Príbeh Búrka na Silickej planine
Udialo sa to už pred niekoľkými rokmi. Síce nie pred mnohými, spočítal by som ich možno na prstoch jednej ruky. Bolo to ale tak dávno, že popis môjho putovania nemusí zodpovedať dnešnej realite. Takže nebude to teraz veľká faktografia, skôr spomienka na jeden, dá sa povedať skoro meteorologický zážitok.
Na prvé májové dni som si naplánoval trojdňový poznávací pobyt v Slovenskom krase. S cieľom v minimálnom čase spoznať maximum. Vždy ma fascinovali akoby skalné kryhy, medzi ktoré sa predierala hlavná južná spojnica na Košice. Vždy som si tiež vravel, že musím navštíviť hradnú zrúcaninu na skalnatom výbežku, čo bola vždy predzvesťou skorého dosiahnutia centra slovenského východu.
Prvý deň si rezervujem na cestu a výstup na jednu z obrích vápencových krýh – Plešiveckú planinu. Je to len rýchle zoznámenie s priestorom v sychravom počasí modrou značkou z Plešivca do Štítnika. Okrem prírody ma zaujala Serényiho cisterna. Pomerne zachovalé storočné vodohospodárske dielo v suchých končinách. Slušnejší výhľad ponúkla Gerlašská skala. V samotnom Štítniku ma prekvapila zrúcanina vodného hradu. Nečakal som to tu. Nasleduje autobusový presun priamo pod Turniansky hrad. Strávim tam v motoreste noc. Trochu relatívneho luxusu padlo dobre. Druhá noc bude v prírode. A to som ešte netušil, aká bude búrlivá.
Svitanie druhého dňa ma zastihlo v stúpaní na Turniansku zrúcaninu. Strávim tam hodnú chvíľku. Stojí to tu za to. Aj nasledujúca trasa k červenej značke v hornej časti Zádielskej doliny nemá chybu. A kto nevidel krasový kaňon z vyhliadok pred Okrúhlym lazom, nemôže pochopiť monumentálnosť zádielskej perly. Pokračovanie červenou už nebolo tak atraktívne. Zaujal výhľad na Hrhov, Krasové jazierko a Mútna studňa.
Samostatným zážitkom bolo hodinový pobyt v Kolibe Soroška v Jablonskom sedle. Pivko, radler, kávička a čosi držkového mi pozdvihlo náladu. Čas tu ubiehal akosi rýchlo a po piatej s nejasnou predpoveďou počasia vyrážam na poslednú etapu cesty. Cieľom je Silická planina v pokračovaní červenej značky. Je možnosť prehánok, čo by mi ale nemalo skomplikovať nocľah. Na Hikingu som prednedávnom čítal o vyhradenom táborisku pri bývalej horárni v polohe Rakyta (či Rakaťa) s krytou verandou. Obloha je sivá, no tak to je prakticky celý môj pobyt, takže ma to veľmi neznepokojuje.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Po prekročení cestnej komunikácie kráčam veľmi pohodlnou poľnou cestou spočiatku lúčkami. Neskôr je to les južnejšieho charakteru. Prekvapia ma hroby maďarských honvédov, zahynuvších tu v poslednom období druhej svetovej vojny. Sú tri, aj kríže. Len vojenské helmy sú štyri. Zajačia brána mi utkvie v pamäti ako nezaujímavá križovatka turistických trás. Ešteže sa začínajú objavovať lúčky a terén začína naberať charakter toho, pod čím si predstavujem krasovú planinu. Osamelé stromy a kry v jemne zvlnenej krajine. Tu sú ešte orámované rozsiahlymi lesnými porastmi. Skúsim aj niečo pofotiť, no je akosi temno. Obloha má viac tónov šedej. Pribúda tmavošedého odtieňu. A čo ma znepokojuje, počujem prvé prejavy búrkovej činnosti.
Zrýchlim krok. Po chvíľke prichádzam k smerovníku Rakyta. Je tu rozsiahly otvorený priestor so zastrešenou studňou v terénnej depresii. Kúsok vedľa za solídnu bránou a bezchybným plotom je poľovnícka chata s verandou. V ohradenom a udržiavanom areáli je krytý priestor s kozubom. Nie je to však objekt, na ktorý sa spolieham. Ten musí byť neďaleko. Zbytočne ešte strácam čas vizitáciou zaujímavej studne. Do rána by neušla. A vodou som dobre zásobený od Sorošky. Aj tak si ju príliš neužijem. Padajú prvé kvapky. Ešte len pár, no ako výstraha zaúčinkujú dobre. Chytá ma panika. V ktorú stranu sa vybrať, nech nájdem pravú zrubovú stavbu. Obieham priestor širším oblúkom. Nič nevidím.
Vraciam sa k spomínanej chate. Kvapiek pribúda. A idem hľadať dieru, čo by mohla byť kdesi v plote. Zažívam šok, žiadna diera, čo by ma pustila ku krytým priestorom v areáli. Otvor tu ani nemôže byť. Ono tam ani žiadny plot ani nie je. Čelná strana aj s bránou je stopercentná Potemkinovská kulisa. Ešte rozmýšľam, či by nebolo lepšie pri krbe, no nakoniec skončím pod rozsiahlejším prekrytým priestorom pred vchodom chaty. Tvorí ho veranda asi 2 x 5 metrov prekrytá drôteným sklom. Tak tu som v pohode. Nech si prší. Ani občasný blesk ma nevyvedie z pohody. Vybaľujem batoh, dofúknem si karimatku a pelech je v suchu.
Za zvukov zosilňujúceho sa dažďa sa púšťam do slabšej večere. Stihol som sa skryť, aj keď to je LTT (len tak-tak). Mal som šťastie. S večerou moc nepokročím a pocítim kvapky vody, čo na mňa padajú. Vyvrátim hlavu a skúmam, čo sa to tam hore deje. V začínajúcom šere občas presvetlenom bleskami vidím, že čo som považoval za bezchybnú krytinu, predsa má svoje nedostatky. Príval vody neskutočne zosilnel a hľadá si drobné cestičky rámovaním, prípadne prasklinami. Večera ide bokom a bagáž presúvam tesne k stene chatky. Vyzerá, že tam nebudem pod sekundárnym dažďom. Zaliezam do spacáka a v tesnom kontakte so stenou chaty sa snažím zaujmúť polohu vhodnú k stráveniu noci. Priamo na mňa neprší, no kvapky pretekávajúcej vody sa dole rozprskujú a tieto, dá sa povedať terciálne kvapky, mi začali zmáčať ležovisko. Skúsim budovať z ruksaku a iných viac vodoodolných častí výbavy barikádu k ich tlmeniu. Pritláčam sa k drevenej stene, ležím na boku tak vyrovnaný ako je len možné. Aj tak som to dobre vystihol, ležím v priestore asi 1,8 x 0,3 m veľkom, kde je ako tak sucho.
Živly rozbehli bláznivý tanec. Prívaly dažďa sú neskutočné, jeden blesk za druhým aj so svojou zvukovou kulisou. Vietor tiež pridáva svoj diel k čertovskej zábave. Rozmýšľam, či má chata bleskozvod. Dúfam, že áno. Uvažujem o vhodnosti nosiť pre tieto prípady aspoň vysvätenú hromničnú sviečku, či sa naučiť dáku protibleskovú modlitbičku. Viem, bolo by to prd platné, no pre psychiku možno prínosné. Teraz sa len pritláčam k drevenej stene tak, ako som sa v živote k žiadnej žene v posteli nepritláčal.
Neviem, koľko to trvalo. No prvý poľavil vietor a následne sa znížila intenzita dažďa. Po chvíľke sa udialo niečo, čo som ešte nikdy nezaži. Oblohu preťal blesk. No nie obyčajný. Tento bol ozaj grandiózny. Prešiel oblohu od jedného horizontu k druhému. Chvíľu som jasne videl všetko v okolí. Následný hrom trval možno celú minútu. A bolo ticho. Definitívne. Počujem len zvuk posledných kvapiek ukončujúcich prietrž mračien, čo sa nad Silickou planinou práve prehnala. Akoby sa všetok elektrický potenciál nazhromaždený v oblakoch jediným a jedinečným efektom vyčerpal.
Do polnoci zostávala ešte chvíľka času a mne už nič nebránilo v kľudnom spánku. U mňa je dôležité, aby som išiel spať "dnes a nie až zajtra". To mám problém so zaspávaním. Takže ráno so svitaním svieži vyliezam z navlhlého, ale teplého lôžka. Celé okolie je mokré a hovorím si, nedopadol si tak zle. Vidím, ako to dopadlo pod prístreškom pri kozube. Menšia strieška neochránila nič. Pomaly sa zbalím. Nemám rád pakovanie. Mám dojem, že vždy mi behom noci pribudlo vybavenia alebo sa batoh zmenšil. Pocit umocňuje aj to, že všetko je trošku zamáčané.
Nezdržujem sa a vyrážam. Prejdem cez sto metrov a vidím spolunocľažníka na poľane Rakaťa (Rakyta). Vlastne vidím len postavený stan Lightent2 kúsok od chodníka. Kto v ňom spí, neviem, no prenosné obydlie prešlo testom kvality. Výsledok by musel zhodnotiť turista, či turisti, čo ich tu zachytila búrka. No asi to nedopadlo zle, keď vyspávajú. Zapínam si rádio v mobile, chcem sa dozvedieť predpoveď počasia. Dozviem sa. Nie tak zlá. No dozvedám sa aj zaujímavú informáciu. Najviac zrážok na Slovensku bolo zaznamenané za noc v obci Silica, cez 70 mm. Tak môj pocit v noci nebol len subjektívny. Našťastie je tráva v tomto čase nízka a tak sa chôdzou moc nezmáčam. Aj rozmýšľam, kde sa to kvantum vody stratilo. Málo blata a skoro žiadne kaluže. Kras je ozaj ako špongia.
Planina je zahalená v ranných pobúrkových hmlách. Dáva to krajine mocný náboj. Stromy a vlastne celá krajina vystupujúca z belavého oparu je magická. Možno prichádzam kratšou viditeľnosťou o niektoré momenty, no tomu, čo vidím, to dáva mocné čaro. Úsek od Rakate smerom k Silici s mnohými krasovými javmi je parádny. Škoda len Jašteričieho jazera. Nešťastným rozoraním pôdy nad vodnou plochou sa zmenila len na vlhšiu lúčku. Možno by bol čas na jej obnovu. Estetično zachraňuje aspoň vahadlová studňa. Pekný je aj pohľad na dedinku Silica, z tejto strany umiestnenej nad výraznejším svahom.
Centrum obce budí dobrý dojem. Prehodím pár slov s mladíkom kráčajúcim si pre podporu. Pekný, no chudobný kraj. V obci sa dlho nezdržujem. Pokračujem cez Silickú ľadnicu, okolo Mestskej priepasti k Plešivcu. Nad ním trošku pokonverzujem s mladým pastierom kráv. Aj tieto práce vykonávajú inteligentní ľudia. Na plešiveckom námestí je pizzéria zavretá a tak sa posiľním kávičkou v akomsi bistre, či cukrární so sympatickou čašníčkou. Na záver prevediem krátku exkurziu kedysi bohatým mestečkom. V súčasnosti, výraz, že sa tu zastavil čas, je moc optimistický.
A môžem na vlak. Už mi chýba len záverečná fotka na stanici. Požiadam dvoch mužov v pokristovskom veku, čo by sem akoby nepatrili, o pomoc. Nerozumejú. No nie je to tým, že neviem maďarsky, akoby som očakával na Gemeri. Sú to Nemci. Využijúc svojich chabých jazykových schopností mám požadovaný záber. Na dôvažok sa dozvedám, že sú nadšenci železníc a spoznávajú infraštruktúru Slovenska. Dorazia ma, keď po otázke z kade som, ihneď spomínajú chránené depo v mojom meste a okolité železničné trate. V inej dobe by boli klasickými predstaviteľmi predinváznej špionáže mapujúcej dopravné cesty. Dlho nepokecáme a vlak ma odváža smer západ.
