1. deň

Ak je cez deň na Sahare vyše 34 °C v tieni, tak v noci je tam celkom slušná kosa. Takže treba určite kvalitný spacák, no a ten som mal, veď sme predtým spali skoro v 3000 m. Akurát človek si myslí, že nepotrebuje stan, lebo veď nezaprší. Omyl, keď začne fúkať, ešte bude vďačný za stan, ak mu ho neodfúkne.

Ráno sme vstali a celí nedočkaví sme sa naraňajkovali. Všetky potrebné veci sme si dali do vriec, ktoré naložili piatim ťavám v košoch na hrby. My sme sa zatiaľ za všeobecnej veselosti učili zaviazať si okolo hlavy nekonečné pruhy látky, čo sme včera nakúpili. Najviac sa na nás zabával Chálif, ktorý to zvládal perfektne a v okamihu. Vytvárali sme naozaj na hlavách bizarné útvary, ktoré navyše neboli vôbec stabilné. Okrem vodičov tiav a kuchára ide s nami Fatima, čo študuje vysokú školu a má sa stať v budúcnosti vedúcou v cestovke, a Chálifov synovec.

V malom ruksaku nemám skoro nič. Dôležitou vecou je zapaľovač, ktorý každý nafasoval a to z veľmi prozaického dôvodu. Po vykonaní akejkoľvek potreby sa použitý papier v púšti musí zapáliť a nie zahrabať. Lebo vietor by ho čoskoro odvial a celá Sahara by bola samý papier. Slnečné okuliare sú životnou nevyhnutnosťou, tak isto sa poriadne natrieť opaľovacím krémom s vysokým faktorom. Človek potom musí rátať s tým, že bude oblepený pieskom, a keďže vody na umývanie niet, teda okrem zubov, tak bude taký až do návratu do základného tábora.

Ideme skoro všetci v tričkách a po obedňajšej pauze aj v krátkych nohaviciach a naboso v sandáloch. Kráčame vlastne po hline s malými kamienkami a nie po piesku. Duny obchádzame nielen my, ale aj ťavy. Som prekvapený, ale cestou je dosť stromov a pod jedným máme malú pauzu. Pijeme vodu, ktorú vezú v desaťlitrových plastových nádobách a jeme sušené datle a figy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od 13-tej sedíme v tieni stromu do 16-tej, lebo v horúčave sa nedá chodiť. Čaká nás kuchár s nachystaným obedom – ryža, pomaranče, olivy, zelenina, vajcia natvrdo. Jeme na prestretom koberci, na ktorý sa nesmie vstúpiť v topánkach a sedíme na zemi, čo nám robí pri naberaní si jedla značné problémy. Po pauze dôjdeme k hrobke nejakého významného náčelníka. Vraj je vzácnosťou, že nás pustili dnu. Fúka vietor, a tak máme fotoaparáty zabalené v sáčkoch, aby im piesok čo najmenej ublížil. Skúšam fotiť mobilom, no ten je zahmlený.

Na noc sme sa utáborili pod väčšou dunou. Pohoniči postavili stany. Jednak ako kuchyňu, potom jedáleň, kde sme napokon spali. Nalámali sme zo stromov drevo, spravili oheň a pohoniči nám spievali, doprevádzajúc sa bubnovaním na bandasky. Z vrchu duny sme pozorovali západ slnka a bolo to niečo iné, ako v našich horách. Chálif tam doniesol čajník s mätovým čajom, každý sme dostali malý pohárik sladkého čaju, popíjali a pozorovali nekonečno okolo nás. V noci sa spustil taký vietor, že stan odfúklo a zrazu sme ležali pod hviezdnatou oblohou.

2. deň

Ako sme sa zobúdzali, tak sa každý vytrácal za okolité duny a snažil sa nájsť si súkromie na vykonanie potreby. Veľmi sa nebolo za čo skrývať, a tak len človek dúfal, že ho čupiac pod nejakou dunou, neprekvapí niekto iný, zostupujúc z vrchu duny s rovnakou potrebou. Po raňajkách pohoniči všetko znovu zbalili a naložili na ťavy. Fúkal silný vietor, našťastie v smere nášho pochodu. Ale stretli sme karavánu, čo išla opačne a veru im nebolo čo závidieť. Vidno bolo tak na 70 metrov a zo šatiek okolo hlavy nám trčali len nosy. Došli sme k zvyškom obydlí, vraj z doby železnej. Naokolo bolo pohrebisko a bolo vidno zvyšky kostí a kopu črepov z hlinených nádob.

Deň prebiehal ako včera. Postupovali sme po hlinenom podklade, obchádzali nie veľmi vysoké duny a po 13-tej nastal čas na pauzu v tieni stromov. Kým postavili pohoniči stany, tak sme si dali mandarínky a potom zaliezli do tieňa. Prvej trojici začalo byť veľmi zle. Zo všetkých otvorov nekoordinovane vypúšťali všetko, čo zjedli, ba snáď aj čo nezjedli. Odpočívali sme do 17.20 h a potom sme sa vybrali na Leviu dunu. Vraj je vysoká 165 m, čo na naše pomery nie je nič, no tu z nej vidno doďaleka, lebo nič nebráni vo výhľadoch.

Stúpali sme hore po rebre, zabárali sme sa do piesku a veru som hore vyšiel vcelku vyšťavený. Zaskočilo ma množstvo ľudí. Je to tu cieľ kopy karaván s turistami. Pousádzali sme sa ako lastovičky pred odletom do Afriky a kochali sme sa ďalekými výhľadmi. Potom nasledovalo fotenie sa s Chálifom, aby sme mali každý pamiatku na výstup. Napokon padol bláznivý nápad, že kto bude prvý v tábore... ale treba zostupovať kotúľmi dole dunou. Mám sa rád, a tak som sa len prizeral krkolomným pádom a zostupoval pomaly. Do tábora sme došli za tmy a po príchode sa objavili ťažkosti u ďalších ľudí. Cítil som len nevoľnosť bez behačiek, a tak som nevečeral a išiel som spať.

3. deň

Ráno museli zavolať auto, aby odviezlo do základného tábora tretinu zájazdu. Všetci mali „behačkové problémy“ a boli takí zoslabnutí, že nevládali chodiť. Až do nášho návratu boli schopní len piť Pepsi a brali tabletky proti preháňaniu. Sám som si dal dva razy Endrec a raňajkoval som minimálne. V noci ma tri razy prehnalo, ale bol som schopný kráčať. Pritom sme všetci jedli to isté, pili rovnakú vodu, a tak to asi bolo spôsobené schopnosťou znášať horúčavu.

Popraskala mi koža medzi prstami, takže som nemohol ísť naboso a musel som si dať do sandálov ponožky. Však ak sa niečo dostalo do sandálov, tak to zase vypadlo. Dnes sme mali dôjsť k rieke, ale je v nej voda len keď zaprší. Aký ekologický pokrok tu vraj nastal, nám hovoril vedúci zájazdu. Voľakedy tu všetko, čo zostalo po výprave, nahádzali do rieky a keď prišla vlna po daždi, tak to spláchla. Dnes všetko večer pália, vrátane plastových nádob na vodu.

Tradične sme kráčali do 13-tej a potom je dlhá pauza do 16.30 h spojená s obedom. Zjedol som len kúsok chleba a šošovicu. Po obede prišiel môj čas naučiť sa jazdiť na ťave. Nič moc. Človek sedí s rozčapenými nohami, lebo na bokoch sú koše s nákladom a pred ním je také téčko, ktorého sa môže držať. Pri chôdzi ho to hádže dopredu dozadu. Hlavné je udržať sa, keď ťava vstáva, aby človek neprepadol cez jej hlavu. Stačili dve hodiny jazdy a bolelo ma neskutočne isté miesto na konci chrbtice. Navyše fúkal vietor, a tak sme boli celkom radi, keď sme sa na noc utáborili a mohli sa aspoň trošku schovať v stane. Spať som išiel bez večere a našťastie som prespal celú noc bez prerušenia.

4. deň

Dnes sme sa mali vrátiť do základného tábora. Ráno som vládal zjesť trochu chleba s Nutelou. Večer nám ukazovali ako sa pečie v púšti chleba. Kuchár rozmiešal cesto, pohoniči spravili oheň na piesku a potom na takto rozžeravený piesok sa dalo upiecť cesto. Vcelku nám chlieb chutil.

Polovicu dňa som opäť išiel na ťave a už som to zvládal lepšie ako včera. Došli sme k prvým palmám, zavlažovaciemu kanálu, políčkam, kde ale nič nerástlo a naokolo samé rozpadnuté domy. Napokon sme došli do starej Ksary. Navštívili sme obchodík, kde miestne ženy ponúkali vlastnoručne vyrobené výrobky. Napokon sme skončili v jednom dome na čaji, aby sme zase prečkali najväčšiu horúčavu. Odtiaľ nás zobrali ešte do starej mešity a napokon sme došli do základného tábora.

Zvítali sme sa s chorými a nastalo postupné kúpanie. Človek vošiel do miestnosti, kde bola vo vedre voda. Sadol si vyzlečený na šamlík, pohárom sa oblieval, namydlil a zase oblieval. Voda odtekala dierou v podlahe. Potom si každý opral, čo uznal za vhodné a za spevu sme čakali na odchod do asi kilometer vzdialeného domu, kde nám spravili rozlúčkovú večeru. Popravde, veľa nás na ňu nešlo. Po návrate sa pokračovalo v česko-arabskom speve do neskorej noci.

Návrat

Na druhý deň sme sa ráno zbalili, veci previezli do M´Hamidu a my sme išli peši. Tu nás naložili do mikrobusu a previezli cez nekonečné horské cesty, ktoré stále rozširujú alebo robia nové, keď staré zasypú skaly. Pozreli sme si Kasru, kde natáčali film Gladiátor a až za tmy sme došli utrmácaní do Marrakéša. Ďalší deň sme potom venovali prehliadke krásnej veľkej botanickej záhrady, nákupom a večer sme odleteli cez Barcelonu do Prahy a ja následne vlakom do Bratislavy.

Sedemnásť dní v Maroku bolo nadlho mojou poslednou či ostatnou zahraničnou expedíciou. Pobyt v Strednom Atlase s výstupom na Malý M´Goun bol vynikajúci. Saharu by som si už nepotreboval zopakovať. Veľmi príjemne ma prekvapili miestni ľudia i ich spôsob vyznávania islamu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek