Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Prvé výhľady do doliny
Prvé výhľady do doliny Zatvoriť

Túra Májové snežienky na Hrubej Kečke

Týždeň búrlivých reakcií jednak zo strany predsedu VV KBT na podcast so mnou o OTO, ako aj môjho tela na druhú dávku Moderny. To prvé si snáď vysvetlíme, to druhé som si odležal s horúčkou 39 °C. Napokon aj predpoveď počasia na sobotu nebola práve najideálnejšia, ale rozhodol som sa po odznení horúčky sa otestovať, a tak sme sa so Ctiborom dohodli na ďalšej dávke kopcov z Koruny Strážovských vrchov. Naplánoval som trošku cestovne šibeničnú trasu, nakoľko zo Zliechova odchádzal absolútne posledný spoj o 16.30 h. Myslel som si, že asi 17 km za 6 hodín dáme. Realita bola teda iná.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+963 m stúpanie, -940 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 01.05.2021
Pohoria
Strážovské vrchy (CHKO Strážovské vrchy)
Trasa
Voda
Urícka studňa, prameň pri rázcestí Priedhorie
Doprava
Považská Bystrica (vlak, bus) - Domaniža (bus) - Sádočné (bus)
Pružina (bus) - Považská Bystrica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.478 Malá Fatra, Strážovské… (1:40.000)

Trasa

Sádočné – Urícka studňa – Sádocký vrch – Ostrá Kečka – priepasť medzi Kačkami (Kortmanka) – Hrubá Kečka – sedlo Samostrel – Pod Hrádkom – Priedhorie, rázcestie – Priedhorie, kaplnka

Vlakom zo stanice odchádzame dvaja a v Trnave pristupuje Peter zo Špačiniec a ako prekvapenie ešte jeho dvaja kamaráti. Vraj včera večer popíjali, a tak sme všetci zvedaví, ako naše telá zvládnu rôzne prekážky na ne kladené. Tí dvaja toho vraj tento rok ešte moc nenachodili, nemajú so sebou okrem dvoch plechoviek piva nič na pitie a obchody sú pre štátny sviatok zatvorené. Hodinu do odchodu autobusu v Považskej Bystrici nejako predebatujeme. Vystupujeme v Domaniži a vzápätí nám ide autobus do Sádočného. Šofér nám - jediným cestujúcim hovorí, že načo si naťahujeme respirátory, veď vzduch je čistý. No a potom nám zastavuje mimo zastávky pri asfaltke po Sádocký vrch.

Trasu som si naplánoval inak, lebo sa mi nechce šliapať po asfaltke, tak pokračujeme do dediny. Miestni sa motajú okolo domov s jarnými prácami na záhradkách či strojoch, nás však zaujmú pštrosy za plotom jedného z domov.

Strmo na Sádocký vrch

Trošku sa motáme, ale napokon nájdeme lesnú cestu ktorú som si podľa mapy vyhliadol a môžeme sa začať vyzliekať, lebo z meteorológmi avizovaného dažďa je slnečný, bezveterný deň. Mňa na ľavom priehlavku z ničoho nič začnú opäť po rokoch tlačiť ťažké kožené Hanwagy, ktoré som si zobral do terénu, lebo malo liať celú noc a ono bolo všade sucho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vyšli sme na lúky za dedinou a došli k miestnemu, asi bývalému kameňolomu. Otvorili sa nám prvé pekné výhľady na hrebeň listnatých hôr. Nevšímame si rôzne odbočky a držíme sa prostrednej, lesnej cesty. Peter ma upozornil na peň plne obsadený hore-dolu putujúcimi mravcami. V tablete mám zapnutú vrstvu bez značiek a hoci tam nie je zakreslený žiadny potok, došli sme k Uríckej studni, ktorú upravili strážovskí jaskyniari v roku 2007. Pijeme studenú, chutnú vodu a umývame sa.

Cesta začína celkom slušne stúpať a jediný, komu stále nie je teplo, je Ctibor. Ostatní si dávame dolu, čo ide. Pod stromami sa ešte nič nezelená, ale už majú listy. Prešli sme okolo skaly, z ktorej v priam nemožnom uhle vyrastá strom. Proste Matka príroda je kúzelníčka. Došli sme k asfaltke a krížu, ktorý je nakreslený aj na mape. Z asfaltky k nemu vedie mostík, lebo je zasadený v strmom brehu. Trošku sa vydýchavame, lebo záver bol fakt strmý. Ešte musíme kúsok kolmo hore na lesnú zvážnicu nad asfaltkou. Príjemne stúpa, a tak s Petrom ostatným nejako utekáme. Zbadám napravo skalný blok, tak si ho idem vyfotiť. Pri spätnom pohľade sa mi zjaví dolina v okolí Domaniže.

Cesta sa stáča doprava, prebiehajú cez ňu lane a dochádzam na lúku pod vrcholom. Na moje prekvapenie tu stojí útulňa Domaniža. Žiaľ, najlepšie časy má za sebou, ale pred dažďom ešte stále uchráni. Posledný úsek k vrcholovým skalám je plný konárov a pomedzi ne vykukujú prvé kvietky. Vrcholový kameň je za kopou konárov a jediný som ochotný sa k nemu predrať. Výhľad nie je nič moc, stromy v ňom bránia, ale predsa len vidno líniu vrchov na druhej strane. Chalani chcú jesť, no vravím, že by sme mali až v sedle Samostrel, lebo času je málo. Nedajú si povedať, a tak s Petrom odchádzame. Robíme oblúk, aby sme nezostupovali rovnakou cestou a keď vychádzame na lúku, chalani sú pred nami. Na lúke je posed, búda so senom, kde by sa dalo vcelku dobre prespať a na lanách, upevnených medzi stromami, dávkovač krmiva pre zver. Celkom zaujímavé.

Ostrá a Hrubá Kečka, či Kačka

Naľavo sa objavujú vrcholové skaly Ostrej Kečky, no hore idem len so Ctiborom. Ostatní sa držia cesty a pokračujú ďalej. Pri vrcholovom kameni je strom obmotaný bielym, plastovým pásom a neskôr na podobnom nájdeme samolepku Junáci a devy z Domaniže.

So Ctiborom zostupujeme na lúku. Chlapi už stoja pri poľovníckej chatke. Je zamknutá, ale opodiaľ stojí nová latrína aj s luxusným posedom. Dosť strmo zostupujeme pod skalnatý hrebeň a na naše prekvapenie tam stojí posed – útulňa. Chlapov to nezaujíma, ale ja si to idem pozrieť. Miniatúrnu jaskynku zastrešili, je tu sedačka, bočné steny a vyspali by sa tu traja ľudia. Došli sme na lesnú cestu a neskôr na zelenú a k priepasti a chate Kortmanka.

Priepasť medzi Kačkami alias Kortmanka je prírodnou pamiatkou od roku 1955. Vznik sa pripisuje chemickému a mechanickému zvetrávaniu triasových vápencov v Strážovskom príkrove. Hĺbka krasovej priepasti dosahuje 40 m, leží medzi Ostrou a Hrubou Kačkou v nadmorskej výške 840 m. Jej význam sa spája s antropológiou a archeológiou, nakoľko došlo k viacerým nálezom v oblasti. Vyzdobená je krásnou sintrovou výzdobou. Od roku 1984 v jej útrobách sondujú jaskyniari, pretože sa predpokladá, že medzi ňou a Pružinskou Dúpnou jaskyňou, ktorá leží neďaleko, by mohol byť veľký systém jaskýň.

Nenašiel som odvahu si ľahnúť na mrežu a dívať sa dolu. Pohľad na hodinky pri pohľade na TIM-e ma utvrdil v tom, že ideme na hrane, a tak som súril k odchodu. Myslel som si, že po značke pôjdeme rýchlejšie. Ach aká naivita! Značka odbočila z cesty a začala sa fakt strmo štverať hore a ešte k tomu cez popadané stromy. Na lúky pod Hrubou Kečkou sme vyšli totálne mokrí a zadýchaní. Z lesa nad nami sa ozýval lomoz a keď sa vypotácal z húštiny chlap, spýtal som sa ho na medvede. Lebo šofér nás pred nimi vystríhal. Chlapík vraví, že on nie je medveď, že je z Malaciek a ide na Sádocký vrch. Nuž sme sa zasmiali a so Ctiborom sme sa zase horou predierali na vrchol my dvaja.

Pod nohami sa nám zjavili snežienky a to ma teda prekvapilo. V Bratislave sme na tohtoročné aj zabudli. Tu však ani lístočky na stromoch neboli. Našli sme vrcholový kameň s vyrytým rokom 1940. Cez stromy pekný výhľad a vidno aj zjazdovky nad Čičmanmi. Vrátili sme sa na lúku a lesný chodník. Začal fakt besný zostup do sedla Samostrel. Ak by bolo po daždi, podľa mňa sa to nedá zísť.

Prehodnocujeme dnešný cieľ

Šťastlivo sme došli k útulni v sedle Samostrel. Bol som tu už dva razy a je na tom stále dobre. Vybrali sme jedlo a zároveň mobily, aby sme zistili, kade ďalej, lebo nám bolo jasné, že Zliechov nestíhame. Pružina je evidentne z iného okresu, lebo tu chodia autobusy každé dve hodiny do 21. hodiny. Takže sme si zvolili žltú doprava a na Strážov prídeme inokedy.

Cesta bola chvíľu nepríjemne rozrytá, ale len čo sme došli k reklame na pizzu v Priedhorí, čo ma vždy rozosmeje, stáli sme na pevnej lesnej ceste a išlo sa pohodlne. Prešli sme okolo vodného zdroja a zjavili sa nad nami skaly. Ctibor spomínal, že sem chodili machri od nich z horolezeckého oddielu loziť. Nachádzame v stenách úchyty, aj pomenovania ciest. Pivná dvojica definitívne zaostala, a tak v trojici debatujúc kráčame po asfaltke, míňajúc kríž na strete žltej a zelenej značky, kryté posedenie na brehu Strážovského potoka. Neskôr míňame posedenie s ohniskom na druhej strane Strážovského potoka a Ctibor spomína, ako tu pred rokmi nocovali. Na pravej strane je zrazu parkovisko s kopou áut a sme pri posedení pri prameni pred Priedhorím. Fotím si ešte sv. Jána Nepomuckého so skalami nad ním a vchádzame do obce.

Zasmejeme sa nad zámkom s kopou trpaslíkov na trávniku pred domom. V obci stojí hodne májov. Je fajn, že sa tu ešte dodržiavajú tradície. Veď aj pre mňa je 1. máj 44 rokov prvý manželský deň a stále si ho rád pripomínam, lebo nič lepšie ma nemohlo stretnúť.

Pozerám do CP a zisťujem, že za 15 minút má odchod autobus. Ako tak ideme po ceste, zo zákruty sa na nás vyrúti autobus a skáčeme do rigolu, lebo inam niet kam. Hovorím chlapom, že asi sa len išiel otočiť a že za chvíľu pôjde. A veru, už ide. Mávam naň, nech nás zoberie a šofér ukazuje pred seba. Vidím drevenú kaplnku so zastávkou, a tak pobehnem.

Keď si kúpim lístok, zisťujem, že chlapi nenastúpili. Dali prednosť krčme. Nuž, ja zase skoršej sprche. Priehlavok ma bolí, ale však už som dochodil. Vyberám perník a džús. Potom sa len pohodlne usadím a hodnotím dnešný deň. Dali sme si do tela prechodom neznačeným terénom. Hlavnú úlohu v tom okrem strmého stúpania hralo nečakane slnečné počasie. Nuž vlasy musia ísť definitívne dolu, lebo na vandre Cerovou vrchovinou by mi už fakt prekážali. Tam sa nebude dať večer vysprchovať.

No a Strážov a okolité kopce nás počkajú a po termínmi nabitých mesiacoch sa sem možno v auguste vrátim.

Fotogaléria k článku

Najnovšie