Trasa

Horný Jelenec – Rybô – Východné Prašnické sedlo – Rybovské sedlo – Krížna – Ostredok – Ploská – sedlo Ploskej – sedlo pod Čiernym kameňom – Rakytov – Rakytovské sedlo (severné) – útulňa Limba – Rakytovské sedlo (severné) – Močidlo, hotel Smrekovica – Smrekovica, vojenská zotavovňa – Nižné Šiprúnske sedlo – Chabzdová – Tlstá (Krstá) hora – Stará Černová

1. deň

Zároveň po dlhom čase sa mi podarilo vyraziť na túru s viac ako jednou osobou, a tak sme Sue, Matúš a ja štartovali z Horného Jelenca. Auto sme odparkovali pod krížom, na začiatku doliny neďaleko hlavnej cesty a prvé metre sme išli asfaltkou. Ja som ale chcel ešte ísť pozrieť osadu Rybô, na ktorú v dávnom roku spadla ničivá lavína.

Večer 6. 2. 1924 sa zo svahov Krížnej spustila obrovská lavína, čim prekonala výškový rozdiel 750 metrov a dosahovala dĺžku 3 až 4 km a výšku až 35 metrov. Množstvo snehu dokazuje, že sa roztopil až po troch rokoch. Lavína zničila väčšinu miestnych dreveníc a usmrtila 18 obyvateľov, z toho 15 detí. Prežili len štyria, z toho jedno trojmesačné dieťa vďaka kolíske, na ktorú spadla časť strechy a tak sa tam zachoval priestor na vzduch.

Obe osady, Rybô a Valentová sú veľmi pekné, v krásnej stiesnenej Hornojelenskej doline, nad ktorou tróni Krížna. Napriek tragédii sa tu dajú nájsť pôvodné domčeky a vo Valentovej aj skromná drevená kaplnka. Zaujímavosťou sú Vlčie diery, na ktorých sa v roku 1947 točil prvý film s tematikou SNP s rovnomenným názvom. Účinkoval tu Ladislav Chudík a režisérom bol Paľo Bielik.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátili sme sa k naspäť k žltej a stúpali miernym sklonom. Ja som ale opäť odbočil, a to k pozostatkom úvratu v Prašnickom sedle, čo prestavovalo „starú cestu na Liptov“. Tam je stále dobre viditeľný vysekaný otvor, ktorý slúžil ako ložisko pre hriadeľ rumpálu. Muselo to byť veľmi ťažké tadiaľ prechádzať. A to dennodenne počuť horekovanie šoférov áut na plné bratislavské cesty či zatvorený tunel Branisko atď. Vrátil som sa a za ten čas parťáci došli k prvému domu osady Prašnica. Opäť ďalšie krásne miestečko s pôvodnými domkami a minimom prechádzajúcich turistov.

Tu sa ukázalo aké nepríjemné je, keď niekto chce fotiť a niekto chce s čo najmenej zastaveniami rovnomerne šliapať. Väčšinou som bol v tej pozícii a niekto, kto chcel fotiť, buď zaostával fotením alebo bol nervózny. Ja som síce nebol nervózny, ale príjemné to nebolo. Vždy som buď dobehol alebo ma čakali parťáci. Od posledného, najvyššie položeného domu so smerovníkom, som pekne doplnil vláčik a mohli sme začať stúpanie do Východného Prašnického sedla, kde sme sa čoskoro objavili, čo sme boli vcelku prekvapení.

Napojili sme sa na červenú SNP-čku a hneď zhurta do strmáka, úzkeho bočného skalnatého hrebeňa Veterného vrchu. Tak sme stúpali a klesali lesným terénom, ktorý vraj je veľké medveďovo. No nenašli sme žiadne pozostatky výrobkov ich tráviaceho traktu. Alebo som si to ani nevšímal, keďže medvede neriešim.

Keď som si myslel, že južná časť Veľkej Fatry je opustená, tak sme v popredí zazreli dvojicu. Keďže však boli naľahko, tak sme ich nedokázali dobehnúť. Podarilo sa nám to až tesne pred lúkou pod Repišťom, kde sme našli pozostatky chajdy, ktorá je viac zboreniskom ako chajdou. Ale ešte stále sa dá skryť na „povale“ zboreniska. Škoda ale je, že je odsúdená na zánik.

Prešli sme lúkou a krátkym lesíkom, ktorý bol po Suchý posledným, a došli sme do Rybovského sedla, sadli sme si a oddychovali pred výstupom na Krížnu. A veru dal zabrať. Strmo nahor. Z vyšnej časti sa však odkryl výhľad na salaš neďaleko Rybovského sedla.

Postupne sme vychádzali v poradí ja, Sue a skupinu „zaisťoval“ Matúš. Tak sme vyšli pod Krížnu a napojili sa na chodník, ktorý vedie cez Líšku a Majerovu skalu do Starých Hôr alebo do Tureckej. Tadiaľ aj tadiaľ som šiel pred 5 rokmi s inou skupinou ľudí, kde bola jedna osoba, na ktorú asi nikdy nezabudnem...

Že je Krížna frekventovaná, to je známe, preto aj teraz tam šlo veľa národa a hore bolo relatívne plné. No mne sa kvôli vojenskej barabizni nepáči a snažím sa tomuto miestu vyhýbať. Tu sme si opäť trochu oddýchli a pokračovali. Od Krížnej sú to opäť nádherne hôľnaté úseky, ktoré si vždy vychutnávam. I teraz som sa o to snažil, i keď dojem kazili prechádzajúci turisti, či už smerom na Ploskú alebo opačným, na Krížnu. Ale tak každý ma právo využiť pekne počasie. Preto najideálnejšie je tadiaľ ísť niekedy podvečer, ako sme s parťákom Marekom išli na našej prvej návšteve pohoria.

My sme však mali ešte riadnu štreku pred sebou, lebo sme chceli dôjsť až na útulňu Limba. A tomu nám bránil nielen Ostredok a Ploská, ale najmä kopčisko Rakytov. Bolo 13.00 hodín a mali sme čas asi 5 hodín.

Napriek cieľu v nedohľadne sme šli na pohodu, lebo mierne zvlnený reliéf úseku od Krížnej po Ostredok nerobil veľké problémy. A ani protiidúci ľudia veľmi nezavadzali. Až pred Suchým vrchom, kde to je mierne zalesnené a úzke, sme museli spomaliť. A to aj kvôli päťčlennej skupine troch detí a dvoch dospeláčok. Ale predbehli sme ich a zišli na lúku na Koniarkach.

Aj keď sme pôvodne rozmýšľali ako s vodou a tu mal byť prameň, nakoniec sme mali dostatok, tak sme sa nezastavovali. Síce som skúsil nájsť prameň, ale kvôli dlhšej odbočke som sa v polceste vrátil. Parťáci sa za ten čas posunuli k Ploskej, ktorá sa síce zdá v pohode na výstup, ale veru zdanie klame.

Tu sme obchádzali ďalších ľudí a jedni sa pýtali, kam ideme a ja že Limba a oni, že fúúú.. veľa... Neviem prečo, lebo časovo to vychádzalo a tempo sme mali slušné. Ďalších ľudí sme stretli pod masívom Ploskej, no niektorí traverzovali k Chate pod Borišovom. Nám napadlo, či netraverzovať a neobísť Ploskú, ale ja som si to nechcel uľahčovať, tak nakoniec sme šli všetci.

Tam už boli nejakí turisti rozvalení a jedna staršia pani sa bez hanby prezliekala. No skoro mi pokazila deň... Keď ako tradične došiel posledný Matúš, najedli sme sa a spravili si vrcholovku, aj keď mala väčšiu logiku na Ostredku. Ale Ploská sa mi ráta viac. Po odchode väčšej skupine turistov sme sa pobrali tiež a čoskoro sme ich predbehli. V sedle Ploskej sme stretli ďalších, ktorí mali smer do Liptovských Revúc. My sme sa ako jediní pobrali po zelenej pod Čierny kameň. Tu by som spomenul, že je tu fajný prameň vody.

Aj keď som Ploskou a aj popod Čierny kameň šiel, bolo to na jar 2016, ale teraz som mal letnú premiéru, rovnako aj pokračovanie na Rakytov, kde som bol tiež za snehu, ale z doliny Teplô. A tak som si mohol po prvýkrát vychutnať lúky k južnému sedlu, kde sme sa krátkou zastávkou psychologicky pripravili na výstup na Rakytov. Aj keď to vyzeralo hrôzostrašne, pomalými krokmi sme skracovali vzdialenosť k vrcholovému krížu a na naše prekvapenie sme v dobrom čase vyšli. Rovnako veľmi nemeškal ani posledný Matúš, ktorý ozrejmoval svoju pomalosť batohom, kde mal rôzne veci, ktoré, podľa vlastných slov, ani veľmi nepotreboval. Holt, daň za neskúsenosť.

Z Rakytova, na ktorom som bol prvykrát po predvianočnom autorskom stretnutí v Malej Fatre roku 2015 s parťákom Radom a na ktorom sme náhodne stretli známych z Partáckej FB stránky, Mareka a Henrietu, bol asi polhodiny pred západom Slnka nádherný výhľad. Žiadne silné slnko, len červenožltá guľa kdesi nad Kremnickými vrchmi a naokolo kopce s dlhšími a dlhšími tieňmi. Všade pokoj, nikde hurhaj, ľudia, vrava atď. a i my sme si chvíľu uctili zádumčivým tichom. Keďže sme boli časovo v úplnej pohode, tak sme pokojne a pomaličky zišli do severného sedla a následne odbočili k útulni Limba.

Tam sme došli ako poslední nocľažníci a chvíľu to vyzeralo, že spíme vonku, ale to by som asi neprežil, keďže bolo práve veľmi chladno. Ale nakoniec dvaja z pätice IT-čkarov, ktorí boli štvrtý deň na alkovandri, ostali spať vonku a my sme tak mohli využiť luxus núdzového spania v dennej miestnosti útulne. Nakoniec aj jedno voľné miesto bolo.

Keby parťák nechrápal, tak by som sa aj vyspal, ale čo sa dalo robiť, tak som každú chvíľu do neho drgal. Ale to stále nebolo nič oproti tomu spod strechy, ktorého počuli aj tí, čo spali vonku. Ráno však prišlo relatívne skoro a o 6-tej nás duril chatár. Veľa ľudí na jednu latrínu spôsobilo, že sme vyrazili ako poslední pred 7.30 a to sa aj kravy prišli napojiť do jazierka.

2. deň

Vrátili sme sa do severného sedla a vydali sme sa smerom na Močidlá. Úsek som nepoznal, a tak som sa naň veľmi tešil. A veľmi sa mi páčil. Šli sme väčšinou traverzom po horských lúkach Tanečnice a Skalnej Alpy. Tu sme predbehli zvláštne pôsobiaceho týpka, ktorý asi bivakoval s medveďmi a potom sme dávali prednosť protiidúcemu cyklistovi. Ale inač nikde nikoho. Oproti úseku Krížna – Ploská parádne vyľudnený úsek. Ďalší dvojnohý tvor, vlastne dvojkolesový, bol až neďaleko hotela Smrekovica. Tu to však bolo zabité, ale naproti tomu živo ako v lunaparku bolo vo vojenskej zotavovni.

Iste sme boli trocha čudní pre kávičkárov, čo si tu vyšli na aute. A ja ešte s palicami, čo som našiel v lese pod Prašnickým sedlom. Tak sa divne pozerali. No zotavovňou sme len rýchlo prešli a skoro sme sa opäť vnorili do lesa, kde nám mierne problémy spôsobila chýbajúca značka. Ale nakoniec sme ju našli a čoskoro sme sa objavili na prekrásnej horskej lúke pod Jánošíkovou kolkárňou. Odkiaľ berú tie názvy?

Tu nás dobehli IT-čkári, ktorí si dali prestávku v zotavovni. Tak sme rovnomenný prales prešli s nimi debatou o práci a detoxe na horách a až pred Nižným Šiprúnskym sedlom sa odpojili, lebo chceli stihnúť skorší vlak z Ružomberka. My sme boli s časom na pohodu. Došli sme do sedla a tu sa mali Sue a Matúš odpojiť, keďže potrebovali ísť naspäť k autu, resp. k vlaku. Ja som chcel ísť rovno, keďže som chcel prejsť Vtáčnik a Tlstú (Krstú) horu. Nakoniec, vidiac, že to majú narovnako a sú časovo v pohode i pri tejto trase, nechali sa prehovoriť a pokračovali so mnou.

Prejdúc ohradníkom sme vyšli na nádherné lúčne pasáže, ktoré som si pamätal z poslednej návštevy a aj preto som dal prednosť tomuto úseku. S výhľadom na sever a najmä výrazný Veľký Choč sme zišli na lúku Maďarová, ale starého baču sme nezbadali. Hádam žije a je pri dobrom zdraví. Tentoraz sme pokračovali rovno po červenej a vnoril sa opäť do lesa, ktoré sem-tam dopĺňali čistinky. Páčilo sa mi tu.

Idúc si po príjemnom lesnom chodníku sme došli do lúčnatého sedielka, odkiaľ bol parádny výhľad na oboje Tatry a nimi stiesnený Liptov. Aj keď som si myslel, že ideme rovno do hory Vtáčnik, značka odbočila doľava a tak sme ho traverzovali a len pomaly stúpali na Tlstú (Krstú) horu, ktorá je mix lúk a stromov v srdci lesa. Opäť príjemné miesto a to sa asi páčilo aj miestnym, ktorí si tu skonštruovali obetisko.

Smerovník Tlstá hora sa nachádza až na konci vrcholovej lúky a odtiaľ nás čakal prudký klesák a následne mierne zvážnice k vysokonapäťovému stožiaru. Na tento úsek som sa tešil, lebo som mal informácie, že sa tu nachádzajú senníky. Prvý som našiel hneď v lese neďaleko vrchu Tlstej hory, ale bol vcelku rozpadnutý, druhý tiež v takom stave, poniže. Tretí bol ale v poriadku. Mal byť aj štvrtý, ale ten som nenašiel. Až ďalší, na lúke Roveň s výhľadom na sever, kde by sa vraj dalo prespať a ktorý bol v júni 2021 opravený dobrovoľníkmi pod patronátom OZ Sloboda pohybu.

Tu sa vyskytol džíp a o čosi nižšie motorka. Takže sme boli blízko ľudských obydlí. Potvrdili to aj nižšie prechádzajúci sa hubári. Neďaleko stožiara s výhľadom na Ružomberok sme stretli ďalších. To sme boli možno 10 minút od Novej Černovej, kam viedla značka. Ja som však chcel ísť pozrieť Starú Černovú, keďže som tam ešte nebol a ktorá ma lákala Černovskou tragédiou. Tak som rozmýšľal ako tam dôjsť. Cez ohradník a strmou lúkou som nechcel, tak som odbočil až pred posledným klesákom do Novej Černovej. Keďže som spomalil, tak parťáci odbehli a nestihol som sa s nimi ani rozlúčiť.

Popri ohrade pre kravy som si to nasmeroval do Starej Černovej, kde som došiel po asi 10 minútach. Čiže je to blízko. Tam som si to popri pár pôvodných domkoch nasmeroval ku kostolu, keďže je so svojou vežou veľmi výrazný prvok. Po ceste k hlavnej, som objavil rodný dom Andreja Hlinku a za chvíľu samotné miesto tragédie z roku 1907. Pre neznalých udalosti: pri vysviacke kostola uhorská vrchnosť dala povel strieľať do neozbrojených Černovčanov, čo bol vrcholný príklad násilnej maďarizácie. Tu som prechod Veľkej Fatry ukončil.

Zhrnutie

Prechod Veľkej Fatry sa veľmi veľmi vydaril. Aj keď sme dupli na plyn, vychutnávali sme si prechod. Aj tak som predpokladal, že viac ako tri dni na to dať, je až veľa. Možno tak so zachádzkou na Borišov či neskorším štartom, a pritom sme začínali ráno o 8.00 v Hornom Jelenci.

Hovoriť o tom, že Veľká Fatra je krásna, je zbytočné. Poviem akurát, že určite je zaujímavejší štart z Horného Jelenca so zachádzkou k osadám Rybô ako notoricky známe Staré Hory alebo Turecká. Síce výhľady sú až od Rybovského sedla, predsa by som túto časť nezavrhoval.

Rovnako aj koniec v Černovej, kde sa ide cez Tlstú (Krstú) horu a je, ako aj celý sever Veľkej Fatry, zaujímavý a oplatí sa sem naplánovať túru. Najviac sa mi páčilo v sedle Kalisko pod Vtáčnikom a potom samozrejme senníky na Rovni. Aj Černová je návštevy hodná kvôli našej histórii.

A určite by bola škoda zavrhovať hrebeň medzi Ploskou, resp. Rakytovom a Sidorovom. Ešte spomeniem, že mimo lokalít ako Krížna, Ploská a Smrekovica sme takmer nestreli turistov. Len mladý poľský párik pod Repišťom či cyklistov od Rakytova a IT-čkárov na hrebeňovke.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek