Túra Výstup na Pietrosul Rodnei z Borše
Rumunsko ako turistická destinácia pre bežných Slovákov začína a končí asi iba Draculom a nekonečným prejazdom k moru za oných čias. Pre turistickú verejnosť, ktorá rada objavuje nové lokality ešte nedotknuté masovým turizmum, ako je to známe v západnejšej Európe, sú rumunské pohoria priam ideálnym miestom na finančne nenáročnú a krásami nabitú dovolenku.
Trasa
Borșa (Borša) – Schitul Pietroasa (Mănăstirea Borșa Pietroasa) – Stația Meteorologică Iezer – Lacul Iezer – Pietrosul Rodnei a späť
Zvyčajne trávim zahraničné dovolenky na spoznávačkach miest a pamiatok. No keď som objavil čaro slovenských hôr a špeciálne rurálneho a najmä starosvetského Slovenska a naplno sa oddal túlaniu sa a vandrovaniu po Slovensku, tak po čase aj mňa začali zaujímať zahraničné hory a pokukoval som po najbližších. Ak si odmyslím cezhraničné výpady počas dvojdňoviek do blízkych českých a najmä poľských pohraničných oblasti, tak pre Východniarov je najbližšou voľbou Ukrajina a Rumunsko a ich slávne pohoria.
A keď sa ponúkla možnosť ísť opätovne do Rumunska a navštíviť oblasť, ktorá mi pri prvej a poslednej návšteve ostala ako nenavštívená, rád som tomu prikývol. Mali sme totiž ísť do Sedmohradska, kde som okrem hradu Bran a mesta Brašov nič iné nevidel.
No rovnako sa ponúkala možnosť vybehnúť na hory, čo uľahčovalo to, že sme boli mobilní. Na popud parťáčky sme si vybrali pohorie Rodna (Munții Rodnei), ale keďže na nejaký prechod sme nemohli pomýšľať, tak sme vybrali vrch Pietrosul Rodnei ako aspoň malý detox od plných miest a pamiatok.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Keďže sme noc strávili v penzióne v Borši (rum. Borșa) a na ďalší deň sme nemali na programe nič iné, len výstup a cela túra mala trvať len čosi cez 6 hodín, tak sme ráno štartovali až okolo 9-tej. Modrá pásová značka vedie priamo z Borše. Keďže asi hodinu sa vinie asfaltkou, tak ak je možnosť, je výhodnejšie sa vyviezť ku kláštoru Schitul Pietroasa (Mănăstirea Borșa Pietroasa), kde je zrejme neplatené parkovisko. Aspoň my, v čase končiaceho sa augusta, sme nič neplatili.
Odbehol som ešte nazrieť do kláštora, kde za veľkou typickou bránou s vežičkami sa dá vojsť do dvora a prezrieť si drevený kostol. Keďže je však nový, nezaujímal ma natoľko ako staršie v Maramureši. Urobil som pár fotiek a nasledoval parťákov, ktorí už po modrej načali asi trojhodinový výstup.
Úvodná časť sa kľukatila pomedzi pozemky s občasnými najvyššie položenými domkami, senníkmi, pasúcim sa dobytkom, ale aj prázdnymi pokosenými lúčkami. Na začiatok celkom fajn. Po asi polhodine to definitívne skončilo a nastalo pásmo lesov a nudného výstupu po všelijakých rozbitých zvážniciach, po ktorých sa občasne trmácajú autá ako servis k meteostanici.
Ešte predtým sme však šli po chodníku pomedzi pozemky, no zrazu nám modrá niekde zmizla. Keby to bola len naša chyba, tak dobre, ale stratili sa tu aj rumunskí návštevníci. Tiež zrazu nevedeli, kam ísť. Tak sme sa kus vrátili, ale kde nič - tu nič. Išli sme podľa možností najschopnejšieho chodníka, ale podľa mapy v mobile sme vedeli, že naľavo vyššie musí byť modrá, ktorá viedla práve po zvážnici pre servis stanice. Tak sme sa k nej museli preštrikovať cez časť lesa. Po asi 20 minútach sa nám to podarilo a už sme jednoznačne, aj keď nudne stúpali.
Táto pasáž zaujme len asi v prvej časti, kde sme sa sfotili a kde sa nachádza asi najvyššie položená lúka s búdou. A samozrejme výhľady. Potom asi v poslednej tretine opäť, ale širší výhľad, kde sme si oddýchli a čosi zjedli. Tu som zistil, že som zabudol nielen banány, ale aj kabanosy, ktoré som si na tento účel zakúpil a to ma veru nepotešilo.
Čoskoro sme prešli okolo kríža nejakého nešťastia, keď tu v zime niekto zahynul a po asi 10 minútach prešli kalderou horského jazera Iezer, kde sa nachádza spomenutá meteostanica a povyše horské jazero Iezer. To všetko pred finálnym strmým serpentínovým výstupom tesne pod vrchol Pietrosula.
Ja som si ale ešte pred začiatkom finálneho výstupu odskočil pozrieť stavbu asi sto metrov od meteostanice a objavil som tam miesto na prespatie. To sa nachádza na povale chatky. Pri nástupe na hrebeňovku ako vyšité.
Po omrknutí som sa vrátil na chodník a popri jarčeku, ktorý vytekal z horského jazera Iezer som dobehol parťákov. Tí postupne načali serpentínové úseky. Pred nimi v diaľke sme videli ďalších turistov.
No nestretávali sme len vystupujúcich, ale aj schádzajúcich, ktorým som tíško závidel, že to majú za sebou. Aj keď zase nás čakal pocit, že vystúpime na kopec s parádnymi výhľadmi a budeme si tak môcť s pocitom zadosťučinenia oddýchnuť, najesť a užívať si dňa.
Spočiatku som teda šiel za parťákmi, lebo som ich chcel odfotiť, ale veľmi sa mi to nedarilo mať všetkých na jednej fotke. Ako tak sa mi to podarilo a už som nasadil svoje obvyklé tempo a čoskoro aj obehol. Najprv Matúša s Naty a po chvíľke Vlaďku, ktorá, aj keď vravela, že chodí na turistiku a registroval som ju z parťáckej skupiny, neveril som jej to veľmi. Ale tu som jej musel uveriť.
Po chvíli som ju obehol a prvý z roztrúsenej skupiny som zvládol serpentíny. Za ten čas som obehol niekoľko ďalších turistov, z ktorých ma zaujala veľmi pekná Rumunka, ktorá mi silne pripomenula moju bývalú. Čistý jej klon. Normálne ma to zarazilo. Žiaľ, bola s mužom a dieťaťom...
No nič, pokračoval som ďalej, snažiac sa veľmi nedávať najavo, že ma zaujala, a vyšiel som k ojedinelej väčšej skale, kde to aj patrične smrdelo a popri nej som došiel k miestu, kde končili serpentíny a buď sa dalo pokračoval doľava po hrebeni alebo doprava, kadiaľ sa vychádzalo na vlastný vrchol ako slepá odbočka.
Tu som počkal parťákov, keď najprv došla Vlaďka a následne Matúš s Naty. Keďže bolo času sa najesť, tak sme rozmýšľali, či tu alebo až na vrchole. Ale keďže vrchol vyzeral byť kamenistý, tak som navrhol sa najesť až po zídení z vrchu.
Rozumné sa to videlo aj ostatným, tak sme teda pokračovali. Prví sme vyšli s Naty a o čosi neskôr Vla, ako sa skrátene podpisovala v mejloch Vladimíra a Matúš. Odbočka trvá len 10 minút a je úplne na pohodu. Na vrchu sa nachádza kamenná chyžka, ktorá, kto vie akú funkciu plnila, vraj možno meteorologickú. Teraz však mohla slúžiť ako úkryt, ale žiaľ, ľudia sú aj tu bordelári a spravili z toho skládku. Škoda.
Na samotnom vrchu veje rumunská vlajka, ktorá tak slúži ako fotogenický bod. Tomu sme neodolali ani my, ale žiaľ, našu trikolóru sme si nezobrali, tak musela postačiť žlto-modro-červená. Netreba zabudnúť na výhľady, ktoré síce mierne kazil opar, ale boli sme radi aj za takúto možnosť. Mňa najviac zaujal najbližší lesno-lučnatý hrebienok, ktorý vyzeral byť ako parádne miesto na túlačku pomedzi horské samoty.
Medzi ním a nami bola roztrúsená Borša. Na sever bolo vidieť rôzne hrebene Maramureša a úplne na sever sme hádali ukrajinské Karpaty. Na juh a východ zase bola jasná hrebeňovka Rodnei, po ktorej som mal sto chutí pokračovať. Na juh končilo skalnatým zrázom a výhľadom na nížiny.
Po nabažení sa výhľadov, oddychu a po čiastočnom naplnení malého vrcholu, sme sa rozhodli najesť a vrátili sa naspäť na križovatku a tu sme sa rozložili. Nie na súčiastky alebo orgány, či ako hnojivo, ale rozbalili sme naše provianty a jedli, podelili sa a spoločne hostili. Chýbalo len pivko. Škoda.
Po najedení sme sa zobrali a vrátili rovnakou trasou nad pasienky. Akurát sme išli celý čas po modrej značke, ktorá predstavovala úvoz a lesnú cestu, kde sme naďabili na ďalších ľudí. Rovnako ďalší vystupovali. Čoskoro sme došli k úseku, kde sme zle odbočili a všimli si značku, ktorú sme nezbadali. Bola mierne povyše a sám nechápem, ako sme ju nezbadali. No ale stáva sa.
Keď sme zišli k autu, ja som nekončil, ale povedal som, že idem po ceste napred a že ich počkám alebo nech ma počkajú poniže, čo bolo asi kilometer. Mňa totiž zaujali pri ceste autom ku kláštoru pekné, podhorské obrábané políčka. Senníky tu neboli také nádherné ako inde, ale v rámci krajinotvorby to bolo vskutku pekné a na Slovensku už úplne zabudnuté. Trocha mi to pripomínalo poľské horské oblasti kdesi nad Starou Ľubovňou či Spišskou Starou Vsou a trochu aj alpské.
Po ceste som stretol dve staršie rumunské babky a pekne som sa im pozdravil a oni mi to s úsmevom opätovali. Tiež nemôžem nespomenúť výhľady nielen na široké okolie, ale aj na predné skaly Pietrosulu. Tak som zišiel k miestu stretnutia a čochvíľa prišli parťáci na aute.
Zhrnutie
Túra alebo skôr v mojej charakteristike turistických výkonov - výlet, splnila očakávania, ktoré som od toho mal. Teda pohodový výstup na vrchol Pietrosul. Bonusom bola veľmi nádherná oblasť, ktorú napr. od našich Tatier nemôžem očakávať. Možno tak z Malej Fatry na terchovské a zázrivské lazy.
Musím uznať, že Rumunsko je zasľúbená krajina takýchto lokalít. Nielen serióznejších hrebeňových prechodov, ale aj labzovania po dedinkách. Obce v Maramureši či na jej okraji so Sedmohradskom sú naozaj parádne. Ako sme sa autom kade-tade tmolili, napadlo mi prísť niekedy do tohto kraja a urobiť si párdňovú túlačku. Určite by som tu zažíval mnoho starosvetských vandráckych orgazmov. Otázne je, či by bolo možné pospájať to do nejakého súvislého úseku bez toho, aby sa predieralo lesmi.
