Trasa

Polomka – sedlo Homôľky – Zadná hoľa – sedlo pod Veľkým bokom – Veľký bok – Svarín – Kráľova Lehota

Stúpanie na hrebeň

Jedno krásne ránko na konci augusta vystupujem z vlaku na okraji Polomky. Začínal som tu túru už viackrát, ale predsa je to od poslednej návštevy asi 7 rokov. Zelená značka ma vedie krížom cez rázovitú horehronskú obec, v ktorej sa však výraznejšie nezdržujem. Opúšťam posledné domy a spevnenou cestou smerujem do Ždiarskej doliny. Na lúkach pod horou míňam pasúcu sa skupinku kôz a niekoľko hubárov. Po čase z údolnej cesty prudko odbáčam do lesa. Dnes je to pekne označené, no v minulosti som sa tu slušne zamotal. Strmo stúpam fádnym lesom na bočný hrebeň vybiehajúci z Homôľky, kde opäť prudko mením smer. Stále naberám výškové metre až sa pristavujem v mieste, kde moju trasu križuje traverzová lesná cesta. Stojí tu zrub Bukovinka, v ktorom som v minulosti strávil veľmi nepohodlnú noc. Dnes len nakuknem dnu a zisťujem, že za tie roky je všetko po starom.

Pokračovanie výstupu je trochu zaujímavejšie, lebo sa otvárajú výhľady na Slovenské rudohorie s dominantami ako Klenovský Vepor, Fabova hoľa, Kľak či Stolica. Krásne vidieť aj masív Kráľovej hole s pribúdajúcimi mrakmi. Križujem ďalšiu traverzovú zvážnicu a konečne sa vnáram do šera príjemného smrekového lesa. Dlho mu to však nevydrží a zakrátko oddychujem na peknej horskej polianke Salašná. Z hrebeňa zostupuje skupinka opálených spoluobčanov s kýbľami a vrecami plnými čučoriedok. Prehodíme spolu pár slov a ideme si každý po svojom. Krátko si vychutnávam výhľady na Horehronie a Slovenské rudohorie až ma opäť pohlcuje temný smrekový les s čučoriedím. Úzka cesta a obloha pod mrakom ešte zvýrazňujú atmosféru, ktorou na mňa okolie pôsobí. Presne takto to mám rád. Trasa prechádza do traverzu, les redne a pridáva sa kosodrevina až sa odrazu vykotúľam v plochom trávnatom sedle Homôľka.

Hlavný cieľ na dohľad

Keďže kontinuálne stúpanie z údolia ma trochu unavilo sadám si do trávy a vychutnávam si návrat do svojich obľúbených končín. Som na hornej hranici lesa. Mix trávy, kosodreviny a solitérnych stromov mi neustále imponuje. Uprene hľadím na dnešný cieľ - dominantný masív Veľkého boku a teším sa na cestu k nemu. Scenériu akurát kazí rozsiahly holorub na Zadnej Širokej v spojovacom hrebeni, ktorý je ako päsť na oko. Chodníčkom v kosovke traverzujem akýsi predvrchol až vystupujem na nevýrazný vrchol Zadnej hole (1619 m), sčasti porastený slnkom nasvietenými pláňami brusníc a čučoriedok. Kochám sa pohľadom na ladné krivky Homôľky (1660 m), na ktorej súvislý les pozvoľna redne, taktiež spomínaný Veľký bok s rozvrátenými lesmi okolo neho. Východne smeruje hrebeň k zarastenej Oravcovej a Kolesárovej, nad ktorými čnie masív Veľkej Vápenice a trochu nenápadne pôsobiacej Kráľovej holi s kopiacimi sa oblakmi. Za výhľadom na údolie Hrona a stovky vŕškov Slovenského rudohoria si musím zájsť za trsy kosodreviny. Ako vždy tu nikto nie je, iba rázcestník s hrdzavou tabuľkou s ručne napísaným názvom môjho cieľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tajomnými lesmi bočného hrebeňa

Červenú farbu hrebeňovky mením za žltú značku a mala by ma viesť až do konca túry. Z otvorených partií klesám nižšie a vkĺznem medzi stromy. Chvíľu ešte kráčam okrajom čistinky a následne ma úzky chodníček vedie tajomným smrekovým lesom v traverze Zadnej Širokej. Trávnato-čučoriedkový podrast plný zrelých bobuliek v kombinácií s tichom a tieňom prispieva k napätej atmosfére, a tak za každým vývratom hľadám medveďa. Ani sa mi nechce veriť, že na opačnej strane hrebeňa sa rozkladá mesačná krajina. Z úzkeho lesného prieseku vidím do hlbiny doliny Hošková a na protiľahlú Veľkú Vápenicu. Po pár okamihoch v tôni lesa sa znenazdajky ocitám v sedle pod Veľkým bokom pri staro pôsobiacom rázcestníku uprostred vysokých bylín.

Presúvam sa ešte kúsok ďalej k lesníckej chatke (na základoch bývalej turistickej chaty, pozn. red.), pri ktorej je pristavené auto. Nachádzam prameň, ktorý má u mňa z minulosti pochybnú povesť a ako som očakával, je nepoužiteľný. Občerstvujem sa preto z vlastných zásob a spomínam na zážitky z predchádzajúcich návštev. Prichádza niekoľko chlapov, ktorí boli v okolí na čučoriedky a patrí im spomenuté auto. Chvíľu sa rozprávame a vzápätí sa vyberám smerom k svojmu cieľu. Otvárajú sa mi výhľady k Veľkej Vápenici či Ďumbieru, ale budú aj lepšie, tak sa nimi teraz nezaoberám. Chodník vedie krásnou papraďovou smrečinou okrajom pralesového zvyšku Hromisko. Tento úsek mi učaroval už v minulosti a je ukážkou toho, že napriek tomu, že okolitá príroda dostala v posledných rokoch poriadne zabrať, stále sa tu dajú nájsť malebné pohľady. Dokonca pri správnom postavení človeka je možné vidieť len zalesnenú krajinu, nad ktorou prečnieva Zadná hoľa. Traverz vŕšku Ošková netrvá dlho a vyliezam v trávnatom sedielku.

Na vrchol za rozpačitými výhľadmi

Je trochu pod mrakom a svetlo má podvečerný nádych. Masív Veľkého boku je na dosah ruky a vykúka aj samotný vrchol. Dávam si chvíľu na vydýchanie a idem to doraziť. Kľukato stúpam chodníčkom cez zakrpatené smriečky až dosahujem hranu plošiny. Obzerám sa vôkol seba, lebo výhľady si to žiadajú. Dole sa vyníma sedielko, nad ktorým sa dvíha kosodrevinou porastená Ošková. Študujem aj krivky Homôľky a Zadnej hole, kde sú ešte pomerne celistvé lesy. Naopak, svahy Kolesárovej a Veľkej Vápenice majú mnoho jaziev. No pohľad na susedný hrebeň Domárky je totálne desivý, svahy sú odlesnené. Spomeniem ešte Klenovský Vepor, Kľak či Stolicu, ktoré prečnievajú ponad hlavný nízkotatranský hrebeň.

Pohodlne ťapkám okrajom masívu ponad lavínové svahy padajúce do doliny Hodruša až k tabuľkám na najvyššom bode. Odrazu ma zaujme pohľad na východ, kde sa kúsok pod vrcholom rozkladá rozsiahla rovná plošina s akýmsi podivným pravidelným vzorom. Až neskôr zistím, že vysoká tráva je tam strojovo zmulčovaná (pokosená) a vyzerá ako futbalové ihrisko. V týchto miestach ma to dosť zarazilo. Dorážam na vrchol (1727 m), zhadzujem batoh a začínam si vychutnávať vkrádajúci sa večer. Sediac na lavičke postupne identifikujem jednotlivé kontúry hôr. Najvyšší na západnom horizonte je Ďumbier (2043 m), no spomeniem aj Krakovu hoľu či Poludnicu. Vidieť aj siluety Krivánskej Fatry, Veľký Choč a lesknúcu sa Liptovskú Maru. Priamo podo mnou zas Malý bok so zelenkavou lúkou. Opar a protisvetlo vhodne maskujú zvyšnú zdevastovanú prírodu.

Severnému horizontu dominuje naše najvyššie horstvo, kde sa však vysokotatranské končiare len pozvoľna zbavujú svojho oblačného hávu. Mojim pozorným očiam neunikla ani horná nádrž PVE Čierny Váh. No doslova ako magnet ma priťahuje pyramída vrchu Mačacia. Jej vyzývavé skaliská pôsobia naozaj krásne aj vďaka ich blízkosti. Z ďalších významných vrchov ešte spomeniem masívy Veľkej Vápenice a Kráľovej hole, ktoré sú odtiaľto v jednej línií. Všímam si, že mraky sa z oblohy takmer vytratili, takže ma čaká hviezdnatá noc. Slniečko sa pomaličky potichučky kotúľa za Krakovu hoľu a farbí horizont na oranžovo. Vyberám si niečo pod zub a zberám sa naspäť na chatu, keď si odrazu uvedomím, že mi okolo hlavy lieta sova. Asi ju pritiahlo moje svetlo.

Chladné ráno v opustených horách

Ráno vstávam skoro, aby som si nafotil východ slnka. Noc bola jemne hororová, keďže sa rozfúkalo a mal som tak problém zaspať. Navyše som sa strhol na to, že ma oňucháva medveď a chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že je to len zlý sen. Vyspatý do ružova teda nie som, ale aspoň ranné zore majú presne túto farbu. Je však riadna zima a obliekam si na seba všetky dostupné vrstvy. Slniečko vylieza spoza Levočských vrchov a všetky strasti sú hneď zabudnuté. Zubaté siluety Tatier aj jemnejšie kontúry Kráľovej hole a Veľkej Vápenice pôsobia na mňa s ružovučkou oblohou nesmierne romanticky. Na opačnej strane horizontu schytáva prvé svetlo Ďumbier s Chopkom. Striedavo fotím, pozorujem výhľady a naplno si užívam totálny kľud v opustených horách.

Keď hlavné ranné predstavenie odznie, sadám si na karimatku a vyberám raňajky. Slnko stúpa po oblohe a tiene z kopcov a dolín postupne miznú. Naplno sa tak odhaľuje rozsah katastrofy, ktorá postihla okolitú krajinu v posledných rokoch. Odtiaľto až po Rovnú hoľu sa rozkladajú viaceré holé stráne. Zvlášť drasticky pôsobí blízky protiľahlý hrebeň vrchu Domárka, ktorý je takmer celý bez lesa. Človek až neverí, že je v "národnom parku". Ale dosť bolo vyplakávania, je čas, aby som sa pobral na ďalšiu cestu. Beriem batoh a lúčim sa s magickým vrchom.

Okrajom plošiny na rozprávkovú lúku

Najprv kráčam akoby späť včerajšou trasou, no po chvíli hádžem smerovku na východ. Jemne klesám na okraj rozsiahlej plošiny, ktorou je Veľký bok povestný. Mňa dodnes fascinuje legenda o tom, že tu počas SNP pristávali lietadlá, ktovie či je na nej nejaká štipka pravdy. V súčasnosti je tu vysoká tráva na obrovskej ploche zmulčovaná a uľahčuje mi to prechod, aj orientáciu. Bez problémov nachádzam železné koly so značkou a zároveň pekne vidím severné úbočia hlavného hrebeňa NT. Klesám na ďalšie vykosené poschodie plošiny, kde však znenazdajky značku aj líniu chodníka strácam. Neviem tým pádom nájsť presné miesto vstupu do porastu.

Chvíľu tápem, ale nakoniec sa rozhodnem len tak naverímboha vojsť do hustého smrekového lesa. Predieram sa s ťažkosťami a v duchu verím, že nazakufrujem. Klesám a snažím sa postupovať s rozumom s pomocou môjho orientačného zmyslu. Prináša to svoje ovocie, keď sa odrazu ocitám na krásnej polianke v sedle medzi Veľkým bokom a Nemeckou. Výhľad do diaľky je obmedzený v podstate len na Vysoké Tatry. Lenže to čo ma zaujalo je blízke okolie. S úžasom hľadím na malebnú prírodnú scenériu so stále neporušenými horskými lesmi, nad ktorými dominuje kráľ kraja - Veľký bok. A nikde nikto, len ja a opustené hory. Doprajem si dlhšiu pauzu, počas ktorej si všímam, že obloha je úplne bez mrakov a slnko začína slušne pripekať.

Rozbitou krajinou do údolia

Nechce sa mi opustiť krásnu oázu, ale čas beží. Lesom prechádzam cez vrch Nemecká a opäť klesám úzkym hrebeňom. Tu však nastúpila tvrdá realita a stojí tu len pár posledných solitérov. Chodník sa kľukatí pomedzi vývraty, čučoriedky a papradie a mne sa otvárajú výhľady na obe strany. Svahom dominujú holoruby a rozprávka s pred pár minút je odrazu zabudnutá. Dorážam do najhlbšieho sedla medzi Nemeckou a masívom Chmelinca, kde je na jednej strane les a na druhej holá stráň padajúca až do doliny. Vďaka nej je odtiaľto nerušený pohľad na mohutnú horu a bralný zub Mačacej v bočnom hrebeni. Značka tu prudko mení smer takmer o 180° a holinou traverzuje akoby naspäť. Nakrátko som zas v šere smrekovo-papraďového lesa a následne jeho okrajom extrémne strmo padám do Svarínskej doliny. Strecha na dome je oproti tomuto svahu šuvix a dvakrát capnem na zadok na šmykľavej tráve.

Dlhočizný nudný záver

Konečne stojím pevne nohami na zemi resp. na lesnej ceste v závere Svarínskej doliny, ktorej horná časť má názov Torysa. Do cieľa mi zostáva ešte poriadna porcia kilometrov, a preto kontrolujem čas na hodinkách. Sprevádzať ma bude šumiaci potok Svarínka. Prechádzam okolo chátrajúcej chaty, za ktorou sa dolina trochu zužuje, ale žiadna výrazná tiesňava, ako som tajne očakával, to nie je. Skaly zakreslené na mape teda sklamali, no aj napriek tomu má úsek niečo do seba. Míňam obrovský senník priam utopený v listoch deväťsilov. Svahy hôr sú zalesnené a chránia ma pred nemilosrdným slnkom, čo však docením až neskôr. Dosahujem miesto, kde sa ku mne zľava pripája ďalšia výrazná vetva od Malého boku a celá dolina sa začína čoraz viac rozširovať. Krása okolia upadá, a tak zrýchľujem krok, až kým nedorazím k horárni Rimbárka na okraji lúk. Cestou ma obieha auto s lesnými robotníkmi, ktorí sú prvými ľuďmi dňa.

Dávam si chvíľku na vydýchnutie a obzerám sa späť. V protisvetle je krásne vidieť oblý vrchol Veľkého boku, ktorý je poriadne vysoko a ďaleko. Symbolicky sa s ním lúčim a následne dorážam posledný úsek do Svarína. Pri koncových resp. začiatočných tabuľkách je len jedna chátrajúca budova, inak tu "skapal pes". Kráčam preto kúsok ďalej až sa prostredie rozširuje a objavuje sa niekoľko domov a chatiek. Ide vlastne o malú osadu v údolí Čierneho Váhu. V žiadnom prípade však ešte nemám vyhraté, lebo do cieľa to odhadujem ešte na asi hodinku. Širším údolím ťapkám po rozpálenom asfalte, keďže na oblohe stále nie sú žiadne mraky. Inokedy by som bol za takéto luxusné počasie vďačný, ale teraz mi je skôr na príťaž. Popri ceste nerastie veľa stromov, ktorých tieň by som mohol využiť. Len trpím a strojovým tempom sa blížim k prvým domom Kráľovej Lehoty. Prechádzam cez dedinu na opačný koniec až mojej túre zacengá zvonec na lavičke na železničnej stanici. V kľude vyčkám na vláčik-osobáčik a bilancujem ďalšiu vydarenú túru.

Záver

Ako som už niekde spomínal, Veľký bok patrí k mojim najobľúbenejším na Slovensku. A som nesmierne rád, že som prechod konečne absolvoval. V hlave som ho nosil dlho. I keď tamojšie lesy dostali v minulosti poriadne zabrať, krásne a nepoškodené miesta sa tu stále dajú nájsť. Rozdelenie trasy na dva dni sa ukázalo ako dobrý nápad, pretože som si mohol v kľude užiť pohodové večerné aj ranné momenty na vrchole. K celkovému príjemnému dojmu prispel takmer nulový počet ľudí a vlastne okrem čučoriedkárov som nestretol žiadneho turistu. No vďaka absencií turistickej infraštruktúry sú tieto končiny skutočnou oázou ticha určenou hlavne fajnšmekrom. Na trase ma postretlo minimum orientačných problémov, a tak jedinou chybou bola len nemožnosť doplnenia vody. Ukážkové počasie len vhodne doplnilo moje celkové pozitívne dojmy z túry.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek