Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Paráč (Ako sme sa na Orave zrichtovali)

Blíži sa koniec roka a človek hodnotí, čo za ten ostatný rok skúsil, videl a prežil. A kde sa hodnotí lepšie, než v prírode, ktorú tak miluje a s priateľmi, bez ktorých si nevie život ani predstaviť? Ani tentoraz nebol výber miesta tohto hodnotenia nijako zložitý. A keďže sa na Oravu človek z nášho regiónu nevyberie každý deň, na Babej hore i na Minčole som bol v lete aj v zime, okamžite som sa po vzhliadnutí nášho turistického kalendára rozhodol. Paráč.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+650 m stúpanie, -640 m klesanie
Náročnosť
, v hlbokom snehu náročné. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 01.12.2007
Pohoria
Oravská Magura
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1325 m n. m.
  • Najnižší bod: 700 m n. m.
Voda
Kozinská, Kozinský potok, hotel Havrania, osada Havrania
Doprava
autobus, vlastná doprava
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

Paráč sa nachádza vo flyšovom oblúku Karpát, v severozápadnej časti Oravskej Magury, na rozhraní dvoch regiónov (Kysuce, Orava), na hranici dvoch veľkoplošných chránených území CHKO Horná Orava a ochranného pásma NP Malá Fatra.

Narodeniny

Nahlásiť sa na toto podujatie je potrebné čo najskôr. O posledné túry v roku je v poslednej dobe veľký záujem. Asi je každý taký postihnutý, ako ja. A ani tentokrát sa nemýlim. Autobus je plný. Všetko staré známe "ksichty".
Tento týždeň som mal narodeniny. Všetci to vedia. Poznávacím znamením je košík plný sladkých dobrôt v mojej ruke. Od toľkého bozkávania budem mať určite herpes. V Prievidzi na stanici ešte utekám do obchodu. Na narodeniny sa patrí aj poulievať. Včera pri nákupe som na to zabudol. Prvý vrchol dneška mám po rekordných 5 minútach za sebou. Vonku je "kosa", ale mne sa z čela leje ako po maratóne.

Počas jazdy zaznievajú z úst Ivka prvé informácie o túre, cieľovej oblasti a podobné záležitosti. Takmer nik však nepočúva. V kurze je niečo podstatnejšie. Plnený košík a fľaša kolovačka. Obsah košíka mizne závratnou rýchlosťou a ja si predstavujem, ako chúďa mamina strávila tri večere nad prípravou tejto super kalorickej bomby. Prebieha tradičný autobusový program. Turistické bingo. Samozrejme som opäť nevyhral.
"Cikpauza" v Kraľovanoch. Na WC vôbec nemyslím. Čo ma však zaujíma, je výber pív v staničnom obchodíku. Máme len desať minút, preto ho do seba vylejem v rýchlosti blesku. Rýchlejšie to ide asi už len ne pivných súťažiach.
Ďalšia cesta ubieha rýchlo a je tu Zázrivá. Ešte kúsok na Kozinskú a môžeme sa nadýchnuť čerstvého oravského vzduchu.

Trápenie v snehu

Pri autobuse sa otvárajú ďalšie fľaše a ja nemám pochýb, že dnešok dopadne veľmi dobre. Zisťujem, že Peťo niekde zmizol. Iba chvíľu predtým začujem, že vedľa je zabíjačka. Je mi hneď jasné, kde je. Nadväzuje družbu. Neviem však, či s mäsiarom, alebo s tou sviňou na háku. Ako ho poznám, čaká, že mu ulejú. Po pár minútach sklamaný odchádza. Nasucho. To pri autobuse, tam je to o inom. Akoby sa nikomu nikam nechcelo ísť. Ani sa nečudujem. Už tu dole je asi 15 cm snehu. Čo nás asi čaká hore? Môj odhad ešte doma bol pol metra.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Konečne vyrážame. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa môj odhad potvrdzuje. A vidím, že som bol aj trochu skromný. Hore ho bude určite viac. S ľútosťou si spomeniem na snežnice opreté doma v kúte izby. Tá dilema z rána sa teraz vyriešila. Predsa som ich mal pripnúť na batoh. Ešteže idem na konci skupiny. Prechádzame pozdĺž Kozinského potoka. Chodník je zasnežený. Občas noha skĺzne a pod snehom nájde hlboké a ťažké blato. Postupujeme pomaly, pretože sa jašíme ako malé deti. Veď po roku je tu opäť sneh. Na Vasiľovskú hoľu sú to v týchto podmienkach asi dve hodiny. Ale stojí to za to. Ako v rozprávke. Všetko biele. Kvantá snehu na stromoch ma lákajú. Púšťam ich na ostatných a mám z toho obrovskú radosť. Veď vravím, ako decko.
Na Visiľovskej holi sa všetci čakáme. Neodolám tomu panenskému snehu a už sa v ňom váľam. Kraul na snehu. Kamery bežia, foťáky cvakajú. Opäť som za šaša. Po dokonalom rozoraní zasneženej hole, povinnom pitnom režime (domáca a iné sladkosti), pokračujeme ďalej. Značka vedie po hrebeni, takže výstupy a zostupy sa pravidelne opakujú. Ako moja výplata. Raz hore, raz dole.

Ďalšia povinná prestávka. Kóta 1258 m. Príslopec. Dlho sa nezdržujeme a po príchode posledných pokračujeme ďalej. Presúvam sa dopredu a organizujem prešľapávanie miestami metrového snehu. Desať metrov prešľapať, úkrok a pustiť ďalšieho. A takto stále dookola. Nik nerozpráva. Všetci toho majú plné zuby. V tichu počuť len môj pravidelný pokrik. Úkrok...Úkrok...Úkrok... Výmeny sú čoraz častejšie. Zrazu zozadu dobehne Peťo. Konečne. Kde si bol doteraz? Jasné, pri babách. Odteraz je však už pravidelná výmena čela zbytočná. Peťo, ratrak, nepustí aj tak nikoho pred seba a silou ľadoborca preráža cestu záľahou snehu. Musím vyfúknuť a čakám na chvost. Ako sa ide fajn po takom prešľapanom. I napriek tomu sa mi nohy mocú a rozchádzajú sa, ako práve narodenému žriebäťu. Ten včerajší futbal mi bol čert dlžný. Za každou zákrutou túžobne očakávam vrchol. Už tam musíme každú chvíľu byť. Zrazu sa pred nami spoza stromov vynorí skupina ľudí a medzi nimi smerovník. Paráč.

Vrchol (a nie len ten v prírode)

Žiadne výhľady sa nekonajú. Je hmla, oblačno a navyše sme síce na hrebeni, ale medzi stromami. Vyťahujem moje typické žemle, ktoré teraz vyzerajú ako CD. S neskutočným pôžitkom žujem to nezdravé svinstvo. Dlho sa nezdržujeme. Ešte vrcholové foto a upaľujeme ďalej. Prichádzame na križovatku značených ciest a dávame sa vľavo po žltej. Kráčame po širokej, od snehu odhrnutej asfaltovej ceste. Odteraz je to už brnkačka. Ani sa nenazdáme a prechádzame okolo hotela Havrania. Pred nami idúca skupinka stopne okolo prechádzajúci džíp a my im potichu závidíme, že o chvíľu sú dole. Začína sa stmievať a prichádzame ku prvým domom osady Havrania. Aj tak to ešte trvá, kým zbadáme autobus. Zbadáme, len ho tak v tej tme akosi tušíme. Je tam. I my sme už tu. Pri svetle čelovky sa rýchlo prezlečiem. Klaunovské gate, čo sme s Maťom, predsedom klubu, dostali od priateľov z Bánoviec, teraz prídu vhod.

Počkáme ešte na posledných a presúvame sa do Zázrivej, kde máme vybavené posedenie. Vďaka, Janči. Celé poschodie pizzérie je naše. Montujeme aparatúru, mikrofóny a už znejú prvé hitovky. Čašníčky a kuchárky nestíhajú. Toľkých hladných a smädných ľudí tu ešte asi nemali. Peťo už opäť nadväzuje družbu a ja sa od neho o chvíľu dozvedám meno čašníčky. Deniska. Dobehne zúfalá kuchárka, že nestíha a príprava jedál bude trvať trochu dlhšie. To nič, času máme dosť. Zábava beží v plnom prúde, tancuje sa a spieva sa. Prvé hlavy už ležia opreté o stôl a majú celú zábavu "na háku". Jediné, čo ich zaujíma, je vnútorná strana viečka.
Treba však už ísť. Celú cestu prespím na pleci najkrajšej turistky. Rozlúčka s ostatnými a šup domov. Krásny deň za nami. Už teraz sa teším na budúcoročnú akciu. Určite nesklame.

PS: Oraváci, hor sa na Paráč, chodník máte prešľapaný.

Fotogaléria k článku

Najnovšie