Trasa

Senica – Čáčov – Rybky – Miléniový kríž – Pod hájom – Okruh, rázc. – Zámčisko – rozhľadňa Lipky – Borovištia – Okruh, rázc. – Pod hájom – Smrdáky – Ohraznové lósy – Čáčov – Senica

Na Malokarpatský pochod Cik-Cak sa mi bez kontrol a po notoricky známej trasy mnohých DP nechcelo ísť, a tak som sa rozhodol, že je čas vyraziť k Miléniovému krížu. Pozrel som si trasu na TuristickaMapa.sk a keď som po naklikaní trasy došiel k číslu 36 km, bolo mi jasné, že treba vyraziť čo najskôr.

Vlak o 6.10 h z Hlavnej stanice už na štarte nabral meškanie 20 minút. Myslel som si, že nás vlak v Kútoch nepočká, no čakal, a tak som krátko pred ôsmou vystúpil v Senici na stanici. S uspokojením som zistil, že úryvok Novomestského básne neodstránili z jej priečelia a vykročil som po červenej. Viedla po chodníku a neskôr po asfaltke do Čáčova. Po prekročení riečky Teplica som si nevšimol, že červená odbočuje doprava a keď som si to uvedomil, spokojne som pokračoval po hlavnej ulici Čáčovom. Vedel som, že sa na ňu napojím a prestúpim na žltú smer Smrdáky. Tak sa aj stalo.

Začalo celodenné pátranie po značení

Lenže žltá viedla pomedzi rodinné domy na koniec ulice do rozoraného poľa. Posledná značka naznačovala šípkou, že by som mal ísť doprava a v diaľke som videl žltý kolík uprostred poľa. V navigácii nejako okrem červenej iné trasy neboli, a tak som si nemohol overiť, že by som mal ísť doľava. Inak nechápem, prečo žltú od Panskej cesty nepotiahli jednoducho vedľa kostola na hlavnú cestu a po nej na križovatku k červenej, ale ju ťahajú poza Čáčov poľami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď som poľom došiel ku kolíku, zistil som, že nie je turistický a široko-ďaleko poľom žiadna cesta neviedla. Nuž som pozrel do mapy a rozhodol som sa ísť na obec Rybky. Utekali predo mnou desiatky srnčej zveriny a zajacov. Došiel som k Paseckému potoku a bol natoľko široký, že sa nedal preskočiť. Minul som zopár dier v poli na okraji potoka a neviem, čo ich spravilo. Stopy po bobroch na stromoch nebolo vidno. Tých pár stromov ponad potok nevzbudzovalo vo mne dôveru, a tak som po jeho okraji došiel až k asfaltke a mostu do obce. A tu zrazu sa zjavila modrá značka prichádzajúca zľava po asfaltke. Spomenul som si, že by mala ísť od žltej na Smrdáky, ale ďalej som to neriešil.

Pokračoval som po nej cez Rybky. Zaujala ma drevenica s hrnčekmi na plote a totemom pred ním. Asi nejaký náruživý tramp, lebo tam mal aj nadpis Potlach. Za obcou modrá odbočila doprava a došla k včelínu a miestu na opekanie. Za nimi opäť rozorané pole a otázka, kade vlastne pokračuje modrá? Poľné cesty zakreslené v mape neexistujú, všetko je poorané. Vybral som si ľavý okraj pooraného poľa a tade nešla. Pohľad do mapy, rozhodol som sa opäť putovať poľom mierne doľava a hore k Miléniovému krížu. Išlo sa mi dobre, našťastie bolo sucho, a tak sa mi nič nelepilo na tenisky.

Miléniový kríž

Došiel som ku krížu a oprel sa do mňa nepríjemný, studený a silný vietor. Výhľady od kríža sú vynikajúce. Človek vidí Malé Karpaty, Myjavskú pahorkatinu, Smrdáky, Zámčisko. Majestátny kríž bol postavený a vysvätený v roku 2000. Preto sa kríž nazýva Miléniový, ale často počuť aj označenie ako Jubilejný kríž. Výška je 27 m a rozpätie ramien 9 m. V krížení ramien je farebný reliéf s piatimi holubicami, ktoré symbolizujú päť svetadielov. V rozšírenej spodnej časti kríža je zriadená kaplnka Božieho Milosrdenstva, kde sa každý rok prvú nedeľu po Veľkej noci a tiež na sviatok Povýšenia svätého kríža v septembri koná bohoslužba a každú 2. veľkonočnú nedeľu púť. V kaplnke je relikvia sv. Faustíny, ktorá bola pápežom v roku 2000 vyhlásená za svätú.

Vo vetre sa nedalo dlho postávať, a tak som sa vybral k smerovníku. Žltá smerovala do Smrdák a neznačene bolo treba pokračovať po asfaltke 15 minút k studničke. Tak som išiel po asfaltke hore. Zrazu sa sprava pridala modrá a so žltou, ktorá tu nemala byť, nejasne naznačovali šípkami smer. Ja som si to vysvetlil, že rovno. Čoskoro som pochopil, že zle. Došiel som k poľnej ceste, ktorá pokračovala doľava smer les, a tak som vykročil po nej. Zrazu modrá prišla zľava zdola a na dlhú dobu som sa mohol venovať výhľadom a nie pátraniu, kade ísť.

K Zámčisku po bývalej hranici

Modrá skončila pri smerovníku Pod hájom a ďalej pokračovala zelená k rozhľadni Lipky. Na okraji lesnej cesty som zbadal kameň s vytesaným číslom a z druhej strany boli písmená HU. Rovnakých pätníkov som napokon pri ceste späť od rozhľadne videl desiatky a rozmýšľam, či to nie je označenie bývalej hranice medzi Rakúskom a Uhorskom.

Došiel som k nápisu na strome – studnička. Žiadna významová odbočka, a tak som sa vybral do lesa pátrať po studničke, lebo ani na mape nič nebolo zakreslené. Nič som nenašiel, a tak som sa vrátil na značku. Fúkal ohromne nepríjemný a studený vietor, tak som sa potešil, keď značka zahla doprava a klesnutím som sa zbavil vetra.

Došiel som k dlaždicami vyloženému chodníčku, na konci ktorého bola kaplnka a Hoštecná studnička s lavičkami. Nastal čas sa naobedovať a pri vyberaní jedla z ruksaku som si uvedomil, že nádobu s paradajkami a paprikou som nechal v chladničke doma. Studnička je krytá oceľovým krytom, ktorý sa dá odklopiť a sú tu k dispozícii šálky a dokonca lieviky.

Keď som sa najedol, pokračoval som ďalej po značke. Došiel som na asfaltku a tu som sa napojil na svoju trasu spred rokov. Tentokrát som pre zmenu po dôjdení k smerovníku odbočil doprava a vybral sa na Zámčisko. Je tu kríž s lavičkou a o kúsok ďalej je ohnisko, stôl s lavičkami a tabuľa s popisom, čo tu voľakedy stálo. Okrem terénu, kde sú zrejmé valy aj dnes, to však nič nepripomína. Po prečítaní informácií som sa vrátil na asfaltku a pokračoval doľava k poľu s rozhľadňou. Tu som stretol jediných dvoch ľudí za celý deň. Venčili kopovov a išli tiež k rozhľadni. Ako som kráčal alejou k nej, čítal som si drevené tabuľky na vysadených stromoch. Na jednom bola tabuľka Sidonka. Ak som Sido, tak to by mohla byť moja žena?

Rozhľadňa Lipky nad obcou Unín je murovaná vyhliadková veža. Ponúka výhľad na tri svetové strany, a to východ, západ a juh. Je vysoká 11,5 metra. Aj keď nadmorská výška 418 metrov, v ktorej sa nachádza, nepatrí medzi výšky, na tunajšie pomery je to jeden z najvyšších bodov v šírom okolí. Rozhľadňa Lipky slúži verejnosti od roku 2014 a vstup na vyhliadku je možný kedykoľvek a zdarma. Ako zaujímavosť ešte môžem uviesť, že v murovanej veži nenájdete typické schodisko, ale kovové rebríky bez zábradlia, čo môže mnohým spôsobovať najmä pri zostupe problémy.

Vietor bol chvíľami až nevydržateľný a keď sa chalan z dvojice vrátil z výstupu na rozhľadňu, že nejde hore, lebo silne fúka, vzdal som to tiež. Však z vrchu lúky je vidno to isté.

Smer Smrdáky

Vrátil som sa k smerovníku Borovištia a pokračoval lesom po zelenej späť. Zjavili sa biele hraničné kamene a tu som si uvedomil, že keď zelená zabáčala doprava, oni šli doľava. Tak som sa vrátil k miestu označenému na mape ako Okruh, rázcestie. Tu však žiadna tabuľa, ani iný oznam s upozornením, že k rozhľadni sa dá ísť aj doľava, nie je. Trošku zvláštne to tu označujú miestni značkári. Či skôr neoznačujú, ako som sa presvedčil, keď som došiel k smerovníku Pod hájom. Zelená zrazu išla len k rozhľadni a kade ide na Smrdáky som si len mohol tipnúť.

Vybral som sa dolu poľnou cestou a za vodným zdrojom som zabočil doľava a bol som v Smrdákoch. Opäť tip, či ísť doprava, alebo doľava. Tak teda doľava a ocitol som sa na križovatke pri veľkom erbe Smrdák a neskôr pri kúpeľných domoch a parku. Že tu je liečivá voda, bolo veru parádne cítiť v ovzduší. Pár hostí sa prechádzalo parkom, ale na kúpele tu bolo mŕtvo. Prečítal som si pred domom balneoterapie o sírovodíkových prameňoch Jozef I. a II., dal si perníkovú pauzu a vykročil z parku do polí.

Posledné pátranie po značke

Žltá viedla poľnou cestičkou vedľa úzkeho lesíka. Na miernom návrší som sa naposledy pozrel späť a videl som vlastne celú dnešnú trasu, ale aj Malé Karpaty a Myjavskú pahorkatinu. Tu postaviť rozhľadňu, tak je z nej panoramatický výhľad. Lesíkom tiekol potok a pri jeho sútoku s Kadlubkovským potokom som nenašiel označenie, kam pokračuje žltá. Tak som sa vybral doprava a došiel som k mostíku ponad potok a poľnou cestou ku kravínu v Čáčove. Žltá zo Smrdákov do Čáčova je absolútne zbytočná a vhodná tak možno pre cyklistov.

Popri cintoríne som došiel ku kostolu a na stĺpe som uvidel bocianov v hniezde. Tak jar je asi definitívne tu. Potom som po červenej pokračoval na železničnú stanicu Senica a vlakom o 16.03 h domov.

Zhodnotenie

Už druhýkrát som v pôsobnosti senických značkárov pátral po značkách a čo horšie, dokonca aj po tabuľkách na smerovníkoch. Tak neviem, či na takéto značenie je naozaj treba dlhé školenie a bez neho ho človek nesmie robiť. Možno nieto ľudí. Inak boli veľmi krásne výhľady a bez poľného kráčania vrelo odporúčam každému, kto chce vidieť niečo zaujímavé a na prevýšenie nenáročné.