Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Koniec starým časom pod Veprom
Túra

Kolešne, Klenovský Vepor a Kabátová za víkend

17. 05. 2021
Medzi ikony Veporských vrchov rozhodne patria jeho bratské výsosti Vepor Ľubietovský a Klenovský. Preto bolo jasné, že na ne musím zájsť. Keďže druhý zmieňovaný je v atraktívnej lokalite plnej usadlosti a samôt, tak bolo treba len to nejako dômyselne pospájať.

Trasa

Utekáč – Cisárska hoľa – sedlo Pereš – Čerešňovo – Javorina – Tri chotáre – Klenovský Vepor – útulňa Varta – Chlipavice (Gazdovský dvor) – Priehybina – Zrázy – Kabátová – Čierny Balog, Fajtov

Kolešne Čerešňovo, Klenovský Vepor a lazy Kabátová

Zvyčajne, keď ma niečo zaujme, trasujem túlačku ja. No tentoraz časť trasy parťáčka Mária a to cez usadlosti pod Železnou bránou, a teda Čerešňovo a Javorinu. Ale neprotestoval som, keďže ma jej nápad zaujal. A tak po vyše pol roku sme sa tradične opäť uvideli v Lučenci, keď Mária musela groteskne utekať na prípojny vlak do Utekáča.

1. deň

Vystúpili sme čosi po ôsmej a mali sme necelú hodinu na to, aby sme niekam vyšli a najmä našli obstojné ležovisko. Tak sme po asfaltke prešli do Salajky a napojili sa na žltú, ktorá smerovala do Cisárskeho sedla. Ale to sme pokukovali kde by to išlo. Ako sme stúpali cez dvor najvyššie položenej usadlosti, navrhoval som prespať buď v stodole, alebo na priedomí vedľajšej drevenice. Ale keďže Márii sa to nepáčilo, tak som v duchu starodávnej dobrej rady "žene neodporuj!", radšej tak nerobil a nakoniec sme pokračovali až do sedla, kde sme v šere našli miesto v poľovníckom posede. Musím priznať, že to bolo asi naše najhoršie spoločné spanie, ale nakoniec sa dalo, i keď som spal na podlahe a Mária sa tiesnila na prični. Trocha pokrivení, dokrčení, ale furt lepšie ako na mokrastej zemi Cisárskeho sedla.

2. deň

Aj keď spanie nebolo nejaké pohodlné, výhodou bolo, že sme ráno nemuseli stúpať napr. od usadlosti, a tak sme po zbalení len vystúpili na Cisársku hoľu, ktorá ma, ako Vepre, rovnako priťahovala a musím priznať, že aj vďaka našim uctievačom slovanských tradícii. No my sme prišli najmä kvôli predpokladaným krásnym scenériám, ktoré ponúka hoľa. Takže musím priznať, že som trošku výhľadový turista, ale zase len v rámci akceptovateľnej výšky, ktorá odlišuje tulákov a trekerov od lovcov výhľadov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Posedel som si pri smerovníku a Mária behala po lúke a skúšajúc nový foťák, fotila všetky možné glupocinky. Z pohľadov spomeniem najmä do údolia Rimavice s Utekáčom a jeho sklárskymi komínmi, trocha sa zamýšľajúc ako starí lazníci v budovateľských rokoch pokukovali, čo sa tam za novoty v dolinách dejú, stavia, buduje, možno šípiac, že pomaly končia staré časy hospodárenia na lúkach. Že mladí odídu do dolín a ich rodičia na starobu tiež a ich usadlosti, domy, hospodárstva, ktoré ťažko budovali ich predkovia tak pomaly budú chátrať. V lepšom prípade sa z nich stanú chatky a v horšom ruiny so zarastenými ovocnými sadmi a pastvinami.

Takto depresívne zmýšľajúc za ten čas, kým Mária bezstarostne fotila, sme sa rozhodli zísť trocha po lúkach nižšie, ale keďže to vyzeralo na hlbšie klesanie ku kolešni, tak sme sa vrátili a pokračovali po zelenej značke, ktorá mierne problematicky viedla časťou lesa do prstienkovitého sedla Pereš, kde sme objavili salaš.

Našťastie je ešte verný miestnej tradícii a chovajú sa tu ovečky a vcelku je to tu čulé. No prišlo mi to trochu špinavým dojmom. Ha, to ako keby slová nejakého mešťana alebo návštevníka alpských salašov. Ale i tak dobré zamyslenie. Je to v Alpách rovnaké ako tu? Nebol som tam, takže sa pýtam návštevníkov Álp, či sú alpské salaše krásne aj v realite, či len vo filmoch?

No ale nič, nezdržiavali sme sa tu a ani nezastavovali, keďže domáci mali roboty a ani nebol dôvod, lebo sme sa snažili pohodovou chôdzou kráčať v ústrety novému dobrodružstvu, ktoré sme čakali pri hľadaní osady Čerešňová, kam ale nevedie žiadna značka, a tak sme museli za chvíľu pozorne sledovať Máriino GPS. Trasa síce zo začiatku kopíruje modrú k Železnej bráne, ale na istom mieste sme museli odbočiť a v podstate po vrstevniciach zo 20 minút lesom, čím sme vyšli na nádherné lúky Čerešňová, kde sme hneď na začiatku uvideli klenovské kolešne.

Pofotili sme si ich a prešli k ďalším, ktorých tu bolo tak primerane, možno desiatka v celej lokalite. Niektoré z nich boli zrenovované na chatky, niektoré ostali v takom stave ako ich asi opustili poslední stáli obyvatelia a niektoré, žiaľ, boli v ruinách. Ako napr. jedna usadlosť v plne zalesnenej časti, ale bolo zjavné, že tam boli ovocné stromy. Možno to bola hospodárska budova, keďže mi nejde do hlavy, že väčšina usadlostí bola na odlesnených priestranstvách.

Keď sme takto šli skoro od jednej samoty k druhej, tak nám padol zrak na jednu v starom sade, ktorá nás úplne dostala. Tu sme strávili asi pol hodiny fotením, obzeraním a hlavne nadchýnaním sa krásneho starého domku. Veď uvidíte na fotkách. Hneď by sme si vedeli predstaviť tu bývať. I keď je nám jasné, že by to nebolo med lízať. Za domom, blízko rozpadnutej maštaľne bol válov s prameňom, kde sa napájali pasúce sa, zrejme ovce, aj keď sme ich nevideli, ale videli sme stopy po kopýtkach.

Chtiac-nechtiac sme sa museli pobrať ďalej, ale každopádne, toto bol asi najkrajší domček, ktorý sme uvideli na túlačke. To sme boli na rozhraní Javoriny, ktorú delilo len krátke lesné intermezzo, ktoré iste malo niekde svoju zvážnicu, ale nechcelo sa nám ju hľadať, tak sme prešli ako nám precupitali ovečky.

Vyšli sme na lúky Javoriny, uvideli sme na navigácii kolešňu povyše, mierne sa vracajúc, tak sme zhodili batohy a išli ju pozrieť. Vykľula sa z nej zaujímavá, udržiavaná, ale staro vyzerajúca chatka, s parádnym výhľadom. Rovnako jej okolie, kde z bývalej hospodárskej budovy, z ktorej zostali len kamenné múriky, si majiteľ spravil niečo na spôsob anglických zrúcanín a v ich kúte latrínku.

Ďalej sa nám nechcelo zachádzať, tak sme sa vrátili a po lyžiarskych tratiach sme smerovali k žltej značke, ktorá viedla od Skorušiny do sedla Železná brána. Prešli sme akurát ešte okolo dvoch ruín a okolo cintorína, ktorý sme išli pozrieť, predtým, než sme sa napojili na žltú. Ináč, v ruinách by sa teoreticky dalo prespať, ale v núdzovom prípade.

Keď sme akurát boli na cintoríne, nejaká dvojica pomaly stúpala po značke, tak sme sa pobrali tiež, veď popozerali sme ho poriadne, pričom mňa zaujali najmä staré hroby lazníkov, na ktorých sa nachádzali aj ich fotografie. Niežeby som to nevidel aj u nás, ale i tak zaujímavé a dotváralo to atmosféru.

Dali sme sa na stúpanie po žltej a okolo domku s rybníkom sme dumali, ako tam vodu dostali. Možno od toho prameňa, ktorý bol povyše a ktorý sme hltavo pili. Milé bolo, ako sme išli okolo samoty, majiteľ a aj asi aj jeho otec, nám zakývali a my sme im to radi opätovali. Vyšli sme do sedla a pri železnom kríži si oddýchli.

Na Vepor

Odtiaľ sme mali pohodovo kráčať pod samotný Vepor, len kde-tu sme očakávali podobne strmý výstup ako po žltej. Samotná trasa zväčša nie je až taká zaujímavá, akurát sú fajn výhľady zo Šopiska na trasu, ktorú sme prešli od Cisárskej hole a cez Čerešňovo. Odtiaľ sme prvýkrát zbadali Vepor a pomaly sa k nemu približovali mierne naokolo. A teraz sme ho nevideli, keďže sme boli na boku jeho hrebeňa. Paráda!

Ukázali sa nám lúky, lúčky i umelo vysekaný pás pod Železnou bránou, ktorý kazil dojem. Rovnako však rúbanisko pod Machnáčovym grúňom, kde sme stretli staršiu dvojicu, ktorá sa nás pýtala na prejdený úsek. S nami sa zase podelili o strmý výstup na Vepor, ale s tým sme boli oboznámení a Mária ho vlastne mala aj v relatívne živej pamäti. Okrem rúbane sa však dali nájsť krásne úseky sviežeho ihličnatého lesa, ktoré mi pripomínali zachované partie Nízkych Tatier.

Pôvodne som si myslel, že na Vepor vystúpime z ľavej strany, ale keď sme klesali z Machnáčovho grúňa, tak nám netradičná hora dala na známosť, že tomu tak nebude a vystúpime naň z pravej strany. Keď sme došli k nemu, tabuľky NCH Klenovský Vepor nám dali vedieť, že sme sa dostali do prostredia, kde je to všetko na prírode. A to najmä v podobe popadaných stromov akéhokoľvek stavu či čerstvo padnutého alebo pekne hnijúceho, či už rozpadnuvšieho. To hlavne na plošine samotného Vepra, ale neprekážalo to, práve naopak, vcelku príjemné krútenie sa chodníčka pomedzi padnuté kmene.

Samotný výstup bol nakoniec celkom v pohode. Samozrejme, dal na chvíľku zabrať, čakal som čosi problematickejšie, ale nakoniec len značka a aj to len raz nás pomýlila, no to sme boli tesne pod vrcholom, a tak sme to dali i bez prácneho hľadania značky.

Po asi desiatich minútach po krútiacom sa chodníčku na plošine sme uvideli tabuľky a v pozadí dvojkríž, tak som vedel, že sme konečne na vrchole ikonického Klenovského Vepra, čím sa mi splnil malý turistický sen. Preto som sa pokúsil vydrankať od Márie spoločnú vrcholovú fotku, ale verná svojej neochotnej povahe, mi radosť neurobila. Ja trocha sklamaný a mĺkvi sme teda chvíľu posedeli, oddýchli si, najedli sa a pobrali sa smerom k vyhliadke, kde veru stáli za to a zaujali najmä výhľady na vodnú nádrž Klenovec a Kráľovu hoľu. Samozrejme, páčil sa aj vyrezávaný strážca pokoja Jánošíkovej skaly.

Odtiaľ nám stačilo klesať k sedlu pod Vartou. Ale to by sme nesmeli stratiť značku počas klesania asi v jeho polovici. Aj keď je dosť možné, že za to môžem, lebo som zamyslený nedával pozor a sledoval len vychodený chodník. Veď aj tak, keď sme stúpali, tak tiež sme ju nemohli nájsť. Ale keď sme ani po dlhšom čase nenachádzali značku, Mária zapla GPS a boli sme mimo. Išli sme ešte ďalej, ale keď sme vyšli na čistinku, tak tam síce bola tablička s nápisom Vepor, ale žiadny smer. A samozrejme GPS ukazovalo značku inde.

Tak sme sa mierne namrzení museli dať tým smerom, najprv po zarastenej zvážnici, potom kratšie stúpať a keď som uvidel chodník, myslel som, že sme tu. Ale opäť značky nikde. Tak musela opäť Mária so svojím obvyklým „nadšením“ pozerať na navigáciu, a tak som ju nasledoval. Až neskôr sa ukázali značky, takže neviem či to bola len moja nepozornosť alebo "značkizmus". I keď podľa neskorších zistení, aj iní turisti sa tam pomotali...

Mĺkvo sme teda išli po červenej a došli sme na križovatku zvážnic, kde sa ukázal smerovník sedlo pod Vartou a dali sme sa po žltej k útulni Varta, kde sme plánovali spať. Aj cestou k nej boli menšie problémy, ale o chvíľu sme uvideli čistinku a pod ňou strechu tulákmi obľúbenej chatky.

Došli sme k nej a len oddychovali, aj keď by sa dalo ísť ďalej. Veľkou výhodou, o ktorej môže snívať aj salaš Martina po Suchým vrchom vo Veľkej Fatre, je úplná blízkosť výdatného prameňa. Tak sme sa nalogali vody, poumývali a už len „rehabilitovali“ na priedomí chaty a tiež trochu opaľovali. K ideálu by bodlo nejaké pivo či ťapka. Asi by som si mal nejakú zadovážiť...

Napriek chýbajúcim "pochutinám" sa nálada vylepšila, a keď sme sa oddávali pohodovej chvíli, zrazu sa z čista-jasna objavili dvaja Česi. Ako, mohli sme si myslieť, že sem niekto príde, ale napriek nie úplnej odľahlosti chaty, sme tomu nedávali veľké šance. A to sme ešte nechyrovali, že k večeru príde 8-členná skupina s vekovým priemerom asi 15 rokov. Čiže so štyrmi deťmi a ešte k tomu s Portugalcom! Neprekáža. Aj keď sa Česi napratali do podkrovia, keďže my sme boli v kuchyni, keď prišla skupina, tak sme im letisko prenechali a presunuli sa do vedľajšej izby, najmä preto, aby nás nebudili, keď pôjdu neskôr spať.

3. deň - pohodovo na sedlo Chlipavica

Ráno, keďže sme chceli toho ešte dosť prejsť a zároveň sme museli stíhať spoje domov, tak sme vstali okolo 6-tej a pred 7.00 vyrazili. Vrátili sme sa k sedlu pod Vartou a opäť sa napojili na Rudnú magistrálu smerom na sedlo Machniarka. Táto časť bola asi najmenej zaujímavá, keďže sa šlo aj rúbaňou, tak aspoň Klenovské blatá boli celkom fajn. Na Machniarke, kde by sa teoreticky dalo prespať na verande samoty, sme sa dali po modrej a následne po žltej do sedla Chlipavica. Tu to bolo opäť pekné, aj keď bolo zjavné, že sem dorazila moderná doba a tomu nasvedčovali nové domy či komické pokusy zelených opletov o súkromie.

Prechádzajúc cez sedlo sme hádali, kde asi stál bývaly Gazdovský dvor, ktorý pred časom vyhorel, ale keď sme uvideli hŕbu zhoreniska, tak to bolo hneď jasné. No veľmi sme sa nezdržiavali. Aj tak nové domy neboli zaujímavé, tak sme sa pobrali ďalej po žltej, smerom na lazy Krátke, kde to bolo o čosi pôvodnejšie. Aj keď udrel do očí veľký stožiar so slovenskou vlajkou, domky povedľa vyzerali byť staré a pri jednom sme sa zastavili a posedeli si. Nielen kvôli hladu, ale aj kvôli tomu, že sme museli hľadať značku. Našli sme ju v podlhovastom pokračovaní lúky. Ono to na mape vyzerá, že značka ide úplne po lúke, ale prechádza aj pomedzi stromy, no ďalej opäť vychádza na lúky s výhľadmi, najmä na Priehybinu, kam sme sa chceli dostať.

Priehybina

Podarilo sa to nakoniec tak, že sme opustili žltú, ktorá klesala do Pohronskej Polhory a nasledovali hrebeň do lesa. To sme hádali podľa mapy a aj navigácia nás v tom utvrdzovala. Pohodovou lesnou spojnicou, ktorú iste miestni využívajú, sme sa dostali na turisticky neznačenú, ale cyklistami áno, zvlnenú lúku zvanú Priehybina. Napriek nádhernej horskej lúke, moderne upravené chatky kazili dojem. Takže som z toho bol mierne sklamaný.

No devízou miesta okrem abnormálneho kľudu, sú neopozerané ďaleké výhľady do okolia na Nízke Tatry, Poľanu a Veporské vrchy. A samozrejme sa nemôže opomenúť Klenovský Vepor, ktorý sme mohli obdivovať opäť z inej perspektívy a pekne vzdialený. Čím sme sa s ním pomaly lúčili a čakal nás pofidérny úsek na Kabátovú.

Strastiplne na Kabátovú

Odtiaľ som totiž naplánoval trasu na Kabátovú. Ale musím priznať, že som to podcenil, lebo som chcel ísť hrebeňom, ale žiadna zvážnica ním neviedla. Ono, aj keď sa spolieham, že na tie, ktoré aj vedú, tak tam buď nie sú alebo ich netrafím, tak by to bolo asi jedno. Keďže sme boli ešte na Priehybine a rozmýšľali kam ďalej, stretli sme miestnych, pánka s asi vnukom, ktorých sme sa spýtali a ten nám to rozhovoril, lebo vraj na Zrázy, ako sa to tam volá, sa odtiaľ nedá prejsť. Že musíme zísť dole a potom po lesnej zvážnici ísť zo 3 km a potom opäť stúpať hore. To nám odobrili aj mapy, tak sme nakoniec tak urobili.

No tu už začal byť problém v tom, aby sme sa mali ako dostať k spojom. Nevedeli sme, koľko bude trvať ísť zvážnicami a potom stúpať na Zrázy a ešte ísť po hrebeni na Kabátovú. Tak hlavne Mária rozmýšľala to zakončiť. Tým pádom by som končil tiež, aj keď na Kabátovú som chcel ísť. Ale to aj ona, lebo aj keď som ju nepresviedčal, nakoniec si to rozmyslela, a tak sme šli podľa rád po lesnej zvážnici, čo bolo v pohode. Ale stúpanie na Zrázy už také jednoduché nebolo. Najmä z dôvodu, že to bol riadny strmák a aj cesty, ktoré podľa GPS mali byť, zanikli. Nakoniec sme sa trmácali do kopca ako prišlo. A tu musím pochváliť Máriu, že to dala statočne a bez frflania.

Keď sme vyšli, trochu sme si oddýchli, niečo zjedli a pokračovali. Mali sme asi dve hodiny do odchodu autobusu z Fajtova v Čiernom Balogu. Šli sme ďalej teoreticky počítajúc, že stíhame dôjsť načas. Keď sme si mysleli, že sme dostatočne hore, samotný kopec Zrázy na hrebeni nás presvedčil o tom, že ešte treba ísť vyššie. No to bola opäť fuška. A opäť som chválil Máriu. Ináč, na úzkom hrebienku sme objavili vcelku vychodený chodník a neprišiel mi, žeby to bola len zvieracia prť. Dokonca sa mi zdalo, že vidím dezén pneumatiky. No v takom teréne, na samovraždu.

O preteky s časom a búrkou do Fajtova

Šli sme teda, lebo nám ani nič iné nezostávalo. Ale čo bolo horšie, teda s nedostatkom času to bolo rovnako zlé, ale asi ešte o kus viac bolo to, že začalo strašiť na búrku. To už by bolo, keby nás to chytilo, či už tu v neznámom teréne, alebo na lúkach Kabátovej. Tak som inicioval pripraviť si pončá a šli sme ďalej. Po čase sme sa dostali na serióznejšiu lesnú cestu, mierne nám odľahlo a očakávali sme, že vyjdeme na lúky. To sa nám s definitívnou úľavou skoro podarilo a boli sme šťastní, ako keby sme vyšli po týždni blúdenia v divočine.

Ale hoc sme sa sem dostali, nemali sme úplne vyhraté. Nemali sme veľa času a zároveň bolo zamračené. Nad Breznom lialo, lialo aj naľavo, tak sme len čakali, kedy sa to spustí alebo príde k nám. Mieriac naším smerom, naľavo, sme ale nechceli úplne prebehnúť, už keď sme tu a tak sme išli, fotili a dúfali, že to stíhame. Keď sme boli blízko domku a zbadali jeho obyvateľa, spýtali sme sa na cestičku do Čierneho Balogu a poradil nám. Pozval nás aj na kávu, ale tú sme, žiaľ, museli odmietnuť, i keď by sme sa radi porozprávali o Kabátovej. Ešte sme pofotili hlavne pôvodné stodôlky, ale začalo kropiť, tak sme nahodili pláštenky a kráčali smerom k lesu, kam nám ukázal ochotný miestny.

Čoskoro sme zbadali cestičku dole z Kabátovej a po nej sa dali. Po chvíli prestalo pršať a už vyzeralo, že ani nebude. O čosi neskôr sa ukázalo aj slnko a tak zostával najväčší problém stíhať autobus. Keď sme sa dostali z lesa na lúky a uvideli Čierny Balog, tak sme si boli istí, že stíhame. Pokojnejšie sme zišli po zvážniciach do Fajtova a zbadajúc autobus a párik čakajúci na autobus, prišli sme asi minútu pred odchodom spoja. I keď iného, ako parkoval. Tak sme teda stihli prejsť celú naplánovanú trasu, aj keď to dalo extrémne zabrať.

Zhrnutie

Túlačka bola asi najťažšia a pomenoval by som ju asi aj najkontroverznejšia, lebo trasa bola aj na moje pomery prekombinovaná, neznáma a ťažko schodná. Hlavne úsek z Priehybiny na Kabátovú. Ak by sme nestretli pánka s vnukom, tak sa nestihneme dostať domov, resp. by sme na Kabátovú ani nešli. Druhý deň bol unáhlený a ťažký. No prvý deň cez Čerešňovo a Javorinu bol, naopak, pohodový a vydaril sa úplne. Celkovo hodnotím túlačku pozitívne, aj keď s výkričníkom, že sa musím pri plánovaní krotiť.

Poďakovanie

Keďže je článok zároveň mojím stým počinom na Hikingu, tak by som sa chcel poďakovať redakcii za uverejnenie (vrátane korekcií atď.) takmer všetkých mojich článkov. Ale veľká vďaka patrí mojim bývalým i terajším parťákom, bez ktorých by som sa neodvážil ísť sám do niektorých oblastí. A to počnúc Simonkou z dávneho výletíku na maďarský Derenk a Szadvár, ale najmä viacnásobným spolupútnikom ako Marek, Mišo, Eva, Erika, Vlado a končiac práve Máriou, s ktorou sme objavovali značené, ale i tulácke chodníky obľúbených Veporských vrchov.

Fórum 9 príspevkov
Kolešne, Klenovský Vepor a Kabátová za víkend 06/06/21 17:30 9 príspevkov
Najnovšie články
 
Cyklotúra Klubinská dolina s deťmi V lokalite Bystrickej doliny, vedúcej povedľa rieky Bystrica medzi kysuckým Krásnom nad Kysucou, Zborovom nad Bystricou, Klubinou, Starou a Novou Bystricou sa vinie známa Bystrická cyklotrasa. Jej jednotlivé časti a zážitky z … » celý článok dnes Jana Bílešová Kysucké Beskydy
Rozhovor S Miroslavom Sanigom o vzácnom hlucháňovi hôrnom Trápi nás osud hlucháňa hôrneho, ktorý dokázal prežiť od doby ľadovej a v posledných rokoch extrémne mizne z našich lesov? Oslovila som pána Miroslava Sanigu, aby nám priblížil ... » viac včera Tatiana Filipková Rozhovory
Svet Potulky Raxom - Preiner Wand a Karl Ludwig Haus Zo stredu týždňa mi z môjho výletu na Nockalmstrasse ostala desaťdňová diaľničná známka, ktorú by bola škoda nevyužiť. Kontrolujem preto počasie a v piatok sa dohodujem s manželom, ... » viac 03/08/21 Martina Haratíková Svet
Najnovšie články autora
 
Túra Motanica osadami Terchovej Pôvodne som chcel na autorskom stretnutí v Dierach pri Terchovej ísť na túlačky inam, ale fakt, že nebolo až také ideálne počasie a najmä to, že takto s kolegami veľmi nemám možnosť pochodiť nejaké trasy, tak som rozmýšľal … » celý článok 26/07/21 Henrich Tomáš Malá Fatra, Kysucká vrchovina
Túra Podkonické Pleše, Kalište, Kečka a Kozí chrbát Babie leto 2019 sa mi okrem iných túr podarilo využiť na jednu „doplňovaciu“, ktorú som vymyslel na poslednú chvíľu vďaka výhodným činiteľom. Jedným z popudov bol čerstvý ... » viac 21/07/21 Henrich Tomáš Starohorské vrchy
Túra Łącko – Koziarz – Szczawnica – Lesnica Poľské pohraničie je bezodnou studnicou nápadov na rôzny typ turistiky. Od tatranských a náročných vysokohorských až po pohodové ľudoprázdne končiny Beskýd či na Kysuciach alebo na ... » viac 13/07/21 Henrich Tomáš Pieniny, Ľubovnianska vrchovina, +
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Kolešne, Klenovský Vepor a Kabátová za víkend 06/06/21 17:30 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Stolické a Veporské vrchy

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1338 m n. m. – Klenovský Vepor

    • min: 397 m n. m. – Utekáč, železničná stanica

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2195 m

    • klesanie: 2007 m

  • Vzdialenosť
    • 41 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 31.05.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.60337 ° SŠ
      dĺžka: 19.80579 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6035 ° SŠ
      dĺžka: 19.8057 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.62075 ° SŠ
      dĺžka: 19.80729 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.68828 ° SŠ
      dĺžka: 19.78493 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • poľovnícky prístrešok v Cisárskom sedle, utulňa pod Vartou

  • Voda
    • prameň v Salajke, prameň na žltej pod Železnou bránou, prameň pri útulni pod Vartou

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Lučenec (vlak, bus) - Utekáč (vlak, bus)
      Čierny Balog-Fajtov (bus) - Brezno (vlak, bus)

1.21 (0.58)