1. deň

Moravský Svätý Ján – colnica – sútok Dyje s Moravou – Čierne pole – Stredné pole – Šenkova seč – Hrubé okruhy – rieka Myjava - colnica Brodské – Vnútorný kanál – kanál Tvrdonice Holíč – Kopčany – ústie potoka Výtržina – Holíč ŽSR

V prvú novembrovú sobotu ma neodradila ani nepriaznivá predpoveď počasia a hoci som dokonca zaspal a vstával 6:06 hod. , vlak 6:50 hod. ma odviezol do Moravského Sv. Jána. V Sekulskom náhone na konci dediny som videl plávať niečo kožušinové, no rýchlo to zmizlo v tráve na brehu. Tentokrát som prišiel až k colnici a po kontrole som pokračoval po brehu Moravy. Breh Moravy je posiaty búdami rybárov na oboch stranách. Pripomenul som si, ako sme sa s Mariánom predierali pred rokmi k trojbodu na českej strane. Pri našej tabuli stojí jedna z jedenástich sôch od prameňa Dyje po jej sútok s Moravou. Postavil ich na svoje náklady sochár Kristek na území Česka, Rakúska a jedinú u nás. Počas tohtoročných Veľkonočných sviatkov sme s Danicou vo Vranove nad Dyjí videli tiež jednu a ďalšiu na hrade Hardegg, kde sme dokonca streli aj autora.
Slnečné počasie sa pomaly menilo na zamračené a deň som skončil pod sivou oblohou. Od trojbodu som vykročil po brehu Moravy k lesnej ceste, ktorá ma doviedla na Moravskú cyklistickú cestu na hrádzi a po nej som vykročil smerom k Brodskému. V hájikoch na poliach sa nachádzajú bunkre, no pre mokrý terén som k nim nešiel. Za desať minút sa na ľavej strane zjavilo jazero, skoro zasypané opadaným lístím. Kráčalo sa mi dobre a vyzliekol som sa do košele. Predpovedaný dážď ani ochladenie sa nedostavili.

Po polhodine som prišiel k riečke Myjava. V januári 2003 som pokračoval popri nej k ceste do Kútov. Teraz som po mostíku prešiel ponad ňu a po hrádzi kráčal popri kanáli Kúty – Brodské na pravej strane a bezmennej vode na ľavej strane. Na strome som videl zvláštnu stoličku – posed, zhotovenú z riedko uložených konárov, no bez rebríka. Kanál mi skoro zmizol v zmiešanom lesíku, kde jeseňou sfarbené listnáče kontrastovali s borovicami. Tabuľa so štátnym znakom oznamovala, že sa nachádzam na území európskeho významu. Mokrade na ľavej strane občas vystriedali lúky s osamelými majestátnymi stromami. O pol jedenástej som poza colnicu na autostráde prišiel k prvému hraničnému kameňu č. 31 pod autostrádnym mostom ponad Moravu. Stĺpik s hrdzavou tabuľkou oznamoval, že sa tam nachádza vytyčovacia sieť autostrády a že jeho poškodenie sa trestá. Popod most som prišiel k starej ceste a mostu do Čiech. Nachádza sa tu cyklistický smerovník, ktorý oznamoval, že do Holíča je to ešte 23 km.

Moje predstavy o Morave poopravila veľká perej, snáď dva metre vysoká a s mohutnými kameňmi. Na štrkovom výbežku pod ňou pokúšal šťastie rybár a ďalší boli na pravej strane. Tu bolo veľké jazero a za ním domy Brodského. Na pokojnej hladine Moravy sa elegantne kĺzala rodinka labutí so štyrmi mláďatami. Akonáhle ma zbadali, nasmerovali si to s nádejou v oku ku mne. Keďže som nemal nič na kŕmenie, aspoň som si ich odfotil. Zanechal som ich sklamané svojmu osudu a pokračoval som k ramenu Paťák. Zaujal ma rebrík vytŕčajúci z vody. Žeby vodníkove schody? Hrádza pokračovala popod železničný most na trati Kúty – Břeclav. Práve tade s hrmotom prechádzal nákladný vlak.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prišiel som k dvom oblúkom, ktorými ponad Moravu previedli potrubie plynovodu. Schodíky na nich mi vzdialene pripomenuli most v Sydney, ktorý je veľkou turistickou atrakciou. Tu ma privítali mreže a zámok, nuž som pokračoval ďalej. Na moravskej strane ma zaujal pútač pozývajúci k návšteve Cyklo klubu Ranč, nad ktorým sa vypínal veľký skladací bicykel. Doputoval som k splavu. Tento bol menší a bez skál. Takmer čierna hladina hladko kĺzala dolu. Opäť tu bolo pár rybárov. Do nášho vnútrozemia sa ťahal kanál, ktorý ústil do veľkého jazera. Nad hlavou mi zrazu gagotal kŕdeľ divých husí. Opísali široký oblúk a zmizli smerom na Gbely. Hrádza ma doviedla k vyústeniu kanálu Tvrdonice – Holíč do Moravy. Z troch ohromných príklopov bol pootvorený len prostredný.

Na pravej strane sa pole až po obzor zaplnilo kukuričným kôrovým a z neho sem tam vykukovali kolísajúce sa kovové bociany, ťažiace našu ropu. Začalo „ mžítí do vlasů“ a ja som namiesto ponča vytiahol pletenku s moravským údeným, čo mi nachystala manželka. Než som dojedol, bolo po nábehu na dážď. To som už prišiel k tretiemu splavu. Na jeho brehu sa k sebe túlil zamilovaný párik a keďže som okolo nich pobehoval s fotoaparátom, napokon ma poprosili o jednu fotku. Nuž nech im tá zamilovanosť vydrží čo najdlhšie! Z ľavej aj pravej strany hrádze bol rozbahnený terén. Vľavo znižovali breh, aby sa mala Morava kam rozliať pred preliatím cez hrádzu a vpravo bola cesta rozrytá autami. Dorazil som k vyústeniu potoka Výtržina do Moravy. Na budove Správy povodia Dunaja – Kopčany, oznamovala tabuľa, že v júni a júli 1997 mala pri záplavách Morava výšku 4,97 m a prietok 720 m/s.

Podľa cyklistického smerovníka bolo ešte do prístavu pri Skalici 12 km a to by som do zotmenia neprešiel. Tak som sa vybral do 5 km vzdialeného Holíča. Cesta viedla popri potoku a lesíku. Odfotil som si krík s červenými listami a kvetmi. Po jeho názve márne pátram už dva roky. Zato som našiel v lesíku vyhodený televízor. To asi aby sa srnky nenudili. Popod železnicu z Hodonína som vyšiel na cestu z Hodonína a po nej popri benzínovej pumpe do Holíča. Pokračoval som nadjazdom ponad železnicu zo Skalice, dolu po schodoch k trati a povedľa nej na stanicu. Mal som šťastie. O päť minút šiel vlak do Kútov.

Počas Veľkonočných sviatkov v roku 2006 sme bývali v Hodoníne v penzióne Budvarka. Pozreli sme si NKP Mikulčice – vykopávky z čias Veľkej Moravy, múzeum T.G.Masaryka, ktorý sa v Hodoníne narodil, nádherný kaštieľ v Miloticiach, samoobslužnú drezínu v Ratíškoviciach, Hodonínske kúpele, mestskú ZOO a napokon sme sa na člne plavili po Morave až za vyústenie Baťovho kanálu do Moravy a nad Rohatec. Je to jediný úsek vodnej hranice, ktorý som absolvoval na člne a bol zaujímavý. V Hodoníne zasadala aj dočasná vláda Slovenska v roku 1918, pred vstupom na územie Slovenska. Svoje čaro malo aj putovanie po štátnej ceste Skalica – Holíč – Kúty, v januári 2003.

2. deň

Holíč ŽSR – ústie potoka Výtržina – Hodonín – Kátovské rameno – Mŕtve rameno Lipa – Perúnova lúka – rybníky – Skalica ŽSR

Ani dvojdňové sneženie, ani neskorý vlak – 9:39 hod. z dôvodu štátneho sviatku, ma neodradili od posledného rovinného úseku štátnej hranice. Dvadsaťminútové meškanie rýchlika do Kútov ma znervóznilo, no osobák do Skalice poslušne čakal. Vystúpil som do uzimeného Holíča a kvitoval rozhodnutie teplo sa obliecť. Rýchlo som prešiel po výpadovke na Hodonín a popod železnicu som vošiel do lesíka a na cestu popri potoku Výtržina. Prekvapila ma suchá cesta a takmer vyschnutý potok. Všetko naokolo bolo biele a márne som pátral po kríku s červenými listami a kvetmi, či plodmi.

Potešil som sa, keď aj cesta na hrádzi bola bez snehu. Vykročil som smerom na Hodonín. Ústie Městského kanálu do Moravy, ktorý začína pri Hodonínskom prístave a preteká celým mestom, ma upozornilo, že sa blížim k Hodonínu. A naozaj. O dvadsať minút sa objavil železničný most ponad Moravu do Hodonína, na ktorom je (podľa mňa) parovod a cestný most. Trošku som závidel chlapíkovi v kovbojskom oblečení na koníkovi, s ktorým sme sa minuli pod mostom. Vyšiel som na cestu a uvidel colnicu vpravo v diaľke. Aj tak o mesiac končí a tak som pokračoval popri Morave k ústiu potoka Chvojnica. Práve sa tam vyrojili poľovníci z áut a v družnom rozhovore kráčali do lesa. Mostom ponad potok som sa dostal na cestu vedúcu k elektrárni. Odfotil som si ju a po jej obídení som stál naproti prístavu. Výletná loď Konstancie stála pripútaná k brehu a čakala na teplejšie dni. Odtiaľto sme 16. 4. 2006 vyplávali na člne až hore za Rohatec na prehliadku Moravy. Pri ústí Kátovského ramena do Moravy sa traja rybári ohrievali pri malom ohníčku.

Na druhom brehu sa v pokojne vode odrážala chalúpka vymaľovaná srdiečkami. Hrádza sa tu odkláňa od Moravy a vchádza do listnatého lesa. Dva prieseky s nastohovaným drevom zasypaným snehom na mňa pôsobili dosť ponuro. Prišiel som k striebornému hadovi – potrubiu, ktoré sa na brehu ponára do zeme a Moravu podlieza. O kúsok ďalej som zišiel z hrádze a lesom prišiel k mŕtvemu ramenu Lipa. Je tu rybárska chatka s krytou terasou, dvomi stolmi a štyrmi lavicami. Snáď by sa tu dalo v nečase schovať, či prespať. Na brehu ramena stál smutne lístím a snehom zapadaný čln. Prešiel som sa po brehu, poobdivoval tenučký ľad a pokračoval som ďalej po hrádzi. Tá ma doviedla k smerovníku žltej, ktorá sa nenachádza na www.turistickamapa.sk.

Vykročil som vľavo do lesa a prišiel na Perúnsku lúku. Informačné tabule NCH osadené mestom Skalica v spolupráci so spolkom Auring informujú o vtáctve, flóre, stavovcoch, chrobákoch a rieke Morava. Tento spolok vznikol v roku 1996 na ochranu a údržbu odkalísk bývalého cukrovaru Hohenau. Vojvoda Lichtenstein s nimi uzavrel zmluvu a daroval im v roku 1998 63 ha mokradí. Vzniklo tu vedecké centrum pre výskum Moravsko – Dyjskej oblasti. Na lúke je aj prístav, kde zastavuje vyhliadková loď a dokonca na zverejnené telefónne číslo je možné si ju sem zavolať. Baťov kanál vybudovala Moravskoslezská země a priemyselník Baťa v rokoch 1934 – 1938. Má dĺžku 51,4 km a pomocou 13 plavebných komôr prekonáva výškový rozdiel 18,6 m. Po roku 2000 bola obnovená plavba pre turistické účely na úsekoch Petrov – Otrokovice a Hodonín – Rohatec. Je na nej 13 prístavov a bližšie informácie nájdete na www.batacanal.cz. Teraz však mólo aj mostík stáli na brehu.

Vrátil som sa lesnou cestou k smerovníku a rozhodol som sa nepokračovať ešte 20 minút po žltej ku Skalickému prístavu na Baťovom kanáli, ale vykročiť po žltej smerom na Skalicu. Chcel som totiž stihnúť vlak 15:20 hod., pretože ďalší by šiel až 17:20 a čo by som potme robil na poliach? Terč poľovníkom? Tých sa proti mne na autách vyrojilo snáď zo desať. Poľnou cestou ponad kanál som sa dostal k Skalickým chovným rybníkom. Je to poriadny kus vodnej plochy. Nachádza sa tu bufet U kapra s veľkou krytou verandou a kopou stolov. V rybníkoch je zakázané kúpanie a v zime korčuľovanie. S povolením sa tu môže stanovať. Cestou som minul cvičné golfové odpalište a bol som pri železnici. Prešiel som cez ňu a po štátnej ceste som prišiel na Nesamostatnú stanicu Skalica na Slovensku. Aspoň takúto vtipnú pečiatku mi dal ujo výpravca.
Usadil som sa v jedinom motorovom vagóniku ČD, vytiahol termosku so slivovicovým čajom a pochlipkávajúc ho som sa započúval do Konvengencií od Colegium musicum z MP3. Predsa sa blížia Vianoce!

Vrelo odporúčam každému navštíviť tento kraj. Má svoje čaro pre cyklistov, vodákov, ľudí zameraných na históriu, no aj nás peších turistov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek