Možno sa pýtate, prečo druhé pokračovanie seriálu Nízke Tatry netradične, ak nebolo publikované úvodné. Ale vec sa má tak, že o prvej túre, z Črmného na Žiarsku hoľu a cez Chopok, opätovne ignorujúc Ďumbier, dole cez Krakovu hoľu a Machnatô do Demänovskej doliny, som nakoniec nepísal. Čo teraz hodnotím ako chybné rozhodnutie, lebo tento článok mohol trochu motivovať ľudí na spoznávanie rázsoch a nielen hrebeňovky.

Trasa

Predajná – Jasenie – Predsuchá, horáreň – Bauková – sedlo Zámostskej hole – Zámostská hoľa – sedlo Ďurkovej – útulňa Ďurková pod Chabencom – Struhárske sedlo – Asmolovova chata – pamätník Jána Švermu – Asmolovova chata – Struhárske sedlo – útulňa Ďurková pod Chabencom – Nad sedlom Ďurkovej – Mestská hoľa – Magurka – Železnô – Ráztocké sedlo – Liptovská Lúžna

Niekedy rozmýšľam, či preferovaním takýchto trás si istým spôsobom neubližujem. Lebo je takmer stopercentne jasné, že nieže sa nepridá veľa ľudí, ale ani povestný jeden. Ale ako sa hovorí: Treba si zachovať zdravú úroveň šialenstva.

To dosvedčuje aj príhoda, keď som sa, ako zvyčajne, chcel dopraviť na začiatok túry stopom. Pôvodne som mal naplánované ísť inam do Nízkych Tatier, ale potom mi napadlo, že keď niekto pôjde cez Čertovicu, tak pôjdem do Predajnej a keď pôjdu na Ružomberok, tak sa nechám vyhodiť vo Východnej a pôjdem Kráľovohoľské Tatry. Akurát cestou mi napadlo, že vlastne Východná je ešte pred odbočkou na Čertovicu, takže som začal opäť rozmýšľať kam ísť a zároveň šoférovi bolo jedno, či pôjde cez Čertovicu alebo cez Ružomberok. „A sme doma,“ povedal si nasadený chrobák v mojej hlave.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keďže šofér šiel niekde k Banskej Bystrici, tak som sa rozhodol pre vzdialenejší cieľ, a teda som vystúpil v Predajnej, kde ma ochotný týpek s vcelku zamyslenia hodnými názormi zaviezol a mohol som kráčať cez Kramlištie do Jasenia, kde som sa na konci dostal k smerovníku. No tu mi to bolo mierne nejasné, tak som sa spýtal okoloidúceho a ten ma správne nasmeroval po červenej a ďalej po modrej.

Dôvod, prečo som sa vybral po tejto trase, bol v tom, že som chcel prespať na priedomí chaty, ktorá je naznačená na TuristickaMapa.sk. Teda mal som šajnu, ale keďže som sa prv pripravil na prvotne naplánovanú trasu pod Kráľovou hoľou, tak som nevedel, kde presne je. Ale nakoniec sa to vyriešilo samo, lebo som nemusel ďaleko chodiť a prespal som pri horárni Predsuchá.

Ráno som pokračoval po modrej, ale asi v polovici trasy som si uvedomil, že prečo vlastne idem modrou, keď zelená vyzerala byť zaujímavejšia a aj miesto prespatia som mal na skok od odbočky na zelenú. Chyba systému. Ale už som sa nevracal a kráčal po asfaltke, s čím som bol zmierený, ale štvalo ma najmä elektrické vedenie.

Hať Bauková

Lomnistou dolinou som chcel ísť kvôli odkazom na povstaleckú činnosť, napr. Asmolovovu chatu či hrobom neznámych partizánov. Nakoniec by nebol problém ani s modrou, lebo som objavil vcelku peknú a najmä neznámu hať Bauková. Mnohým ľuďom to nebude nič hovoriť, ale ak človek trochu pogúgli, ponachádza zaujímavé veci.

Hať je totiž článkom v ešte menej známej, ale napriek tomu vyše storočnej Jasenianskej kaskáde ktorá vyrábala elektrinu pre Železiarne Podbrezová a ktorá je stále funkčná. Z Baukovej vedie 8 km dlhý privádzač do vodojemu Rígel nad zmienenou vodnou elektrárňou Jasenie.

Ja som o tom vtedy nevedel a až po spätnom hľadaní, som sa nepriamo ku kaskáde dostal a vtedy mi bliklo, lebo som videl nad Jasením nejakú stavbu. Myslel som si, že to nejaký zbohatlík si tam postavil palác. Videl som aj nejaké rúry z kopca, ale tiež som to prisudzoval k palácu. Škoda. Lebo času bolo a aj ma to zaujalo. Ale ako som písal o iných zaujímavostiach na Slovensku. Čo je zaujímavé, to musí byť tajné, aby čo najmenej prípadných návštevníkov o tom vedelo. A tak nakoniec aj tak dobre, že som nešiel Lomnistou dolinou, aspoň som sa dozvedel o technickom diele.

Nezdar na modrej

Od Baukovej som síce mal na výber aj žltú, ale chcel som ísť k pamätníku Jána Švermu, a tak vyhrala modrá. Aj keď iba dočasne. K pamätníku to mala byť zachádzka, ale čo sa dalo robiť. Ako som teda vyšiel za bývalú rampu k menšej skládke dreva, tak značky uťalo. Síce som našiel zamaľované na ľavej strane a zo dve na pravej, ale pokračovania nikde. A to som skúšal všelijaké možnosti. Tak sa mi podarilo nájsť aspoň vstup do bane, ktorý bol otvorený, ale prešiel som len pár metrov. Keďže značky nikde, vrátil som sa naspäť a šiel po zamaľovaných značkách. Šiel som šiel a niekde boli dokonca aj nezatreté, ale po asi 20 minútach sa zrazu objavila žltá a bolo po srande. To som nadával...

Neostávalo mi nič iné, len pokračovať po žltej, veď sa nebudem vracať, ešte keď som vôbec nemal šajnu, kde bola chyba s modrou. Tak som teda šiel po žltej, po zvážnici s výhľadmi na Špíglovú dolinu, ktorou som šiel pred hodinou a dostal som sa k malej chatke. Odtiaľ značka kopírovala inú zvážnicu a nakoniec začala strmšie stúpať do sedla Zámostskej hole. Ako som povedal na úvod, asi mám nejakú zvrátenú potrebu si robiť zle.

Ale na druhej strane, keď som vyšiel na dolné partie Zámostskej hole, tak všetko bolo odpustené a bol som viac-menej rád. Potešil ma najmä starý smerovník, kde bola uvedená koliba. A prameň! To bola podstatná informácia, lebo vody som síce mal, ale hltavo som veru pil, keď som k prameňu došiel. Tiež som bol zvedavý na kolibu, ale samozrejme po nej zostali len rovné základy. Čo bolo škoda. A voľne pohodený zarastený železný žľab. Tak skončilo pasenie oviec v Nízkych Tatrách. Aj keď čudovať sa asi nedá...

Po naloganí sa vody, oddychu a vychutnávaní si výhľadov som pokračoval do sedla, ktoré predstavovalo síce priamy, ale krátky výstup. Keď som uvidel smerovník na hrebeni a najmä poza trčiace kopce, bol som rád, že som už tu. Bolo asi dvanásť hodín a čosi hodiny na Ďurkovú.

Začal som rozmýšľať, či tam vôbec ísť a či nejsť ďalej alebo zmeniť plány a ísť niekam inam. Ale keďže som sa vybral Špíglovou dolinou, nechcelo sa mi opäť trepať asfaltkovými dolinami kvôli návšteve pamätníka Jána Švermu, ktorý som si i napriek dvom nezdarom tvrdohlavo zaumienil vidieť! Tak som sa teda dal na Ďurkovú, kde som z diaľky uvidel jednu veľkú a dve malé osoby. Pomyslel som si, že nejaký oco s malými deťmi. Ale keď sme sa k sebe približovali, z otca sa vykľula pekná mladá mamička a veru som bol prekvapený. S malými deťmi takto sama... no klobúk dole! Po prejdení skalnatého brala Ďurkovej som čoskoro došiel na rovnomennú útulňu a to bolo čosi po po 13.30 h.

Odbehnutie si k pomníku Jána Švermu

Ako som došiel, jeden chlapík sa vracal, ktorý si vyšiel z Magurky na pivo, a ďalší, nejaký starý horal, práve jedol dnu a rozprával sa s mladým, ktorý tu pracoval. Dali sme sa do reči a vysvetlili, aký asi bol problém s modrou. Nabudúce budem vedieť. Ale nabudúce tadiaľ určite nepôjdem! Vypil som pivo a za ten čas som rozmýšľal o pamätníku, ktorý mi stále nedal pokoj, až som o druhej vyštartoval, nechajúc batoh na chate. Zobral som si len čosi na jedenie a pollitra vody. Zvažoval som aj nebrať, ale nakoniec som vodu nechal v Struhárskom sedle. Veď aj tak hlavne na záverečné stúpanie mi bude treba energie.

Zbehol som teda od útulne, nechal vodu v sedle a serpentínami pokračoval k Asmolovovej chate. Cestou som stretol terigajúce sa auto a v ňom chatárov, ktorí sa iste divili, že len tak idem naľahko. Zbehol som teda dole a dúfal, že nájdem chatu, ale po nej len názov na smerovníku. Chata asi bolo nižšie, zase... Vybral som sa teda po žltej k pamätníku, čo malo byť 50 minút, ale keďže bolo len mierne stúpanie, nasadil som tempo a za vyše polhodiny som tam bol. Keď som zabočil doprava, tak som vedel, že som blízko a veru objavil som v pozadí pomník s červenou hviezdou. Pekné útulné miestečko.

Trochu som si tu posedel, zjedol keks a vrátil sa. Naspäť to bolo opäť o čosi kratšie a čakalo ma len serpentínové stúpanie a od Struhárskeho sedla rázne priame. Ale to už občerstvovaný vodou, ktorú som si nechal v sedle, čo som si teraz blahorečil, a tak okolo 18-tej som mal na dohľad útulňu.

Za ten čas sa to tam rozmnožilo, tak som si hneď šiel rezervovať miesto, lebo neskôr príchodiaci spali len dole na stoloch. Privítali ma chatári, ktorí hneď spoznali týpka, čo trielil pred pár hodinami dole. Trochu sme pokecali a následne som sa pridal k mladej skupine pri stole. Prvá trojica, vedená starším pánom, ktorí prišli ako ja, skoro poobede, boli hrebeňovkári a chceli si tu oddýchnuť pred a po dlhých štrekách.

Druhá trojica, chalan a dve dievčatá, z ktorých jedno na mňa pokukovalo, boli čerstvo prijatí na VŠ, zase si len takto netradične vyšli prespať na Ďurkovú. Tak som sa k ním zamiešal a čosi sme popili, najmä pospievali, z pána z B. Bystrice, bývalého riadila kúpeľov, sa vykľul schopný spevák a z jednej vysokoškoláčky folkloristka z Mostára. Tak teda o zábavu bolo postarané až do zotmenia. Sem-tam príjemné takéto socializovanie sa a nie len vandrovanie osamote kade-tade.

Ráno som chcel vyštartovať skôr, ale ranná hmla ma utvrdzovala v tom, aby som sa neponáhľal, tak som tomu učinil až o 6.30 h. O siedmej som ale už bol na hrebeni a mal som chuť ísť hrebeňom po Poľanu a cez Bôr zísť dole. Problém bol, že bolo tesne pred skončením uzávery a zároveň mi nič iné nenapadlo. Ale keď som sa vydal tým smerom, zháčil som sa a obrátil sa a po x-tý raz som zmenil postup.

Tkvel v tom, že som mal dlhšie v hľadáčiku Železnô. A tiež novo vyznačenú modrú zo Salatína. A teraz bol ideálny čas. Tak som od sedla šiel po zelenej severným výbežkom na Mestskú hoľu. Severne rázsochy väčšinou nie sú hôľnaté a táto je jedna z mála, ktorá je, tak mi to akurát zapadlo do plánu.

Na Železnô

Trasa prechádza kosodrevinou, ale aj smrekmi pekným prostredím a dosť predpokladám, že tu veľa ľudí nechodí, maximálne ak si vyjdú z Magurky jednou značkou a druhou klesajú. Nakoniec som si tak skompletizoval zbierku, keďže pri vianočnom stretnutí na Magurke nás Tomáš viedol jednou hore a druhou dole a teraz som šiel treťou. Samotná zelená následne ústi do vcelku zachovaného lesa, len nad Magurkou je tam sčasti zohyzdené. Rovnako pribudla nová zvážnica, takže sa bude asi ťažiť..

Došiel som na Magurku, aj keď som sa pred ňou ešte stihol zamotať. Došiel som do bývalej baníckej osady, ale ňou som len rýchlo prešiel, zastavujúc sa len pri prameni pod uvítacou tabuľkou. Odtiaľ som musel po asfaltke a následne lesnou kamenistou cestou stúpať k sedlu nad Železnô. Neviem prečo, ale ma to celkom zmohlo. Konečne som vyšiel do sedla a klesal k osade Železnô, ktorá ma zaujímala od zmieneného vianočného stretnutia.

Myslel som si, že to budú totálne schátrané detské ozdravovne, ale asi to niekto prebral a aspoň niektoré vily sú nové či zrekonštruované a prijímajú hostí. Ale samotná časť pre deti je v dezolátnom stave. Takže fotografi - urbexeri si aspoň kus prídu na svoje.

Keď som si to prezrel, tak som pokračoval po zelenej. Priviedla ma opäť na asfaltku, smerujúcu z Liptovskej Lužnej do Partizánskej Ľupče. Keď som klesal, oproti stúpal cykloturista na viacdňovke, tak sme sa pozdravili. Ja som pri moste odbočil a išiel proti toku Tlstého potoka.

Trasa, podobne ako z Lipt. Lúžnej do Ráztockého sedla, je rovnako únavná, okolie miestami poznačené rúbaňami, ale sú aj vcelku zachované časti lesa. Väčšinou sa ide po kamenistej ceste popri potoku, ale vo vyššej časti splývajú do jedného, a tak sa ide potoko-chodníkom. Jedna výhoda, že nebolo veľa vody.

Rozprávkový svet Ráztockého sedla

To už som bol pod Klinom a tesne pred klesaním do Ráztockého sedla som sa dostal na čistinku, kde značka haprovala, ale našťastie ďalej nechýbala, tak som vedel správne ísť. Rovnako aj vyholený úsek neďaleko sedla, ale to som jasne videl Salatín a bolo zrejmé, že musím ísť doľava ku stromom, ktoré tam stáli, ako keby oddeľovali ľudský svet rúbane od rozprávkového v podobe krásneho neporušeného Ráztockeho sedla, kde to bolo nádherné.

A preto som si tu sadol a musel si tu dať pivo, ktoré som si šetril na Salatín, keďže na ten som sa vybodol, lebo som tam jednak bol, nevedel som koľko asi hodín bude trvať prechod po modrej do Lipt. Sliačov a ťahať sa hore megastupákom s batohom sa mi zdalo hlúposťou.

Vychutnávajúc si výhľadov na Ráztocke sedlo a Salatín som si popíjal pivko a následne sa vydal po červenej do Liptovskej Lúžnej. Aj keď zo začiatku to ide po príjemných lesno-lúčnych partiách, čoskoro značka zbehne na nepríjemnú asfaltku a takto človek šliape do dediny, čo bolo za horúčavy riadna otrava. Spomeniem akurát, že cestou som stretol trojicu turistov naľahko, ktorým som absolútne nezávidel výstup na Salatín. Hlavne vo výpeku. Ale nakoniec aj dobre, že som končil v Lipt. Lúžnej, lebo som aspoň prešiel dedinkou a s hŕbou zachovalých dreveníc bola vďačným objektom na fotenie.

Zhrnutie

Druhý prechod z edície Nízke Tatry netradične bol opäť parádny. Síce som šiel dolinami, no skrývajú rôzne pamätihodnosti, ktoré by bolo škoda ignorovať. Aj doliny majú svoje čaro a hlavne milovníci opustenejších chodníkov si tam prídu na svoje.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek