Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Planina Koniar, pohľad na kaňon rieky Slaná, Plešivec a Silickú planinu
Planina Koniar, pohľad na kaňon rieky Slaná, Plešivec a Silickú planinu Zatvoriť

Túra Cez planiny Slovenského krasu

Na Slovensku máme neobyčajne pestrú prírodu. Nájdeme tu aj kúsok krajiny podobnej Dinárskemu krasu, ktorý sa na veľkých plochách rozprestiera vzdušnou čiarou asi 500 - 600 km na juhozápad od toho nášho. Prechod nás previedol cez šesť zo siedmich planín Slovenského krasu – cez Koniarsku, Plešiveckú, Silickú planinu, planinu Horný vrch, Zádielsku a Jasovskú planinu. Nakoľko pre krasové oblasti je typické horúce letné podnebie s nedostatkom vlahy, na prechod Slovenského krasu sme si s parťáčkou Monikou zvolili máj. V čase končiacej prvej korovlny sme v prírode nestretávali prakticky žiadnych ľudí a noci sme strávili v stane.

Vzdialenosť
121 km
Prevýšenie
+4021 m stúpanie, -4021 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
5 dní
Obdobie
jar – 06.05.2020
Pohoria
Slovenské rudohorie: Slovenský kras (Národný park Slovenský kras)
Trasa
Voda
Biela vyvieračka pri Gombaseku (ATC), Silica, koliba Soroška, Mútna studňa, Krasové jazierko, Zádielsky bufet, Ladislavova vyvieračka
Nocľah
bivaky: Ďulová, Gombasecká jaskyňa ATC, Buková nad Soroškou a Turniansky hrad
Doprava
Plešivec (vlak, bus) / Gemerská Hôrka (bus)
Moldava nad Bodvou (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)

Trasa

Plešivec – planina Koniar – Gemerská Hôrka – Plešivec – Ďulová – Gerlašská skala – Veľký vrch – Farkašova samota – Slavec – Gombasecká jaskyňa – jaskyňa Silická ľadnica – Silica – Lukáčova bučina – Dievčenská skala – Zajačia brána – Jablonovské sedlo (Soroška) – Mútna studňa – Krasové jazierko – Zádielska chata – Na skale – Zádielska dolina – Veľký Ščob – Turniansky hrad – Háj – Hačava – sedlo Železná brána – Ladislavova vyvieračka – Moldava nad Bodvou

Trasa je podľa Hikeplannera dlhá 120,8 km so stúpaním 4021 m, ak však berieme do úvahy množstvo „zachádzok“ na zaujímavé miesta v blízkom okolí trasy, kam človeka ťahala zvedavosť (závrty, jaskyne, historické pamiatky), hľadanie vody a nocľahov, treba asi 10 km pripočítať. Prechod sme išli 5 dní aj s dopravou z domu a späť, spali sme v lokalitách Ďulová, Gombasecká jaskyňa, Buková neďaleko Sorošky a Turniansky hrad.

Planina Koniar

Na južnom železničnom ťahu z Bratislavy do Košíc je Plešivec rýchlikovou zastávkou. Pohodlne sa tak dostávame priamo do východiskového bodu prechodu. Začíname na západnej strane pohoria, na najmenšej z planín Slovenského krasu, na planine Koniar. Z Plešivca vystupujeme na južný okraj planiny, odkiaľ máme výhľad na kraj, cez ktorý budeme prechádzať najbližšie dni. Pod nami je kaňon rieky Slaná, obec Plešivec a pred nami stolové hory ďalších planín.

Vraciame sa do Plešivca, kde neďaleko železničnej stanice nachádzame historickú budovu hotela Hatan. Hotel bol vybudovaný v roku 1905 pre cestujúcich na železničnej trati Praha – Plešivec, čo svedčí o záujme navštevovať oblasť v minulosti. Neskôr sa hotel používal ako jedáleň a rekreačné zariadenie pre návštevníkov oblasti Slovenského krasu, dnes chátra.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Plešivecká planina

Za Plešivcom vystupujeme na Plešiveckú planinu. Okraje planín sú strmé, zdola si nevieme predstaviť kade „prerazíme“ hore. Cesta však vedie príjemným, mierne stúpajúcim traverzom, zdola ju nebolo vidieť. Z traverzu máme výhľad na ako had sa vinúci potok Štítnik, ktorý vyhĺbil kaňon medzi Plešiveckou planinou a planinou Koniar oproti.

V lokalite Ďulová je priestranný prístrešok, skladáme batohy, zostaneme na noc. Na planinách nie je prakticky žiadna povrchová voda, vyniesli sme množstvo vody na večer aj na zajtrajší deň, kedy chceme preskúmavať Plešiveckú planinu. Na planine sme neočakávali žiadne miesto, kde by sme mohli vodu doplniť, čo sa nám aj potvrdilo.

Vydávame sa do okolia Ďulovej. Ako po mostíkoch prechádzame po cestičkách pomedzi závrty s priemerom niekoľko desiatok metrov. Na jednom kilometri štvorcovom je priemerne 10 až 15 závrtov, celkovo je ich na Plešiveckej planine približne osemsto. Podľa navigácie nachádzame vstup do Zbojníckej jaskyne.

Po čerstvej noci prechádzame vo sviežej jarnej prírode po západnom okraji planiny okolo Malého vrchu smerom na sever. Srieň na lúkach s kobercami prvosienok nám pripomína nočný mrazík. Ideme okolo horárne Veľký vrch, jednej z mála známok civilizácie na planine. V lokalite Zvonárka uprostred krásnych lúk počujeme dupot a zazrieme vysokú zver v neďalekom lese.

Neďaleko Veľkého vrchu nás uprostred opustenej planiny zaujalo unikátne technické dielo - Serényiho cisterna. Umelá nádrž bola vybudovaná v roku 1913 v dôsledku predchádzajúceho dlhodobého sucha. Slúžila pre napájanie oviec, koní a dobytka, ktoré tu v tom čase pásli. Je to jediná nádrž svojho druhu na Slovensku, niečo podobné môžeme nájsť najbližšie v Bosne, Hercegovine či v Dalmácii. Nádrž má priemer 16 metrov a hĺbku 4 metre, vie zadržať až 960-tisíc litrov vody, je postavená na dne obrovského prírodného lievika – závrtu. Pri dažďoch do nej steká voda z okolitej plochy až 290 hektárov. Nádrž síce chátra, avšak v roku 2020 sa vďaka nadšencom naštartovali aktivity pre záchranu unikátneho technického diela.

Slovenský kras bol kedysi mohutnou vápencovou tabuľou, zvažujúcou sa od severu na juh, v ktorej voda vyhĺbila kaňony, čím sa oddelili jednotlivé planiny. Najvyššie body sú teda na severe planín. Vyhliadkový bod na severe Plešiveckej planiny je Gerlašská skala s výhľadom na Kráľovu hoľu, Vysoké Tatry a Volovské vrchy. V diaľke rozpoznávame Gerlachovský štít, odkiaľ zrejme pochádza názov jedinečného vyhliadkového miesta.

Za Gerlašskou skalou sa otáčame na juh, ideme po východnom okraji planiny. Lúky sú plné prvosienok a závrty sú lepšie viditeľné ako v zalesnenom teréne. Hneď vedľa chodníka je jeden z mála označených krasových výtvorov – vápencová puklina Lastovičia diera. Pri zostupe z Plešiveckej planiny do dediny Slavec sa nám naskytol pohľad do kaňonu Slanej a na náš ďalší cieľ – Silickú planinu.

Silická planina

Pri ceste zo Slavca do Gombaseku zájdeme k Bielej vyvieračke. Výdatný prameň využijeme na doplnenie zásob vody a mierne dobiehame zanedbanú hygienu. V dolnej časti kempingu v Gombaseku si prezeráme zvyšky paulínskeho kláštora zo 14. storočia s pekne upraveným okolím. V Slovenskom krase je známych viac ako 1350 jaskýň, z ktorých je päť sprístupnených pre verejnosť. Gombasecká jaskyňa je jedna z nich, žiaľ, pre karanténu je práve zatvorená, podobne ako kemping. Hoci je kemping prázdny, podarilo sa nám v areáli nájsť vedúceho, príjemného chlapíka, ktorý nám dovolil prenocovať na ľubovoľnom mieste. Najviac nám vyhovoval veľký prístrešok pre folklórne slávnosti.

Ďalší deň vstupujeme na Silickú planinu, vyberáme si cestu okolo Silickej ľadnice. Je najnižšie položenou ľadovou jaskyňou v Európe. Pre verejnosť však nie je prístupná. Má mohutný vstupný portál, sú pri ňom zvonku viditeľné stopy zaľadnenia. Jaskyňu vytvorili podzemné vody Čierneho potoka, ktorý ju podzemím prepája s nižšie položenou Gombaseckou jaskyňou a neskôr vyteká na povrch v Čiernej vyvieračke. V jaskyni boli nájdené paleontologické artefakty z obdobia pred jej zaľadnením (neolit). Z dôvodu globálneho otepľovania a tiež vzhľadom na malú nadmorskú výšku (portál jaskyne 503 m n. m.) je v súčasnosti v Silickej ľadnici pozorovaný úbytok ľadu. Dozvedeli sme sa o snahe na zmiernenie trendu formou navážania snehu k vstupnému portálu. Dúfajme, že ľadový charakter jaskyne pretrvá.

Ďalej pokračujeme cez obec Silica, ktorá je, na rozdiel od okolitých obcí, situovaná hore na temene planiny, čo je vzhľadom na výskyt vody v Slovenskom krase výnimočné. Hospodárska činnosť človeka je v oblasti k prírode ohľaduplná a nedevastačná. To bol asi jeden z dôvodov, prečo Slovenský kras bolo prvé územie na Slovensku, ktoré sa už v roku 1977 stalo súčasťou medzinárodnej siete biosférických rezervácií. Dnes je jednou zo štyroch biosférických rezervácií na Slovensku. Od roku 2002 je oblasť chránená formou Národného parku Slovenský kras.

Smerujeme na sever po západnom okraji Silickej planiny. Okolo kopca Žabec prechádzame cez menšie škrapové pole. Používame navigáciu pre vyhľadanie ďalšej jaskyne, Silická jaskyňa má však vstup zakrytý mrežou. Iba niekoľko kilometrov ďalej, hneď pri modro značenom chodníku, nahliadame zo železného mostíka do útrob najhlbšej studňovitej priepasti na Slovensku, 142 metrov hlbokej zvislej diery Malá Žomboj. V 60-tych rokoch 20. storočia ju využili na likvidáciu toxických chemických látok, avšak z dôvodu prepojenia na spodné krasové vody boli nebezpečné látky v 80-tych rokoch odstránené.

Vyhliadkovým bodom na severe Silickej planiny je Dievčenská skala s výhľadmi na Rožňavskú kotlinu a jej okolie. Hranicu medzi Silickou planinou a planinou Horný vrch tvorí Jablonovské sedlo, známe tiež ako Soroška. Koliba a bufet v sedle boli zatvorené, tak zbieham pre vodu do blízkej dediny Lipovník.

Planina Horný vrch

Ďalšiu noc prespíme neďaleko Sorošky už na planine Horný vrch, pod kopcom Buková, na nádhernej lúke s výhľadmi. Uprostred lúky je košatá borovica s postriežkou. Nechce sa nám rozkladať stan, tak prespíme v postriežke na okraji lúky, kde menej fúka. Za súmraku si vychutnávame večerný pokoj s výhľadmi na Skalisko vo Volovských vrchoch, Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry, tiež na severné zrázy Silickej planiny, cez ktorú sme dnes prešli.

Na planine Horný vrch prechádzame okolo Mútnej studne, pri ktorej je starý košiar, idylické miesto. Avšak voda z prameňa iba kvapkala, v žiadnom prípade by som sa v horúcich letných mesiacoch na tento zdroj vody nespoliehal. O pár kilometrov ďalej sme našli vzácne miesto s vodou, Krasové jazierko. Prameň – vyvieračka so studenou krasovou vodou bol síce dosť výdatný, aby sme sa napili, avšak malá kotlinka v okolí sa vyplní vodou a vytvorí jazierko až pri výdatných dažďoch. Namiesto jazierka sme tu však našli mokraď s potôčikom, pri ktorom rástli pekné kvety, hlavne žltohlav európsky.

Príjemnými terénmi s malým prevýšením smerujeme k Zádielskej doline. Míňame Matesovu skalu, najvyšší kopec Slovenského krasu, ktorá je asi 3 km severne vzdušnou čiarou.

Zádielska planina

Pri vstupe do Zádielskej planiny sa zastavujeme na Zádielskej chate, kde prvý raz na našej ceste stretávame väčšie množstvo ľudí. Z vyhliadkového bodu Na skale máme ako na dlani pod sebou Zádielsku tiesňavu. Chotárny potok (Blatnica) sa zarezal medzi planinu Horný vrch a Zádielsku planinu a vytvoril najhlbšiu tiesňavu na Slovensku, s výškou stien do 300 m. Zo dna doliny sa vypína najvyššia skalná ihla na Slovensku, 105 metrov vysoká Cukrová homoľa. Zádielska kaskáda a Zádielska brána sú síce dominantami tiesňavy, ponáhľame sa však preč, pretože je to tu frekventované ako na ceste k Morskému oku v poľských Tatrách.

Z dolného konca Zádielskej tiesňavy znovu vystupujeme na Zádielsku planinu a od kopca Veľký Ščob sa nám otvorili výhľady na údolie rieky Turňa s Hrhovskými rybníkmi uprostred. Údolie oddeľuje planiny Horný a Dolný vrch. Planina Dolný vrch je najjužnejšou planinou Slovenského krasu, jej južné svahy prechádzajú už do Maďarska. Planina Dolný vrch tiež patrí do Národného parku Slovenský kras, na maďarskej strane do NP Aggteleki nemzeti park. Je to jediná z planín Slovenského krasu, ktorú sme na prechode neprešli, jej hrebeň vedie súbežne s planinou Horný vrch.

Od Veľkého Ščobu sa pekne vyníma náš ďalší cieľ - zrúcanina Turnianskeho hradu. Predtým sa ešte predierame cez kríky a škrapové terény s balkánskou flórou. Pre náročný terén cesta odsýpa pomaly, ale blížime sa k Turnianskemu hradu. Zo sedla Hradná stráň vedie na hrad stará vozová cesta s dobre viditeľnými ryhami, ktoré v skale zanechali kolesá vozov.

Turniansky hrad zo 14. storočia obsadili v 16. storočí Turci, teraz sú z neho len ruiny po tom, čo ho počas stavovských povstaní v 17. storočí dali zbúrať. Je však z neho pekný kruhový výhľad, okrem iného aj na Jasovskú planinu - najvýchodnejšiu planinu Slovenského krasu. Na jedinečnom mieste sme na dolnom nádvorí strávili na príjemne slnkom vyhriatych skalách poslednú noc na našom prechode.

Jasovská planina

Zádielsku a Jasovskú planinu oddeľuje Hájska dolina. Prechádzajúc cez rázovitú dedinu Háj sme si obzreli rekvizitu z amerického filmu Za nepriateľskou líniou - 15 m vysokú sochu anjela s odlomeným krídlom. Jednu stranu má anjel dostrieľanú, čím chceli autori upozorniť na to, že vojne nie je nič sväté. Filmári rekvizitu po ukončení natáčania filmu zanechali miestnym, sporili sa o ňu tri obce. Vyhral Háj, ponad ktorý oddávna vedie Anjelská cesta.

V Hájskej doline sú skalné kaskády, na ktorých Hájsky potok vytvára zaujímavé vodopády. Odbáčame z cesty a obdivujeme ich, najviac na nás svojimi vodnými stužkami zapôsobil Druhý Hájsky vodopád.

Z krasových javov na Jasovskej planine nás potešila Ladislavova vyvieračka na východnom okraji planiny, iba druhá výdatne tečúca voda na náhorných plošinách, ktorú sme za päť dní našli. Povesť hovorí o uhorskom kráľovi Ladislavovi I. Svätom, ktorý tiahol so svojím vojskom územím do boja proti kmeňom Kumánov (predchodcovia Tatárov z oblastí euroázijských stepí). Jeho vojsko bolo však zoslabnuté, keďže im chýbala dlhšiu dobu voda. Kráľ vtedy zabodol do zeme svoj meč, čím vytvoril znak kríža a začal sa modliť. Keď meč vytiahol, na mieste vytryskla voda. Práve preto je prameň dnes známy ako Ladislavova vyvieračka.

Neďaleko vyvieračky je Ladislavova kaplnka označovaná tiež ako rastlinný kostol sv. Ladislava. Kaplnka stojí na mieste pôvodného kostola, ktorý v 16. storočí zničili Turci. Je to miesto s atmosférou pokoja a harmónie. Prírodný a duchovný svet sa tu prelínajú - strom vyrastá z kaplnky a kaplnka je v korunách stromu. Výzdobu, ktorú zvyčajne nájdeme na stenách kostolov tu vystriedala dokonalosť prírody a veľmi citlivo a vhodne zvolené sakrálne predmety. Od Ladislavovej kaplnky schádzame do neďalekej Moldavy nad Bodvou, kde svoj prechod po planinách Slovenského krasu na železničnej stanici končíme.

Záver

V mozaike slovenských pohorí Slovenský kras možno nepatrí k najjagavejším kamienkom, má v nej však svoje nezastupiteľné miesto. Po bližšom zoznámení sa, sme zistili, že je tu mnoho skrytej krásy. Pohorie ponúka veľa možností na turistiku po dobre značených turistických trasách – od diaľkového prechodu cez jednodňové túry až po kratšie rodinné výlety s deťmi na zaujímavé miesta, ktorých je tu neúrekom. Na záver ešte pripomínam, že vzhľadom na vápencový charakter pohoria je potrebné možno viac ako v iných pohoriach dbať na dostatočné zásobenie sa vodou počas túr.

Súvisiace články:

Fotogaléria k článku

Najnovšie