Trasa

Podolínec – jaskyňa v Čube – Vyšné Ružbachy – Veľký breh – židovský cintorín – Hniezdne

Pôvodne som chcel ísť na dvojdňovku a spojiť to s Levočskými vrchmi, ale keď mi prišli nové topánky, tak som uvážil, že by pre istotu nemali ísť na rande s mojimi nohami ihneď na niečo dlhé. A možný problém tkvel aj v hlásených búrkach na ďalší deň. Čo sa potvrdilo ranným lejakom... ale po poriadku.

Ako som spomínal, v Podolínci, ktorý získal mestské práva v roku 1292, som bol tretíkrát a stále sa mi nezunoval. Páči sa mi najmä uceleným historickým námestím, ktorému dominuje veľký kostol a typická spišská renesančná zvonica. Blízko stojí kláštor, ktorý bol dejiskom smutnej udalosti, keď tu novoupevnený komunistický režim v 1950 internoval rehoľníkov z východného Slovenska počas akcie „K“. Škoda, že sa doň nedalo vojsť, a tak len spoza mreží sa dá vidieť vnútro kláštorného kostola.

Pri tejto príležitosti som zažil komickú situáciu s príslušníkom miestneho etnika. Keď som fotil v bočnej uličke pri kedysi hlavnom vchode do kláštora, z mierne zdevastovaného domku vyšiel opálenejší „správca“, celý ochotný ma vpustiť dnu. Tak reku, že idem, veď som aj tak tam chcel ísť. Spomínal akurát niečo, že mu turisti dávajú 2,- €, ale nevenoval som pozornosť, lebo hneď sa začal vypytovať. „Viedol“ ma voľne prístupným vchodom z hlavnej ulice, ktorý som dobre poznal z minulých návštev, do vonkajších priestorov v areáli kláštora. Tak som šiel za ním, niečo sa vypytoval, ja fotil a prišli sme k zatvoreným dverám do kostola. Na to povedal, že to kvôli zlodejom. Ja, že dobre. Sfotil som si interiér spoza mreží a išiel teda ešte k zadnej časti vonkajšieho priestoru a hovoril som mu, že môže kľudne ísť a on, že chce eurá a ja, že za čo? A on, že veď ma vpustil dnu a ja mu na to, veď bránka bola otvorená, tak kam ma vpustil? Vtedy pochopil, že ma neoblbne a nevymámi eurá ako od ostatných turistov a pošiel bez slova preč.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po prezretí si zvyšku voľne prístupných priestorov som sa vydal hľadať zelenú značku, ktorou som sa mal dostať nad Podolínec, do miestnej chatovej oblasti. No ale značky v samotnom meste sú dosť chudobného počtu. Vedel som, že mám ísť niekde na severný okraj, ale kde presne? Tak som sa spýtal miestneho a poslal ma správne, kde som značku našiel.

Okolo chát a ranča "Holiday" som vošiel do lesnatejšej oblasti, kde som zbadal smerovník a vedel som, že musím odbočiť na poľnú cestu. Asfaltkou by som sa dostal na hrebeň Spišskej Magury, kadiaľ vedie cykloznačka. Asi málokto vie, že v lesoch nad Podolíncom žije "nosorožec", čo je prazvláštny strom, veľmi výrazne ponášajúci sa na nosorožca. Škoda, že som nevedel ako k nemu dôjsť, k dispozícii totiž boli GPS súradnice, ale prístroj na také veci som nemal.

Jaskyňa v Čube

Sledoval som teda zelenú značku východným smerom, tá ma priviedla k lúkam otvárajúcim sa na východný smer. Po chvíli opäť ďalšia značka a na nej informácia o významovej odbočke k jaskyni Čuba. Bola vlastne hlavným bodom pre návštevu okolia. Musím sa poďakovať neznámemu kolegovi, ktorý na ňu dal echo do TuristickaMapa.sk a tým pádom ma inšpiroval. Päť minút a bol som pri nej a páčila sa mi. Tu ma naštvalo, že som si ráno nezobral čelovku, mohol som totiž zájsť do jej 18 metrov dlhého tunela. Tak som len trocha zašiel dovnútra, že ako to tam vyzerá.

Vrátil som sa k smerovníku a po poľnej ceste stúpal do briežka, ktorý je medzi Podolíncom a Vyšnými Ružbachmi. Keď som sa otočil, breh mi dožičil pohľad na Vysoké Tatry. Škoda akurát, že boli v oblakoch. Pokračoval som a popri posede na strome som prešiel najvyššou kótou a uvidel Vyšné Ružbachy. Žiaľ, opäť ďalšia asfaltka, čo mi pripomenula asfaltkovú túru z Rožňavy do Spišskej Novej Vsi.

Zišiel som dole a zastavil sa pri krásnej bielej Božej muke. Iste niekedy stála osamote na lúkach, ale teraz je pri nej vybudovaný nielen nový dom, ale celá nová štvrť. Cez ňu som prišiel do kúpeľnej časti, kde som si trocha oddýchol v Kráteri, namáčajúc si nohy a potom som si pozrel Smrtnú jamu. Lákalo ma to zísť dole, ale nechcel som tam odpadnúť, lebo tam bola výstraha. Aj keď som si myslel, že to tam bude vymreté, zeleným rastlinám CO₂ neprekáža. Kúpele zaujmú aj výraznou historizujúcou budovou Bieleho domu či inými pôvodnými kúpeľnými vilami. A pekný je tiež rozsiahly park.

Prešiel som kúpeľnou časťou a mieril cez staré pôvodné Ružbachy k družstvu, okolo ktorého som sa podľa mapy mal dostať do Hniezdneho. No najprv som zle zabočil, a keď miestni divne pozerali, tak som sa ich spýtal, či dobre idem a veru, nešiel som, tak som sa vrátil na hlavnú a odbočil pri ďalšej odbočke. A tentoraz som trafil, čoho neklamným znakom bol traktor. Síce nakoniec nešiel k družstvu, ale cesta vyzerala seriózne široká a po poslednom pohľade na celkom veľké Vyšné Ružbachy som mierne stúpal až som za chvíľu prišiel ku krížu a po ďalšej asfaltovej ceste, ktorú zveľadili kvôli cykloznačke, vyšiel na polia. Začínam nemať rád cyklistov...

Vyšiel som na nevýraznú kótu a odtiaľ sa mi ponúkli výhľady na široké okolie. Od Tatier cez podhorie Spišskej Magury, potom v diaľke Pieniny, Ľubovniansku vrchovinu až som sa pohľadom vracal po Levočských vrchoch na cestu, ktorou som išiel k miestnym pahorkom.

Podľa mapy som vedel, že neďaleko bude dedinka Lacková a podľa pôvodného plánu som mal cez ňu ísť, ale tentoraz bola mimo. Aj keď tam viedla nejaká cestička, tak som ju nenašiel a ďalšiu, od chotárneho kríža, som odignoroval. Škoda, jednak som si chcel pozrieť kalváriu do strmého brehu, ale aj napiť sa z prameňa, lebo ma od Vyšných Ružbách mierne smädilo. Nakoniec som však do nej nezachádzal, ale išiel rovno. To už po poľnej ceste, keďže eurofondová asfaltka skončila kdesi na polceste od Vyšných Ružbách ku krížu.

„Pamiatnik Amerika“

I keď je tu krížov viac, zaujme jeden biely, ktorý nesie nápis: Pamiatnik Amerika 1900, čo dáva tušiť, že bol postavený z vďaky za šťastný návrat domov „Amerikána“, ktorý bol na zárobkoch v Štátoch, aby si doma mohol kúpiť pole a gazdovať. Odporúčam prečítať si knižku Martina Polláka - Americký cisár, ktorý síce len okrajom spomína obyvateľov Rakúsko-Uhorska a Slovákov a Rusínov, ktorí cestovali za zárobkami, ale i keď kniha je najmä o strastiplných cestách Židov z Haliče, podobne na tom boli aj naši predkovia. A veru, po návrate na rodnú hrudu mali za čo ďakovať...

Idúc poľnou cestou som videl pred sebou výrazný lúčny hrebeň a rozmýšľal som, či tam ísť alebo nie. Prv som si myslel, že skončím v Kamienke, ale cesta tam sa mi veľmi nepáčila, tak som sa vydal na hrebeň. Musel som prekročiť ohradník a mierne stúpať. Pod úpätím som sa dostal na ďalšiu poľnú cestu, kde bolo C-čko, takže tadiaľ vedie cyklotrasa do Kamienky.

Tam som ale nechcel, tak som vyšiel na pahorok, kde na označenej kóte bolo spálenisko, iste je to nie najopustenejší kopec v okolí. Ale niet sa čo čudovať. Výhľady od Tatier, ale nie až k Dunaju, ale po Pieniny, Ľubovnianske a Levočské vrchy. Proste, to čo z predošlej kóty, ale tentoraz o čosi pôsobivejšie.

Odtiaľ som videl, kam chcem ísť. A teda na ďalšiu kótu, akurát nie takú strmú. Problém bol, že kadiaľ tam. Cyklosmerovník ukazoval kdesi doľava, tak som šiel, ale tam len krkaháje. No driapať cez ne sa mi nechcelo, tak som sa musel vrátiť a to akurát vtedy, keď som mal vody len do pol fľaše. Akurát že fľaša ostala pri jaskyni. Chyba lávky. Ale neprekáža, vytrénovaný na smäd som vcelku dosť.

Na druhý pokus sa mi podarilo priblížiť sa ku kóte a načudo objaviť C-čko. No, zvláštne smerovanie. Cez krkáhaje som sa dostal na lúku pod kótou a len stúpal a stúpal, ale v pohode, lebo svah nebol taký strmý. Veď sa bavíme o 700 metroch vysokých pahrbkoch. Vlastne ani toľko, max. 686, 720 mal ten, ktorý bol úplne vedľa a tam som nešiel.

Vyšiel som teda na druhú nestrmú kótu a že tam si oddýchnem a niečo energetické zjem. Ale ako to už býva, keď som vyšiel, objavila sa ešte o čosi vyššia kóta. No neporaz...? Tak som šiel tam a objavil som stožiar s výhľadom na okolie, kam som mal už klesať. No konečne! Čiže som zbadal Hniezdne a v diaľke Starú Ľubovňu. Tu, trocha v tieni stožiara som si sadol a dal si ovocnú kapsičku, ktorú som si asi pred mesiacom kúpil a niekoľkokrát som ju chcel zlikvidovať, ale furt som si povedal, že inokedy, keď bude treba. Ej veru, teraz to bolo treba. A to akútne! Ani si neviete predstaviť ako slastne som to žralkal...

Tak som sa trocha vzchopil a klesal dole. To som videl istý podnik na začiatku Hniezdneho, ktorý obľubujú fanúšikovia značkového alkoholu a jasne som smeroval do dediny. No nechcel som končiť na jej začiatku, ale kdesi v strede. Skúsil som preto zvážnicu, ktorá vyzerala byť používaná a hlavne smerovala kdesi do stredu. Tak som riadne klesal a klesal a objavil sa za plotmi záhrad. No chyba bola, že tam končila aj cestička a nebolo žiadnej uličky či spôsobu, ktorý by ma priviedol do dediny. Ej, ale som nadával. Opäť hore a ešte vyššie a ešte k tomu smädný, hladný, unavený... No ale čo mi to bolo platné? Tak som musel vystúpiť do svahu naspäť a opäť klesať.

Židovský cintorín

Ale opäť sa mi potvrdilo, že to malo nejaký zmysel. Lebo ako som tak klesal na začiatok dediny, tak som zrazu zbadal židovské pomníky. Vyzerala to byť džungľa, ale vedľa som objavil krásnu starú Božiu muku, a tak som šiel prv k nej. Bola nádherná a bolo tam vykosené. A hneď vedľa som objavil vstup do židovského cintorína, ktorý bol v perfektnom stave. Iste, od lúky bol zarastený, ale len odtiaľ a to nebolo podstatné, lebo vstup bol upravený a veľmi sa mi tu páčilo. Tak som si veľmi blahorečil, vlastne tomu, kto zahradil predošlú cestičku a nemohol po nej zísť. A nakoniec, zíduc cestičkou od cintorína a Božej muky, som trafil cestu poza humná rovno do stredu Hniezdneho! To nevymyslíš, to je tulácke šťastie.

Dedinka, do roku 1948 s názvom Gňazda, mala kedysi výraznejší štatút. Typické šošovkovité námestie a honosnejšie domy tomu dávajú tušiť, že bola roku 1412 povýšená na slobodné kráľovské mesto. Ďalšie privilégia dostalo Hniezdne počas 360-ročného Poľského zálohu. Ale ako ostatné spišské mestečká, potichu si žije svojim skromným životom.

Zhrnutie

Krátka potulka, viac zameraná na rozchodenie nových topánok, ale predsa len s riadnymi turistickými zámermi, splnila účel a bol som viac ako milo prekvapený. Najmä na konci - pri židovskom cintoríne, ale aj nenarušenej krajine východného podhoria Spišskej Magury. Rovnako nesklamala jaskyňa v Čube a rovnako potešili Vyšné Ružbachy a čľapkanie sa v Kráteri. A samozrejme, tiež Podolínec. Preto, kto v tomto kraji ešte nebol, tak nech neváha a príde na návštevu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek