Trasa

Ruská Voľa nad Popradom – sedlo pod Dlhou – Malý Minčol – Minčol – Minčol, sedlo - Kyjov – Golem – Kamenica

Píšem "oficiálne", lebo neoficiálne mi k prejdeniu celého obdĺžnika Pevnosti Čergov, ktorý tvoria hrebene Čergova, chýba ešte jedna krátka časť, a to výstup z dediny Kríže na Žobrák, ale keďže je to najmenej zaujímavá trasa, tak sa tvárme, že to mám prejdené. Posledná chýbajúca spojnica tak spočívala v úseku od Malého po Veľký Minčol.

Ako som písal, skoro z každého smeru je z nejakej dediny výstupová trasa. Ja som chcel, po mojej prvej dvojdňovej túre, opäť vyjsť si z Obručného, ktoré sa mi veľmi zapáčilo. No problém bol, že som sa tam nemohol dostopovať a ani žiadna verejná doprava do zabudnutej časti Slovenska na hranici s Poľskom často nechodí. A pritom stačilo posledných 5 km z dediny Ruská Voľa nad Popradom, kde som sa zasekol. Neviem, či to bolo krajom alebo tým, že tam strašia "Indiáni", tak som si dal za hraničný čas 10.00 h s tým, že potom musím začať z miesta momentálneho státia.

Keďže pár osamelých šoférov ma s kľudným svedomím ignorovalo, tak som musel začať tu. Ešte predtým som pokecal s miestnou obyvateľkou, ktorá spustila monológ o tom, ako prenajíma časť domu a že jej nájomníci urobili skazu a že je príbuzná bývalého prešovského hádzanára. To som prešľapoval, čo si zrejme všimla a šla si po svojom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pustil som sa po modrej, ktorá spája dedinu so sedlom pod Dlhou. Keďže som si trasu nenaštudoval, nebol som si úplne istý či nebude problém, ako to býva na odľahlejších značkách. Jedinou bočnou dedinskou uličkou som sa vybral smerom k družstvu, pred ktorým ma značka nabádala odbočiť na lúku. Z nej sa ukázali výhľady na protiľahlý Kraczonik v Sadeckých Beskydách (Beskid Sądecki), kde som sa lopotil počas zimnej návštevy poľských drevených kostolíkov, naľavo zase bolo vidieť Orlovskú a Kurčínsku Magura a spoza lúčnatého kopca vykúkali Vysoké Tatry.

Z lúk ma značka posielala nad družstvo, ktoré akoby bolo v štádiu rozkladu. Od neho značka smerovala kdesi k jarku a tu som zakufroval. Vyšiel som na ďalšiu lúku, opäť s výhľadom na údolie rieky Poprad, ale tam nič, teda okrem posedu. Vrátil som sa a skúsil ďalšiu možnosť - bola správna, keď som objavil nevýrazný chodník so starou značkou smerujúcou priamo do lesa.

Takto som vkročil do lesa, z ktorého som sa dostal na krátky okamih v spomenutom sedle, resp. až kdesi pod Malým Minčolom. Dovtedy som však musel vystúpiť strmším úvozom a následne pohodlnejšou zvážnicou. Okrem pár pekných lesných zákutí ma zaujala len chata, kde by sa dalo núdzovo prespať.

Podľa TuristickaMapa.sk modrá sa napája na červenú priamo v sedle pod Dlhou, ale veru tomu tak nie je, keďže spojenie je asi 10 minút pred čarovným sedlom, ktoré som si pamätal, keď som tadiaľ šiel prvýkrát pred asi piatimi rokmi s parťáčkou. Každopádne rád si na ňu spomínam, ako aj na celú túru, keďže to bolo „tenkrát poprvé“, keď som šiel prvý dvojdňový prechod Čergova a zároveň to bola jedna z prvých viacdňoviek celkovo. A túru som opísal v jednom z prvých článkov na Hikingu.

No celkovo trasa bola po dlhých rokoch pre mňa ako nová, ale nielen preto som sa na ňu tešil, ale čo som si pamätal, tak bol to pohodový úsek príjemným lesom a chodníkom s občasnými výhľadovými čistinkami a horskými lúčkami. Ale ako som šiel lesným úsekom, všimol som si, že niečo sa zmenilo, a to zvážnica. Bola akoby nová, rozrýpaná, rozšírená a miestami sa po nej šlo zle.

A keď som čoskoro začul typický slovenský zvuk v lesoch, tak som vedel, kde je problém. Majitelia lesov si sprejazdnili zvážnice, aby mohli ľahšie zvážať spílené kmene, a tak to tam poničili. Neboli to síce holoruby, ale nakoniec som sa k miestu pílenia nedostal, lebo červená odbočila a aj keď neskoro, musel som sa vrátiť a nasmerovať na červenú.

Odbočka síce vyzerala byť neponičená, ale po chvíli sa opäť ukázala rozrýpaná zvážnica a dokonca na jednom mieste to bolo riadne zahádzané haluzinou. No nenormálne ma znechutili a pokazili dojem. Aj keď chápem, že sú to najskôr súkromníci, ktorí sa tým živia.

Červená sa nakoniec ako tak znormalizovala a očakával som výhľadové pasáže, ktoré sa ponúkali. Najkrajšie boli pod Malým Minčolom, resp. pred ním, na podlhovastej lúke s výhľadmi do dolín a na Vysoké Tatry alebo ešte predtým na Vorobľovej (1042 m) sa tiež nachádzala nádherná horská lúčka. Samotný Malý Minčol výhľadový nie je, ale rovnako sa mi páčil a spomenul som si ako sme tu onehdy s parťáčkou odbočovali do sedla Hajduška, keďže sme mali ísť severnou modrou. Ej, ale to bola ťažká a pamätná túra!

No tentoraz to bolo o dosť lepšie, aj keď predošlý úsek bol problematický kvôli našľapávaniu na ešte neusadený povrch zvážnice. Tu to bolo v pohode a tešil som sa na úsek cez Uhlisko. Úvodné klesanie ešte relatívne širším chodníkom sa následne pretransformovalo na chodník v mladinách a pomedzí stromy. Teda, nie že by som sa bál medveďov, skôr som z neviem akého dôvodu mal predstavu, že pôjdem otvoreným hrebeňom ponúkajúcim výhľady.

Akurát potešila jedna malá čistinka v blízkosti Stredného vrchu. Za ním som čoskoro naďabil na smerovník a to znamenalo, že som na Uhliskách a dalo sa tu zísť do Čirča. Zelená možnosť ma však lákala najmenej nielen kvôli predlhej doline, ale aj kvôli asfaltke, ktorú sľubovala mapa.

Nebola na programe dňa a pochybujem, že aj niekedy bude. Teraz ma však čakalo stúpanie na Minčol, ktorý sa nachádza v PR Čergovský Minčol. A veru je čo chrániť, lebo je to tu naozaj pekné. Sprvu som ešte pokračoval lesom, ale čoskoro som vyšiel na vrcholovú hoľu. Tu to bol čučoriedkový raj...

Trasa je tu nejako divne pooznačovaná, ale šťastne som vyšiel na prenádherný Minčol, ktorý je často zamieňaný s malofatranským a pritom je podľa mňa krajší. Odtiaľ sú známe výhľady na všetky svetové strany. Od Vysokých Tatier či „zvyšku“ Čergova, čo znamenalo asi 90 % rozlohy, až po poľské Beskydy a pre mňa osobne najkrajšie na hornú Torysu či rodnú Bachureň. Rovnako som mal pod „nosom“ Spišsko-šarišské medzihorie, ktorým som sa túlal pár mesiacov dozadu.

Na vrcholovej holi som stretol štvoricu starších turistov a pri pylóne Minčola turistu samotára. Následne som sa pobral do Kyjova. Užívajúc si výhľady na Tatry som zbehol do sedla a kráčal po čiastočne zamokrenom úvoze do dediny, keďže som v nej ešte nebol a ani tou trasou som ešte nešiel. A to kvôli lúkam, ktoré sľubovala práve modrá trasa do Kyjova. Po úvodnom zostupe zo sedla hneď nasleduje menšia lúčka či väčšia čistinka. Potom ďalší klesák lesom a bol som na vrchných lúkach nad Kyjovom. Hneď prvá veľká je pekná. Druhá, pod Lysou horou je podlhovastá, žiaľ, špatí ju vysielač na Lysej hore.

Ako som prechádzal lúkou, zbadal som vchod do húštiny a tam oddychové miesto. Stôl, lavičky a aj tráva bola pokosená. Tiež sa tam nachádzala studnička, ale nabrať sa z nej veľmi nedalo. Škoda, že tu nie je krytý prístrešok. Pokračoval som lúkou a ešte menší úsek lesom a bol som nad Kyjovom. Treba povedať, že je odtiaľ veľmi pekný výhľad na dedinu stiesnenú v dolinke, no najkrajší je jednoznačne výhľad z brala, ktoré je súčasťou Bradlového pásma tiahnuceho sa až po Vršatec. Tak som naň vyšiel a trochu pozeral do ulíc, ale aj dvorov ľudí, čo nebolo veľmi slušné. No zároveň mi napadlo začať nosiť ďalekohľad.

Zišiel som späť na značku a dostal som sa za humná oplotených pozemkov. Pomedzi jeden smerovala značka, a tak som ju nasledoval, čím som sa dostal do dediny. Sem som chcel ísť kvôli zachovaným dreveným domkom, ktoré som si odfotil. Konečne som si nabral vodu, asi od manželky gréckokatolíckeho farára.

Následne som sa spýtal miestneho, kadiaľ sa dá ísť na Kamenicu, aby som na príhodnom mieste odbočil na bradlá, ktoré sú významným krajinárskym prvkom na úseku od Kamenice po Ľubotín. Ukázal mi smer doľava, čo som si všimol z predošlého výhľadového miesta. Za chvíľu som bol za dedinou a šiel po ceste, ktorou by som sa dostal k farme a následne do Kamenice. Ja som ale chcel preskúmať bradlá, ktoré ma stále fascinovali, keď som cestoval do Starej Ľubovne a vlastne aj dnes ráno, ako som stopoval k miestu štartu túry.

Po ľavej strane som mal najnižšie položené lesy Čergova s rozsiahlou lúkou a po pravej strane, užšiu lúčku a nad ňou bralo. Tak som naň vybehol a uvidel široké okolie ohraničené Bachurňou a Levočskými vrchmi. Pred tým ešte hlavná cesta z Prešova do Starej Ľubovne a samozrejme menšie bradlá, ku ktorým som sa chcel dostať. Išiel som po hrebeni veľkého a zišiel oblúkom k menším. No niekedy bol problém, lebo bradlá boli zarastené.

Od jedného k druhému to ale boli pokosené lúky. Tak som došiel k prvému a následne k druhému. Tam som objavil malé smerovníky, ktoré okrem farmy v Kamenici ukazovali na rôzne názvy bradiel. Jeden z nich ma zaujal názvom Golem. Poniže pod bradlom som uvidel lavičku, tak som zišiel k nej. Tam bol popis a fotka práve toto bradla. A volalo sa Golem. A vskutku vyzeralo ako slávna postavička z filmu Císařův pekař... Parádne to vyzeralo. A v noci asi ešte krajšie, keďže v jeho predpokladaných očiach sa nachádzajú malé, slnkom nabíjané kolektory, ktoré vraj v noci svietia.

Pobral som sa smerom ku Kamenici. Pôvodne som sa chcel k nej dostať lúkou, ktorou som šiel od Kyjova, ale nechal som sa zlákať inou nižšie položenou. Ale to bola chyba, lebo sa k nej nedalo veľmi dostať. Proti boli kriačiny a priekopa. A kríky bol problém prejsť. Nejako sa mi to poradilo, už som musel len ísť poniže zvyšných bradiel, a tak som sa len díval a vychutnával si siluetu Golema. Čoskoro som obišiel ďalšie bradlo a len lúkou smeroval do Kamenice, do ktorej som sa čoskoro dostal. Došiel som akurát v momente, keď prišla štvorica starších turistov, ktorých som stretol na Minčole.

Zhrnutie

Kratšia túra bola v celku fajn. Najmä potešilo okolie Malého Minčola a lúky nad Kyjovom. No najmä bradlo Golem a dedinka Kyjov. Spokojný som bol tiež s uzatvorením prechodu čergovského hrebeňového obdĺžnika a opäť nádhernými výhľadmi z Minčola. Sklamaný z prvej časti trasy som bol kvôli rozrýpanej červenej značke k Malému Minčolu.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek