Trasa

Margecany – Kamenný košiar – Roháčka, sedlo – Roháčka – Roháčka, sedlo – Klenov, kameňolom - Klenov – Bystrá, priehyba - Hornádske (Malolodinské) lúky – Prokopov mlyn – Ľubovec – Radatice

1. deň

Do Margecian sa bolo relatívne ťažko dostať, ale tak som sa dostal asi 10 minút pred prípadným príchodom autobusu. V Margecanoch je atraktívna asi len priehrada a kostol nad ňou. A ešte možno veľké grafity pod železničným mostom, kadiaľ som nasledoval žltú na Roháčku.

Prejdúc poslednou ulicou značka zhurta nabrala stúpanie, ktoré sa vyrovnalo len na asfaltke pod vysielačom na Holom hŕbku. Tu som stretol cyklistu a ten mi poradil slabšie označený chodník rovno hore do lesa. A opäť stúpanie až kdesi pod úpätie samotnej Roháčky.

Ako lokality znalí vedia, Roháčka neponúka výhľady, ale jej vedľajší kopček pomenovaný po čudnom pohorí, ktoré ani netvorí klasické pohorie a dokonca je rozdelené priehradou. Preto napr. ja Sivec nepočítam do Čiernej hory, ktorou som teraz išiel, ale do Volovských vrchov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

No ale keďže na kopec Čierna hora nebolo času, tak výhľady sa ponúkajú len pri stúpaní po žltej, ešte pred Holým hŕbkom, z vrcholových lúk, ktoré sú jedny z mála v pohorí. Výhľady sú však len na okolité kopce a na časť Margecian.

Kamenný košiar nad Margecanmi

Dôvod prečo som si vybral trasu hore, tkvel najmä v tom, že som v FB skupine našiel fotku absolútne neznámej pamiatky, teda ak sa ju takto dá charakterizovať. Musím sa priznať, že sa mi veľmi, preveľmi zapáčila, a tak som musel ísť ju omrknúť. Zaujímavosťou je kamenný košiar. Slúžil v dávnych časoch na nočné stráženie dobytka – jalovíc, ktoré sa tak doň zahnali na ochranu pred divou zverou. I keď sa teraz nezdá, Roháčka bola kedysi odlesnená, a tak sa tu páslo. Podľa tabule posledný pastier tu strážil počas vojny.

Naozaj musím veľmi pochváliť a poďakovať sa ľuďom, ktorí podľa fotiek značne zarastený košiar nádherné obnovili. Azda jediná chyba je, že tu nespravili miesto na posedenie. A ešte druhá, že nedali informáciu aj na blízky smerovník v sedle pod Roháčkou, ktorou som išiel pred pár rokmi pri „hrebeňovke“ Čiernej hory a nevedel som o ňom. Ale nakoniec aj dobre, aspoň som mal o dôvod viac sa vrátiť. A absolútne neľutujem.

Keďže som chcel pokračovať do Klenova a ešte predtým zájsť na Roháčku, tak som nechal batoh skrytý v sedle a vybehol som hore. Aká to voľnosť bez batoha. Trocha teraz ľutujem, že som nezašiel aj na výhľadovú časť, ale keďže som chcel prespať v búde na Starej smole a nemal som zvyšný čas, tak som nemohol viac zachádzať.

Vrátil som sa naspäť, zobral batoh a rezko klesal lesom k asfaltke, spájajúcej Margecany a Prešov. Oblasť je mi veľmi malo známa, hoc je z Prešova čoby kameňom dohodil. A pritom dalo sa čakať, že má pekne zvlnený reliéf krajiny, čo sa mi potvrdilo na ďalší deň.

Došiel som teda na asfaltku a po nej stúpal nad Klenov, ale nie po značke, lebo odbočuje kdesi do húštiny a tam sa mi veľmi nechcelo. Tak som teda vystúpil na kótu ako pri prvej návšteve tohto kraja, ale tentoraz si to skrátil poľom, kde bolo po dažďoch relatívne blato. A podľa stôp aj ako korzo lesných zvierat. Prišiel som ku smerovníku Klenov, kameňolom. A mohol som pokračovať po modrej, ale predtým som chcel zájsť ešte do Klenova.

Drevená zvonica v Klenove

Ak by som nezachádzal, možno by som stihol spomínané spacie miesto, ale zase Klenov som si chcel pozrieť kvôli zvonici, ale nakoniec ani ranogotický kostol nebol nezaujímavý. Mal totiž typické exteriérové podporne múry a tiež, podobne ako košiar, kamennú ohradu a tú si cením viac ako moderné. Rovnako však bola pekná aj samotná drevená zvonica, čo je v dnešnej dobe vzácnosť. O niečo slávnejšiu pozná Slovensko zo slovenských halierov, ktorej predloha sa dá nájsť v Hronseku.

Keďže múrik sa dal preliezť, tak som to aj učinil, a keď som zbadal, že zvonica je voľne prístupná, normálne som rozmýšľal tu prespať. Veľká škoda, že kostol je v strede dediny a rovno pod oknami fary a keďže som tam prišiel za denného svetla, psiská ma hlasno uvítali a teda bolo zrejmé, že si ma niekto všimol. A tak by ma niekto mohol ísť skontrolovať, ak by ma nevidel odchádzať. Škoda, podobnú príležitosť som mal aj pri hrebeňovke Beskidu Sądeckego, keď som mohol prespať vo zvonici nad dedinou Millik. Tam by nebol žiadny problém. Ale ako vtedy, tak aj teraz som nakoniec musel prespať v poľovníckom posede.

Ono, mal som čosi do hodiny času, kým sa zotmie, ale zároveň som vedel, že asi 1,5 h by trvalo na lúky a ešte odtiaľ k Starej smole. Zároveň sa mi nechcelo ísť samému tmavým lesom. A podľa času som vedel, že k búde nedôjdem, tak som volil istotu v posede. Aj keď som sa obával, či niekto neprikvitne, totižto som predtým videl neďaleko ľudí v aute. Ale mali inú robotu, tak som strávil pokojnú noc v posede. A aspoň som zbadal capkajúceho zajaca, ktorého som strašil svojimi pazvukmi.

2. deň

Na druhý deň som v primeranom čase vyrazil z môjho noclažiska a smeroval lesom na Bystrú, čím som robil veľký polkruh, keďže Bystrá sa nachádza oproti Roháčke. Ale turistika nie je o skracovaní si.

Tak som čosi za vyše hodinu prešiel Bystrou a konečne sa objavil na prekrásnych Malolodinských lúkach. A hneď prvá, na Priehybe, je asi najkrajšia, zrejme najmä kvôli dlhej ceste lesom. Tu však treba zmeniť modrú za žltú, lebo po rovnakej značke by sa zišlo ku železničnej zastávke Ružín. Ale chcel som pokračovať po hrebeni, tak som volil žltú a opäť lesom kráčal k Hornádskym lúkam.

Na tomto úseku som podľa prvých plánov mal odbočiť k prístrešku Stará smola a mali tu byť miestne značky, ale tých tu veru nikde nebolo, takže podvečer by bol asi veľký problém s nájdením vhodného spania. Takže nakoniec aj dobre, ako sa to vyriešilo. Ešte spomeniem, že ešte na lúkach Priehyby, ale v smere na Ružín sa nachádza priestranný a voľne prístupný posed.

Búda na žltej spojnici ešte stojí, ale nič sa na jej interiéri nezmenilo, takže je vhodná len na skrytie sa pred dažďom. Čochvíľa som vyšiel na rozsiahlejšie a prekrásne Malolodinské lúky, i keď oficiálne sa volajú Hornádske, ale mne sa páči viac starší názov Malolodinské. V zalesnenom pohorí sú však veľkou vzácnosťou. Na hrebeni lúky, v tieni stromkov, som si sadol na lavičku, kde asi sedávali nejakí zaľúbenci, ale zrejme sa rozišli, lebo chalan potom napísal a pripevnil na blízky strom smutnú báseň či zmienku o svojej bývalej drahej. Aké smutné...

Malolodinské lúky

Viac som si však vychutnával výhľady na lúky. Následne som po nich klesal a zišiel až k trampskej chate, kde som objavil batohy, ale nikde nikoho. Aj som sa tu najedol, ale ani za ten čas nikto neprišiel. Pobral som sa ďalej a klesal ďalej a vydal sa priamo cez veľkú lúku na protiľahlý koniec, hoc značka viedla po jeho bližšej strane dole svahom. No podľa mapy som predpokladal existenciu zvážnice a tiež to, že sa cesta napojí na asfaltku, po ktorej ma viesť žltá. No ale to by to nemohol byť značkyzmus, aby som tam, ako pri prvej návšteve, nekufroval.

Prešiel som prekrásnou lúkou, kde na jej dolnom kraji, v prekrásnom kúte, si miestni spravili upravené ohnisko a posedenie. Zišiel som zvážnicou, ktorou sa asi dostávajú hore a objavil som sa pri hájovni Mestských lesov Košice. Tu je voľne prístupný prameň, kde som sa nalogal vody. Keď som sa vrátil na cestu, išiel okolo chlapík na motorke a mal som sa pýtať, kadiaľ asi treba ísť, lebo značka chýbala. Ale bol som si taký istý, no nakoniec som sa vybral zlým smerom. Myslel som si, že mam ísť doľava a dostal som sa k.... modrej značke! A viedla zhora z lúk do Sedlíc. Ach to som bol nasr...dený, lebo som stratil asi polhodiny a k tomu šliapaním po asfaltke. A opäť rovnakou trasou naspäť...

Vrátil som sa k hájovni, ale značky nikde. A na dlhom úseku povodím Sopotnice tiež nič. Len až kdesi pred Prokopovým mlynom stará žltá. Také som mal nervy. Ale aspoň som vedel, že idem správne. O chvíľu som objavil smerovník a za Sopotnicou samotný Prokopov mlyn. No dostať sa na druhú stranu bol tiež problém, lebo lávka chýbala a boli tam len poukladané kusy betónov. S pomocou konára som sa podopieral, aby ma neprevážilo na niektorú stranu a prešiel som na druhý breh.

Do mlyna som nevchádzal, lebo bolo mierne mokro a vysoká tráva, ale je vidieť, že sa dá doň dostať a vraj je tam zútulnená miestnosť. No to platilo v roku 2019, teraz je mlyn, podľa mojich informácií, neprístupný. A vraj aj studnička. Pokračoval som po značke vchádzajúc do lesa. Značka bola dobre sledovateľná a viedla ma chodníčkom v príjemnom lesíku do kopca, kde som vyšiel na rozľahlé lúky.

No značka ma naviedla na kraj Hole, ale rýchlo sa ukázali nádherné výhľady na široké okolie. A tu sa mi veľmi páčilo. Známa esenpácka farba však viedla ďalej po kraji lesa a potom do koryta potoka a popod elektrické vysokonapäťové vedenie ma dostala do Ľubovca.

Dedinou som len rýchlo prešiel. Strašila ma búrka, a tak som len dúfal, že sa mi podarí skôr dôjsť do Radatíc, ako búrka ku mne. Okolo krčmy som prešiel na hlavnú cestu a po nej pár metrov a odbočil do ďalšieho lúčnatého hrebeňa, kde ma čakala stará škvarová asfaltka, takže som nebol veľmi nadšený. No neriešil som, lebo chmáry nad Čiernou horou sa mi viac a viac nepáčili, tak som zrýchlil.

Tu som stretol ďalšieho živého turisto-človeka a to dve cykloturistky. Ale zrejme singláčky. Krátkym úsekom cez les, ale stále po asfaltke som sa blížil k Radaticiam, ktoré som uvidel od stromiska s krížom. Už mi len stačilo odtiaľ zísť do Meretíc, miestnej časti Radatíc, ktoré niekedy boli dve samostatná dediny, Meretice a Radačov, z čoho vznikol terajší názov.

Pomník poľských letcov v Radaticiach

Za mierneho kropenia som prešiel jednou časťou a rýchlo išiel k obecnému úradu, ktorý je nielen zrekonštruovaný neskoroklasicistický kaštieľ, ale nachádza sa tam pomník poľským príslušníkom SAS, na ktorých si ale komunistická verchuška nechcela spomenúť. Urobili tomu až pred niekoľkými rokmi na popud miestneho nadšenca.

Večer 28. 12. 1944 leteli 8 poľskí príslušníci v bombardovacom lietadle Halifax z misie v Poľsku naspať do Talianska, keď ich nočná nemecká stíhačka zostrelila a spadli na pole blízko Meretíc. Miestni tam utekali, ale nikto neprežil. A tak ich pochovali a vrak odtiahli preč z poľa. Po vojne však prišli Briti a telesné ostatky preniesli do Prahy, kde ich druhýkrát pochovali. Po zmene režimu si miestni na udalosť spomenuli, a tak si zostrelených poľských letcov každoročne pripomínajú veteráni a zástupcovia poľskej ambasády.

Posledný bod túry bol pri ranogotickom kostole v Radačove, časti Radatíc, ktorý bol renesančne upravený. Odtiaľ som sa vrátil k zastávke. Našťastie pršať nepršalo a skúsil som stopovať, ale tu tiež nemajú radi stopárov. Tak som asi hodinu čakal a len tesne pred autobusom ma zobrali zo 5 km bližšie k Prešovu.

Zhrnutie

Na potulku som sa dlhšie chystal a nakoniec som dobre spravil, lebo by som minul zverejnenie vyššie spomenutej fotky kamenného košiara, čo by ma štvalo, lebo bol nádherný. Rovnako sa mi páčili kostoly v Klenove a Radaticiach. No nezaostávala ani príroda ako Malolodinské lúky či výhľady spod Hole. Myslím si, že to bol veľmi vydarený výlet v málo známom kraji.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek