1. deň Ait Alla – Quarzazat

Po návrate z túry na Malý M´Goun sme sa všetci v rámci možností hygienizovali, prebehla rozlúčková večera a balenie ruksakov, aby sme sa ráno veľmi nezdržiavali. Ráno po skorých raňajkách sme zniesli z penziónu dole k mikrobusu ruksaky, spravili rozlúčkovú fotografiu s naším miestnym sprievodcom Mohammedom a mohli sme vyraziť smer mesto Quarzazat, do hotela Royal.

Cesta horami síce z okienka mikrobusu občas vyzerala veľmi dobrodružne, ale zaťa Mohammeda to nevedelo vyviesť zo stoického pokoja.

Z hôr sme klesli na rovinu a cez okno mikrobusu sme v diaľke uvideli akoby horiacu obrovskú vežu. To sme išli okolo vraj najväčšej solárnej elektrárne na svete. Celkom nechápem jej princíp, ale pod vežou v púšti sú umiestnené obrovské zrkadlá, ktoré odrážajú slnečné žiarenie na vežu. V nej je vraj nejaká soľ či minerál, ktorý sa ohrieva, teplo odovzdáva vode a roztáča parné turbíny. Elektráreň zaberá 24 km². Ak to popisujem nesprávne, ospravedlňujem sa. Slnko tu svieti nepretržite, a tak je to určite návratná investícia a ekologicky vyrobená energia. Aj keď Berberi tvrdia, že im berie vodu.

Po naobedovaní sme sa vybrali individuálne do mesta. V meste prebieha búrlivá výstavba a je tu veľa parkov, čo vzhľadom na okolitú púšť je pre našinca zvláštne. Za mestom tečie rieka, no nateraz bola skoro vyschnutá. Zatiaľ čo sme si užívali mesta, vedúci zúfalo hľadal zubára, ktorému by dôveroval a ošetril mu hnisajúci zub. Nakoniec to pre istotu riešil antibiotikami, ktoré mu zohnal neskôr náš miestny sprievodca Chálif.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poniektorí sa vybrali do múzea filmov, ktoré tu vo veľkom natáča aj Hollywood, ja som sa rozhodol pre starú Kazbu. Vo vnútri bola výstava miestnych maliarov a pekné drevené plafóny. Z horných poschodí som si napokon prezrel celé mesto ako na dlani. Hodne uchodený som sa vrátil do hotela, dali sme si večeru a zaľahli na izbe, ktorá bola našťastie asi tri razy väčšia než v Marakéši a pre troch.

2. deň Quarzazat – Zagora – M´Hamid

Márne som dúfal, že sa mi cez noc niečo nabije. Hoci je neďaleko obrovská solárna elektráreň, elektriny v zásuvkách nebolo. Raňajkovali sme omeletu a potom nás naložili do luxusného Mercedesu a presunuli sme sa do 146 km vzdialeného mesta Zagora. Najprv sme opäť putovali cez kopce, samý kameň. Keď sme z nich zišli na rovinu, všade okolo cesty sa tiahli donekonečna palmové háje.

V Zagore nás čakal Chálif. Je predstaviteľ tretej národnosti žijúcej v Maroku – Drá. Nie sú ani Arabi ani Berberi, ale vraj potomkovia otrokov, ktorých z vnútrozemia Afriky tadeto vodili k Stredozemnému moru. Naobedovali sme sa u neho v dome a predviedli nám prípravu pravého mätového čaju a k tomu sme dostali kopec ovocia a zákusky. Potom nasledovala módna prehliadka, keď sa ženy, ale napokon aj chlapi, prezliekli do ich tradičného oblečenia a fotili sme sa. Jedna z báb dostala okamžite ponuku sobáša a veru bolo na ňu naliehané počas celého pobytu.

Od Chálifa sme po pauze boli prevezení do Xary. Starodávna dedina sa živí výrobou a predajom šperkov a hlinených nádob. Voľakedy tu žilo množstvo Židov, ktorí sa po vzniku Izraela vysťahovali, ale ešte miestnych naučili remeslám. Vzali nás do hlinenej synagógy, dielne na výrobu strieborných šperkov. Keď som videl, ako v podstate s holými rukami nad ohňom, držiac kliešťami téglik so striebrom, aby ho roztopené vliali do formy, nebolo mi všetko jedno. Žiadne okuliare, iba tričko a bosé nohy. Nuž ale vedia to, nikto nemal popáleniny.

Potom nás zobrali do miestneho múzea, kde boli zozbierané zbrane, šperky, odevy a kadečo inšie, aby sme spoznali ich históriu. Záver samozrejme patril predajni šperkov, kde veru ženy strávili hodne veľa času a raz sa nevedeli rozhodnúť, čo si kúpiť. Mňa to nechalo chladným, lebo moja žena na šperky nie je. Potom sme pokračovali do miestnej dielne na výrobu keramiky. Keď sme videli čierne kúdole dymu, čo stúpali spod pecí na vypaľovanie výrobkov, moc sa nám to nepozdávalo. Najprv sme na dvore videli ako miesia hlinu a potom nám ukázali hrnčiarov, ktorí boli do pása v zemi a vyrábali rôzne nádoby. Kúrili zväčša palmovým lístím. Samozrejme, že záver opäť patril predajni s ich výrobkami. Žiaľ, cesta pred nami bola ďaleká, ruksak plný. Niektorí to však riskli a čo-to nakúpili.

Záver dňa patril presunu do M´Hamidu. Tu naše ruksaky naládovali do nadstavby motorky a my sme sa všetci vybrali nakúpiť si oblečenie do púšte. Hudobná trojka zo severu Čiech si kúpila mužský odev, zvyšok len obrovský kus plátna rôznej farby na zakrytie hlavy. Zjednávali sme, lebo je to miestny zvyk a bez toho sa vraj nakupovať nemá. Človek však na to nie je zvyknutý a veru mi to moc nešlo. Zjednal som nejakých 25 dirhamov a za 100 mám doma dodnes dlhokánsky kus modrého plátna. Možno si z toho napokon dcéra niečo ušije.

Uťahaní z celého dňa sme sa so zotmením presunuli za obec do kempu Chálifa. Ruksaky išli pod prístrešok, my dnu na večeru a veru posediačky na zemi sa mi moc dobre nejedlo. Napokon sme sa mohli rozhodnúť, či zostať spať pod holým nebom na piesku, alebo si ustlať v jednom z hlinených domov. Ja som si zvolil púšť a veru toľko hviezd som ešte nikdy nad hlavou nevidel. Zabalený v spacáku, pod sebou karimatku, som hľadel a dumal, čo nás čaká najbližšie štyri dni v púšti. A veru, boli perné.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek