Bola som na turistike s viacerými klubmi. Niektoré akcie boli fakt katastrofa, niektoré boli klasiky: bod A štart – bod B dobytie vrcholu – bod C koniec akcie, alebo aj akcia z bodu A do bodu B. Na akcie typu katastrofa sa po čase spomína s humorom, ale pre istotu sa takým klubom vyhýbam alebo na takú akciu radšej nejdem – aj priveľa humoru škodí. Na niektoré idem vtedy, keď som tam ešte nebola a veľmi by som si to chcela prejsť. Sú oblasti, kam sa človek spojmi len tak ľahko nedostane a nie ešte spraviť pritom túru. A práve na to sú vhodné klubové akcie, kedy človek nie je viazaný cestovným poriadkom.

Som členkou jedného klubu, ktorý ponúka aj pridanú hodnotu a to si veľmi cením, pretože mňa zaujíma nielen samotný pobyt v prírode, ale aj história miesta, kultúrne a technické pamiatky a v neposlednom rade botanika a geológia. Tým klubom je ŠK Prameň Kováčová a opíšem vám prvú tohoročnú túru s klubom.

Trasa

Kobeliarovo, rodný dom Pavla Jozefa Šafárika – Brdárka – Brdárka – sedlo Hora – Veľký Radzim, Vdovčíkovo (Dovčíkovo) kreslo – sedlo Hora – Vlachovo – Grófska ľadovňa – Vlachovo, kaštieľ

Opatrenia sa začali uvoľňovať, ale pandémia ešte trvá, a tak sme veľmi váhali, či ísť do toho, alebo nie. Keď sme však dostali požehnanie od RÚVZ, rozposlala som pozvánky. Túra sa však mohla uskutočniť len za prísnych opatrení. Čo to znamenalo? Mať čerstvý negatívny antigénový test, v autobuse respirátory, v exteriéri rúška. Mnohých to odradilo. Navyše, predpoveď počasia vôbec nebola priaznivá! 53-miestny autobus bol zaplnený iba spolovice. To v prímestských autobusoch a v MHD je nás často oveľa viac.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dobšinský kopec

Prvá zastávka bola na vyhliadke na Dobšinskom kopci. Mnohí z účastníkov vôbec netušili, kam vlastne ideme, a tak sme im z vyhliadky ukázali „veľkého slona“. Odtiaľto dvojvrchol Veľkého a Malého Radzimu naozaj pripomína slona. Mnohí si mysleli, že to bude len prechádzka, no teraz „veľký slon“ s ich predstavou zamával. Tu sme si pripomenuli našu nedávno zosnulú členku Vierku.

Kobeliarovo

Serpentínami známeho Dobšinského kopca sme sa zviezli do malebného, ale chudobného kraja Gemera. Autobus nás priviezol do Kobeliarova, kde nás čakal predtúrový bonus. Privítala nás pani starostka a previedla nás rodným domom Pavla Jozefa Šafárika, kde má obec zriadené malé múzeum.

Pani starostka sa veľmi potešila našej návšteve, lebo vraj záujem o históriu u Slovákov klesá a v čase pandémie sa aj pár školských exkurzii neuskutočnilo. My sme si zase s radosťou zaspomínali na školské časy a detstvo.

Brdárka

Prvé ohliadnutie za históriou máme za sebou a môžeme ísť do súčasnosti. To znamená, že kráčame zelenou značkou, smer Brdárka. Stúpanie je pozvoľné, ale aj tak sme sa o chvíľu rozdelili na malé skupinky. Mnohí z účastníkov vďaka pandémii veľmi nechodili a to sa odrazilo na výkonnosti. Pridalo sa aj počasie. Prakticky do konca apríla trvali nočné mrazy, ani cez deň nebolo oveľa teplejšie, a prvého mája tu máme zrazu letný deň. Ale malo to aj svoju výhodu – aj keď neúmyselne, poctivo sme dodržiavali opatrenia o rozostupoch.

Pod stráňou Vŕšku sa nám začali otvárať pohľady na čerešňové sady Brdárky. Neboli ešte v plnom kvete, do optima im chýbali tak 2 – 3 dni, ale boli nádherné. V jarnej sviežej zeleni sa vynímali ako mladuchy. Foťáky cvakali a my sme mimovoľne mali slávnostnú prvomájovú náladu. Zapriala som si vypiť kávičku pod peknou čerešňou. Ľubko vybral jednu na okraji lesa, a tak sme sa pod ňou rozložili a tešili sa z krásneho dňa.

Ostatní medzitým zišli do Brdárky. Ľubko mi hovorí, že nad nami je lesná cesta, ktorá vedie priamo do sedla Hora. Nebolo čo riešiť. Nerada strácam výškové metre a ušetriť 50 výškových metrov bol veľmi dobrý nápad.

Sedlo Hora

Dobrá zvážnica nás viedla najskôr lesom, potom pasienkom s výhľadom, ešte jedným pásom lesa a ocitli sme sa v lúčnatom sedle Hora. Tu sme sa chvíľu usadili a pozerali nielen na Brdárku v zajatí čerešňových sadov, ale i na hrebeň Stolických vrchov s dominantnou Stolicou a Kohútom. Tomu hovorím „radosť pozerať“. Pôvodne som ani vyššie nechcela ísť, keďže plánujem ísť na Radzim ešte v júni fotiť jazyčník sivý, ale ušetrené výškové metre a na smerovníku len 20 minút ma presvedčili, že Dovčíkovo kreslo za to stojí. Po pár metroch stúpania som sa zdravila s turistom, žiaľ, nehodili sme reč, lebo neskôr vysvitlo, že to bol hikingáč - Jaro Flídr.

Dovčíkovo kreslo

Stúpanie zo sedla je celkom strmé, ale dobrou lesnou cestičkou sa dá v pohode zvládnuť. Aj keď mne to trvalo o pár minút dlhšie. Na konci stúpania sú pekné drevené smerovky na Radzim a Dovčíkovo sedlo. Na Radzime som už bola, tak samozrejme zvíťazilo Dovčíkovo kreslo, ktoré ma očarilo už pri prvej návšteve. Samotný skalný útvar je unikátny, ale letecký pohľad na krajinu pod nohami je jeden z najlepších. Mňa osobne ďaleké výhľady veľmi neoslovujú, ale takéto, keď vám krajina leží pod nohami a ste obklopení vencom hôr, mám veľmi rada. A tak sme tu chvíľu oddychovali, tešili sa z krásneho dňa a vychutnávali pokoj. Keď sa začali trúsiť ďalší turisti, dali sme sa na zostup. Jednak tu nebol pokoj a krásne miesto má len obmedzenú kapacitu. Prenechali sme ho teda ostatným. Cesta do sedla zbehla veľmi rýchlo.

Žltou do Vlachova

Žltá do Vlachova zo začiatku klesá mierne. Vedie najskôr lúkami a lesnými čistinkami, vďaka čomu nás sprevádzali krásne výhľady na krajinu Slovenského rudohoria. Tento úsek zostupu bol veľmi príjemný a pohodlný. Potom však prišiel strmší úsek lesom, na ktorom sa naši hospodári lesa vybláznili. Neboli tu vyslovene holoruby, ale spúšť po ťažbe bola poriadna. Všetka haluzina ležala tam, kde práve padla, samozrejme aj na ceste. Dokonalá prekážková dráha! Križovatky lesných ciest si to odniesli najviac a niektoré skupinky, ktoré viac dávali pozor pod nohy a menej pozerali na značky, trošku poblúdili. Najhorší bol posledný najstrmší úsek. Nebol poznačený čerstvou ťažbou, ale strmá zvážnica bola v strede hlboko vymytá. Cesta bola jeden síce suchý, ale zato hlboký jarok so strmými, šmykľavými brehmi. Naše balančné schopnosti boli dokonale preskúšané. S veľkým šťastím to však nakoniec všetci zišli.

Grófska ľadovňa

Značka pokračuje do stredu obce, ale my sme sa vybrali doprava po železničnej trati ku Grófskej ľadovni. Asi po desiatich minútach sme boli pri nej. Je to unikátna kamenná stavba, zasadená do strmého kamenistého svahu. Patrila k neďalekému andrášiovskému kaštieľu a bola vybudovaná začiatkom 19. storočia. Slúžila panstvu ako prírodná chladnička.

Je to veľmi zaujímavá stavba, pripomínajúca egyptskú hrobku a pôvodne vyzerala veľmi honosne. Viac sa o nej dočítate na www.ciernediery.sk.

Kaštieľ vo Vlachove

Od ľadovne sme prešli ku kaštieľu. Kaštieľ dal postaviť gróf Karol Andrássy začiatkom 19. storočia. Teraz je majetkom obce, ktorá ho v rokoch 2004–05 zrekonštruovala a v októbri 2005 v ňom slávnostne otvorili muzeálnu expozíciu „Z histórie obce Vlachovo“. Kaštieľ slúži obyvateľom zároveň ako kultúrny dom. Celkom pekný príklad ako prepojiť históriu so súčasnosťou. Kaštieľom nás sprevádzal miestny oduševnený aktivista, ktorého výklad možno nebol celkom odborný, ale zato bolo z neho cítiť hrdosť na svoju obec.

Tak a teraz len do miestnej krčmy na čapáka. Čo na tom, že nemá terasu! Detské ihrisko s altánkom a lavičkami v týchto časoch má aj takéto využitie.

Záver

Už roky som snívala vidieť Brdárku v čase kvitnutia čerešní. Dostať sa tam zo Zvolena spojmi je problematické, a tak som veľmi vďačná klubu ŠK Prameň Kováčová, že splnil môj sen. Navyše boli k tomu aj tri bonusy, z ktorých Grófsku ľadovňu som mala tiež medzi bodmi záujmu.

Samozrejme, ísť do prírody sama, s manželom, prípadne s malou partiou je úplne iná úroveň. Organizovanú turistiku však rada tiež využívam. Je pre mňa zdrojom poznania (dostanem sa na miesta, kde je to individuálne dosť obtiažne), je to forma prieskumu (zistím, či je to zaujímavé miesto a neskôr tam ideme na pobyt) a v neposlednom rade je to zábava. Spoločenským udalostiam sa vyhýbam, ale v spoločnosti ľudí, ktorí chodia radi do prírody sa cítim dobre. A svoj malý kúsok samoty si nájdem aj vo veľkom kolektíve.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek