Trasa

Doľany – Trazníky – Stredné Šišoretné – Zadné Šišoretné – Pod Klokočinou – Doľany

Keď som ešte v 80. rokoch chodil po Karpatoch podľa starej turistickej mapy v mierke 1 : 100 000, neunikol mi zvláštny názov “Šišoretné”. V modernejších mapách zmizlo, proti čomu som už svojho času “protestoval” v jednom staršom článku. Po okolí som chodil často, nielen peši, ale aj na bicykli, ale až nedávno mi svitlo, že nikdy som priamo na tie tri vrcholy nevystúpil. V posledných rokoch ma stále viac lákajú neznačené trasy, tak v jednu krásnu májovú nedeľu sme sa sem vybrali s Monikou a s yorkami Čili a Hugom.

Doľany a vinohrady

Táto dedinka nabitá menami historických osobností, učupená pod svahmi Karpát, poteší oko mnohými tradičnými vinohradníckymi domami. Počiatok túry vedie jej ulicami, a ani niektoré “kockaté” nearchitektonické výtvory nedokážu zničiť jej ráz. Kráčame zelenou značkou do centra obce, ktorá sa potom zvrtne na hlavnú cestu smerom na Dolné Orešany, posledné metre na úzkej krajnici sú nepríjemné, nepochopil som celkom toto trasovanie, lepšia alternatíva by bola pomedzi vinohrady k sv. Urbanovi podobne, ako vedie miestna cyklotrasa.

Našťastie po chvíli odbočujeme doľava na vinohradnícku cestu, naši psíkčovia môžu veselo pobehovať a my si vychutnávame úžasné farby rozvíjajúcej sa jari. Po chvíli sa napájame na spomínanú cyklotrasu, na ktorej je v tomto slnečnom dni veľká premávka. Chodíme ako na hojdačke, nad nami sú svahy vinohradov a nad nimi zalesnené kopčeky Karpát, rozoznávam Klokočinu, na ktorej som bol v nedávnej minulosti viackrát, odtiaľto sú to len také nevýrazné obliny, ale zblízka tam turista nájde nejeden poklad hodný návštevy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fúka ostrý vietor, ale májové slniečko to vyvažuje. Kým niektorí ľudia chodia v bundách, ja už dávam prednosť tričku. Napriek tomu, že striehnem na vyhliadnutú odbočku na Trazníky, zachádzame priďaleko, ale aspoň sme mohli obdivovať úhľadný vinohradnícky domček a potom pomerne rozsiahlu drevenú stavbu, kde sa zjavne organizujú rôzne akcie ako vinobranie. Na moje prekvapenie tu objavujeme aj prameň, ktorý neskôr zadávam aj do mapy.

V mobilnej mape zisťujem, že sme si urobili zachádzku, ale hneď sa ponúka nenápadná cesta správnym smerom, po nej konečne prichádzame k lesu, ktorého farebnosť je priam balzamom na dušu.

Trazníky, chata a Stredné Šišoretné

Cesta sa kľukatí popri pekných chatách na Trazníkoch, celý čas stúpame popod vrchol Predného Šišoretného, za normálnych okolností by som sa v rámci zbierania vrcholov štveral rovno naň, ale leží v prírodnej rezervácii Bolehlav, a tak sa toho zdržíme. V popise rezervácie nájdeme “Zachovalá ukážka lesných spoločenstiev bukovo-dubového a dubovo-bukového vegetačného stupňa na juhovýchodnom okraji Malých Karpát”, z čoho mi vychádza, že toto územie treba chrániť predovšetkým pred motorovými pílami a pešiak veľa škody nenarobí, ale práve na jar sa snažím zaručiť zvieratám väčší pokoj. Rodia sa mláďatá, je hniezdne obdobie, a tak sa pohybujeme len po lesnej ceste na okraji rezervácie, ktorá takto poskytuje faune refúgium.

V jednej usadlosti vidíme za plotom ovce, šteká pes, niekto tu žije tradičným životným štýlom, ako to ospieval Vergílius v Bukolike. Okolo nás prechádza terénne auto, pred ktorým beží v rámci venčenia doga. Nasleduje zákruta, v ktorej nachádzame pamätník Krištofa Jurenku, ktorý tu tragicky zahynul v 70. rokoch, ale nikde som nenašiel zmienku o tom, čo sa tu pod horárňou Šišoretné vtedy naozaj stalo. Za plotom vidíme sympatické ubytovacie zariadenie, my sa však nezdržiavame a pokračujeme ďalej v intenzívnej vôni rozkvitnutého medvedieho cesnaku.

Po chvíli sa objavuje vysielač popod ktorým som už veľakrát prechádzal, no tentokrát sa konečne dostanem na kopec nad ním. Prichádzame na modrú značku, ale rovno ju prekrížime a vyberieme sa do svahu na hrebeň. Je stále strmší, stačí však cik-cak sledovať zvieracie prte a zadýchaní sa dostávame na predvrchol. Len náš Hugo si dal trojnásobnú vzdialenosť, keďže vždy si nadbehne, potom sa vráti a ešte úsek prejde s nami. Čili, ktorá je už trinásťročná dáma, sa nás drží, sem tam ju prenášame, predsa len je na psie pomery už pokročilá dôchodkyňa.

Nasleduje najzaujímavejšia časť túry a to, čo zdola z vinohradov vyzeralo ako oblý kopček, sa mení na úzky, skalnatý hrebeň. Divý ráz dopĺňa pestrá skladba stromov, rastú tu aj smrekovce, ale najviac radosti prinášajú pokrútené duby. Na najvyššom bode nás čaká vysoký skalnatý výšvih. Pokúšam sa rozoznať typ horniny, zdalo sa mi, že na začiatku som videl možno aj bazalt, neskôr však zreteľne dominoval kremenec.

Z veterného hrebeňa sa ukazujú miestami pekné výhľady, či už na Trnavskú tabuľu, alebo na opačnú stranu od Klokoča cez Starý plášť až po Veterlín a Záruby. Na jednom mieste zarazene pozerám na približne 50 metrový úsek, kde sa smrekovce zreteľne kolektívne skláňajú, predpokladám, že dôvodom je pohyb pôdy, ale obvykle sa potom stromy skláňajú dolu svahom, tu však pozorujeme opačný sklon. Pôda predsa netečie hore kopcom, či? Ďalšia gravitačná anomália? UFO? Protivládny protest?

Kúsok ďalej nás čaká ako keby posvätný dubový háj so sviežou pažiťou, tento hrebeň vskutku ponúka mnoho krásnych miest. Nad hlavami nám letí vrtuľník záchrannej služby, smeruje kolmo na hlavný hrebeň Karpát, tak nahlas špekulujeme, kam asi letí. Neskôr sa dozvedáme, že neďaleko, na Jelenej hore spadla v poryve vetra 32-ročná turistka, a aj keď to nebolo z veľkej výšky, po deviatich dňoch podľahla svojim zraneniam.

Etymológia Šišoretného

Keď sme schádzali z Prostredného Šišoretného, všimol som si, že Hugo pobehuje po koberci čučoriedok, čo nie je v Malých Karpatoch až tak bežné. V starej rakúsko-uhorskej mape som našiel označenie “Schischoritni” a rozhodujúci prielom v pátraní prišiel, keď mi kamarát povedal, že “lúbozvučnú trnafčinú” sa povedia čučoriedky – “šišorítky”. Heureka, mám to!

“Schischoritni vrch”, konečne to celé dáva zmysel. Už by som len rád odkázal názvoslovnej komisii ÚGKK, že tento výskum som nerobil na to, aby zglajchšaltovala ďalší jedinečný názov na “Čučoriedkový vrch” (osobne považujem miestne geografické názvy za národné bohatstvo a pokus prevádzať ich do jednotnej spisovnej formy považujem za podobné barbarstvo, ako keby sme Lúčnicu donútili používať na všetky tance nejaký jednotný – univerzálny kroj stanovený komisiou pre jediný správny ľudový odev).

Blúdenie cez Zadné Šišoretné

V sedielku za Prostredným Šišoretným sa trochu zamotám a popri veľkom rochnisku sa vyberiem na sever cestou, ktorou by sme zišli pod Rybáreň, preto na prvej križovatke odbočujeme na západ. Cesta však začína prudko klesať a to mi je už jasné, že ideme zle, takto by sme zišli až kdesi k Solírovu. Nad nami sa vypína zaujímavý kopček Kukla (nie tá nad Častou), ale ten si necháme na ďalší výlet, otočíme sa jej chrbtom a štveráme sa na Zadné Šišoretné. Aj tu je výrazný hrebeň so strminami na severe, vrch však nie je veľký a čoskoro schádzame do sedla pod Klokočinou. Keď sa pozriete do mapy s našou trasou, uvidíte, že sme sa tu motali ako prd v gaťoch.

Uvažujem chvíľu, že sa ešte pozrieme na Klokočinu, ale z tejto strany tam je veľká plošina porastená hustou mladinou a už sa mi tam nechce blúdiť, navyše som sa tu zo dvakrát túlal v nedávnej dobe, tak vyrazíme najkratšou trasou na modrú značku. Na nej konštatujeme, že epidémia zjavne naučila ľudí chodiť do prírody, aj tu stretávame viac turistov ako obvykle. Kráčame na rázcestie so zelenou, kde si zo dve rodinky organizujú piknik a vyberáme sa nadol, na krátkej vzdialenosti nás tu čaká zostup 200 výškových metrov.

Cestou nás čaká niekoľko pekných výhľadov, najprv na Trnavu a potom na tú známejšiu Kuklu poza hrad Červený Kameň. Na rozhraní lesa a vinohradov vidíme, že vinič je zanedbaný, vlani ho ešte strihali, ale túto sezónu už potrebný rez nikto nevykonal. Záver zostupu je veľmi estetický, z dubového hája trčí veža kaplnky sv. Leonarda a nás čaká už len zopár krokov cez kalváriu a popri cintoríne ku kostolu, kde parkujeme.

Máme za sebou prekrásnu krátku vychádzku, Malé Karpaty opäť nesklamali.

Viac fotiek nájdete tu

Fotogaléria k článku