Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia Zatvoriť

Príbeh Opitý medveď

Bolo už poobede, keď som sa začal zamýšľať, či dnes niekam vybehnem. Vonku bol pekný horúci letný deň, a tak ma to lákalo aspoň na krátku vychádzku. Chvíľu som rozmýšľal nad tým, kam dnes pôjdem a nakoniec som zvolil môj klasický okruh Vtáčnikom.

Vybehol som teda hore na rovnomenný vrch a odtiaľ pokračoval na blízku Kláštorskú skalu. Neodpustím si, aby som nevyšiel aj na jej vrchol. Ako sa škriabem hore, všimnem si, že sa na mňa zhora usmieva známa tvár. Na vrchole stál môj kamarát Karol. Aj keď sme v elektronickom kontakte, tak som ho osobne dávno nevidel, a tak to bolo celkom milé prekvapenie. Vraj dnes tiež dostal rovnaký nápad vybehnúť poobede hore. Po bežných uvítacích vetách sa ho pýtam, ako bolo na dovolenke. Viem totiž, že mal byť minulý víkend niekde na chate. „Vieš čo, ani sa nepýtaj,“ odpovedá mi.
„A to čo sa zase stalo?“ reagujem. Kamarát má totižto od prírody nejaký talent privolávať prúsery a asi žiadna túra s ním nikdy nedopadla normálne.

Ale no vieš, kolega Andrej vybavil cez svojho kamaráta chatu Lesov SR vo Veľkej Fatre, a tak som zobral Simonu a deti na predĺžený víkend. Andrej tiež zobral svoju rodinku, nech sa deti spolu pohrajú a my trochu večer posedíme. V piatok ráno sme sa teda stretli a spolu išli na chatu. Miestny lesník nám odovzdal kľúče a vysvetlil čo a ako na chate. Nebol to samozrejme žiadny luxus, ale čistá divočina uprostred hôr. Zložili sme sa teda na chate a hneď sme aj vybehli na nejaký výlet do okolia. Keď sme sa podvečer vrátili, tak Simona a Maťa išli zaopatriť deti. My dvaja sme chystali vonku drevo na oheň a ja som ešte medzičasom zbehol dať chladiť pivo do potoka. V doline bolo síce chladnejšie, ale predsa len teplo, a chladené pivo tak nesmelo chýbať. Plechovky som rozdelil do dvoch tašiek a dal do potoka, nech sa tam chladia. Večer sme posedeli pri ohni a išli spať.

V sobotu doobeda varili baby guláš a my sme zatiaľ zabávali deti. Na obed sme mali fajnový guľáš a s plnými bruchami sme sa začali zamýšľať nad ďalším výletom. Vybehli sme teda zase do okolia a podvečer sa vrátili späť na chatu. Mali sme síce plný kotlík gulášu, ale deti mrnčali, že by si chceli opekať. Tak som zase nachystal oheň a keď sa rozhorel, zbehol som k potoku po pivo. Čakalo ma tam však nemilé prekvapenie. Nejaký neprajník nám celú jednu tašku piva niečím poprepichoval a povylieval. Niekto asi závidel alebo čo. Keby ho aspoň radšej vypil. Zobral som teda prázdne plechovice a z druhej tašky som si zobral dve plné pivá. Ostatné nech sa zatiaľ ešte chladia a večer ich prídem zobrať, aby niekomu zase neklali oči.

Sedeli sme pri ohni a deti si opekali špekáčiky. Večer bol celkom kľudný, až kým som si nevšimol, že na okraji lesa stojí medveď. Samozrejme v horách nič zvláštne, akurát mi bolo divné, že prišiel až k nám. Veď ešte aj deti robili krik a to by ho malo odplašiť už naďaleko. Chvíľu sme sa na seba pozerali a potom sa vybral rovno k nám. Samozrejme ženy s deťmi sa hneď pratali do chaty a my taktiež.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ani neviem ako rýchlo sme vbehli dnu a spoza okna sledovali, čo maco urobí. Špekáčiky a všetko sme samozrejme nechali vonku, a tak som čakal, že medveď pôjde k nim. No babkinu fujaru! Medveď si to zamieril rovno k chate. A ja somár som išiel posledný a nezavrel som dvere do predsienky alebo ako to nazvať. Boli tu síce aj druhé dvere, ale to boli len také papierovky. Medveď by ich vyvalil šmahom jednej laby. Maco si to zamieril samozrejme rovno do chodby. Deťom sme povedali nech sa idú rýchlo skryť hore na poschodie a my sme brali do rúk, čo prišlo. Ja som zobral sekeru, Andrej nejakú motyku, Simona kutáč a Maťa železnú lopatku s dlhou rúčkou. Stáli sme za dverami ako vojaci Červenej armády na brehu Volgy čakajúci na tvrdý boj v Stalingrade. Teda poviem Ti, keď som sa pozrel na moju Simonu s kutáčom v ruke. Veď vieš aké je to útle žieňa. No teraz vyzerala ako malá najedovaná Xena ochotná brániť svoje deti s kutáčom v ruke aj proti celej armáde medveďov!

Maco medzičasom našiel náš guláš v chodbe. Prekotil ho a všetok zožral. Potom poprehadzoval všetky veci, čo boli v chodbičke. Zrejme hľadal ešte niečo pod zub. Deti samozrejme nie že by sa išli schovať hore, ale na okne spievali „Medveďku daj labku...

Medveď po pol hodine zrejme zistil, že v chodbe už nič nenájde, a tak sa pobral von. Zamieril k ohnisku, kde sa ešte dopchal našimi špekáčikmi a chlebom. Kým sa tam hostil, vbehol som do chodby a zatvoril vonkajšie dvere. Až vtedy sme si trochu vydýchli. Boli sme síce trochu vystrašení a hladní, ale inak sa nič také strašné nestalo. Vonku sa pomaly zotmelo a najhoršie bolo to, že záchod bol samozrejme len vonku. Museli sme teda celú noc vydržať, lebo nikto nemal odvahu vyjsť von. Veľa sme toho nepospali, teda okrem detí.

Cez okno sme baterkami vysvecovali von a kontrolovali medveďa. Chata bola vysvietená ako Alcatraz v dobách svojej najväčšej slávy. Maco sa ešte aj ráno váľal na okraji lúky. Až pribúdajúce denné svetlo ho nakoniec vyhnalo niekam do lesa. Konečne sme si mohli vydýchnuť. Zožral nám takmer všetko jedlo a po prebdenej noci sme dnes nemali chuť na žiadny výlet. Jedine deti boli plné energie a pobehovali už od rána.

Posledný deň sme teda strávili len na chate. Poobede sme sa pobalili a vtedy som si spomenul na pivo v potoku, na ktoré som aj zabudol. Išiel som teda poň k potoku a až vtedy mi to došlo. Plechovky boli opäť poprepichované. Poobzeral som sa teda po okolí a samozrejme, že tam boli medvedie stopy. Plechovice nám teda ani vtedy a ani teraz nezničil nejaký neprajník, ale maco, čo nás prišiel večer navštíviť. Tu sa načongal z piva a takto podgurážený si išiel ako štamgast pýtať ešte niečo naliať od nás, lebo mu bolo zrejme málo.

Keď sme odchádzali, miestny lesník si opäť prišiel po kľúče a skontrolovať chatu, či je všetko v poriadku. Spomenul som mu príhodu s medveďom. Načo mi povedal: „No vidíte, na to som vás zabudol upozorniť. Pred časom nám sem priviezli medveďa z Tatier, ktorý im tam robil problémy. Tak teraz robí šarapatu občas tu nám. Keď zacíti, že sa na chate niečo kuchtí, dobehne si pýtať niečo na večeru. Preto netreba nechávať žiadne zvyšky jedla vonku, lebo keď niečo nájde, tak už vám nedá pokoj, kým neodídete preč.“

No a ja som mu v potoku nechal pekne vychladené pivo. Zrejme mu veľmi pochutilo, keď si ešte prišiel pýtať. Ale veď nech mu padne na úžitok. Aspoň máme o zážitok na viac. Myslím, že deti a ani my na predĺžený víkend tak skoro nezabudneme.

Príbeh nebol môj, ale rozpovedal mi ho kamarát, keď som ho stretol na túre, tak ako spomínam na začiatku. Myslím, že stál za opis. Nikdy si teda nedávajte chladiť pivo do potoka vo Veľkej Fatre a už vôbec nechoďte s mojím kamarátom niekam na túru. On je naozaj zárukou toho, že výlet nedopadne normálne a vždy sa stane niečo nepochopiteľné. Ale zase na druhej strane na takú túru človek tak ľahko nezabudne.

PS: Keď sme spolu zbehli z kopca dole, zistil, že má na aute defekt. Takže ani zostup z kopca pri ňom nemusí skončiť bez problému.

Najnovšie