Žibritov

Zaparkoval som v horskom sedle pod Hornou Bukovinou a vybral som sa do Žibritova. Išiel som po ceste, ktorá bola ráno pomerne prázdna. V obci je kruhová zvonica, ktorá bola v minulosti vežou opevnenia. Je tu však aj veľa pekných starých domov. Najviac sa mi páčila chátrajúca ruina, pretože pod opadnutou omietkou bolo vidno skaly, z ktorých bol dom postavený.

Zo Žibritova som zamieril na Buzalkov vrch. Kráčal som po turistickej značke, ale chodník som veru nevidel. Nechodieva tu veľa turistov. S pomocou mapy v smartfóne som nezablúdil, ale keď som v zarastajúcom polome prišiel k plotu a zbadal som stĺp so smerovníkmi na druhej strane, len som sa čudoval, kadiaľ som sa mal k nemu dostať. Na Buzalkovom vrchu (711 m) je zopár skál, ale čakal som ich tam viac. Z kopca je vidno blízke Sitno.

Sixova stráň

Kúsok som sa vrátil a pustil som sa hrebienkom. Spočiatku som išiel rúbaňou a húštinami, ale neskôr som naďabil na zvážnicu. Minul som akýsi dom, prekrižoval som hradskú a prišiel som k bývalému lomu na Sixovej stráni. Lom je chránený, pretože sú tu čudne zahnuté čadičové stĺpy, tak sa píše na internete. Ako laik som si to nevšimol. Dno lomu je zatopené a okolo vedie asi do polovice upravený chodník.

Vrátil som sa na cestu a v zákrute som z nej odbočil. Prešiel som cez kopček a zostupoval som nádhernou xerotermnou stráňou. Bol to najkrajší úsek dnešnej prechádzky. Sem sa treba pozrieť niekedy začiatkom mája.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Štangarígel (Krupinské bralce)

Zbehol som na lazy Líška. Kúsok som vystúpal a na lúčke som sa vyvalil. Bolo pekne, slnečno, a tak som si pol hodinku zdriemol. Po oddychu som pokračoval ďalej

Značeným chodníkom som prišiel na Štangarígel (482 m) alias Krupinské bralce. Na vrchole kopčeka sú rozpukané sopečné bralá. Nie sú vysoké, ale na rozdiel od lomu na Sixovej stráni sa mi páčili. Na lavičkách pri tabuli opisujúcej rezerváciu som zjedol obed.

Hlava a Mesiackameň

Zbehol som na zvážnicu a odbočil som z turistickej značky. Chcel som si pozrieť dva kopce so zaujímavými menami. Hlavu a Mesiackameň. Prešiel som cez pahorok a zišiel som na cestu. Lesníci na nej sťahovali drevo. Zvážnicou som šiel pomerne dlho. Keď vystúpala na pahorok, odbočil som z nej a vyšiel som na kopec Hlava (619 m). Na vrchole sú nejaké skalky, ale nestoja za veľa. Tento kopec ma sklamal.

Dnes som šiel často po cestách a po zime som šiel rýchlejšie, ako bolo zdravé. Vďaka tomu sa mi na palcoch vytvorili utešené otlaky. Keď som ich zalepil leukoplastom, kráčalo sa mi lepšie. V sedle pod Hlavou je zamknutá búda. Zrejme slúži lesníkom. Chvíľu som šiel po zvážnici a zbehol som na Mesiackameň (600 m). Konečne jedno pekné bralo. Dobre z neho vidno kraj pod Sitnom. Vrátil som sa na cestu a okolo 17-tej som sa prišiel do sedla k autu.

Sitience

O dva týždne som sa vybral k Žibritovu zas. Zaparkoval som opäť v sedle a lesom som schádzal do údolia Štiavnice. Naďabil som v ňom na peknú lesostepnú stráň na sopečných konglomerátoch. V lete by tu mohli kvitnúť zaujímavé rastliny.

V doline som mostíkom prešiel cez potok a zahol som na svah, aby som sa netrepal cez družstvo. Na kraji lúčky je tu čudný kameň s vytesanými kladivkami. Podľa Tomáša označuje hranicu banského revíru.

Kráčal som mierne zvlnenou krajinou lúk a lesíkov. Prekrižoval som Ilijský potok, v ktorom rástli jelše lepkavé, a minul som samotu Pakhauš, pod ktorou kvitli osiky. Zo svahov sú pekné výhľady na lazy.

Prišiel som na rázcestie Vlčia jama a zahol som na Sitience (775 m). Na kopci sú pomerne vysoké bralá, hoci nie tak mohutné, ako na Sitne. Na ostrohu kopca je parádna vyhliadka. Mohol som si z nej prezrieť ďalšiu trasu až kamsi za Svätý Anton.

Ilija

Vrátil som sa na rázcestie Vlčia jama a zbehol som do dediny Ilija. Stojí tu románsky kostol z prvej polovice 13. storočia. Bol však viackrát prestavovaný, takže na ňom veľa románskych detailov nevidno. Zvonka iba okienko. Najzaujímavejšia časť, románsky portál, je schovaná vnútri, kam som sa nedostal.

Pod kostolom som si odfotil turistický smerovník z roku 1961. Taký starý smerovník som ešte nevidel. Nato som išiel opäť malebným krajom lúk a malých remízok, tentokrát po turistickej značke.

Svätý Anton

Vo Svätom Antone je pri ceste pekná baroková kaplnka. Povyše je historická sýpka a oproti nej Koháryovský zámok. Voľakedy dávno som v ňom bol, tuším keď som bol kdesi pri Nitre v pionierskom tábore, ale už sa na to nepamätám. Za dedinou pri potoku kvitol prvý blyskáč.

Doteraz som nestretol jediného turistu, ale za Svätým Antonom išlo proti mne hneď niekoľko skupín. Výstup hore otvorenou dolinou ma nezaujal, no vyššie sú nádherné lúky.

Jabloňový vrch

Prešiel som okrajom Banského Studenca a stúpal som lúkami s brezami. Keďže dosť fúkalo, dal som si pod kapucňu čiapku a na krk buffku. Na pníčku som zjedol obed a na pahorku som stratil značku. Neprekážalo mi to, pretože značka aj tak nevedie na kopec, na ktorý som chcel vyjsť. V lese som stretol dvojicu zbierajúcu jelenie zhody.

Vyšiel som na Jabloňový vrch (761 m). Na južnom svahu kopca sú nejaké skalky, sú však pomerne malé. Zbehol som na zvážnicu. Na kúsku po nej išla značka, ale držal som sa cesty. Zaviedla ma až do sedla, v ktorom som nechal auto.

Záver

Západnú časť Štiavnických vrchov som obehal pomerne dôkladne, ale aj východná je pekná. Najbližšie by som sa rád vybral na kopčeky okolo Skalky. Verím, že aj tam bude čo objavovať.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek