Trasa

Vysoká – Homôľka – Torysa – Krivany – Putnov – Demianka – Kňazová – Vislanka – mauzóleum - Pastovník – hrad Plaveč – Plaveč

Dostať sa do dedinky Vysoká verejnou dopravou je fakt problém a zase autom nelogické. No mne sa to podarilo iným spôsobom, a tak som mohol začať túru v obyčajnej vrchárskej dedine, čo napovedá aj jej názov. Na prvý pohľad nevyzerá byť zaujímavá, ale pozorný návštevník malých dedín kdesi na totálnej periférii vie, že keď je kraj chudobný, tak sa tam väčšinou zakonzervuje stav rôznych budov.

A tomu tak je aj vo Vysokej, ktorá je známa nielen miestnymi pirohmi, ale najmä veľkým množstvom zachovalých stodôl. Určite aspoň dve stodoly na jeden dom. Traduje sa dokonca, že v každom dvore boli aj tri. Ale musím uznať, že je ich veľa kade-tade a miestni si ich chránia a snažia sa ich zachovať. Pritom nie sú prázdne, ale naplnené aspoň senom. A za to ich chválim.

Popri dreveniciach zaujme pekne opravený drevený ľudový domček či iné murované pôvodné domky. Ale aj kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý sa nachádza v strede dediny. Legendou opradený je zase liečivý prameň na jej začiatku, kde podľa tradície od roku 1830 ho každoročne svätia. Tu sa nachádza aj väčšia kaplnka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď som si tak prezrel dedinu, vybral som sa smerom na Homôľku, ale keďže priamo k nej vedie len strmá lúka so zrázmi, tak som šiel naokolo, cez sedlo do susedného Ďačova. Už z prvých nastúpaných metrov sa ponúkali výhľady na Vysokú a o čosi vyššie je možné vidieť kostol a domky susednej Brezovičky. Vďaka pokosenej tráve sa mi išlo celkom ľahko, ináč by to bolo dosť krkolomné a spomaľujúce.

Homôľka

Vyšiel som na hrebeň a odtiaľ pohodovo išiel po poľnej ceste s výhľadmi či na Levočské vrchy, či na Čergov, ale aj spätne na Bachureň, keďže som bol na jej úpätí. Popri starom kríži som začal stúpať na Homôľku, ktorá je v hornotoryskej doline dominantný prvok, čo využili telekomunikační operátori, aby kopec zohyzdili dvomi vežami. Ale čo sa dá robiť?

No pohľadu z Homôľky to nebráni a sú odtiaľ parádne výhľady hlavne na Torysu a dediny smerom na severozápad. Ale najmä ma zaujímala hradba oddeľujúca čergovské úpätie od Levočských vrchov, keďže som ňou plánoval ísť. O čosi ružicovejšie sú výhľady z klesania smerom k Toryse, ktorú som po ťažkom výbere uprednostňoval kvôli lávke cez rovnako pomenovanú rieku. Odtiaľ sa dá vidieť dedina Brezovica a vstup dovnútra Levočských vrchov, kde som z Tichého Potoka začínal svojho času dve túry.

Ako som tak zišiel do Torysy, naďabil som na ojedinelú pamiatku bývalých panských hospodárskych budov, o ktorej zmienku som našiel pri gúglení. Tzv. Borhas (z maďarčiny, pozn. red.) so vstupnou bránou - je bývalý sklad vína a bol súčasťou zástavby bývalého panského sídla. To som bol prekvapený ako sa mi to pošťastilo, keď som náhodnou uličkou vošiel do dediny a nevedel, kde to hľadať. Keď som fotil, vyšiel pán o paličke a začal mi hovoriť čosi o tom. Škoda, že som si to nezapamätal, ale bolo to zaujímavé. Ono, aj tak vyzeral pás blízkych domov na štýl anglických robotníckych štvrtí.

Samotná dedina Torysa, spomínaná v roku 1265, je považovaná za najstaršie hornotoryské sídlisko. Tento fakt pravdepodobne predurčil dedinu ako cirkevné a administratívne centrum v oblasti, čoho dôkazom bol štatút trhového mestečka. No dedina bola ťažko skúšaná kvôli blízkosti rieky, ktorá ju častokrát zaplavila. Pri najhoršej záplave v roku 1813 veľká voda okrem chalúp zničila aj starý kostol a kaštieľ. A vraj tiež pobrala truhly s telami zemepánov, ktoré neskôr ponachádzali v nižšie položených dedinách na brehoch Torysy.

Aj keď som dedinou chcel len rýchlo prejsť, našiel som tu ešte jednu peknú chalúpku a pivničky vo svahu povedľa hlavnej cesty Lipany - Vyšný Slavkov. Niečo na spôsob hontianskych pri Hrušove. No za spomenutie stoja toryské favely alias cigánske chatrče nad svahom. Skúšal som aj stopovať, ale tu je to nepriateľský kraj k stopárom. Našťastie šiel čoskoro autobus, tak som sa s ním zviezol na koniec Krivian, čo mi ušetrilo čas.

Kamenný vodný mlyn v Krivanoch

Tu bol druhý bod môjho túlania. A to kamenný vodný mlyn zo 17. storočia, ktorý obnovuje potomok niekdajšieho mlynára. Do roku 1919 sa zrno mlelo medzi dvomi veľkými kameňmi a neskôr na tzv. „valkach“. Výsledkom bola krupica, šrot a múka. Vedľajším produktom bola elektrina, ktorá nebola ani v dedine a píla, kde sa rezalo na drevo na hranoly, dosky a foršne. Mlyn bol funkčný do roku 1952, keď bol kvôli znárodneniu zapečatený.

Tak som tam teda voľne pochodil, popozeral a čo-to mi porozprával jeho vlastník a príležitostný mlynár pre turistov, ktorí by chceli proces vidieť na vlastne oči. Sympatický chlapík. A keď som mu chcel trochu prispieť, tak len mávol rukou, že nech prispievajú bohatí. Asi som fakt vyzeral ako tulák. Ešte spomeniem, že sa tu dá po dohode ubytovať a predpokladám, že aj postaviť stan. Ideálny na návštevu je aj pre cykloturistov na EuroVele 11.

Keďže som mal pred sebou ešte asi polovicu cesty a času nebolo nazvyš, pobral som sa. Musel som prejsť naspäť cez celú dedinu a potom odbočiť na Demianku, čo predstavuje zvláštne medzipohorie medzi Levočákmi a Čergovom. Ešte v dedine som sa zastavil pri výraznom kaštieli, ktorý je renesančný jednoposchodový objekt s dvomi okrúhlymi nárožnými vežami. Žiaľ, ako väčšina iných, chátra. Zatiaľ je ešte v relatívne dobrom stave, ale pre istotu tu pripevnili výstrahu pre padajúcu omietku.

Krivany sú známe ako miesto konania Hornotoryských folklórnych slávností, ktoré založil miestny rodák, etnograf, propagátor šarišskej reči, ale aj učiteľ slovenského jazyka - Ján Lazorík, žiaľ, toho času už na druhom svete. Myslím, že jedna z veľkých osobností nielen Šariša, ale aj východného Slovenska. Česť Jeho pamiatke!

Mojím ďalším cieľom bola Demianka a v nej tajomná osada Putnov. Aby som sa k nej dostal, tak som musel opäť neznačene cez dedinu ku kostolu a odtiaľ rovno do hory, čo som sa snažil vydedukovať nielen podľa mapy, ale aj podľa pozorovania z Homôľky. Našťastie to nebolo komplikované, ako sa mi niekedy stáva a jasne som tam smeroval. Ono, niekedy vraj tadiaľ prechádzala hradská, takže to logicky muselo byť cez priesmyk alebo nízko položené sedlo.

Tajomná osada Putnov

A zrejme na ochranu hradskej tu existovala osada Putnov. Čo vlastne evokuje názov Putnov – putovať, prechádzať. Ale podľa ústneho podania tam mal skrýšu starý pútnik a aj preto sa lokalita volala Pútnik, Za Pútnikom, Nad Pútnikom apod. Kronika Krivian zase spomína expedíciu vína na kráľovský hrad Wawel (Krakov) a preto sa tu mala nachádzať veľká krčma a voziareň na prepriahanie.

Vďaka fotkám na mape ma to veľmi lákalo a aj mi to vhodne zapadalo do plánov túlačky. A keď som tam po asi polhodine došiel, nebol som sklamaný. Síce tu toho veľa neostalo, len jeden domček s posadenou zeleninou, jedna stará polorozpadnutá stodola a ešte asi jeden domček na svahu, odkiaľ bolo počuť ovce. No ale i tak som bol spokojný.

Tu som sa napojil na zelenú z Lipian, ktorá ma mala ďalej viesť na hrebeň toho Čosi. Ale figu borovú! Hneď nastal problém, lebo som nevedel kam, chýbalo pokračovanie cez močariny. Až po chvíli som ho našiel a nasledoval, ale opäť problém, až som pokračovanie našiel v húštine. Odtiaľ ale značka dobre viedla po lesnej zvážnici a čakalo ma stúpanie na Demianku.

Pokoj horských lúk na Demianke

Aj keď som sa točil do iného smeru ako som predpokladal, predsa len značkári boli znalí prostredia, a tak vďaka nim som sa dostal na úzke horské lúky, pripomínajúce čergovské poľany. Tu som očakával prístrešok, keďže som ho našiel na leteckej mape, s ktorou niekedy konzultujem trasu. Z prístreška sa nakoniec vykľul prístrešok pre obetný stôl a poniže niekoľko lavíc.

Na počudovanie som objavil chlapíka, ktorý tu vysedával. Vcelku ma to prekvapilo, ale zase musím priznať, že sa mu ani nečudujem, príjemné tiché miesto s výhľadmi. Aj sám sa priznal, že ako je tu pekne a dole len zvady, hádky... Mal pravdu. Trochu sme podebatili a vybral som sa ďalej po zelenej.

Ešte jedno-dve lúčnaté miesta a šiel som len lesom, až som prišiel do lokality, kde bola dosť veľká rúbaň, aj keď s výhľadmi. Stúpal som čosi okolo polhodiny a predpokladal som, že o chvíľu dôjdem na Kňazovú, a tak sa veru stalo. Dlho bol odtiaľ len jeden značený zelený smer, ktorým som chcel pokračovať. Ale pred časom pribudla žltá do Krásnej Lúky, síce naznačená, ale bez upozornenia na smerovníku.

Keď som ešte v Krivanoch obával, že nestihnem spoj domov, tak teraz som bol v dobrom časovom rozpoložení, a tak som si šiel na pohodu. Lesom som skoro zišiel do Vislanky, kde zelená končí pri železničnej trati, na ktorej premávajú osobné vlaky len cez školský rok a aj to len v piatok a v nedeľu. A to chceme prilákať ľudí z áut do vlakov, či ŽSR ani nie?

Prešiel som dedinou, kde mi začal haprovať mobil, to mi nebolo všetko jedno. A opäť mi to pripomenulo nutnosť jeho výmeny. Našťastie sa spamätal, a tak som stúpal na Skalku, ktorá je pokračovaním bradiel z Kamenického hradného brala, fotiac prekrásne lokality, ktoré ponúka oblasť od Kamenice po Starú Ľubovňu.

Mauzóleum nad Plavčom

Keďže stúpanie je veľmi krátke a ponúka parádne výhľady, je to vďačná oblasť na popoludňajšie návštevy. Smeroval som však k málo známej pamiatke po majiteľoch hradu Plaveč, a to na miesto ich posledného odpočinku, k mauzóleu. Žiaľ, ako to býva na Slovensku, bolo poničené, vyrabované a zrejme nik sa oň nestará. Maximálne tam postavili drevený kríž, keď pôvodný bol rozvalený. Po menšom pátraní som však zistil, že zrejme bolo poškodené počas prechodu frontu a snahu obnoviť ho má OZ, ktoré opravuje blízky hrad Plaveč.

Odtiaľ sú pekné výhľady nielen na rieku Poprad, dedinu Plaveč, ale aj na samotný hrad, ktorý sa nachádza poniže. Ten OZ Rákociho cesta úspešne opravuje. Za krátky čas spravili kvantum práce a od mojej poslednej návštevy sa to tu citeľne zmenilo.

No ešte predtým som zašiel do osady Pastovník, prináležiacej k Plavču, ktorá ma zaujala pri plánovaní trasy ako názov na mape. Je to súbor asi desiatky domov okolo koryta miestneho potoka v obkolesení rozsiahlych pastvín. A preto asi daný názov.

Keďže som mal asi desať minút k odchodu autobusu, tak som ešte rýchlo vybehol na hrad a rýchlo kráčal na zastávku, ktorá bola za ohybom. No keď som v diaľke zbadal autobus, tak som musel bežať a kývať šoférovi, že chcem ísť s ním.

Zhrnutie

Túlačka Šarišom, jeho severozápadnou časťou, bola asi najkrajšia a najzaujímavejšia akú som sa za ten čas pretúlal po mojom rodnom Šariši. Dedinka Vysoká, kamenný mlyn či osada Putnov alebo okolie na hranici Šariša a severného Spiša stoja za to. Určite by minimálne kamenný mlyn bol hodný návštevy, keďže je jediný v údolí Torysy a jeden z mála fungujúcich na Slovensku.

Mrzí ma asi len fakt, že to bolo všetko mierne unáhlené a určite by to chcelo ešte sem prísť a pozrieť si to pokojnejšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek