Trasa

Tichý Potok – vodopád Černákovec – štelbašské senníky – Bišar – Uhlisko – Spišská – Diran – sedlo Javorinka – chata Javorinka – Tichý Potok

Autom smerujeme do dedinky Tichý Potok. Pôvodný názov obce - Šteľbach pochádza z nemčiny, čo taktiež znamená "Tichý potok". Tichým potokom bola pôvodne myslená asi riečka Torysa, ktorá preteká priamo dedinou.

Na vrchol Spišskej je to pekná prechádzka zaujímavou krajinou, kde sa striedajú kosené lúky s pomaly chátrajúcimi štelbašskými senníkmi. Hneď na začiatku nás však čaká klasická scenéria lesov z Levočských vrchov – hromady vyťaženého dreva, zničené koryto potoka a cesty.

Vodopád Černákovec

Lesnou cestou pokračujeme popri potoku Černákovec. Samotný potok Černákovec stojí za videnie pre tých, ktorí nechcú absolvovať dlhšiu túru. Na potoku je mnoho kaskád a miniatúrnych vodopádikov, za čo môže množstvo terasovite uložených kameňov – asi pieskovcov alebo bridlíc. Najkrajšou časťou potoka je jednoznačne málo známy vodopád Černákovec. So svojou výškou síce nepatrí k nijak vysokým vodopádom, ale v okolitej krajine pôsobí veľmi harmonicky a hlavne – okolie je pekné čisté a nepoznačené masovou turistikou. Svedčí o tom aj veľká salamandra. čvachtajúca sa priamo pod vodopádom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Šteľbašske šeňiky

Od vodopádu začína stúpanie k spomínaným lúkam Lazurka a Čeremľa so senníkmi. Je to na dnešnej trase jedno z najprudších stúpaní. Okolie cesty lemuje pekný les s viacerými stromami úctyhodných rozmerov – najmä jedle a buky budia rešpekt. Jar sa už ohlasuje naplno a v lese začínajú kvitnúť zubačky. Prvý senník sa objavuje po pravej strane na malej lúčke posiatej šafranmi.

Obiehame okolie z viacerých strán, objavujeme zaujímavé stromy a viacero už zaniknutých senníkov. Potešil nás aj krásny smrekovec opadavý, najväčší aký sme kedy videli. Nádherný strom, keď sa dožije takéhoto veku a nie je to len akýsi typický plantážový strom vysadený v radoch.

Spišská a Diran

Naša cesta na vrchol Spišskej pokračuje červenou značkou smerom k smerovníku Bišar. Míňame ďalšie a ďalšie lúky plné šafranov a je to raj pre oči. Prechádzame na žltú značku po peknom chodníku a o malú chvíľu vychádzame na veľkú lúku Uhlisko nad obcou Brutovce, odkiaľ prvý raz vidíme vrchol Spišskej. Tu opúšťame značku a priamo cez lúku šliapeme k viditeľnému chodníku, ktorý vedie popod vrchol Spišskej na trávnatú lúku.

Okolie Spišskej však nie je zaujímavé len pre turistov. Veľkú pozornosť si územie vyslúžilo aj pre speleológov, pretože sa tu koncentruje množstvo pseudokrasových jaskýň. Dokonca sa tu nachádza najdlhšia jaskyňa v pieskovcoch na Slovensku, ktorá má dĺžku 740 m a hĺbku 25 m. Obzrieme si ju a pokračujeme na viac ako kilometer dlhú lúku Diran (1040 m) pred nami. Sprvu kráčame po jej východnej strane, neskôr keď sa prehupneme na západnú stranu, otvorí sa nám nádherný výhľad, kvôli ktorému sme sem išli – Tatry, Spiš, Levočské vrchy.

Návrat sme pôvodne plánovali po vlastných stopách, ale severozápadný hrebienok, vychádzajúci od Spišskej k vrcholom Ostrý vrch a Javorinka, nás zlákali. Vidíme odtiaľ, že hrebienkom vedie pekná cesta cez lúčno-lesné časti so smrekovcami. Riedky lesík a zelená trávička sú lákadlo. Vrchol Spišskej tentokrát obchádzame lesnou cestou západnou stranou, ktorá nás privádza pod Ostrý vrch.

To, čo ponúka tento úsek cesty, je ozaj krajinársky aj turistický zážitok, akých máme málo. Neznáme miesto mimo akéhokoľvek turistického záujmu a pritom má fascinujúce okolie. Vravíme si, že toto nie je ani les, ale park. Malá trávička, riedky smrekovcový les, šafrany, snežienky, zvedavá líška… Neskutočné miesto.

Charakter lesa sa mení hneď ako prechádzame zo západného svahu na východný. Tu začína lesná cesta vedúca okolo poľovníckej chaty Javorinka. Postupne sa cesta mení na spevnenú a kľukatí sa z kopca späť do doliny, takmer až priamo do dediny. Klesanie nám trvá takmer hodinu, ale nikam sa neponáhľame, a tak si užívame posledné kilometre dnešnej prechádzky.

Zhrnutie

So spálenými tvárami od slnka a únavou v nohách prichádzame späť k autu a stále sme vnútorné očarení z toho, čo sme dnes videli. Niekedy má zmysel zísť mimo turistických značiek, objavovať, hľadať a vybrať sa aj tam, kde to v mape nevyzerá až tak zaujímavo. Tam, kde nám mapa ukazuje len les, sme objavili úžasné miesto, na ktoré sa zaručene budeme vracať. Levočské vrchy sú ťažko skúšaným pohorím, ale stále sa tu dajú nájsť miesta, kde má človek pocit, že tu príroda ešte žije svojím životom.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek