Vznešená vyhliadka Gloriet a krásne lesy Cenderlingu

Pri štúdiu mapy okolia Gelnice mi do oka padnú zaujímavo, povedal by som až vznešeno znejúce miestne názvy Gloriet a Cenderling. História mesta je od stredoveku až do konca 2. svetovej vojny výrazne spojená s nemeckým obyvateľstvom, a preto pôvod názvov možno hľadať práve tu.

Prvý kilometer vedie celým historickým jadrom mesta, a tak si po krátkom nákupe v potravinách pozerám peknú radnicu (múzeum) a kostol. Z hlavnej cesty trasa odbočuje nenápadným chodníčkom povedľa rómskeho obydlia strmo hore. Mladý Róm na mňa kričí, či mu nemám prispieť na lieky. Neviem, či tým myslí ozajstné lieky alebo techo (toluén). Serpentíny s výživným prevýšením ma hneď uvádzajú do prevádzkovej teploty. Do oka mi však padne krásny les, z ktorého po dažďoch priam srší jarná sviežosť a farby. Takúto nádheru sto metrov od rušnej cesty som nečakal. Po pol hodinke sa dostávam k vyhliadke Gloriet, ktorá si svoj vznešený názov určite zaslúži. Výhľad na okolie mesta s trojicou vrchov - Žakarovský, Krompašský a Ostrý ku ktorým sa zdola pomaly blíži jarná zeleň je veľmi príjemný. Samotné mesto vidieť pre vysoké stromy len sčasti.

Po oddychu ďalej kráčam príjemným lesom popod vrch Cenderling a hodnotím, že táto časť Volovských vrchov ma svojimi lesmi príjemne prekvapila. O pár minút nato stretávam pracujúcich pilčíkov, ale na nejakú veľkú ťažbu to našťastie nevyzerá.

Podarí sa mi nesprávne odbočiť, pretože v mieste, kde sa mení smer postupu, je naozaj biedne značenie. Všimnem si ho až po návrate o hodinu. Keďže som takmer v štvrtine zostupu do dediny Prakovce a času mám habadej rozhodnem sa, že si prejdem aj neplánovaný úsek s nasledovným návratom. V Prakovciach sa otáčam a smerujem zas na hrebeň. V ďalšom úseku ešte zastavujem pri miestnej chatke Karolka s krásne upraveným okolím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Útulňa Polianka, hrebeň Bielych skál a Spálenice

Cestou mám v pláne zastaviť sa a oddýchnuť si v novej útulni Polianka, o ktorej som sa dozvedel z článku spred pár mesiacov. Reklama to bola skvelá a už vtedy som si ju poznačil do budúcna.

Okolo 14-tej k nej prichádzam a vidím, že skutočne doslova žiari novotou zvonka i zvnútra. Chcem si aj hodinku zdriemnuť, pretože som poslednú noc veľa nespal a na Kojšovskú hoľu sú to len 2 hodinky. V spacáku podriemkávam, ale postupne ma začínajú rušiť podozrivé zvuky zvonku. Rozmýšľam, že by to mohla byť líška pri blízkom koši. Nedá mi to a idem situáciu skontrolovať. Vonku však nič nie je a o chvíľu zisťujem, že sú za tým známe plchy v stenách chaty. “Obývali ju naozaj rýchlo,” hovorím si.

Po oddychu batoh skrývam v lese pretože mám v pláne sa sem večer vrátiť a prespať. Potom stúpam strmo hore k vrchu Biely kameň. Cestou si všímam veľké množstvo polámaných stromov, prevažne briez. Je mi jasné, že s najväčšou pravdepodobnosťou je to spôsobené októbrovým snežením z minulého roku. Vtedy za obeť padlo množstvo najmä listnatých drevín v oblasti Poľany a Muránskej planiny, kam som po tomto vyčíňaní počasia viackrát zavítal v jeseni i zime a videl podobnú skazu.

Na vrchole Biely kameň sa rozhliadam takmer na všetky strany a poznávam vrcholy. Po zorientovaní sa idem v smere Spálenica. Na hrebeni vidno bohužiaľ známy obraz najmä západnej časti Volovských vrchov s množstvom kalamitných ťažieb a "mesačnej krajiny".

Večerná nádhera jarnej Kojšovskej hole

Cez sedielko Apáthiho oddych sa rozhodnem neklesať k Chate Erika, ale prejsť cez vrchol, kam vedie stará lanovka od chaty. Po polhodinke vidím pre mňa novú a neznámu kulisu Kojšovskej hole. Roztrúsené stromčeky jej dodávajú na pohľad príjemný ráz. Pomedzi ne sa blížim k vrcholu. Stretávam prvých turistov dnešného dňa, presnejšie cykloturistov. K západu zostáva vyše hodina, ale pás oblakov priamo nad západným horizontom vyzerá, že sa tam usídlil natrvalo a dnes večer sa bude „divadlo“ konať o čosi skôr. Mne to neprekáža a som rád sa k večeru vyčasilo. Nejaké príjemné fotky by sa mohli podariť.

Prechádzam sa okolím a hľadám najkrajšie kompozície a miesta odkiaľ by to šlo. Ostáva tu aj jeden cyklista, ktorý má tiež v pláne nafotiť západ Slnka. O chvíľu predstavenie začína a behám medzi tromi miestami, ktoré som si vyhliadol.

Pod Slnkom kúsok nad západným horizontom vidieť množstvo vrcholov, ktoré som pred hodinou rozoznával. Vidieť najbližšie vrchy Kloptáň, Hutnú hoľu, Zbojnícku skalu. Za nimi v diaľke sa spoznávam najvyšší Zlatý stôl, ďalej Hekerovú a tiež Skalisko. Južnejšie sa týči Pipitka a Osadník. Prvý tohtoročný, pocitovo skutočne jarný západ Slnka je zo skvelej vyhliadkovej hole pekným záverom dňa. Na východe nad Košicami a hrebeňom Slanských vrchov sa zgrupujú zaujímavé sfarbené oblaky. Svetlo ostro osvetľuje severné košické predmestie, pravdepodobne sú to Ťahanovce.

Pomaly sa začína stmievať a poberám sa naspäť k útulni Polianka. Cesta asfaltkou mi ubieha rýchlo, akurát má niekoľkokrát potrápia zvyšky ľadu na ceste. Narýchlo si pozerám mohutnú chatu Erika s novým kávomatom pred vchodom. Kávičku by som si aj dal, ale o 20. hodine by to asi nebol najlepší nápad. Po čase zapínam čelovku a pred 21. som pri útulni. Rýchla večera a chystám sa spať. Nastavujem budík na 4.45 a všímam si na mobile zaujímavé číslo 48 700 ako počet krokov, ktoré som dnes urobil.

Zmeškaný východ a smrekovo-brezová poézia Pálenice

Vstávam ešte pred budíkom o 4.30 h. Veľmi sa mi nechce, a tak čakám na zvonenie. Potom však neváham a začnem deň svižným pobalením sa a jednou tatrankou. V duchu poďakujem za skvelú novú útulňu jej tvorcom a už šliapem späť k chate Erika a Kojšovskej holi. Už je vidno a to je znak, že východ nestihnem. Napriek pekelnému tempu pri chate vidím, že vrchy na severe sú už pozlátené Slnkom. "No, nič z toho nebude," hovorím si. Ranných 15 minút ležania mi teraz chýba. Na vyhliadnuté miesta zo včerajšieho večera sa dostávam okolo 6.05 h, kedy je Slnko o čosi vyššie ako by som si prial.

Spravím pár záberov a potom sa v slabom, ale studenom vetre prezliekam z mokrého trička. V suchu si ráno na opustenej Kojšovke vychutnávam atmosféru miesta, v ktorej rýchlo zabúdam na trochu zbytočné ranné pachtenie.

Na západe vidieť zasneženú, vzdialenú Kráľovu hoľu, o ktorej som vo včerajšej oblačnosti mohol iba snívať. Čnie sa nad vrcholmi ako biele africké Kilimandžáro nad zlatistou rannou krajinou. Sever je horšie viditeľný a Tatry sú schované v tmavej oblačnosti. Najkrajšie sú pohľady na východ k Prednému holisku, Železnému vrchu a Vysokému vrchu nad Kysakom. Pod početnými vrchmi leží zlatom zaliata krajina, za ktorou skúmam hrebeň Slanských vrchov. "Tento rok sa už musí podariť," hovorím si.

Cez internet mi píše kamarát, ktorý je aktuálne na hrebeni Nízkych Tatier a neúspešne čakal na východ Slnka na Veľkej Chochuli. Vládne tam však takmer zamračené počasie a nič z toho nebolo. Lokalitu som teda trafil, čo ma teší.

Po výdatnej polhodinke sa lúčim a vydávam sa holinou na severovýchod. Rýchlo však zisťujem, že chodník ide vlastne na severozápad, a tak po vyše sto metroch mením smer. Strácam sa v hustom lese, v ktorom je ešte dosť veľa snehu. Teší ma, že je však zamrznutý a neprepadávam sa. Tajomný smrekový les sa po krátkej chvíli mení na bujný les, plný pokrútených bukov obrastených machom vystavených extrémnym podmienkam. Pripomínajú mi exotické pabuky.

Čoskoro sa ocitám na magickom sedielku medzi Kojšovskou hoľou a Pálenicami. Už včera ma z diaľky zaujali na pohľad lákavé rozľahlé čistiny pod hrebeňom Pálenice, kadiaľ vedie červená turistická trasa. Teraz som tu a otváram ústa. Čučoriedkovo-brusnicový koberec a občasnými kamennými poľami, z ktorého vyrastajú smriečky a brezy. Priam balada pre moje oči. Takáto kombinácia je moja najobľúbenejšia. Ideálne miesto na našťastie odložené raňajky. Sadám si na karimatku, vychutnávam si krásne miesto s výhľadmi na Kojšovku, Spálenicu, Hlbokú dolinu a popri tom jem. O chvíľu popri mne preletí jariabok hôrny. Uši mi napĺňa miestne vtáctvo svojím spevom. Niektoré zvuky sú pre mňa nezvyčajné, a keďže nie som známy vedec a spisovateľ Miroslav Saniga, ostanú pre mňa tajomstvom.

Po raňajkách mením miesto a presúvam sa o 500 metrov ďalej, kde je o niečo iný výhľad viac na sever. Vládne tu totálna horská pohoda a kľud. Nádherné Pálenice so zákutiami presne podľa môjho gusta sa mi opúšťajú ťažko, ale po hodine vyrážam.

Svieža Strieborná, útulný Kojšov a sympatická Perlová dolina

Strmý zostup lesom z Páleníc dáva nohám zabrať a na blížiace sa sedielko a následné stúpanie sa normálne aj teším. Cez opustené lesy popod bezmenné vrcholky sa dostanem k malej lúčke, kde stretávam prvých dvoch turistov. Počujem aj blízke motorové píly, ktoré počuť z lokality Cigár. Odkiaľ vytŕča bralo Folkmarskej skaly a vrchol Murovanej. Nezastavujem sa nadlho a pokračujem poza vrch Strieborná k rovnomennému sedielku. Tu sa zastavujem v miestnom altánku a rozmýšľam, čo ďalej. Času mám nezvyčajne veľa, pretože vlak ide až o takmer 5 hodín a mám pred sebou necelých 7 km.

Rozhodnem sa poriadne si oddýchnuť a zbehnúť pozrieť dedinku Kojšov, ktorá je len 2 km cesty s miernym prevýšením. Vyzúvam topánky a naboso si užívam sviežu jarnú trávičku. Polhodina oddychu stačí a klesám k dedine. Z pasienkov nad dedinou krásne vidno spomínanú dvojku Folkmarskú skalu a Murovanú. S bystrinkami tečúcimi zo svahov, sviežimi pasienkami naokolo a hradbou hôr okolo pôsobí Kojšov veľmi útulne.

V dedine sa po krátkej obhliadke otáčam a pohodovo si vykračujem opäť hore. Cestou púšťam potichu na mobile rádio a obľúbenú Pálenicu. Cesta mi tak ubehne ako nič a znovu oddychujem v sedle Strieborná.

Okolo 12.30 h sa pohýnam na záverečný úsek zaujímavo znejúcou Perlovou dolinou. Etapa začína zostupom, ktorý sa postupne stupňuje až k Perlovému potoku a k prvým domčekom. Sympatické zákutia úzkej doliny vinúce sa až do časti Mária Huta k hlavnej ceste. Všimol som si, že trasa podľa mapy vedie ponad spomínanú časť až k pumpe, ale odbočku nad domy som nikde nenašiel. Značky sú umiestnené na stĺpoch popri ceste, a tak úsek popod rozhľadňu mierne obchádzam popri síce nie veľmi frekventovanej, ale nepríjemnej asfaltke bez chodníka aj krajnice. Prichádzam k stanici, kde si kupujem lístok na vlak a chvíľu pred odchodom sa bavím s hodujúcimi turistami, ktorí čakajú na vlak v opačnom smere - Košice.

Záver

Lákavé a pre mňa takmer nepoznané Volovské vrchy zo zašitej Gelnice boli príjemnou voľbou. Jarné a vcelku príjemné počasie zahralo do kariet, a tak som si mohol Kojšovskú hoľu a jej severné úbočia dostatočne vychutnať. Vyzdvihnúť by som chcel tiež krásne a zachovalé lesy Cenderlingu nad mestom a tiež na úbočiach Perlovej doliny, ktorú som obišiel zo všetkých strán. Asi najúžasnejším zážitkom bola už z diaľky a na prvý pohľad lákavá poľana Pálenice. Jej čarovný čučoriedkovo-brusnicový koberec s občasnými kamennými poľami ozdobený smrekmi a brezami ma dostal. Musím sa sem vrátiť ešte niekedy vo vrcholiacom vegetačnom období a krásne tu musí byť aj v zime. Snáď raz.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek