Trasa

Štítnik – Ochtiná – Roštár – sedlo Filipka – Kobeliarovo – Brdárka – sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslo – sedlo Hora – Vyšná Slaná – Fridvald – Dobšiná – Lányiho Huta – Voniarky – Dobšinská Maša

O trase Gemerom som začal rozmýšľať ako o tej poslednej a ktovie kedy by sa mi podarila, keby som na to nenalákal starého parťáka Mareka, s ktorým sme okrem iného objavovali Pamiatky Podduklianska či neprešli hrebeň Javorníkov. Preto som vedel, že ho to bude zaujímať aj po obsahovej stránke a nebude frflať nad dĺžkou.

Ctibor Štítnický: Ráno v Gemeri

„Preberaj, vetrík, v píšťalôčkach vŕbového prútia, znej, symfónia detských liet, hmly, rastúce na horách, drahí rodní ľudia, starý a nikdy nestratený svet.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Starý a nikdy nestratený svet Štítnika (1. deň)

Pôvodne som plánoval docestovať do Štítnika autobusom, ale keďže parťákovi sa nechcelo skôr vstávať, tak som sa rozhodol, že skúsim stopom. Aj keď som tomu neveril, na tri razy sa podarilo až priamo do Štítnika.

Za čas, ako som čakal v Štítniku, kam ma doviezla milá staršia manželská dvojica, som pochodil po jeho námestí, ktoré vyzerá ako typické mestské, šošovkovité s honosnými budovami a veľkým kostolom. A veru Štítnik bol niekedy mestečkom, keďže výsady získal od Karola Róberta z Anjou roku 1328 a myslím si, že má plné právo byť ním aj teraz. Určite viac ako napr. Gabčíkovo.

Dominantným prvkom je jednoznačne evanjelický kostol, ale zaujmú aj architektonicky ucelené a modernými zásahmi veľmi malo poškodené domy. Jedna z dvoch reprezentatívnych budov patrí radnici. Keď som takto obehol námestíčko, ktoré, samozrejme, nie je nejako veľké, tak som si sadol do tieňa pred kostolom, kde sa neďaleko nachádza vagón poslednej vyťaženej fúry a čakal som, kedy sa ozve Marek. Našťastie, ani nie po 15 minútach sa mu podarilo sem dostať. A to som stopoval v Jelšave skoro hodinu.

Hneď sme zašli do gotického kostola, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1355 a kde nás privítal mladý chalan s veľmi zvláštnou, pokojnou, nie svetskou intonáciou hlasu, až mi to prišlo na jeho vek divné. Zrejme možno budúci miestny farár. Tak nám porozprával o kostole, o Štítniku, ale najmä o freskách a ich zaujímavostiach. Lebo hlavne vďaka nim je Štítnik, ako aj celý Gemer, slávny. Rovnako sme sa ho pýtali a mohli potom aj pofotiť.

Po prehliadke kostola sme zašli ešte k ruinám tzv. vodného hradu z roku 1432, ktorý bol vystavaný na močarisku. Po zosilnení okrúhlými delovými baštami patril hrad k článkom protiosmanskej obrany. No to nestačilo na osmanskú okupáciu a platenie tribútu. Z vodného hradu sa zachovali len dve bašty a časť opevnenia, ktoré sa nachádzajú v areáli voľne prístupného kaštieľa - zrekonštruovanej časti bývalého vodného hradu. I keď veľa tu toho na pozeranie nie je, každopádne príjemné miestečko a oplatí sa sem zájsť.

Nakoniec sme ešte zašli kúpiť posledné zásoby, lebo na ďalší deň malo byť zavreté a najmä v takýchto lokalitách sme nemohli dúfať v otvorené obchody. Potom sme sa vybrali po ceste do Ochtinej, kde sme trocha rozmýšľali, či stihneme prehliadku jaskyne.

Ochtinské fresky

Ale to sa nám nepodarilo, tak sme len išli ku kostolu, ktorý mi síce nebol extra známy, ale keď už sme tu, tak prečo si ho nepozrieť? Hneď ako sme prišli k nemu, tak sa objavil miestny Vybavovač, ktorý všetko vie a všetko vybaví. Tak nám vybavil aj farára, ktorého asi vyduril z postele. Parťáka ešte zaviedol k obchodu, lebo chcel chlieb. Ale tentoraz nevybavil nič, lebo chleba nebolo. Ak nepočítam tekutý chlieb. Potom sme počkali farára a ten nám veľkým kľúčom otvoril kostol a musím priznať, že obetný priestor bol veľmi pekný. Ešte spomeniem, že maliar ochtinských fresiek z rokov 1340-80, sa činil aj inde, a tak boli ochtinské fresky vzorom.

Po krátkej prehliadke a po informáciách, kadiaľ prejsť do Roštára, sme k nemu smerovali cez bývalú železničnú zastávku, trochu aj po trati, po ktorej premávajú aspoň nákladné a prázdninové vlaky a za mostíkom, sme odbočili do poľa, kde bola vychodená cesta k JRD a následne sme došli do Roštára. Malá dedinka na úpätí hrebeňa zaujme asi len kostolom, do ktorého sme sa ani nedostali a ešte bývalými farami, ktoré síce majú pamätné tabule, ale sú vykradnuté až po zárubne. Kto by sa nebál prespať v preROMantizovanej dedine, tak je to voľne prístupné.

Následne sme pokračovali a stúpali po hlavnej ceste do sedla Filipka. Uvažoval som si to trochu skrátiť cez Petrovo, ale parťákovi sa veľmi nechcelo, tak sme išli po asfaltke. No tá sa krútila, a tak sám uznal, že sme mohli ísť cez dedinku, kde by to bolo aspoň o čosi zaujímavejšie.

Keď sme konečne vyšli k smerovníku v sedle Filipka, tak sme len rovno zabočili doľava a dúfali, že zelená nebude problematická. Aj keď nebola taká zlá, predsa len problém bol najmä v zarastenosti jednotlivých úsekov a plus sem-tam v pochybnom smere značky. No väčšinou sa išlo po zvážniciach a sem-tam čistinkami. Hneď z prvej sa ukázala Štítnická dolina, ktorou sme pred pár hodinami prechádzali a niekde tam sa nachádzala Ochtiná a Štítnik.

Lesno-kriačinovými úsekmi sme šli a šli, až sme došli na o dosť krajší lúčny úsek a postupne klesali do Kobeliarova, až sme zastali nad zrázom nad samotnou dedinou, kde bol parádny pohľad. A musel som uznať, že to tu mal P. J. Šafárik veľmi pekné. Keďže v tejto dedine sa narodil a rád sa sem vracal. Pre informáciu, má tu zariadený pamätný dom.

Dedina pôsobí čisto a udržiavane, je tu niekoľko pôvodných domcov, starý kostol, spomenutá fara a drevenice. Keďže parťáka sklamali, lebo nemali otvorenú krčmu, tak sa len šiel ovlažiť do potoka a popýtal som blízko bývajúcu pani o vodu. Vedľa sa hrali deti a musím spomenúť, že aj z „komunity“.

Pobrali sme sa po zelenej smerom na Brdárku a pri poslednom dome nás dobehol asi miestny chlapík – bežec, ktorý sa s nami dal do reči. Čo-to nám povedal aj o Brdárke, o opravovaní pôvodných domkov, o pomeroch v Kobeliarove a aj o tom, ako beháva.

Slnečná pasca v Brdárke

Pri rázcestí sa ale od nás odpojil a mierne sme stúpali po ceste na otvorenejšie lúky, ktoré mali podvečerný ráz, a tak veľmi pekne vyzerali. Keď sme prešli hŕbkom a začali klesať, ukázal sa nám Veľký Radzim a vedeli sme, že sme neďaleko. A rovnako aj čerešňové sady. Zvážnica zo začiatku vedie ich okrajom, potom sa zatáča, následne úzkymi lúkami a opäť pomedzi čerešne klesá do samotnej Brdárky. To bolo asi osem hodín a najvyšší čas hľadať niekde miesto na prespanie.

Možnosť sme mali v sedle medzi Radzimami, ale to by tam bolo ešte nadlho a hlavne sa parťákovi nechcelo. Zvažovali sme aj niekde v dedine, ale nezachádzali sme do nej, lebo tam štekalo veľa psov. Tak sme prešli len okolo prístreška s prameňom a pokračovali po značke do sedla pod Veľký Radzim, lebo som dúfal v bivak vo Vdovčíkovom kresle. No parťák, keď objavil čerešňu a pod ňou miesto s ohniskom a ako keby vykosené miesto, tak sme sa nakoniec zložili tam. A musím uznať, že perfektné miesto. Jediná chyba bola akurát v tom, že parťák nebola "milá a pekná parťáčka"...

2. deň

Vcelku dobre sme sa vyspali a ráno sme vybehli bez batohov na Vdovčíkovo kreslo. Aj keď stúpanie dalo zabrať, najviac času sme stratili pochutnávaním si nad lesnými jahôdkami. Čoskoro sme sa prebojovali na vyhliadku a bola parádna. Hlavne na dedinu, čerešňové sady a samozrejme na široké okolie. A dobre sa sedelo aj v kresle. Odtiaľ musí byť parádny výhľad najmä počas zakvitnutých čerešní. Snáď na ďalší rok.

Vrátili sme sa a zašiel som si prezrieť Brdárku, ktorá je známa nielen čerešňami, ale aj alternatívne pôsobiaciou komunitou, ktorá sa snaží v súlade s prírodou žiť a popritom opravovať domky. Okrem zrekonštruovaných zaujme renesančno-barokový kostolík s portrétom cisára Jozefa II. a tiež niekoľko ruín domov. Po mne išiel na prieskum aj parťák, ale toho skoro pohrýzli miestne psiská. Ale fakt boli otravné. Škoda akurát, že keď sme takto rozdelení, nemohli sme si pozrieť vnútrajšok kostola. Povedali sme si síce, že nabudúce, ale kto vie či nejaké bude...

Pre vysvetlenie nadpisu, Brdárka leží v tzv. slnečnej pasci pod vrchom Veľký Radzim, vďaka čomu tam aj napriek relatívne vysokej nadmorskej výške 555 metrov nad morom môžu čerešne rásť a rodiť ovocie. Stromov je okolo tritisíc a stará sa o ne práve miestna komunita.

Po tomto sme sa definitívne pobrali z Brdárky a po zelenej pomaly stúpali do sedla medzi Brdárkou a Vyšnou Slanou. Tu je lokálna odbočka na Radzim, kde to bolo asi polhodiny, no nechcelo sa nám tam. Ukazoval sa nám výhľad na hlavný hrebeň so SNP-čkou, na ktorý nám bolo treba ešte dnes vyjsť a bola to riadna štreka. Takže aj preto sme nikam neodbočovali.

Naslepo do Dobšinej

Zelená spoľahlivo viedla, až sme prišli k slávnej značke hovoriacej o dvoch hodinách na Stolicu. Pre istotu, aby nikoho nemietla, ju nejaký vandal-dobrodinec nalomil s chybným časovým údajom. My sme ale smerovali po prašnej ceste do Vyšnej Slanej, kam sme za pár minút došli. Parťák, netrpezlivý z dôvodu absencie otvorených krčiem v predošlých dedinách, išiel nejakú pohľadať a aj keď bolo ešte zavreté, tak si vymodlil u ochotného krčmára pivo. Ale mal poškodenú pípu, tak nám dal plecháča.

Tu sme sa najedli a oddýchli si. Rozmýšľali sme aj o nasledujúcom postupe a mali sme dobrý nápad ísť cez Trestník na Ondrejisko a cez Lányiho Hutu do Dobšinej, ale keď parťák spočítal koľko by to trvalo, tak nám spadla sánka. Ostali sme pri pôvodnom pláne, naslepo cez kopce do Dobšinej.

Preto sme sa spýtali krčmára a poradil nám kadiaľ, potom nájsť nejakú hrebeňovú cestu a po nej prudko doľava. Vyšli sme z dediny a stúpali hore, čím sa nám naplno ukazoval Radzim z druhej strany. Keď sme vyšli hore, zabočili napravo, ale prekvapilo nás nielen zúrivé psisko na reťazí a akýsi salaš, ale žiadna pokračujúca cesta. Tak sme zvážili ísť doľava a tam sme našli pokračovanie v ďalšom stúpaní. Tak sme vystúpili až na lúky na Šinglerovej, odkiaľ boli výhľady na celú dolinu s Rejdovou obkolesenú hrebeňom Stolice.

Na druhej strane sa nám ukázala Dobšiná a rovnako hrebeňová cesta, po ktorej sme sa vybrali. Cez Fridvald až po Končistú, kadiaľ to bola príjemná lesná cesta, ktorá ale na TuristickaMapa.sk nie je celá zobrazená. Chcel som ísť z Končistej priamo po zjazdovke do Dobšinej, ale pred Končistou som zle navrhol ísť a len sme klesali, čím sme to nechali už tak. Tak ma to následne mierne štvalo.

Klesali sme teda, klesali a ponad rybník sme klesli na kraj Dobšinej a následne sa objavili na námestí. Tam sedela jedna pekná baba, a tak sme sa jej informovali o pivných možnostiach. Nakoniec sme zakotvili v pivo-vinárni, kde dávali Gemera za 80 centov. "Nech žijú zaprdené pivárne v mestečkách!"

Lányiho Huta

Potom, sme sa vydali k Lányiho Hute, kde ma to tiež lákalo, ale parťák začal vymýšľať, lebo by to bolo naokolo a na Dedinkách by bol o 3 hodiny skôr. A ja mu na to, že čo tam chce tak skoro robiť? Tak neochotne šiel, ale ani asfaltka nebola najzaujímavejšia. Ale sem-tam sa ukazovali pripomienky banskej činnosti, kvôli ktorým je Dobšiná známa. Tak sa dá prejsť po náučnom chodníku Po stopách baníctva v Dobšinej.

Zato samotná Lányiho Huta stála za to. Terajšia chatová oblasť bola kedysi, ako prezrádza názov, hutou, ale aj železiarenským komplexom, ktorý založil v rokoch 1706-1716 Pavol Lányi. Huta sa preslávila nielen ako jediný zdroj azbestu v Uhorsku, ale aj prvými papierovými peniazmi v bývalej monarchií. Teraz je tu ranč, potom Horáreň, kde sa dá ubytovať a súkromné chatky. Okrem toho sú tu dva prístrešky a Cisársky prameň. V strede sa nachádza posledný vyťažený vagón a na kraji zase drevená zvonička. Keď som šiel od prameňa okolo postávajúcich ľudí so psiskom, tak na mňa vyskočilo a majitelia ani bú ani mú. Mal som sto chutí ich niekam poslať...

Parťákovi sa nechcelo ísť celú žltú k smerovníku Pod Hanesovu, tak našiel zvážnice, ktorými sme si to mali skrátiť na Voniarky. Nakoniec nie zlý nápad, lebo žltá bola dosť chabá a zarastená a potešili aspoň kde-tu sa ukazujúce lesné jahôdky. Keď žltá križovala zvážnicu, dali sme sa po nej doprava, až sme sa dostali na lúky Voniarky. Tu je to vcelku pekné, oproti cez lúku bol kravín, ale bolo zrejmé, že aj tu sú poničené lesy. Šli sme chvíľu po červenej Ceste hrdinov SNP, ale čoskoro sme sa dali po modrej, lebo sme sa chceli dostať do Dobšinskej Maše a tam viedla práve modrá, cez smerovník Pod Čižmou, kde križuje štátnu cestu z Popradu cez Stratenú do Dobšinej.

Tak nás čakali posledné tri kilometre pohodového klesania s výhľadmi na vodnú nádrž Palcmanská Maša, kde je miestna čas Dediniek, Dobšinská Maša, ktorá vznikla kvôli hámrom okolo roku 1800. Pripomínala mi filmy, ktoré sa odohrávali v kanadských či amerických rybárskych zátokách. Tak som sa tu objavil prvýkrát a zároveň sme tu skončili túru.

Zhrnutie

Z túlačky Gemerom mám opäť príjemný pocit, keďže som konečne navštívil Štítnik či Brdárku, prešiel krajinársky pekné oblasti nad Kobeliarovom a Fridvaldom a rovnako sa mi páčil koniec v menej známej Dobšinskej Maši. Ako sa dalo čakať, ale aj z dôvodu potulovania sa väčšinou mimo značiek, sme nestretli žiadnych turistov, ale zato na Dedinkách jednu hŕbu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek