Trasa

Krompachy – ruiny Detskej ozdravovne Krompachy – Biela skala – chata Galmus – Nad Sejkovou – Zbojský stôl – Kňazovka – Zbojský stôl – Šarkanova diera – Vysoký vŕšok (vrch) – Poráč – Matejovce

V podstate mám planinu Galmus celú prechodenú. Išiel som Poráčskou dolinou, šiel som okruhom po modrej a zelenej značke, bol som na Slovinskej skale. Preto by som normálne nešiel do takej oblasti. Ale keďže je Galmus naozaj krásny a mne sa takáto skladba lesov, lúk a výhľadov veľmi páči, tak som nemal veľa argumentov, prečo tam opäť nezájsť.

Ďalším dôvodom bolo, že predsa sa tam nájdu zaujímavé miesta, kde som ešte nebol. A to nielen Biela skala nad Slovinkami, ale najmä Šarkanova diera - jaskyňa pod Vysokým vrchom nad Poráčom. A o dôvod viac, keď som chcel ísť pozrieť po dlhých skoro 20 rokoch Detskú ozdravovňu v Krompachoch (DOK). Tam som totiž ako štvrták a piatak na ZŠ strávil dva trojtýždňové turnusy počas letných prázdnin. I doteraz si spomínam na niektoré okamihy.

Preto som chcel ísť pozrieť, ako to tam vyzerá. No cestu k nej som si nepamätal, tak som sa musel popýtať chatára a ten mi poradil správnu odbočku. Ale žiaľ, ako to na Slovensku býva, väčšina takýchto inštitúcií zanikla a niektoré skončili veľmi zle. A vyhoreli. Preto ma čakalo len betónové torzo a bol to veru smutný pohľad. Rovnako aj na bývalé kúpalisko Snežienka, ktoré však bolo v zlom stave už za oných čias pred 20 rokmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátil som sa naspäť na zelenú, keďže DOK je mimo. Za tie roky sa to tu neskutočne pomenilo a rozšírila sa záhradkárska osada. Aspoň že dokončili hokejový štadión. Zelená ďalej vedie po lesnej ceste, ktorá je využívaná na zvoz dreva. Našťastie, doničené zvážnice boli len bočné, takže značka ide väčšinou po bezproblémovo schodnej ceste. Podľa mapy to vyzeralo na siahodlhý výstup, aj tomu tak bolo. Potešili len výhľady z občasných holín. Celkovo je tu les zachovaný, ale kto vie na ako dlho. Až v poslednej fáze sa značka odpojila od cesty a namierila si to rovno do kopca, na ktorej je Biela skala.

Biela skala

Odtiaľ sú vcelku pekné výhľady na Slovinky a Slovinsku skalu, kde som svojho času bol so svojou drahou bývalou. A potom „svinský“ hrebeň, na ktorom som tiež svojho času skoro umrel od smädu, keď tam značka na jednom mieste bola v katastrofálnom stave. A ani tulácky variant Štokholmského syndrómu, ktorý som dostal nad Sirkom, ma asi nikdy nedonúti, aby som tento hrebeň, na ktorý som sa pozeral z Bielej skaly, niekedy opätovne navštívil.

Keďže ma záverečné stúpanie vysililo, tak som sa tu najedol, oddýchol si a dal sa na zostup ku chate Galmus. Podľa časov na smerovníku to malo trvať asi 20 minút, ale dal som to za polovicu. Pri chate som sa napojil vody a následne sa vydal po nádhernej modrej hrebeňovej značke, na ktorú som sa tešil, keď som tiež svojho času tadiaľ šiel s Mišom a Terkou počas Veľkonočného pondelka. Vtedy však nebolo až také dobre počasie a neužil som si to.

Galmusu dávajú pravý šmrnc ojedinelé lúky, pohodové rovinaté chodníky a tiež krásny zdravý les, ktorý snáď nezničia, aj keď neďaleko chaty Galmus bolo počuť pilčíkov. Výhľady na trase po Zbojský stôl sa veľmi nedajú čakať, len možno kus pri smerovníku Nad Sejkovou a sem-tam po ceste. Väčšinovo je chodník resp. cesta v tôni stromov.

Preto je tento úsek dosť myšlienkopudný a niekedy to nie je úplne ideál. Ale okolie je vskutku pekné, takže dá sa to prepáčiť. Tak som minul smerovník Nad Sejkovu a pri Zbojskom stole som odbočil na Kňazovku, odkiaľ Galmusu znalí vedia, že je tam výhľadové miesto. Skontroloval som prístrešky a sú stále v poriadku. Ináč, pôvodne som chcel prespať pri mojej popracovnej 1,5-dňovej túre, ale spolu s prehliadkou ruín DOK a časom nad 5 hodín, by to bolo dosť ťažko realizovateľné. Nakoniec som sa tu objavil počas jednodenného výletu.

Pokračoval som ďalej a už sa mierne zvlnil chodník. Za kopcom Borisová sa pripojil lokálny chodník, ktorým je vyznačené okolie Poráča a Poráč parku. Tak som sa mohol konečne dostať k Šarkanovej diere. Chodník je vcelku dobre značený, takže dá sa naň spoľahnúť. Tvorí okruh, keď sa následne pripojí na zelenú na trase Poráč – Olcnava, s ktorou stúpa na Vysoký vrch. A stúpa preto, lebo jaskyňa sa nachádza v značnej doline, takže z modrej hrebeňovej treba zísť. Ale ak chce turista končiť pri železnici, tak sa môže lokálkou napojiť na zelenú a ňou zísť do Olcnavy.

Šarkanova diera a Chyža

Dĺžka jaskyne je približne 178 metrov. Pozostáva z Pastierskej chodby, vysokého Archeologického dómu, ktorý cez ďalšiu sieň končí Galériou. Boli v nej zlomky pravekých nádob, ktorých vek bol neskôr prisúdený do mladšej doby kamennej. Rovnako aj zvieracie kosti jaskynného medveďa, vlka, jeleňa a jaskynného leva.

Vľavo od vchodu do Šarkanovej diery sa nachádza 14 m dlhá jaskyňa Chyža. Okrem keramiky sa tu našli aj najstaršie kosti domestikovaného psa na Slovensku. Obidve jaskyne boli obývané v mladšej dobe kamennej ľudom, ktorý patril do kultúrneho okruhu lineárnej a bukovohorskej keramiky (4 400 rokov p. n. l.).

Samotná Šarkanova jaskyňa je pekná a určite sa oplatí prísť. Je tu prístrešok a infotabuľa o rozlohe jaskyne a tiež, čo sa tu našlo. Rozmýšľal som aj nad alternatívou okruhu, ale nakoniec som sa vrátil rovnakou trasou a pokračoval potom na Vysoký vŕšok, kde som sa ocitol asi po tretí či štvrtý raz. Samozrejme, niet sa mi prečo čudovať, keďže sú odtiaľ pekné výhľady a samotné prostredie je nádherné.

Odtiaľ som zbehol do Poráča, kde som tiež bol asi štvrtýkrát a pokračoval po červenej na Matejovce nad Hornádom, kde som tiež svojho času končil túru, keď som s hikingáckym kolegom Ronym a jeho kamošom Tvarohom šli z Hnilca na Závadku a cez Holý vrch sem.

Keď som si vtedy neodbehol pozrieť starý kríž a nazrieť na roztrúsené cigánske osady, tak teraz som zašiel a veru zaujímavé. Zjavné je, že obsadili osady bývalých baníckych domov pri štôlňach, keďže jedna je tu, druhá osada vyššie v kopcoch, a tak netvorili celok, ako je to obvyklé, a od samotných Rudnian boli vzdialené. Cestujúci do Poráča musia mať počas sociálnych dávok postarané o vysoký komfort...

Vrátil som sa na značku a vychutnával som si zvlnenú klesajúcu lúku smerom k lesom nad Matejovcami. Ale opäť, keď som chcel stihnúť vlak, tak som musel pridať. Ale výhľady na Spišský hrad nedovoľovali stále ísť rýchlo. No čoskoro som zbehol do dediny a dobehol na zastávku, kde som zistil, že vlak mešká. No neporaz...?

Zhrnutie

Ako po predošlých návštevách Galmusu, aj teraz som mal pocit zadosťučinenia, keďže som bol na nových miesta, ale rovnako sa mi páčil aj samotný prechod modrou hrebeňovkou. Potešila nielen Biela skala či Šarkanova diera, ale opäť Kňazovka a Vysoký vŕšok. Smutné však boli pocity z ruín Detskej ozdravovne Krompachy.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek