Trasa

Kuzmice – Pod Izrou – Izra, Miličský potok – Malá Izra – Chata Kopaska – Malý Milič, sedlo – Veľký Milič, sedlo, štátna hranica – Veľký Milič – Skárošská vyhliadka – Malá Márovka – Veľká Márovka – Červený vrch – Koscelek – archeoskanzen Nižná Myšľa – Nižná Myšľa

Začiatok bol v Kuzmiciach, ktoré mi pripomínajú Kuzmiča z kultovej ruskej trilógie Zvyklostí národného..., a aj preto mi bola dedinka sympatická. Ale najmä preto, lebo tam nebolo ďaleko od vlaku ku lesu. A tiež kvôli pásu ROP-íkov, ktoré sa dali čakať práve od Kuzmíc.

Cestovať vlakom nie je žiadna výhra. Človek sa musí obrniť dávkou trpezlivosti a predstavivosti, ktorá zastávka je správna na vystúpenie. Ale našťastie sa mi to v poslednej chvíli podarilo a už som ukrajoval z asfaltových kilometrov k prvému ROP-íku, keď som prešiel cez dedinu a okolo družstva stúpal do mierne sa dvíhajúcich lúk. Samotný ROP-ík je, na škodu, zarastený a je tak vidieť len jednu hranu, po bližšom skúmaní sa dá vidieť vchod či strieľne. Určite by nebolo od veci, aby to vyčistili.

Podľa mapy vyzeralo byť popri značke niekoľko ROP-íkov, ale žiadne ďalšie som nezaznamenal. Buď boli od vojny stále excelentne zamaskované, alebo neboli vôbec, keďže neboli ani smerovky k nim, ktoré by ukazovali smer odbočky zo značky neskôr v lese.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ale to bol druhý prípad bunkra. Prvý som objavil náhodne, keď som na chvíľu stratil značku, a tak sa náhodne k nemu dostal. No keďže značky nikde, tak som sa musel vrátiť a potom som objavil drevenú šípku k druhému. Na ďalšie, ktoré predpokladám tam sú, som nenaďabil. Takže buď tam predsa len nie sú, alebo značkári zbytočne viedli zelenú pomimo.

Pri chôdzi zarastenejšou, ale riadnou lesnou cestou od vstupu do lesa som sa mierne obával diviakov a vtedy mi napadlo, že sa tu trepem, keď možno niekoľko km odtiaľ sa vyskytuje africký moc ošípaných. Aj keď viem, že mi nič nehrozilo, ale zase keďže poľovníci mali voľné ruky pri odstrele, tak nechcel som byť na prípadnej muške. Na druhej strane, asi to nebolo až také aktuálne alebo aspoň nie tu, keďže som stretol cyklistu a ľudí na Izre.

K Izre som sa dostal po dobehnutí manka spôsobenom meškaním vlaku, fotením ROP-íkov a krátkym hľadaním značky. Preto som uvažoval dať si aspoň malé pivo na pripomenutie si záhadného pomýlenia sa spred pár rokov, keď som pôvodne chcel ísť prv na Izru, Fuzer a Skárošskú vyhliadku, ale šli sme opačne. Vtedy som hádal, že za to mohlo pozadie mojej kamarátky. A myslím, že doteraz som neprišiel na iný variant.

Aj keď vyzeralo, že mám času, napriek tomu som ani na chvíľu nezakotvil, lebo som mal v batohu radlera a toho som chcel vychutnať pri západe Slnka na Miličskej vyhliadke. A to bolo vhodné prísť o čosi skôr. Tak som si pivo nedal a pokračoval som. Trasu som si nalinajkoval tak, aby som mohol ísť cez Malú Izru, keďže pri predošlej návšteve som to nemal na trase.

No ako som šiel, tak žiadne malé jazierko som nevidel, len rašeliniská. Ako čítam na webe keturist.sk, je kus ďalej od TZT a keďže je v 5. stupni NPR, nedá sa k nemu dôjsť. No nič, škoda... Pokračoval som ďalej a došiel som k chate Kopáska, ktorá by slušne poslúžila pri náhlom daždi alebo aj ako miesto na plánované prenocovanie, keďže poskytuje dve kryté miesta. Najväčšou devízou je široký výhľad na južný Zemplín a Zemplínske vrchy s priliehavým názvom Rozhľadňa.

Tak som si tu trocha oddýchol a išiel ďalej, lebo ma radler na bližšej rozhľadni lákal čoraz viac. Trošku som stúpal a dostal sa do sedla pod Malým Miličom. Tu bola ďalšia chata a pri nej zaparkované auto a veci rozložené pri prístrešku vedľa chaty Lesov SR. Tu na brale som predpokladal, že to je neznačená vyhliadka, ale keďže som videl prvú od Kopásky, nešiel som k nej. Ale dal som sa žltou spojnicou do sedla pod Veľkým Miličom.

Ako som tak šiel, stretol som lesný mechanizmus, ktorému som sa radšej vyhol. Bolo šero a nechcel som, aby ma prevalcoval. Vyšiel som ku skládke dreva a tam pamiatky po oleji. Paráda. Odtiaľ značka prudko stúpala zvážnicou a nie veľmi schodným chodníkom, až značka niekde v mladine zanikla a viedla ma len zvieracia prť. Keďže však som mal stúpať na hrebeň, kde bola hranica, nebolo treba paniky.

Na hrebeni bol široký chodník, značky a v šere som došiel na Veľký Milič. Problém ale bol, že po rozhľadni ani chýru ani slychu. Ako som predpokladal, že asi tu nebude, ale nevedel som si ju predstaviť niekde nablízku. Terén zalesnený, strmý. Kus som hľadal, ale nikde nič. No tak super. Až potom som si uvedomil, že som mal ísť po značke ďalej a naďabil by som na ňu. Ale tak to je asi moja diagnóza. Nezistiť si presné informácie.

Nič to. Dážď nehlásili a pivo som si dal pri stole, kde onoho času sedeli chlapi z „Višneho konca“. Rovnako stále bol nás štátny znak premaľovaný na zeleno. Možno pribudla nejaká tabuľa. Škoda, že nebolo žiadnej informácie o rozhľadni. Tak som sa teda usalašil na stole a konáre stromu ma chránili pred rannou rosou.

Ráno som sa veľmi nezdržiaval a hneď rýchlo vyrazil po hranici. Čakal ma známy úsek na Skárošskú vyhliadku. Sledoval som hraničné stĺpiky a z času na čas som pozoroval vzďaľujúce sa miesto, kde som strávil noc. A vcelku to bolo zaujímavé vidieť, koľko som prešiel za hodinu, za dve až som zašiel tak, že som ho už nezbadal.

Na "lesonudnej" trase je spomenutia hodná len Skárošská vyhliadka a brutálny klesák z nej. Tak ako si ho pamätám z prvej návštevy. Rovnako ako aj prístrešok, kde by sa dalo prespať jednej osobe. Keďže Slanské sú väčšinovo lesnaté pohorie a lúka je tu úplná vzácnosť, tak potešila tá v sedle Suchá hora. Pri smerovníku Malá Márovka som si nebol úplne istý, kadiaľ vlastne ísť. Ale vedel som, že musím ísť po červenej a následne po žltej.

Keď tak nad tým rozmýšľam, mohol som ísť po zelenej na Skároš, šiel by som okuknúť zbytky hradu Skároš, podľa fotiek je tam Areál prírodného múzea zbraní. No keďže som chcel skôr dôjsť domov, tak sa to veľmi nedalo. Ani moja momentálna trasa do Nižnej Myšle nebola turistický značená, a tak som musel využiť služby cykloznačenia. Ale ani to nebolo až také bezproblémové.

Hlavne preto, že som šiel po žltej do Skároša, čo predstavuje podľa mňa zbytočné zdvojenie značenia, rovnako aj zo Slanskej Huty. A pritom do rovnako, ak nie viac zaujímavejšej Nižnej Myšle nebola značka ani jedna. Zvláštna logika trasovania značiek.

Tak som teda šiel po žltej nad Židovským potokom, po pol hodine vyšiel z lesa nad Skárošom a pri veľkom ohradenom pozemku som sa vydal napravo, kde ešte boli nejaké značky, ale vchádzali späť do lesa. Ja som ale musel ísť stále rovno po kraji lesa, dúfajúc, že v jeho rohu nájdem iné C. To sa mi našťastie podarilo a tak reálne bolo, že stíham vlak. Kopol som do vrtule a našťastie aj cykloznačenie bolo fajn.

Problém ale predsa len nastal, keď som sa chcel dostať do lokality Koscelek, k zaniknutému kostolu. Značenie ho minulo, tak som musel k nemu okľukou vďaka miestnemu tabuľkovému značeniu. Prv som sa dostal k jazierku, ale tam bol len oddychový areál a žiadne ďalšie smerovky. Tak ma to naštvalo a skúšal som volať parťákovi Lesoslavovi, ktorý to tu poznal, ale nedvíhal a medzitým som našiel vychodený chodník a následne zbadal murovaný pôdorys, tak mi odľahlo.

Necelý meter vysoký kamenný pôdorys prezrádza, kde niekedy stál zaniknutý ranogotický kostol sv. Márie Magdalény zo začiatku 13. storočia. I keď je skrytý v lese na pahorku zvanom Koscelek nad riekou Olšava, bol súčasťou zaniknutej osady Musla. Zanikla počas bojov v roku 1458 proti bratríkom, ktorí mali blízko opevnený tábor. No zánik kostola naznačuje kanonická vizitácia z roku 1769 na oveľa neskoršie obdobie, keďže sa v nej ešte píše o omšiach dvakrát do roka.

Veľmi sa mi páčilo, ako to tu bolo spravené. Všetka česť. Bola tu aj infotabuľa, a tak som si o tom prečítal. Ale keďže času nebolo nazvyš a vyzeralo to, že nestíham, tak som sa nezdržiaval, ale pokúsil sa o zázrak. Tak som rýchlo prešiel mostom cez Olšavu, zazvonil na zvoničke nachádzajucej sa na dohľad od Nižnej Myšle a mierne rýchlym krokom som išiel k archeoskanzenu, kde som sa na dlhú chvíľu zastavil.

Ten, v podobe replík zrubov a opevnenia, sa nachádza na pahorku zvanom Várhegy (Hradný vrch), kde sa v dobe bronzovej, resp. okolo roku 1800 p. n. l. bola založená opevnená osada. Tu, ale aj na iných miestach v okolí, sa našlo asi 2300 nádob a 5000 rôznych bronzových, kamenných a kostených predmetov. Pri osade sa našlo aj pohrebisko s vyše 800 kostrovými hrobmi. Osada zanikla okolo roku 1400 p. n. l. pri veľkom požiari. Archeologické nálezisko v Nižnej Myšli predstavuje jedno z najbohatších na Slovensku, dokumentujúce praveké osídlenie a je tiež známe v európskom meradle.

Je tam pekne, s výhľadom. Rovnako aj oplotená časť. A hádam by sa dalo aj prespať, akurát som neskúmal, či by neprepadávalo cez strechu. No snáď to robili tak, aby to zdola nehnilo. Oba hlinené domky sú skoro navlas podobné, preto som druhý len rýchlo očami prebehol a šiel behom do dediny. Tu by sa dalo zastaviť v miestnom múzeu, kde sú vystavené vykopané artefakty. Predpokladám, že sa nachádza v miestnom bývalom kláštore z 13. storočia, ktorý by tiež nebolo od veci pozrieť. Ja som však len utekal na vlak, keďže zastávka sa nachádza pod dedinou asi 10 minút pešo.

Miestna pani ma však upokojila, že v pohode stíham. No keď som došiel ku koľajam, nikde som nevidel stanicu a šiel som na opačnú stranu. Ktovie, kde by som až šiel, ak by som nenatrafil na železničiarov a nespýtal sa ich a oni trocha prekvapene, že takto by som šiel do Košíc. Uf! Našťastie som nezašiel ďaleko, a tak som sa vrátil a až potom som zbadal nadpis Nižná Myšľa, ktorý sa skrýval za starým skladom. Stáva sa.

Zhrnutie

Pred prvou návštevou južnej časti Slanských vrchov mi bolo zrejmé, že aj keď nemôžem očakávať veľa prírodných zaujímavostí, tak historických či vojenských je tu pomerne veľa. Druhá návšteva mi to potvrdila a zároveň dala impulz na tretiu návštevu s pokračovaním cez hranicu do Tokajských vrchov.

Značenie je tu vcelku dobré, sem-tam nejaký problém, ale oproti Slovenskému rudohoriu je to stále pohoda. Z pamiatok vypichnem Koscelek, ktorý ma veľmi potešil a tiež dva ROP-íky v lese nad Kuzmicami. Rovnako tiež Archeoskanzen v Nižnej Myšli je hodný návštevy, určite by ale bolo fajn tam doplniť, nech to nie je také typické slovenské, chudobné. Osobne by som nechránenú chatrč presunul za kolovú ohradu a na jej mieste vytvoril len pôdorysy viacerých chatrčí.

Pre potenciálnych návštevníkov zo vzdialenejších končín Slovenska, plne odporúčam oblasť, ktorá na tri dni dá dostatok turistického vyžitia s množstvom pamiatok rôzneho druhu.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek