Trasa

Plavecké Podhradie – Suchá dolina – sedlo Uhliská – Kamenné – Mesačná – Kolovrátok – Sklená huta – Jelenec – Geldek – Zrkadlisko – Častá

Suchá dolina

S Mirkou sme sa zaviezli autobusom do Plaveckého Podhradia a rezko vykročili do hmlistého rána s predzvesťou občasného dažďa a sneženia. Zahrievame sa rýchlou chôdzou, prechádzame lúkami za dedinou a vchádzame do úzkej Suchej doliny. Hneď na začiatku nás zaujme úplne vyschnuté koryto potoka, ktorý tečie neznámym podzemím a iba omnoho vyššie sa voda objavuje aj na povrchu. Iba v čase topenia snehu alebo počas búrok tečie potok až k ústiu doliny. Oba svahy sú pokryté sutinami, machom zarastenými balvanmi a popadanými stromami. Neďaleko chodníka zbadáme otvor v skalnej stene, iste vstup do jednej z mnohých tunajších jaskýň. Ďalšia malá priepasť je priamo pri cestičke. Je ohraničená nízkym múrikom a v jej stenách je upevnená železná tyč ako aj niekoľko stúpačiek, takže šikovní návštevníci môžu zostúpiť až na jej dno.

Kamenné

Vyššie je dolina zahĺbená v nekrasových horninách a potok tečie priamo po povrchu. Miernym stúpaním, stále však celkom pohodlne, prichádzame do sedla Uhliská. Tu, na krížnych cestách, stojí novodobá božia muka z roku 2003 a neďaleko nej drevený kríž, ktorého súčasná podoba je ešte novšia. Od kríža odbočujeme na krátky ostrý hrebienok vrchu Kamenné (Kamenná). Vidno, že kopček je dosť navštevovaný, pomedzi vápencovými balvanmi vedie zreteľný chodníček. Najprv nás privedie na zalesnenú plošinku a po prekonaní skalnatého sedielka na malú lúčku s osamelým starým stromom. Odtiaľto je pekný výhľad na blízky protiľahlý masív Klokoča. Kúsok pod vrcholom nachádzame malý kamenný múrik, viditeľne poskladaný človekom, a zaujme tiež zvláštny nález v dutine stromu - starý, značne hrdzavý rýľ.

Mesačná

Vraciame sa do sedla Uhliská a značenou cestou prechádzame okrajom prírodnej rezervácie Roštún. Dobre tu môžeme vidieť rozdiel medzi prírodným a hospodárskym lesom s plotmi, rúbaniskami a lesnými škôlkami. Zatiaľ čo na pravej strane v rezervácii je pestrý zmiešaný porast, naľavo je les takmer čisto bukový a za ním zase čisto smrekovcový. Zatiaľ čo buky sú tu ešte celkom holé, s drobnými púčikmi, na smrekovcoch rastú svetlozelené ihličky. Ideme okolo menšej skládky dreva a čoskoro za stromami zahliadneme lúku Kolovrátok. Tu usúdime, že odtiaľto by bol najlepší výstup na vŕšok Mesačná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ideme priamo hore po opadanom lístí a čoskoro sme na utešenej vrcholovej lúčke obkolesenej obrovskými stromami s čudesne pokrútenými konármi. V ich bezlistých korunách vidno veľké kríky zeleného imela. Je tu ohnisko, zarastené a dávno nepoužité. Krásne, priam tajomné miesto.

Na blízkom Kolovrátku je pivnica, pozostatok usadlosti huncokárov, ktorá dobre poslúži na núdzový úkryt, prípadne bivak. Jej podlaha je však pokrytá vrstvou drobnej sute a lístia, takže ak by tu chcel niekto prespať, musel by si ju najprv vyčistiť. Neďaleko na rázcestí stojí skupinka mohutných pagaštanov, ktoré práve začínajú pučať a na druhom konci lúky je výdatný prameň, prekrytý novou strieškou.

Sklená huta

Po mostíku prejdeme cez riečku Parná a vchádzame do maličkej dolinky, ktorú vytvoril jej bezmenný prítok. Na krátkom úseku prekonáva značný výškový rozdiel a vytvára viaceré pekné kaskády. Po chvíli sa opäť napojíme na asfaltovú cestu a po nej prichádzame na Sklenú hutu. Je tu drobný otvorený prístrešok s lavičkami, ktorý dobre poslúži na posedenie, ale pred väčším dažďom neochráni.

Na tomto mieste stála kedysi skláreň, spomínaná prvý raz v 17. storočí. V roku 1679 mala tunajšia osada viac ako dvesto obyvateľov, ktorí okrem tavenia skla obrábali okolité polia. V roku 1749 pripadla huta Jánovi Pálffymu z panstva Červený Kameň, ktorý jej prevádzku ukončil zrejme pre nerentabilnosť či časté prepady zbojníkov. Rok po zrušení sklárne tu žili iba tri rodiny. Neskôr tu žili huncokári (skomolenina z nemeckého pomenovania Holzhäcker – holcokár, huncokár), pôvodom zrejme zo Štajerska a Tirolska.

Z novšej histórie ma zaujala zmienka v miestnych novinách: „V päťdesiatych rokoch sa huncokárske osady začali postupne ale isto vyľudňovať. Rovnaký osud postihol aj Sklenú hutu. Päť rodín, ktoré tu stále žili, sa muselo od roku 1948 na niekoľko dní v mesiaci aj so živým inventárom vysťahovať až na Zabité, pretože Sklená huta ležala v cieľovej oblasti leteckej vojenskej strelnice letiska Kuchyňa. Lietadlá lietali nad týmto úsekom a trénovali streľbu na vlečné balóny.“ (zdroj: Dolanské noviny č. 4, rok 2016)

Jelenec a Geldek

Po chutnom občerstvení Mirka navrhuje, aby sme vystúpili na Geldek. Prečo nie, pôjdeme smerom na Holint, potom sa obrátime a čoskoro budeme hore. Kráčame asfaltkou okolo oploteného vodného zdroja až do sedielka so zvláštnou drevenou búdou, postavenou na okraji kolmej skaly. Zdá sa, že tu by sme mohli odbočiť do lesného prieseku a vystúpiť priamo nahor. Strmo stúpame, priesek sa pomaly stráca. Snažíme sa postupovať priamo hore, nie vždy sa nám to darí, ale predsa len pomaličky stúpame. Až kým pred sebou nezazrieme plot zvernice. Na druhej strane, tesne za ním je široká vodorovná cesta, tak sa predsa nebudeme vracať. Iste tu zvieratká majú nejaké priechody.

Rozmýšľam, či sa srnka vie podhrabať pod plotom, ale nijako mi to nevychádza. Našťastie je tu celkom dobre vydupaný chodníček a po pár metroch nachádzame nadvihnuté pletivo. Skladáme batohy a preliezame na druhú stranu.

A teraz pôjdeme doprava či doľava. Poďme ešte kúsok nahor, však pod Jelenec je to iba kúsok. Pomaly sa predierame mladou, veľmi hustou bučinou. Hoci je apríl, na bučkoch sa ešte drží lanské jesenné lístie. Úbočie je čoraz strmšie, nezostáva nám však nič iné ako pokračovať nahor. Vyššie ideme po tráve a čoskoro sme na vrcholovej lúčke Jelenca. Je tu zopár cyklistov, tí sem iste prišli inou cestou ako my. Na vrchole riadne fučí a poletuje zopár snehových vločiek, radšej sa teda nezastavujeme a pokračujeme na blízky Geldek. Pred pár rokmi, kým nebola oficiálne sprístupnená obora, sem chodievalo iba zopár ľudí. Dnes je tu široký zreteľný chodník a stretáme aj zopár turistov. Z doliny začína duť silný severák, až nám začnú do tvárí vrážať drobné ľadové krúpy. Trvá to našťastie len krátko a kým vyjdeme na vrchol, je po fujavici.

Vrchol Geldeku tvorí maličká lúčka so spasenou trávou a pod ňou neveľká kolmá skala. Schádzame nadol okolo skaly, potom strmým úbočím až k ďalšiemu plotu. Chodník vedie priamo nadol, sprava máme plot, zľava nepriechodnú bučinu a na chodníku blatovú šmykľavku. Je to dosť nepríjemný úsek, ideme veľmi pomaly, pridržiavajúc sa mladých stromov.

Zrkadlisko

Pred nami sú rozľahlé staré vývratiská, zarastené vysokou suchou trávou, za ktorými vyčnieva charakteristický šikmý ihlan vrchu Egreš. Pokračujeme priamo po značenej lesnej ceste až na rázcestie, kde odbočujeme na veľkú, sviňami rozrytú lúku s hnijúcimi zvyškami repy a poľovníckym posedom. Za ňou opäť vchádzame do lesa a po krátkom výstupe sme na zalesnenom vrchu Zrkadlisko. Na neďalekom skalnatom výbežku, s krížom pripomínajúcim tragickú udalosť z vojny, sme boli pred pár mesiacmi, tak tam dnes nejdeme, ale vraciame sa opäť okolo posedu na značku a ňou schádzame do Častianskej doliny.

Oproti chladnejšej záhorskej strane, kde sme ráno začínali, je tu podstatne viac kvetov, zelenej trávy i viac rozvinuté drobné lístky na stromoch. Nasleduje ešte krátky úsek cez dedinu k rímskokatolíckemu kostolu. Pôvodne bol postavený ako jednoloďový pravdepodobne koncom 14. storočia, neskôr v 17. storočí boli v barokovom slohu dostavané bočné lode. V roku 1937 bola vykonaná rozsiahla prestavba kostola a bol zasvätený sv. Imrichovi.

Záver

Výhľady síce neboli ukážkové, vlastne takmer neboli vôbec, chodníky boli suché, iba občas a miestami tiež neboli vôbec. Ale príroda bola krásna a trasa naprieč pohorím mimoriadne pútavá. Každý z piatich vrchov, na ktoré sme vyšli, bol úplne odlišný. Na Kamennom to bol malý ostrý hrebienok, na Mesačnej čistinka s obrovitými pokrútenými stromami, na Jelenci veľká lúčna planina, na Geldeku maličká lúčka nad skalou a na Zrkadlisku hustý dubový les. Mierne unavení a veľmi spokojní nastupujeme do autobusu a vezieme sa späť domov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek