Trasa

Babiná, železničná zastávka – kameňolom Hanišberg – laz Široké Lúky – skala na vrchu Široké lúky – lúka (mokraď) Hužvovka – laz Šváb – Skala (Kierštajn) – laz Odrobinovo Pole – laz Holý Vrch – Babiná

Hanišberg

Vystúpili sme z autobusu na zastávke Babiná, žel. stanica. Vtipný názov, lebo vlaky tu vôbec nezastavujú a autobusy tiež len zriedka. Zatiaľ sme v našom okrese. Odtiaľto vedie turistická značka úpätím Krupinskej planiny cez prielom Krupinice, ale neznačených ciest a chodníkov je tu dosť aj do Štiavnických vrchov. My sme si vybrali starú lesnú cestu, ktorá vedie dolinkou Peklo. Vôbec sa nečudujem názvu. Cesta nás priviedla strmým stúpaním na okraj kameňolomu Hanišberg. Obrovský kameňolom je pre prírodu naozaj peklo! Ale doba si žiada obete a mnohé naše pekné kopce pomaly klesajú a miesto nich sa dvíhajú široké líniové stavby našich diaľnic. Nie, nechcem aby sa ľudia vrátili „na stromy“, len mi je občas tak trocha smutno. Z okraja kameňolomu sú pekné výhľady na sever, na Babinú a veľkú časť Pliešovskej kotliny. S úľavou opúšťame kameňolom a pokračujeme peknou poľnou cestou k prvému lazu.

Máme krásne slnečné počasie, ale žiaľ, dosť veterné. V lese to ušlo, ale teraz v otvorenej krajine nám uši poriadne mrznú. Uvedomujem si, že som podcenila oblečenie, ale spolieham sa na slniečko, že krajinu, teda aj mňa prehreje.

Široké Lúky

Široké Lúky dostoja svojmu názvu. Je to široké, rozľahlé bezlesie v objatí štiavnických lesov. Dno záveru dolinky je v strede územia a z troch strán sa k nemú zvažujú lúčnaté svahy. Obydlia sú postavené na západnom okraji lúky, pod kopcom rovnakého mena. Zdá sa, že všetky domy sú opravené a obývané, nevidieť tu žiadnu zrúcaninu. Tento laz nie je typická samota, je to skôr osada s približne dvadsiatimi obydliami. Nie všetky sú obývané trvalo, niektoré slúžia ako víkendové chalupy. Že sa tu žije, dokazoval aj neustály štekot psov takmer z každého dvora. Zaujala nás pekná drevená zvonička a originálna dopravná značka, ktorá síce nespĺňa žiadne normy, ale pochopiť by ju mal každý.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bočnou cestičkou sme si to švihli do lesa a začali stúpať k vrcholu vrchu Široké lúky. Vrchol je zalesnený a stojí na ňom telekomunikačná veža. Pokračujeme západným hrebienkom, kde by mala byť skala. A aj je. Prekvapila nás. Je to celkom mohutné bralo v tvare pyramídy. V jeho svahoch sa vytvorilo zopár vežičiek, ktoré sú zaujímavo zvrásnené. V lese sa vietor utíšil a v peknom prostredí nastal čas na malú prestávku.

Šváb

Pokračujeme smerom na západ. Vietor je tu celkom znesiteľný, ale vzduch je stále mrazivý a ja sa rozhodne necítim komfortne. Cestou prechádzame okolo dvoch lesných chatiek. Prvá, trochu ošumelá, slúži zároveň ako senník a druhá, dobre udržiavaná, je zamrežovaná. Pravdepodobne patrí poľovníkom, lebo stojí na okraji lúky s krmoviskom a posedom. Prešli sme cez lúku, vkročili sme do riedkeho hájika a ocitli sme sa v inom svete. Riedky lesík a priľahlá lúka Hužvovka boli silno podmáčané, porastené mačinami vysokých tráv a ostríc. Na niektorých miestach boli dokonca malé jazierka. Proste miniatúrne bieloruské močiare. Mám rešpekt pred močiarmi, ale toto malo v sebe zvláštnu krásu. Možno to bolo aj tým, že bolo primrznuté a my sme to s veľkou dávkou opatrnosti a obozretnosti všetci prešli suchou nohou. Byť o pár stupňov teplejšie, tak to neprejdeme. Za mokraďou sme vyšli na spevnenú cestu, ktorou sme sa onedlho dostali k ďalšiemu lazu.

Podľa názvu laz Šváb pravdepodobne založili nemeckí prisťahovalci. Je menší ako predchádzajúci, aj domčekov tu je len pár. Polohu má podobnú – široké lúčnaté bezlesie, uzavreté vencom hôr. Osídlia sú v dvoch od seba oddelených častiach, ale obe pod úpätím vrchu Skala. Laz je hospodársky využívaný, o čom svedčí oplotenie veľkej časti lúk.

Z okraja lúk sme sa pokochali pohľadom na malebný laz a vrátili sme sa kúsok na cestu, ktorá nás mala priviesť ku Skale. Tu vietor opäť nabral na sile a začal byť dosť neznesiteľný.

Skala (Kierštajn)

Cesta pozvoľna stúpala, ale žiaľ, cez rúbaň, takže nás nekryl les. Vietor bol doslova protivný. Navyše na rúbani vyrástla mladina prerastená smlzom a černičím. Veru sme si občas aj zanadávali. Toto bol vari najhorší úsek celej trasy! Rúbaň nakoniec skončila a ocitli sme sa v sutinovom lese, čo bolo znamením, že sa blížime ku cieľu. Z východnej strany to ale vôbec nevyzeralo na nejaký bralnatý kopec. Prišli sme k dvom vývratom a Ľubko zavelil obedovú prestávku. Múdro. Boli sme v závetrí a konečne nám nehučal vietor okolo uší.

Po prestávke sme išli najskôr dobyť vrchol. Pohľad z vrchu bol prekvapujúci. Ponúkal pekný pohľad na laz Odrobinovo Pole a pohľad dole odhalil, že stojíme na poriadnom skalisku. Zvedaví sme zostúpili pod skaly. Začali sme z juhu a postupovali severozápadne popod skaly. Zo skalnatého svahu postupne vystupujú väčšie a väčšie skalné bloky a tie o kúsok ďalej sa menia na skalné steny. Za milióny rokov voda, vietor a mráz postupne narúša ich celistvosť a pomocou gravitácie sa oddeľujú jednotlivé skalné bloky, bašty a veže. A ešte jeden činiteľ k tomu prispieva a ten ma fascinuje najviac. Súboj živej a neživej prírody. Stromy svojim koreňovým systémom výdatne prispievajú k narušovanie celistvosti skál. Skala (Kierštajn) im však nič nedá zadarmo. V chudobných podmienkach stromy strádajú a len málo z nich sa dožije dlhého veku. A keď za tisíce rokov konečne les zvíťazí nad skalou, príde prírodná katastrofa (zemetrasenie, zosuv, víchrica, ale i holorub) a zase má skala navrch. Kolobeh pokračuje!

Asi v strede skalnej hradby upútali náš zrak dve veci. V stene dve vysoké, k sebe sa túliace, len čiastočne oddelené veže a pod stenou akási kamenná stavba. Poďme si pozrieť najskôr veže. Jednu vežu gravitácia posunula do priestoru ďalej od steny, druhá sa jej ešte drží. Medzi nimi sa utvorila asi meter široká štrbina. V hornej časti štrbiny je zakliesnený veľký kamenný blok. Visí tam ako Damoklov meč. Dokedy takto vydrží?

Od veží sme zišli k zaujímavej stavbe. Je to vlastne kamenný bunker. Ale parádny! S presklenými dverami, zaizolovaným stropom, komínom a účelným vnútorným vybavením. Pred bunkrom veľké kamenné ohnisko. Keďže sme neboli pozvaní, tak sme len nakukli a dvere naspäť dôkladne uzavreli. Až doma sme zistili, že je to trampská chata Jufema. No podľa stavu, to bolo už veľmi dávno, čo tu znel pri vatre trampský spev a smiech. Za chatou boli bralá ešte mohutnejšie, no nie až tak kompaktné, o čom svedčilo veľké suťovisko. Väčšina z nás podchádzala skaly z úctivej vzdialenosti.

Odrobinovo Pole

Krížom cez les a brezový hájik sme zišli na cestu, ktorá spája Krupinu s lazom Odrobinovo Pole. V lese bolo fajn, ale na ceste sa opäť začal vietor preháňať. Keď sme prišli k lazu, fúkal celkom divoko. Na Odrobinovom Poli sú len dve usadlosti vzdialené od seba a polovica železničného vagónu, zafarbená na modro. Účel sme nezistili. Z tých, čo sme si dnes pozreli, je to najmenší laz – taký súkromný. Vietor nás donútil dlho sa nezdržiavať a vydať sa k Holému Vrchu.

Holý Vrch

Holý Vrch je najsevernejší krupinský laz. Kedysi to bola pomerne veľká osada, kam chodieval autobus. Dnes tu trvalo žije asi len jedna rodina a o autobuse môžu len snívať. Mesto Krupina sem posiela pravidelne auto, aby osadníkov odviezlo na nákupy a do kostola. Peknou poľnou cestou sme prešli ponad Holý Vrch do sedla Veterná, ktoré je na Rudnej magistrále. Hoci slniečko intenzívne svietilo, v súboji s vetrom očividne ťahalo za kratší koniec. Už mi bolo vyslovene chladno a hlavu som mala doslova prefúkanú. Vytiahla som z batoha letný klobúčik, ktorý tam nosím stále, no bolo neskoro. Pristavili sme sa ešte pri kríži a zaujímavej informačnej tabuli a zostupujeme do Babinej.

Babiná

Cesta dole ubiehala rýchlo. Až tak rýchlo, že pod lesom sme si uvedomili, že do odchodu autobusu máme hodinu a do dediny je to len 15 minút. A čo tam? Za normálnych okolností by sme obsadili miestnu krčmičku alebo sa aspoň poprechádzali po obci. Neďaleko od chodníka je zakreslená vodná nádrž. Išli sme pozrieť, čo je to zač. Malá nádrž na Babinskom potoku nás milo prekvapila. Je tu krytý prístrešok s lavičkami a ohniskom. Pekné relaxačné miesto. Navyše v závetrí, a tak sme si tu v kľude štvrťhodinku posedeli. Príjemnejšie ako s respirátorom na ústach čakať na zastávke! Do dediny sme aj tak zišli asi 15 minút pred odchodom autobusu a stačili sme si pozrieť malé námestíčko s parčíkom, detským ihriskom a Domom ľudovej kultúry.

Záver

Začali sme a končili sme vo zvolenskom okrese. Na celej vyše 20-kilometrovej trase sme stretli len dvoch ľudí, aj to v dostatočnej vzdialenosti. Mapu sme so sebou nemali, ale ani na nej nie sú zakreslené hranice okresu. Komu prekáža prekračovanie hraníc? Veď ani srnky, ktoré sme na trase stretli, sa s tým vôbec netrápili. Zato mňa večer začal trápiť herpes, ako daň za podcenenie počasia.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek