Ale preč so smútkom. Tak teda sme si pekne veselo popíjali pivko a občas do toho priložili aj našu domácu pliagu, čo ju nazývajú borovička a spomínali. Ani neviem ako a dostali sme sa k príhode, ktorá sa nám stala okolo roku 1973. A to je pánabeka už 48 rokov.

To sme na našom veľkom letnom vandri putovali Strážovskými vrchmi a po pár dňoch sme skončili na Chate pod Kľakom, ktorá vtedy patrila tuším družstvu Rezbár Rajec a bola v doline Ráztoka. Tam boli chatári naši priatelia, ktorí sa neskôr vrátili na Chatu pod Suchým, kde chatárčili ďalších asi 35 rokov. U nich sme sa na chate čiastočne zotavili z mimoriadne horúceho počasia, ktoré nás prenasledovalo a po dni a pol odpočinku sme zasa vyrazili do Fačkovského sedla, aby sme pokračovali hrebeňovkou až do Strečna.

Prespali sme v základoch bývalej chatky na Kľaku a na druhý deň sme pokračovali po červenej. Lenže hneď ráno bolo jasné, že sme zlomení ako hrable a s obrovskou námahou a nechuťou sme sa ťahali po červenej v úžasnej horúčave, ktorá nás úplne ubíjala. A tak sa stalo, že sme zakufrovali. Dodnes to neviem pochopiť, pretože na ceste nie sú žiadne zákerné miesta, chodník už vtedy bol celkom prehľadný, ale nám sa to podarilo. Skončili sme na horskej lúke, kde stála drevená šopa, ktorú sme okamžite premenovalo na Horský hotel B* a tu sme sa dohodli, že sa nevrátime na značku a nebudeme pokračovať po hrebeni, lebo nám to nerobilo žiadnu radosť a že v hnusnej horúčave by nám to najlepšie pasovalo byť v našej milovanej dedinke Prosiek. Tam by sme sa cez deň vyvaľovali pri potoku, chytali pstruhy, chodili na malé túry bez bágla a večer čo večer bavili miestne obyvateľstvo hraním trampských piesní a konzumovaním osviežujúcich nápojov v miestnej krčme. Návrh zvíťazil u všetkých prítomných a tak bolo rozhodnuté, že si v mape nájdeme nejakú zostupovú cestu dolu do civilizácie a ak to naozaj príliš nepokašleme, tak musíme zísť niekde medzi obcami Vrícko a Kláštor pod Znievom.

Ráno som vytiahol našu turistickú mapu 1 : 100 000, určili sme si smer a po raňajkách sme vyrazili smerom dolu. O chvíľu sme narazili na lesnú cestu a tej sme sa držali, pretože hoci sa krútila ako had, predsa len smerovala dolu a predpoludním sme vkročili do Vrícka. Obchod bol otvorený a tak len rýchle fľaškové pivko a už sme cupkali asfaltkou do Kláštora pod Znievom. V doline bolo príjemne chladno a v Kláštore sme našli otvorenú krčmu a bolo dobre. Nad mapou sme sa rozhodli, že dnes sa len priblížime k železničnej stanici, niekde tam prespíme a zajtra ráno sa presunieme vlakom do Parížoviec (obec je dnes pod hladinou Liptovskej Mary, pozn. red.) a odtiaľ autobusom do Prosieka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po výdatnom odpočinku a dodatočnom nákupe bezpodmienečne nutných potravín a tekutín v obchode sme zasa vyrazili. Horúčava bola už zasa strašná, ale na železničnú stanicu to bolo len asi 5 km a to sme hravo zvládli. Obzerali sme si terén okolo stanice a veľmi sa nám zapáčilo pri rieke Turiec, ktorá pretekala v krásnych meandroch len asi 100 m okolo stanice. A potešili sa aj naše malé udičky – pytliačky, ktoré sme nosili so sebou a tešili sa, že si konečne zaslúžia svoje meno. Lenže to dopadlo inak.

Presunuli sme sa k rieke, prešli na druhý breh a s nádejou pozerali proti prúdu rieky na malý, lesom obrastený kopček týčiaci sa asi 50 - 70 m nad terénom, kde by sme si mohli rozbiť kemp na noc. Ideálne miesto. A ako sa tak nenápadne ťaháme brehom rieky, narazili sme na rybára a takmer vzápätí sme spozorovali, že v lesíku je umiestnená chata vyrobená z kabíny ruského radaru a že je okolo nej pekne živo. A tak sme si nenápadne posadali v blízkosti rybára a začali z neho ťahať rozumy. Na to sme vždy boli borci. No a dozvedeli sme sa, že to oni sú na chate spolu s dvomi rodinami, a že sú to dôstojníci z Martina a že dnes končia dovolenku a odchádzajú domov. Ale že až večer má pre nich niekto prísť. A tiež to, že sa tešil na rybačku, ale že mu stále nič nebralo a že to skúša poslednýkrát.

Verte alebo nie, ale v tom momente mal záber a vytiahol krásnu podustvu. Radosť to bola veľká, pretože keď nanovo nahodil, zabrala mu ďalšia a on úplne jačal od šťastia a hovoril nám, aby sme nikam neodchádzali, lebo sme mu priniesli šťastie. A to už naša rybárska sekcia sedela vedľa neho z obidvoch strán a sťahovali sme mu ryby z háčika a napichovali návnady a on ťahal jednu rybu za druhou. No nech sa prepadnem na Havajské ostrovy, ak to nie je pravda.

Jeden z nás musel utekať k chate, aby privolal jeho kamošov a priniesol foťák. Boli to hotové podustvové orgie. Celá jeho partia z chaty už sedela s nami na brehu a obdivovali sme ho a povzbudzovali ho. No a potom bum, a ryby prestali brať a bolo dochytané. Chlap bol šťastný, prešťastný. Nás bolo vtedy asi osem a chlap nám dal každému jednu rybu, najkrajšie si uložil do mokrej trávy a zabalil. Ostatné rozdal deckám, aby si ich opiekli na ohni. Narezali im prúty, ponapichovali vypitvané ryby za žiabre a opekalo sa. Ale ryby neznášajú také opekanie a la špekáčik a tak im padali z prútov do ohňa a veru to nebola žiadna sláva.

Z bágla som vytiahol alobal, koreniny (mletú papriku, soľ a rascu), vypitval ryby, ochutil, zabalil do alobalu a prisunul k ohňu a prihrnul uhlíkmi. Za 20 minút som to vytiahol, rozbalil a bolo to úžasné. Lenže decká chceli okoštovať a tak nám toho najmenej polovicu zjedli. Neprekážalo. Rybár nám dal ďalšie štyri ryby a povedal, že si ich máme urobiť, až odídu. A že tam môžeme kľudne prenocovať aj na terase chaty. A tak sa aj stalo. Ešte hodinku či viac sme sa tak pekne spolu družbovali a ku slovu prišla aj naša gitara a ich čučoriedkové i ríbezľové víno. A bohvie, ako by to dopadlo, keby pre nich neprišiel vojenský mikrobus. Rozlúčili sme sa, sľúbili si večné priateľstvo, vyobjímali ich pekne žienky, zamávali deckám a bol koniec.

Pri chate sme zostali a aj sme tam prespali na terase, pretože sa začalo v diaľke akosi blýskať. Dreva pri ohni bolo dosť, terasa zakrytá strieškou a veľká tak akurát, že sme sa tam na noc pomestili a boli dostatočne chránení pred nočným dažďom, ktorý nás na pol hodinku prebudil. Ranný vlak nás odvážal šťastných a spokojných a s novým zážitkom, ktorý zostal takmer 50 rokov v nás.

Ako vidíte, dodnes radi spomíname na túto príhodu a hoci má podustva celkom veľa drobných kostí, všetci sme prisahali, že sme odvtedy takú dobrú rybu nejedli.