Nástup bez značky

Auto zanechávame, teda znovu naša dvojčlenná výprava, v sobotné prvomájové ráno na parkovisku pred základnou školou. Dedina je umiestnená v hlbšom údolí Tovarského potoka, poniže známejšieho Červeného Kameňa. Ten som navštívil naposledy na jeseň minulého roku pri mojom putovaní k hradu Vršatec (Púchov – Lednica – Vršatec).

Začíname návratom ku kaplnke umiestnenej na okraji cesty ešte pred obcou. Prvá tabuľa NCH ma byť umiestnená až na hrebeni doliny a prístup k nej je odporúčaný od zrekonštruovanej stavbičky. To som aspoň zistil na webových stránkach. Priamo v obci som žiadne informácie a ani smerové značky nepostrehol. Podľa vyznačeného NCH na mapách sa jeho trasovanie vo veľkej miere zhoduje so zelenou turistickou značkou vedúcou z obce Pruské do sedla Chotuč.

Od zrenovovaného liturgického objektu začíname stúpať pomaly k hrebeňu. Poľné cesty nás privádzajú nenáročným stúpaním vľavo, skoro nad obec Tuchyňa. Trošku nepríjemnejší je červeno sfarbený blatistý povrch účelových komunikácií. Lepí sa kvalitne na obuv. Je to následok včerajších prehánok. Dnes je tiež obloha sivá. No predpoveď je priaznivejšia a dúfam, že nezmokneme.

Ako sa dostávame vyššie, otvárajú sa nám výhľady do okolia. Zakvitnuté remízky očipkovali okraje lúk a pasienkov zelenej krajiny. Na východnom obzore, za údolím Váhu, sa jasne rysujú Strážovské vrchy. Nezameniteľná je výrazná silueta Vápča a oblej Homôľky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Až tak dlho to netrvalo a dosiahneme líniu hrebeňa. Sme na turistickej značke, ale vidím tu tiež zvláštnu bielo-oranžovú značku. Neviem prečo a načo, no sprevádzať nás bude aj naďalej. Nasleduje veľmi príjemný úsek prakticky po rovine. Aj blato sa stratilo a schodnosť neznížil ani prejazd plne naloženej V3S-ky. Cesta vedie krajom lesného porastu kopčeka s názvom Kalvária. Spomeniem si, čo by bolo treba vykonať prvého mája pod rozkvitnutou čerešňou a tradíciám učiním zadosť. Ovocných stromov je tu bohato. Pamätám si, že po iné roky v tomto období bol problém nájsť strom ešte kvitnúci. Túto jar nám príroda mešká. Trošku koketujem s myšlienkou, že sa to vracia k normálu z rokov mojej mladosti.

Náučný chodník Mikušovské bradlá

Pred malým sedielkom medzi Kalváriou a Malým Hradišťom prichádzame k tabuli NCH označenej č. 1. Obsahuje mapku s rozmiestnením jednotlivých zastávok NCH, ich názvami a pár skôr všeobecných informácií o Mikušovských bradlách. Len jedna je konkrétnejšia. Prebiehala tu v minulosti neefektívna ťažba mangánovej rudy a niektoré bradielka pri povrchovom dobýjaní negatívne poznačila. Škoda, že mapku neumiestnili niekde v obci, mnohým návštevníkom by to uľahčilo orientáciu.

Už mi je jasné, že trasa chodníka nie je ani v teréne vyznačená a v kritických momentoch sa budem orientovať pomocou navigácie v mobile. NCH je tam totiž zachytený. Pokračujeme v ceste v smere TZ kopírujúc svahy bez výraznejších výškových zmien. Za sedielkom sa značka oddeľuje a nezreteľným chodníčkom smeruje vľavo smerom do zalesneného terénu. Ideme stále pohodlnou cestou. Za upravenou staršou zrubovitou studničkou meníme prudko smer vpravo. Nasledujúca zástavka NCH je totiž v odbočke na kraji PP Skalice. Prídeme tam okrajom peknej lúky. Tabuľa je umiestená neďaleko malej vyhliadky nad zarastajúcim skalnatým svahom. Venuje sa chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty. I keď sa venuje aj rastlinstvu, nedozviem sa, čoho sa týka na strome umiestnená tabuľka so štátnym znakom a vyblednutým názvom Chránené nálezisko. Z vyhliadky sa pokocháme pohľadom na predhorie Bielych Karpát a scenériu Strážovských vrchov. Posedenie tu nevidíme, a tak sa nezdržujeme a pokračujeme ďalej.

Vraciame sa na pôvodnú trasu. Trošku si ju skomplikujeme návštevou neďalekého kopčeka s bielou šticou rozkvitnutých nízkych trnkových kríčkov. V smere plánovanej prechádzky vyčnieva neprehliadnuteľný vrch Chotuč. Prvýkrát možno vidieť Vršatské bralá. Pekné miesto. Už na poľnej ceste traverzujúcej krajom zalesneného terénu na hrebeni dosiahneme tabuľu č. 3. Pojednáva o Vršatských bralách a fúzačovi alpskom. Kráčame nenásilným tempom. Vidíme znovu studničku. No táto asi ukončila činnosť. Je tu len trošku väčšia vlhkosť namiesto vodnej hladiny.

Mokrá skala

Nasleduje veľmi pekné miesto prechádzky. Asi najkrajšie dnes. Výrazný skalnatý kopček v otvorenom teréne. Nie je veľký, ale biele skaly sa jasne črtajú na pozadí tmavého Chotuča. Smerujeme k vyvýšenine. Na jej úpätí je ďalší bod NCH. Je venovaný hmyzovníku Holubyho, jeho výskytu a botanikovi, po ktorom bol pomenovaný. O bradielku ani rana. Meno nemá ani v mapách. Len podľa názvu polohy pod ním dedukujem, že je Mokrou skalou. Snáď je jedným z Mikušovských bradiel. Krátky popis zaujímavého miesta by sa hodil. Škoda premárnenej príležitosti tu umiestnenej náučnej tabule.

Na vrchole je možnosť posedenia a tú využívame. Severné svahy sú skalnaté s výraznou kalderou po ťažbe mangánu. No prebehla dávnejšie a nepôsobí to až tak zle. Pekne možno vidieť Mikušovce dole v údolí. Na druhej strane, v medzere medzi horami vidno pod vzdialenými bradlovými skalami aj Vršatské Podhradie. Kúsok od nás sú dva výraznejšie zalesnené kopce. Malé a Veľké Hradište. Inak vidno to, čím sú Biele Karpaty známe. Množstvo obhospodarovaných lúk a pasienkov medzi remízkami a lesmi. Žiadna veľká divočina, zelená, kultúrna, no prirodzená krajina. Chcelo by to len viac slniečka, aby boli zábery do fotodokumentácie lepšie.

Malé Hradište

Neposedíme dlho. Predsa, vetrík, čo pofukuje, nie je najteplejší. Na chvíľu opúšťame náučný chodník a snažíme sa dostať k trase turistického. Narazíme naň v rohu lúčky vklinenej medzi les v malom sedielku. Snažím sa dostať na výraznejší ostrý vrchol Malého Hradišťa. Novotou pôsobiaca zelená značka stúpa medzi stromy v bohato rozkvitnutých prvosienkach. Chodník nie je veľmi vychodený. Vidno, že väčšina návštevníkov volí ľahšiu cestu po poľnej ceste mimo lesa. Len ortodoxní turisti, čo sa držia značených chodníkov, kráčajú vytýčeným. Ani ten však nesmeruje na vrchol. Na úpätí strmej kóty odbočí vľavo, aby vybehol na úzky a ostrý hrebienok. Nespúšťame sa značkou nadol, ale stúpame s ním k vrcholu. Ten je čím ďalej viac skalnatejší a zarastenejší. No nepríjemný úsek je krátky a sme hore. Vrcholová plošina je neveľká, ohraničená ostrými svahmi, vystuženými skalnými stenami. Tak toto je druhé Mikušovské bradielko. Síce schované v lese, no nie také malé. No aby tu bolo miesto na hradisko, to teda nie. Maximálne strážna veža.

Schádzame dostupnejšou východnou stranou, znovu dosiahneme značku. Prejdem kúsok ďalej, až k smerovníku zelenej trasy. Je značený ako Kalvária. Od kóty s týmto názvom je už ďalej, trochu ma to mätie. Vypočujem si komentár s drobnou výčitkou. Prečo sme tam liezli, keď tam nič nebolo. Zbytočne sa len "zrindala" na zadok. Schuti sa zasmejem nad expresívnym pomenovaním pádu. Chvíľu polemizujem, či i alebo y tam je, závisí to asi od bolestivosti dopadu.

Veľké Hradište

Vraciame sa naspäť do sedielka, aby sme stúpali priamo oblým svahom na Veľké Hradište. Značka v tomto prípade vedie až k najvyššiemu bodu. Môžem hlásiť zaostávajúcej krajšej polovici výpravy, že tu niečo je. Temeno lesnatého kopca je tvorené výraznejším skalnatým bradlom, pod ním je malé táborisko, na malej lúčke improvizovaný kríž a niečo ako malý oltárik. Od Mokrej skaly sem vedie cestička. Ozývajú sa tam detské hlasy, ktosi sem prichádza. O chvíľu dorazí dospelý predvoj a začne chystať ohnisko. My sa venujeme prehliadke kamenného útvaru. Zaujme nás skalné okno. Za ním je vyťažený priestor tvoriaci malý amfiteáter. Teda tretia časť Mikušovských brál. Je to tu pekné, len pod malým prístreškom je modré vrece na odpadky. Tvorí základ smetiska, čo sa tu vytvára. Znižuje to hodnotu miesta a skracuje náš pobyt. Inak je tu dosť priestoru, aby tu menšie hradisko mohlo byť, no žiadny náznak valov nevidím.

Len klesneme zelenou k okraju lúk a sme znovu na línii NCH. Neviem, prečo nebola využitá príležitosť na spoločné vedenie NCH značeným turistickým chodníkom. Návštevníci môžu ľahko obísť skryté miesta, čo sme práve zdolali. Nám teraz neostáva nič iné, ako sa trošku vrátiť k piatej tabuli NCH. Venuje sa krajinotvorbe. Vplyvu človeka, zvierat, domácich a aj divo žijúcich na prostredie.

Znovu pokračujeme v smere chodníka k úpätiu masívneho Chotuča. Kráčame len jemne stúpajúc krajom rozsiahlej lúky poľnou cestou. V mieste jej zmeny na lesnú sa nachádza bod č. 7. Tu na kraji hory si prečítame text s názvom Pravá tvár lesa.

Nezdržalo nás to dlho a cestou smerom k sedlu Pod Chotučom hľadáme poslednú náučnú tabuľku paradoxne s č. 6. Po chvíľke k nej prichádzame. Venuje sa „obľúbeným“ obojživelníkom. Ešte pred ňou sa nám porúča oranžovo-biela značka. Šípka s ikonkou bežca ju smeruje do svahu kopca Chotuč. Takže pravdepodobne značí bežeckú trasu pre beh do kopca. Či až na vrchol, neviem.

Pár desiatok metrov po ukončení NCH v smere zelenej značky je zaujímavá studnička. Tok vody vyteká priamo z koreňov masívneho buka. Raritný jav je miestom nášho obratu. Vraciame sa k lúkam a na vhodnom mieste rozsiahlej plochy využijeme zmodrievanie oblohy s občasnými slnečnými lúčmi k obedňajšej prestávke. Pohoda je maximálna. Sediac na zemi obhospodarovaného trávnatého porastu doplníme energiu a tekutiny s užívaním si pohľadu do široko otvorenej krajiny.

Všetko má svoj koniec, aj naše stolovanie na jarnej pažiti. Schádzame krížom lúkou smerom k Mokrej skale. V priestore pod ňou je v mape vyznačený prístrešok. Nebolo by od veci zistiť, čo sa tam skrýva. Opustíme obhospodarovaný priestor a pohybujeme sa v miestach zanechaných na prírodu. Tá sa nehrala a veľmi nám sťažila pohyb v džungli plnej pichľavých kríkov. Hľadám len priechodnejšie miesta, nech sa zo "zlého sna" vymotáme. Podarí sa. A paradoxne, kúsok nad cestou, pod ktorou vidím medzi stromami škridlovú strechu hľadaného objektu. Prístrešok pod Mokrou skalou prekonáva moje očakávania. Dobré zázemie v dosahu Vršatských brál a ako o chvíľu zisťujem, so zdrojom vody. Asi viem, prečo sa to tu volá Pod Mokrou skalou.

Od studničky kráčame využívanou komunikáciou smerom k obci. Je tu pomerne hustá sieť hospodárskych ciest, postup opačným smerom by si vyžadoval pre najkratšiu trasu aj trochu šťastia. Takto sa dostávame bez problémov až k prstencu záhrad obkolesujúcich obec. Pri pekne upravenej včelnici sa cestička mení na chodník a ním vkráčame medzi domy. Znovu sme v obci. Ako svieti slnko, aj Mikušovce opekneli. Stratila sa ranná šedivosť. Prechádzame dolu obcou. Pri kostolíku sv. Gorazda z počiatku 20. storočia sa napojíme na hlavnú komunikáciu a sme pri aute.

Zhodnotenie

Zo samotných Mikušoviec som toho veľa nevidel. Aj otvorenú terasu pohostinstva som len z diaľky ľútostivo pozoroval. Prečítal som niečo na informačnej tabuli neďaleko obecného úradu. Spoznal som ale časť zaujímavého chotára prislúchajúceho k obci. Musím predsa ešte raz skonštatovať nevyužité možnosti inak dobre spracovaného NCH. Na trase som zaznamenal množstvo otáznikov, no nenašiel veľa odpovedí. Tak len dúfam, že aj Mikušovské bradlá sú správne, čo som opísal.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek