Trasa

Plešivec – Ďulová – Serényiho cisterna – Gerlašská skala – Štítnik

Večerný výstup na Ďulovú

V piatok poobede nasadáme do áut s partiou ďalších štyroch ľudí. Plán bol jednoduchý. Okolo večera doraziť na parkovisko, potme si vyšliapať vyše 5 km k prístrešku Ďulová, kde prespíme dnešnú noc, skoro ráno sa vydať na turistiku, prejsť celý hrebeň Plešiveckej planiny, spustiť sa dolu do mestečka Štítnik a odtiaľ sa vrátiť autobusom späť do Plešivca k autám. Nápad sa mi ihneď zapáči a celú cestu som v nesmiernom vytržení.

Okolo pol ôsmej prichádzame na miesto. Obe autá parkujeme pri nejakej biedne vyzerajúcej fabrike, ktorá je nablízku. Ťažké ruksaky si dávame na plecia, na hlavy pripíname čelovky a s očakávaním sa vyberáme v ústrety dobrodružstvu.

So Stankom sme si veci v ruksakoch podelili. Beriem jedlo a nejaké oblečenie, on zas vláči môj "nezgrabný" spacák a tri litre vody. Pred nami je vyše hodina cesty, ktorá vedie nepríjemnou asfaltkou (autá po nej samozrejme nejazdili, takže sme sa nemuseli báť) miernym stúpaním do kopca. Sprava lemoval cestu prudký svah, ktorý bol zväčša skalnatý, a zľava sa nachádzali zvodidlá so šikmou stráňou s riedkymi stromami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čím kráčam vyššie, mám pocit, že je vzduch akýsi hustejší, vánok sa ani len nehýbe. Pomaly zhadzujem bundu, potom mikinu, termotričko s dlhým rukávom, rifle, až nakoniec ostávam v legínach a tričku s krátkymi rukávmi. Takéto teplo som na konci marca vážne nečakala. Stanko je na tom rovnako. Cesta plešiveckým kopcom nám pripadá nekonečná. Ešteže je tma a vidím len na 10 metrov pred seba a vôbec netuším, koľko asfaltky ma ešte čaká.

K prístrešku Ďulová prichádzame asi okolo pol deviatej večer. S mojím ženským odhadom radšej nehádam jeho rozmery, no podľa mňa je dosť veľký na to, aby sa tam vyspalo aspoň 10 ľudí. Trošku ma mrzelo, že bol chránený stenami len po bokoch a zozadu nie. Vzadu bol rovno hustý les a dosť ma to znervózňovalo. Preto si vyhradzujem miesto na spanie viac vpredu, odkiaľ je výhľad na obrovskú lúku pre nami.

Dlho do noci sedíme ešte pri ohni. Okolo polnoci sa vyberáme do našich spacákov s túžbou po odpočinku. Mesiac sa blíži k splnu, a tak celú lúku osvetľuje striebristá žiara svitu. V ušiach mi znie tiché praskanie dohasínajúceho ohňa, tiché húkanie sovy kdesi v diaľke, až načisto upadnem do driemot.

Sobota na planine

Sú 4 hodiny ráno a najväčšia zima. Prebudím sa, keď zrazu započujem podivné zvuky. Tak šialene krásne zvuky, až mi prechádza mráz po chrbte. Vlky. Celá svorka vlkov. Ešte nikdy som niečo také nepočula. Opäť zaspávame s brutálnym zážitkom, na ktorý asi nikdy nezabudneme.

Ráno sa rýchlo naraňajkujeme, zbalíme veci a vyrážame napred. Zrána sa kráča parádne. Tešíme sa, že predpoveď počasia vážne vyšla. Modrá obloha a žiarivé slnko je pre nás úžasná zmena po sivej zime. Naša cesta vedie stále modrou značkou. Čakalo nás asi 22 km a 800 m prevýšenia.

Cestou lovíme kešky, ktoré nás privádzajú na zaujímavé miesta. Zastavíme sa na horárni Veľký vrch, kde si dávame krátku prestávku. Domček vyzerá ako na maľovanom obrázku. Okolo starý ovocný sad, lavičky s ohniskom, príjemné miesto na oddych.

Zväčša stále kráčame po zvlnených lúkach, ktoré tvoria väčšiu časť Plešiveckej planiny. Asi okolo 10-tej prichádzame popod Ostrý vŕšok a odbočujeme zo značky na neznačený chodník, ktorý smeruje na Zvonivú jamu (Zvonica), ktorú si chceme obzrieť, hoc je mimo turistického chodníka. Priepasť je hlboká 101 m a vo svojom podzemí schováva obrovský stalagmit.

Po krátkej návšteve Zvonivej jamy sa vraciame späť na značku trošku svižnejším tempom. O chvíľu prechádzame okolo Serényiho cisterny, ktorá slúžila na napájanie dobytka, keďže je na planine problém s vodou. Náš najbližší cieľ je Gerlašská skala, ktorá je od nás vzdialená asi 5 km. Úsek od Serenyiho cisterny na Gerlašskú skalu sa mi zdal nekonečný. Všetko bolo krásne a nenamáhavé, no deficit vody nám nedovolil vychutnávať si krásu okolo.

Po asi hodine kráčania po zvlnených lúkach planiny prichádzame na Gerlašskú skalu odkiaľ sme mali výhľad na dedinu Honce a Rakovnica. Hoc by sme si chceli oddýchnuť, príliš dlho sa tu nezdržíme, pretože nás súri čas. Je pol jednej. Cesta zo Skaly do Štítnika trvá vyše hodiny a pol. Len tak tak, aby sme stihli autobus.

Našťastie nás čaká len klesanie, a tak sa nám šliape rýchlo. Stále pokračujeme po modrej značke, ktorej sme sa držali počas celej túry. Všetko ide hladko, no v jednom okamihu prichádzame na miesto, kde mal byť turistický chodník. Celí rozhorčení nadávame na lesníkov, akí sú bezohľadní a s ťažkými nohami prekračujeme obrovské kmene a konáre porezaných stromov, ktoré sú nahádzané na ceste. Turistický chodník je takmer nepriechodný. Našťastie, po väčšej námahe sa dostávame cez konárovú smršť a ocitneme sa opäť na chodníku.

Po niekoľkých kilometroch sa konečne ocitáme na lúkach Plešivských strání neďaleko obce Štítnik. Sú to posledné kilometre našej túry. Tu schádzame z turistickej značky a prechádzame na neznačený chodník, ktorý vedie priamo cez kopec Psí chrbát odkiaľ sa dostaneme rovno do mestečka, kde nás čaká autobus. Som rada, že sme to stihli a aj napriek nedostatku vody sme podali dobrý turistický výkon.

Zhrnutie

Dvojdňovka sa pripísala na zoznam zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem. Nielen že sme navštívili krásne miesto plné zaujímavých zákutí, ale dokonca som si pospala aj pod širákom a počula vlčiu svorku na vlastné uši. Dúfam, že so Stankom zažijeme takýchto zážitkov viac.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek