmi obrazmi. Cesta klesá k Starohorskému potoku a po jeho prekročení opúšťam cyklistické značenie a vchádzam do obce Mokrý Háj. Na futbalovom ihrisku chlapi trénujú a rozhodne nie sú len šiesti. Prechádzam obcou a rúško tu nemá nikto, ostatne ani ja. Veď kto by s tým kráčal na túre celý deň! Pri kostole je pamätník padlým v oboch svetových vojnách.

Vraciam sa od pamätníka ku kostolu a pokračujem rovno do polí. Cesta sa rozdvojuje a idem doprava. Cesta ma doviedla k tabuľke označujúcej PR Veterník. Vyhlásili ju v roku 1983 na ochranu stepných a lesostepných spoločenstiev. Z náhornej plošiny od vrcholového kameňa sa ukazuje priam panoramatický výhľad na Biele Karpaty, Zámčisko a keď kúsok pokračujem dopredu, zase celá rovina okolo rieky Morava.

Na stĺpiku nachádzam žltú značku, ktorá sem má ísť zdola od zelenej a zase sa k nej dolu vrátiť. Je to však posledná, ktorú nachádzam. Je tu záhradkárska kolónia, a tak idem najprv vedľa jej oplotenia, no napokon sa vraciam späť a odvážne vstupujem na súkromnú cestu cez osadu a klesnem k TIM Priepastný mlyn. Je tu informačná tabuľa a lavička. Nuž si sadám a vyberám poživeň. Okolo mňa prejdú traja cyklisti a to sú jediní ľudia, ktorých, okrem pracujúcich vo vinohradoch, stretám až po Holíč. Za mnou je miestne golfové ihrisko, ale ani na ňom nikto nie je.

Keď sa najem, pokračujem mierne do kopca a zase začínajú vinohradnícke búdy. Pre zmenu je tu však aj dosť len pivníc, zapustených do zeme. Z informačnej tabule sa dozvedám, že vinohrady patria k obci Vrátište, ktorá je po prvýkrát v dejinách spomínaná v roku 1392. Vidím pred sebou samotnú obec, Holíč a v diaľke Hodonín. Na konci vinohradníckej uličky je kaplnka, kde vinohradníci prosia sv. Urbana o ochranu.

Zaujalo ma zvláštne zábradlie nad Rúbaniskovým potokom – privarené, zafarbené bicykle. Po asfaltke som kráčal a pomedzi ešte bezlisté stromy pozoroval meandre potoka. Uprostred poľa sa krásne vynímali pod košatým stromom Božie muky a za nimi na obzore vinohradnícke domčeky, ako korálky navlečené na nitke cesty.

Za potokom sa zjavili veľké kravíny, kde práve kravičky ako jedna obedovali. Vôňa, ktorú možno dnešná mlaď ani nepozná, mi pripomenula časy, keď som chodil za babkou na družstvo.

Pri ceste sa zjavila tabuľa, oznamujúca, že kvalitná asfaltka, po ktorej idem, je súčasťou cyklotrasy Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne-Strážach – Prušánky s historickými pivničkami. Ale cena vyše 824 000 eur mi vyrazila dych.

Vošiel som do obce Prietržka, ktorá je súčasťou Vínnej cesty Záhorie. Na námestíčku bola pekne vyzdobená kaplnka, veď sa blíži Kvetná nedeľa. Na konci obce som zistil, že zase som mimo značky, a tak som sa cez pole vybral do obce Trnovec. Tadeto som naposledy prechádzal, keď som putoval okolím Holíča. Zastavil som sa pri pamätnej tabuli, pripomínajúcej, že sa tu narodil Imrich Kotvan, literárny kritik a skúmateľ prvotlačí na Slovensku.

Obišiel som kostolík, miestny cintorín a cez pole začal podchádzať Hrebeň so záhradkárskou osadou. Oblúkom som vyšiel ku kaplnke a mal som ako na dlani celú dnešnú trasu. Slnečná obloha sa pomaly začala zaťahovať a zdvihol sa vietor. Došiel som k Veternému mlynu. Naokolo bolo zopár detí s rodičmi. Hrali futbal či sa bicyklovali. Ak som dúfal, že rozhľadňa bude otvorená, tak som sa zmýlil. Fakt neviem, načo ju postavili!

Rozhodol som sa nepokračovať do mesta po žltej, ale poľnou cestou som pokračoval k neďalekému pravoslávnemu chrámu. Prekvapilo ma, že je ešte stále za plotom. Veď ho dávno vysvätili!

Nakukol som na miestny cintorín, nasadil si rúško a zišiel dolu ku kostolu. Bol som vlastne v strede Holíča. Naľavo som zbadal na paneláku nakresleného obrovského Dona Quichota s Panchom. Určite lepšie, ako nejaké čarbanice.

Poučený z minula, prešiel som hlavný ťah, zašiel pomedzi domy a stál som pred menhirmi. No, keby tam nebolo napísané, čo bolo, tak si veru ani neuvedomím, pred čím stojím. Začalo popŕchať, zdvihol sa silný vietor, a tak som urýchlene pokračoval k zámku. Na ihrisku sa hrali deti, mládež korzovala a bol som široko-ďaleko jediný s rúškom.

Záver

Došiel som na železničnú stanicu hodinu pred odchodom vlaku a mohol začať bilancovať. Aj zdanlivá rovina s malými vŕškami, čo som navštívil od Gbiel po Skalicu, skrýva veľa zaujímavého a to nielen prírodné krásy, ale aj kus našej histórie a určite stojí za pešiu prehliadku.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek