Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra (Ne)uspešné hľadanie stratených osád pod Drahovou

Jedným z mála úspešných projektov lokálnych trás je Náučný chodník Ipeľ, ktorý svojim vypracovaním patrí k tomu zachovalejšiemu a hoc sa vyskytuje v kraji, ktorý turisti málokedy navštívia, vyzerá byť starostlivo udržiavaný za celý čas svojej existencie.

Vzdialenosť
43 km
Prevýšenie
+2526 m stúpanie, -1832 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jeseň – 14.09.2019
Pohoria
Slovenské rudohorie: Stolické a Veporské vrchy (Sihlianska planina)
Trasa
Voda
Prameň Kremeňovo, prameň v Nižných Poliankach
Nocľah
vrch Farkaška a Banský Grúň (bivaky)
Doprava
Kokava nad Rimavicou (vlak, bus)
Tlstý Javor (bus) - Brezno (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Trasa

Kokava nad Rimavicou – sedlo Kvandovo – Kokava-Háj – Čistý Potok – osada Drahová – Beračka – Jaseninka – Drahová – Nižné Polianky – Čierťaž – Banský Grúň – Chlipniačky – Javorina – Polianky – Kysuca-Uhliarka – Tlstý javor

Prvýkrát som sa o NCH Ipeľ obtrel a to doslova, keď sme s Máriou na našej prvej spoločnej túre, z Málinca do Kokavy nad Rimavicou, prvýkrát navštívili oblasť horného Ipľa. Ale vtedy sme po chodníku nešli. Druhýkrát sme po ňom šli, keď sme schádzali do Utekáča práve po jeho jednej línii. Vtedy nás udržiavane vyzerajúci chodník zaujal, hlavne scenériou lazov, ktorým vedie na hornom toku Ipľa a veru pre naše tulácke a laznícke duše to bolo ako pre mudžahedínov 77. nebo, keďže je to tu eldorádo rôznych trás.

Preto sme už vtedy vedeli, že sa sem vrátime. Akurátny čas nastal na konci leta 2019, resp. nesmelom začiatku jesene, keďže už pri príchode do Kokavy nad Rimavicou bola seriózna tma a museli sme začať túlačku po tme. Obvykle by to bol problém, ale tentoraz sme to neriešili, keďže sme dôverovali značeniu NCH Ipeľ a veru nesklamalo.

Od námestie vedie lokálna trasa okolo kostola smerom k cintorínu a okolo jeho plota smeruje hneď do lesa, kde sa s odvážlivcami nemazná v rukavičkách, ale hneď strmo stúpa do hory. Nakoniec však dobrý nápad, lebo bolo aspoň perfektné vidieť značky a nebol problém sa nimi navigovať aj po tme. Samozrejme s čelovkami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Tak sme teda stúpali na náš prvý kopec a následne sme si to zopakovali ešte na ďalších dvoch. Tentoraz bola cieľom Farkaška (707 m) vysoký polozalesnený „hrbok“. Tam sme došli až ráno, keďže k nemu trvalo asi 1,5 h chôdze a keďže sme štartovali o 20-tej za tmy a vôbec sme nevedeli, či nájdeme niečo pod strechou, tak sme asi v ¾ toho úseku na asi treťom vhodnom mieste zakončili nočný nástup a zabivakovali. Aj keď s takým štýlom spania nemám osobne veľa skúsenosti, nakoniec, kvôli dobrému počasiu, bola noc v pohode.

2. deň

Ráno sme do siedmej vstali a vydali sa ďalej. Za chvíľu sme došli k zmienenej Farkaške, kde sme sa prvýkrát oddali foteniu. Výhľady sú možné len na juh a to na hrebeň s vrchom Diel, ktorým sme išli na spomínanej prvej túlačke a za ním, ale viac napravo, zase dominuje masívne Bykovo. Tu sa nachádza okrem tabuľky s názvom miesta a mapy „Elektrikárenského chodníka“ aj lavička, kde sme si dali čosi pod zub.

Následne sme zišli do sedla Kvandovo, kde sme na našu morbídnu radosť objavili prvú opustenú usadlosť. Tak sme ju samozrejme šli preskúmať. Aj keď na prespatie by nebola vhodná, bola totiž zamknutá, v stodole či v suchej pivnici by sa aj dalo. Tak ma aj trocha mrzelo, že sme nedošli až sem. Ale myslím, že by sme sa aj tak nechali zlákať bivakom pod stromom na Farkaške.

Po prezretí opustenej usadlosti sme pokračovali hrebeňovou poľnou cestou až ku Kokave - Línii ponad Utekáč po jednej strane, či Čertove Potôčky a Močiar po druhej strane. Prechádzali sme krajinou lúk, pastvísk a samozrejme, roztrúsených usadlostí. A kde - tu sa pásli ovce, či kravy, ktoré nám ochotne zapózovali. Do Línie sme došli asi okolo 9-tej, no nezdržiavali sme sa tu, ale rovno zbehli dole do Hájskej doliny, k bývalej turistickej chate Kokava - Háj, ktorá tentoraz neprichýli ustatých a ani smädných turistov, ale vlečku slamy, aby nezmokla. Aké typické laznícke a podotknem, že žiaľ, slovenské...

Pôvodne sme tadiaľ ani nemali ísť, ale chcel som ísť preskúmať tajomnú osadu, ktorá na mapách niesla názov Čistý Potok. Problém bol, že sme nevedeli, kde presne ju hľadať, lebo podľa mapy sa nejaké budovy mali nachádzať v hore a hora bola veľká. Viď masív Drahovej. Dali sme sa po asfaltke ponad chaty sledujúc červenú na Drahovú, ktorú sme mali na príhodnom mieste opustiť odbočujúc doprava. Ale asi sme odbočili priskoro a boli sme niekde pod Čistým Potokom.

To som vedel, že bez súradníc to bude nadlho a naťažko s batohmi, tak som zahlásil, že radšej to nechajme tak, aby sme stíhali sa dostaviť na miesto prespatia a následne na ďalší deň na autobus domov. Tu sa Mária naštvala, že načo sme sa tu vôbec trepali. Ako keby zabudla, že som ju tam za vlasy neťahal a že o tom vedela dopredu a súhlasila. I keď som jej nepovedal, že by si mohla natiahnuť súradnice. Mea culpa! Ale zase vedela, že taký mobil nemám. Na úvod túry teda dusno, ktoré ju opustilo až pri stúpaní na Jaseninku. No mňa viac mrzelo, že sme Čistý Potok nenašli, ale čo sa dalo robiť. Veď nie je všetkým dňom koniec, ako raz povedala istá moja ex, keď sa o mesiac so mnou rozišla...

Od odbočky z červenej sme teda riešili, čo ďalej. Ale plán bol isť na Jaseninku, tak sme sa vybrali tým smerom a teda k osade Drahová. Podľa mapy mal byť nejaký chodník či cesta, ale bola to skôr zvieracia prť, ktorá len kedy tedy nadobudla charakter chodníčka, ale určite nie frekventovaného ani len na laznícke pomery. Akurát k ovčincu nad jednou z usadlostí to bolo ešte ako tak vychodené. Ale potom to bolo len o tuláckom zmysle, že ideme stále rovno, keď to podľa mapy vyzerá tak byť.

Pri takýchto pochybách sa je najlepšie spýtať miestnych, ale keďže sme boli nad usadlosťami, tak to bolo mierne problematické. Ale čo náhoda nechcela, po rôznych úsekoch po kraji lesa, cez kriačiny či po osamelých lúčok, sme zbadali samotu a pri ňom sediacu postavu. Tak som sa vybral k postave. Nakoniec sa z toho vykľula staršia pani, ktorá ma vcelku rýchlo počula a zavolala asi dcéru. Tak som sa jej popýtal na cestu a odporúčala nám pokračovať cez jej imaginárny dvor, že sa následne dostaneme ku pasúcemu sa koňovi a potom k osade Drahová.

I tak sa stalo a okolo krásne zachovaného domku dvoch milých lazníčok sme prišli ku koníkovi a následne k hornej osade Drahová. Tu sme čosi pofotili a hľadali cestu k ďalšej vetve NCH Ipeľ, ktorým sme mali dôjsť cez Jaseninku na Drahovú. Ale odbočku sme nenašli a nakoniec sme zišli ku kaplnke v dolnej časti Drahovej. Tu sa Mária po druhýkrát naštvala a nebolo to dnes ani poslednýkrát a sadla si k lavičke a zahlásila protestnú obedňajšiu prestávku. Ja som bol tiež hladný, tak som sa k jej protestu pridal.

Po najedení sme dumali, či ideme dole do Havrilova, odkiaľ mal viesť NCH alebo sa vrátiť a nejakou zvážnicou ku predpokladanej značke lokálky. Nakoniec sme dali prednosť návratu a na prvej bočnej (a jedinej zvážnici) sme vyšli do polozalesneného kopca, kde sme na našu radosť našli NCH na Beračku a ďalej na Jaseninku.

Keďže sme boli opäť na NCH a nemuseli sme sa tmoliť a opäť sme prechádzali nádhernými zákutiami lazníckeho eldoráda, opäť sme boli spokojní. I Mária sa oddurdila, keď zbadala kravičku, ktorá jej ochotne pózovala. Samozrejme, nemohla sa k nej nemilo prihovoriť, až som si myslel, že som za cudzieho. Stúpali sme vyššie a vyššie príjemným úvozom a ukazovali sa nám širšie a širšie výhľady, keď zaujala najmä pred pár hodinami prejdená hrebeňová trasa ponad Čertove Potôčky a Močiar a za nimi zase kopce s Dielom.

Na čiastkový bod, Beračku sme vystúpili priamym útokom a odtiaľ, na pomedzí lesa a horských lúk sme pohodovo kráčali v ústrety Jaseninke. Síce sme vyššie položené samoty minuli, predsa sme v poraste zbadali ruiny jednej samoty, ktorá asi desaťročia bola v takomto stave. Vyššie bol na lúke len kríž s posedením, posed a povyše chata. Tej sme sa oblúkom vyhli a ponad ňu došli k smerovníku Jaseninka (978 m).

Tak sme boli radi, že sme konečne tu, lebo pod Čistým Potokom to nevyzeralo najideálnejšie. A to sa vtedy ešte Mária ozvala, že na Jaseninku nepôjdeme, len rovno na Drahovú po červenej. Tak hádam si uvedomila, že nemusí hneď hádzať flintu do žita.

Od Jaseninky pokračuje NCH na Drahovú, keďže je lokálnym turistickým magnetom. A nie je sa čomu čudovať. Ale o tom po tom, keď sme prešli od Jaseninky lesom asi polhodinový úsek a objavili sa na temene ploskej Drahovej s jej vyrastajúcimi smrekmi. Tesne pod ňou sa nachádza veľký ohradený pozemok, ktorý našťastie je prístupný a nie sú tu, ako inde obvyklé, zákazové tabuľky.

Dokonca pri bačovej chatrči, ale za ohradníkom sme objavili v lese skrytý oficiálny prístrešok NCH. Škoda, že nie je uspôsobený na bezproblémové prespatie. V medveďove dosť veľká chyba. Síce je to mimo TZT, ale možno sa bude hodiť. Nie?

Keď sme mali pred sebou krátky výstup k vrcholovej značke, sledujúc zvážnicu, nevšimli sme si, že NCH odbočil niekde pri prístrešku. Ale keďže Mária na Drahovej bola, tak nebolo sa treba obávať. A myslím, že ani nebolo možné sa stratiť, len proste ísť hore a hore. Prešli sme teda pozemkom, kde sa roztrúsene pásli kravky. Za pozemkom sme naďabili nielen na občasnú červenú, ale aj na druhý NCH, ktorý smeroval kdesi od Kokavy - Línie a čoskoro sme sa dostali na samotný vrch, kde sme objavili nielen smerovník červenej, ale aj náš stratený chodník a biely vrcholový kríž, toho času za oplotkom.

Tu sme si oddýchli, najedli a samozrejme vnímali ďalšie magické tulácke miesto Veporských vrchov. Veru, nemyslel som si, ale Drahová je špecifický kopec s parádnymi výhľadmi. A ak som sa nemýlil, bolo vidieť aj Vysoké Tatry, čo je z tejto oblasti, hádam veľká vzácnosť. Ale nezameniteľný bol Klenovský Vepor. Škoda tiež, že tu nie je prístrešok, ale miesta na stan je neúrekom. Akurát kto vie, čo by na to povedali miestne medvede.

Od Drahovej sme klesali lesom, ktorý sa miestami menil na vyrýpanú zvážnicu. O čosi lepšie bolo až pod lesom, kde sme objavili osadu Kremeňovo a voľne prístupnú drevenicu, kde by sa dalo špičkovo prespať. Tentoraz však bol náš spací bod ešte relatívne ďaleko, tak sme sa nezdržiavali.

Zišli sme pod ďalší lesík, nad rozsiahle lúky nad cestou z Hriňovej do Kokavy nad Rimavicou. Keďže sme mali spať niekde, kde sme nepočítali s prameňom vody, tak sme si ju museli predtým niekde zaobstarať. Istá možnosť bola pri prameni Ipľa, ale to by bola riadna zachádzka, na ktorú nebolo nielen času, ale najmä síl.

Tak sme zbehli len do Polianok, kde sme u milej starenky nabrali vodu. Zaujala najmä stará zvonica, čo bolo obdivuhodné, že ju udržiavajú. Vrátili sme sa naspäť okolo veľkého družstva a napojili na červenú, ktorou sme lesom šli na Čierťaž. Ale to podvečerným tieňom zapadajúceho slnka a najmä opätovne nasrdenou Máriou. Neviem síce prečo, začo, ako spieva Valihora v Pocte Marekovi Brezovskému, ale tak pri ženách sa to (občas) stáva.

Po oddychu na Čierťaži, z nie až tak dlhej trasy od Drahovej, ale zrejme celkovej únave po veľa prejdených km od Farkašky a zrejme komplikovanej zachádzky k Čistému Potoku, sme vyštartovali na poslednú časť dnešnej túlačky, k osade Banský Grúň. Smerovali sme k modrej, ktorá schádzala do Lomu nad Rimavicou, no tam sme samozrejme nešli, ale smerovali na opačnú stranu, ku kraju lesa, kde sme objavili ostrostrážený tábor.

Iste sa čudujete, aký to mohol byť ostrostrážený tábor a pred kým. Tak vám reku poviem. Bol to tábor oviec, teda košiar na úzkej lúčke medzi dvomi lesmi, pri ktorých zase boli priviazané veľké ovčiarske psiská. A medzi nimi ešte ako pešiaci pobehovali malé psiská. Zrejme tu majú časté návštevy medveďov.

Prešli sme okolo a dúfali, že sa statný bundáš neodtrhne z reťazí. Neviem, kto z nás by bol skôr roztrhaný. Cestou k prvej osade okolo nás prefrčalo auto a klesali sme do Banského Grúňa. To už bolo 18.00 a tu Mária zahlásia koniec. Radšej som neodporoval.

Ona šla fotiť západ slnka a protiľahlý hrebeň s Rudnou magistrálou, ktorou sme mali nasledujúce ráno nasledovať a skončiť pri Tlstom javore. Išiel som omrknúť okolie, kaplnku v strede lúky a potom sme šli obzrieť miesto prespatia. No to sa nepáčilo Márii a zahlásila, že bude spať pod veľkým dubiskom. Ja som sa nakoniec k nej pridal, že keď bude rosa, tak odtiaľ miznem. A to preto, lebo ona mala bivakové vrece a ja nie. Nakoniec rosa nepadla, tak sme padli len my do pelechu, upíjajúc si z marhuľovice, ktorú priniesla moja ctená, opätovne odsrdená, spolutuláčka.

No najväčšia sranda začala až v noci, keď asi bola zima líške a začala sa nám trepať do spacákov. Komické bolo, keď žrala Máriin vak a ona sa z neho nemohla vymotať, lebo v ňom bola zabezpečená kvôli chladu, či prípadnému dažďu. Tak som musel líšku odháňať a druhou rukou pomôcť jej dostať sa z vreca. Líška bola mierne neodbytná, ale potom sa vzdialila. Pre istotu som však mal pri sebe palice a veru ešte poslúžili, keď sa líška asi za hodinu opäť vrátila. Jedno šťastie, že mesiac pekne svietil a bolo malú ryšavú mršku vidieť. Potom už dala pokoj.

3. deň

Ráno sme sa zbalili hneď po svitaní. Aj keď sme nemali veľkú štreku, chceli sme ešte skúsiť nájsť predpokladaný kostol v zalesnenej osade Javorina. Tam sme sa mali dostať tak, že sme prešli osadami Chlipniačky a Nižná Plešková, kde rovnako zaujmú usadlosti na odlesnených svahoch Pleškovej a zišli na cestu do Utekáča. Keďže sme opäť nemali súradnice, šli sme podľa intuície najbližšou zvážnicou opäť do kopcov a nakoniec sme vyšli na lúky, kde sme objavili samotu s kravkami a hravým somárom Tamaszom. Áno, maďarským somárom, ktorého pôvod nám objasnila ešte zvláštnejšia majiteľka. Ale keďže si priala ostať v anonymite, tak dosť o nej.

Odtiaľ sme sa oblúkom dostali k ďalším samotám, ale tie boli v rôznom štádiu rozpadu, aj keď sa tam našiel aj jeden murovaný, ale škaredý moderný dom. Tu sme sa trochu potmolili a keďže sme nevedeli, koľko nám bude trvať dôjsť na Tlstý javor, tak sme kaplnku nechali tak a dali sa blízkou zvážnicou k červenej, ktorú sme hádali nad Javorinou-Polianky. K tej sme po asi 20 minútach došli práve v mieste konca pretiahnutých lúk, ktoré s občasnými lesnými prerušeniami sa tiahli od Zákľuk cez Obrubovanec, Tlstý javor, Sedmák až k Uhliarke.

Z kraja podlhovastej lúky to bola pohodová 1,5 h k Tlstému javoru, ktorý sme naťahovali rôznymi krátkymi zachádzkami kvôli foteniu občasných samôt. Najmä jedna opustená nás veľmi zaujala. No prekvapilo aj auto plne naložené našimi spoluobčanmi, ktorí sa pristavili a pýtali na cestu k Tlstému javoru. Ukázali sme smer a čudovali sa, ako sa tu dostali.

(Ne)sledujúc červenú sme zišli k Sedmáku a tak sme sa museli opäť driapať na vyše tisíc metrový Dlhý grúň s parádnymi výhľadmi na Sihliansku planinu. Tak sa mi konečne podarilo prejsť aj túto časť Sihlianskej planiny, keď som doteraz od Lomu nad Rimavicou šiel vždy na Obrubovanec a Zákľuky a prial som si prejsť aj východnejšiu a možno o málinko parádnejšiu časť.

Na Dlhom grúni sme pobudli asi polhodiny oddychom a najedením sa, keďže hrbok dal zabrať. Odtiaľ to bolo na chvíľu k štátnej ceste medzi Hriňovou a Breznom, kde sme pri vojenskom cintoríne zakončili parádnu a zároveň poslednú spoločnú túlačku.

Zhrnutie

Ako obvykle, rudohorská túlačka nemôže nič iné znamenať ako istotu parádne stráveného času. Nielen vďaka nádherne skromnej prírode, ale aj vďaka samotám a usadlostiam, ktoré z väčšej časti, sú opustené. Škoda, že nebolo viac času na trasu. Mrzí ma Čistý Potok, ale zároveň by sme nestíhali dôjsť domov, i keď Javorina by sa stíhať dala. No neostáva nič iné, ako sa sem len vrátiť a tomu budem veľmi rád.

Fotogaléria k článku

Najnovšie