Na výlet ideme sami s manželom, deti nechávame s plnou chladničkou doma a výlet do prírody im sľubujeme v druhý deň víkendu.

Trasa

Horný Vadičov, osada Galierovci – sedlo pod Zlieňom – po červenej značke do sedla pod Magurou – východný vrchol Magury – sedlo pod Magurou – červená značka – traverz druhého vrcholu – odbočenie pred sedlom Jalovec – Galierovci

Z osady Galierovci do sedla pod Zlieňom

Autom prichádzame do osady Galierovci, ktorá je v bočnej dolinke a patrí k Hornému Vadičovu. Počas pandémie sme tieto miesta navštívili niekoľkokrát a lúčna, otvorená Vadičovská dolina sa nám páči čoraz viac. Tipom na prechádzky vo Vadičovskej doline sa venuje článok Tipy na výlety okolím Vadičovskej doliny. Parkujeme na miestach, kde pri domoch končí prístupová asfaltová cesta, už mi to pripadá, že tu máme snáď stále miesto na parkovanie, ktoré je vždy voľné. Je sobota, pekné počasie, a tak je všade rušno. My sme jediní, ktorí vychádzajú za turistikou. Domáci sa nás zvedavo pýta, kam máme namierené a že či ideme do krásy. Tak vravíme, že skúsime vyjsť na neďalekú Maguru a urobiť si okruh.

V dobrej náladičke míňame posledné domčeky, chvíľku ideme popri potoku, ktorý sa volá Dlhý. Potom ním prechádzame doprava a na krátkom zdvíhajúcom sa lúčnom úseku vychádzame k lesu. Noc bola chladná a miesta, ktoré boli pred týždňom bez snehu, po snežení počas posledných dní opäť pokrýva sneh. Táto zima akoby nemala konca, nie a nie skončiť. A tak je nám čoskoro jasné, že zo severnej strany budú ešte zimné podmienky. Sme dobre vybavení, máme paličky, nepremokavé vibramy, urobila som dobre, že som si neobula ľahšie turistické topánky. Z lúk sa na nás usmieva Ľadonhora. Tento rok sa motáme v jej blízkosti na rôznych výhľadových miestach. Magura bude ďalším.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z lúk vchádzame do zmiešaného lesa a po neznačenom, bielo posneženom chodníku smerujeme do sedla pod Zlieňom. Nestretávame zatiaľ nikoho. Ale vidiac podľa stôp, už tu niekto pred nami pešo kráčal. A sú tu aj stopy po bicykli. Stúpanie do sedielka nás rozohreje. Sedielko skrášľujú pekné solitérne ihličnaté stromy a ukazujú sa prvé čiastočné výhľady k Malej Fatre. Sedlo je pekné miestečko, vhodné aj na opekanie. Smerovník udáva nadmorskú výšku 742 metrov nad morom.

Od Lysice do sedla prichádza žltá turistická značka. Teraz sa držíme nášho kysuckého okresu - žltú značku si prejdeme niekedy inokedy, keď sa uvoľnia opatrenia. Dlho sa tu nezdržiavame a napájame sa na červenú turistickú značku.

Pod východný vrchol Magury po červenej značke

Po červenej značke naberáme ďalšie výškové metre. Sme zvedaví, kam nás cestička zavedie – na týchto miestach sme po prvýkrát. Po pravej strane je bukový les, ktorý zakrýva pomerne strmé svahy. Naľavo sú menšie stromčeky, ktoré nebránia výhľadom. Ak však časom stromčeky podrastú, tak tu výhľadov asi ubudne. Viackrát sa zastavujeme a zisťujeme, na aké kopčeky sa to vlastne pozeráme. Pohľady sa otvárajú najmä smerom k Veľkej Rači a k Paráču v Oravskej Magure viac vpravo. Nechýba Mravečník, Pupov je schovaný a nevidíme ho. Je pomerne čistý vzduch, ktorý nám umožňuje s naberajúcou výškou vidieť zasnežené vrcholky vzdialenejšieho Pilska a Babej hory na Orave. V popredí, kúsok od červenej značky, ktorá zo sedla smeruje k Zlieňu, nechýbajú nám známe lúky od Trojchotára smerom k Zlieňu. Tie poznáme dokonale, deti si tieto lúky veľmi obľúbili a viackrát sme tu boli sánkovať, hrať futbal alebo len tak si hádzať lietajúci tanier, či zbierať materinu dúšku. Lákadlom je tiež malá zvonička na kopčeku, viac si o týchto miestach prečítate v starších článkoch: Dva tipy ako k drevenej zvoničke pod Zlieňom alebo starší článok S Adamkom cez laz Adamovci.

Ďalekohľadom chvíľu na lúkach pozorujeme rodinku, ktorú sme počuli pri stúpaní nad sedlom na červenej značke. Na krátkom úseku pár metrov klesáme, stromov je pomenej a poza svahy Magury sa ukazuje časť hrebeňa Malej Fatry – najmä Rozsutce a Stoh. Potom ešte trošku stúpame a traverzom pomedzi ihličnaté stromčeky prichádzame do sedla pod východným vrcholom Magury.

Na východný vrchol Magury

Svahy sú na niekoľkých miestach pokryté hustými, ešte pomerne nízkymi mladými ihličnanmi, je tu aj čučoriedie, a tak si treba výstup zvoliť tak, aby sme sa nemuseli pretĺkať húštinou. Pravdepodobne počas ťažby tu vzniklo viacero ciest. Na jednu cestičku traverzujúcu svah naďabíme. Pokračujeme po nej. Ukazujú sa pekné výhľady na Ľadonhoru. Vpravo od nej v opare je aj Lysá hora. Potom zisťujeme, že cesta výšku nenaberá, a tak ju opúšťame a ideme intuitívne, čo najjednoduchšou cestou smerom k vrcholu. Sprava prichádza ďalšia cestička, a tak znova ideme chvíľu po nej. A potom opäť intuitívne až k vrcholu. Netrvá to dlho a sme na najvyššom bode. Už niet kam stúpať.

Výhľady

To, že sa tu ťaží, je jasné, na kopách sú navŕšené konáre vyťažených stromov a je tu neporiadok. Východnú časť pokrýva listnatý les. A ten nám bráni v otvorených výhľadoch práve smerom na Malú Fatru. A tak fatranské pohorie zostáva z vrchola Magury čiastočne ukryté. Berieme ďalekohľad do ruky a pomaly si obzeráme asi 270-stupňový výhľad. Na pár metrov prevýšenia sú tu prekvapujúco široké výhľady. Pobehujeme a zisťujeme, odkiaľ sú najkrajšie pohľady na krajinu. Keby nás niekto videl, tak sa musí na nás smiať.

Pribudli Martinské hole, aj pohľad do Rajeckej doliny, v opare sa týči Kľak aj Strážov za Čičmanmi. Pozeráme aj na druhý vrchol Magury, tu je lesa o niečo viac. Poznáme aj lúčky za ním v okolí už spomínaného sedla Jalovec, ktoré sa volalo aj sedlo pod Magurou. Tadiaľto sa plánujeme vracať. Požeha je zalesnená a za ňou sú lúčky sedla Žiarce. Tiež pekné výhľadové miesto, ľahko dostupné z Vadičovskej doliny. Za sedlom sa týči Straník. Nad Vadičovskou dolinou je, samozrejme, najviac dominantná Ľadonhora, ale vidieť aj nižšie Ostré a špicatý Vreteň. Na lúkach pod Ľadonhorou vidíme aj turistické miesto, ktoré sa nazýva vyhliadka pod Ľadonhorou – sem sa tiež oplatí ísť. Skúšame nájsť ďalekohľadom cholvarky Brýzgaliek nad Bystrickou dolinou, pod svahmi Javoriny, ale nie veľmi sa nám to darí.

Napokon zisťujeme ich polohu až neskôr doma na 3D mape. Ešte dlho si obzeráme výhľady. Vôbec sa nám odtiaľto nechce, ale nechceme nechať deti dlho samé, a tak zostupujeme do sedielka. Ideme intuitívne, aby to bolo čo najjednoduchšie. Zem je dosť premočená, našťastie nikto z nás neskončí na zadku. Dolu vidíme na červenej značke, na mieste, kam sa chceme dostať aj my, menšiu turistickú skupinku. Zdá sa, že nás na svahu skupinka nezaregistrovala. Asi im nenapadlo, že by sa týmto terénom mohol niekto pohybovať a ešte mať z toho radosť.

Kým zídeme na značku, sme tu opäť sami. Sú tu pne vyťažených stromov a nie je to tu vôbec pekné, ale vyšliapať si za výhľadom pár metrov na vrchol Magury určite stojí za to a odporúčam to každému, kto bude tadiaľto prechádzať. Samotné sedlo už ďaleké výhľady neposkytuje, je príliš nízko. Nakrátko si sadám na peň a dopĺňame tekutiny, nealko pivčo aj kávu z termosky, a potom pokračujeme po červenej značke, ktorá traverzuje druhý vrchol Magury.

Traverz na spiatočnej ceste

Vchádzame do príjemného bukového lesa, cestička je široká, je pokrytá popadaným lístím ešte z jesene. Chodník je tak mäkučký a sneh tu už nie je – prehupli sme sa na južnú stranu. Zarozprávali sme sa, a zrazu si všímame, že stopy v lístí na chodníku kamsi zmizli. Tak sme asi zle. Podľa polohy GPS sa to veru potvrdzuje, značka je o niečo nižšie, a tak svahom schádzame na chodník. Vyzerá veľmi podobne, ako horný, a je tu aj stratená červená značka. Je to pekný traverz a aj les – dúfajme, že to tak aj zostane a les tu zostane stáť. Po pravej strane chodníka míňame prameň a je tu aj jedno pekné výhľadové miesto s pohľadmi na Malú Fatru. Kým fotíme, v opačnom smere sem vychádza pár so psíkom. Práve chodník, ktorým zostupujeme, je miestami dosť mokrý a blatistý, a tak sa rozhodujeme nepokračovať po červenej až do sedla Jalovec, ale opúšťame chodník skôr, na krátkom úseku to križujeme lesom a vychádzame na lúky. Aj tak sa potrebujeme vrátiť naspäť do Galierov ku autu.

Vadičovské lúky

Na lúčke je poľovnícky posed, už to poznáme z predchádzajúcich potuliek Vadičovskou dolinou. Aj z týchto lúk sa krásne vyníma Malá Fatra. Tak si ju obzeráme – veď takýchto pohľadov nie je nikdy dosť, vedela by som tu sedieť až do večera a čakať na lepšie svetelné podmienky, ktoré práve teraz okolo obeda, nie sú vôbec dobré. Na hrebeni sme cez ďalekohľad v okolí Kriváňov nenašli žiadnych peších turistov, hore panujú zimné podmienky. Lanovka z Vrátnej doliny do Snilovského sedla nepremáva, všetko si treba vyšlapať pekne po svojich. Na lúčke vidíme skupinku, ktorá bola pod Magurou - pokračujú do sedla Jalovec, my sa stáčame na sever a lúčkami sa vraciame do Galierov. Na lúke objavujeme pár šafranov, inak tu ešte vôbec nič nekvitne. Ani hlohy sa ešte neprebudili. Táto jar je oproti minulému roku oveľa chladnejšia a príroda sa ešte len pomaly prebúdza. Ostošesť kvitnú bahniatka, ktorých kríky sú už žlté od peľu. Do Galierov schádzame okolo najvýchodnejšie položených domčekov. Pred jedným z domov ma zaujme drevený smerovník, kde sú na širokých šípkach napísané priezviská tu žijúcich rodín. Netrvá dlho a sme pri aute. Prezúvame sa do čistejších topánok a vyrážame domov za deťmi.

Záver

Celý peší výlet nám trval aj so zastávkami a fotením asi tri hodiny, nejde teda o celodenný výlet, ale o pomerne príjemnú prechádzku pre tých, ktorí sú zvyknutí na turistiku a stúpania. Videli sme pekný kus prírody a široké, ďaleké 270-stupňové výhľady z Magury nás potešili a boli peknou odmenou. Maguru odporúčam navštíviť vtedy, keď ešte nie je bujná vegetácia.

Úplne na záver si dovolím poznámku, že osobne by som bez váhania tieto výhľady oželela a radšej by som sa Magurou prechádzala divokým lesom, aký tu stál ešte nedávno. Premýšľam o tom, aké to musí byť smutné pre ľudí, ktorí na Kysuciach dlhodobo žijú a majú s čím porovnávať stav prírody, aký tu je teraz a aký tu bol kedysi. Uvidíme, ako sa okolie Magury bude vyvíjať v budúcnosti a či budú na vyťažených stráňach časom vysadené stromčeky, vďaka ktorým sa to tu znova celé zazelená. Mne sa zdá, akoby bolo ľudstvo nepoučiteľné, a že možno musíme najprv padnúť na úplné najhlbšie dno, aby sme až príliš neskoro pochopili, ako veľmi škodíme zvieratám a celej prírode, ale aj sami sebe a budúcim generáciám, ktoré prídu po nás.

Pevne verím, že naším potomkom ešte budeme mať na Slovensku, kde ukázať súvislé a zdravé lesy s peknými turistickými chodníkmi.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek