Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Sedlo Kykula
Túra

Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie

16. 06. 2021
Hovorí sa, že jedna túra plodí ďalšiu. Asi je to aj tento prípad. Z vyhliadky v Zabudišovej ma zaujal zalesnený hornatý terén za údolím Ivančického potoka. Zostalo mi aj niekoľko restov, čo som pri putovaní NCH ponad Bošácku dolinu cez Zábudišovú z neznalosti miestnych zaujímavostí vynechal. Voľný deň s predpoveďou pekného počasia som neodignoroval. Po dvoch týždňoch sa idem znovu potúlať do Bielych Karpát.

Trasa

Melčice – mauzóleum – Dúžnik – Kykula – sedlo pod Tlstým vrchom – miesto pádu lietadla – Zabudišová – Zemianske Podhradie

Ráno vyrážam na železničnej stanici v Melčiciach, kde vystúpim okolo siedmej z vlaku. Začínam vlastne dvakrát. Po pár minútach chôdze sa vraciam k železničnej stanici. Nezdokumentoval som si východiskový turistický smerovník. Začína tu modro značený chodník smerom k sedlu Kykula priamo na hranici. Je to môj dnešný cieľ, s návratom po novo vyznačenej žltej trase do Zemianskeho Podhradia cez Zabudišovú.

Posedenie pod Laginom

Prejdem obcou k hlavnej ceste a po chvíli z nej pri adaptovanom objekte kaštieľa vyrazím bočnou uličkou do májovej prírody. Stúpam poľnou cestou oblasťou lúk a polí. Orná pôda tu vystupuje do vyšších polôh, ako to bolo nad Haluzicami. Tam to boli vlastne len lúčne porasty. Otvárajú sa mi veľmi pekné výhľady do údolia Váhu k Beckovskej bráne umocnené pekným ranným počasím. Naberanie výšky sa zmierni a kúsok pod vŕškom Lagin dosiahnem príjemné oddychové miesto. Tvorí ho klasický kresťanský kríž s nádychom umeleckého spracovania, netradičné posedenie so stolom obopínajúcim kmeň urasteného stromu a samozrejme ohnisko. Otvorené miesto ponúka výhľady do širokého priestoru. Trošku ho obmedzujú stromy rastúce v širokých rozstupoch, no tie zas polohe dávajú svoju dušu. Dobrý cieľ pre kratšiu prechádzku. Nezdržujem sa, na prestávku je ešte skoro, aj keď by tu bolo príjemné posedieť. Traverzujem lesom nevýrazný vrchol Laginu a vychádzam prakticky na druhej strane do otvorených žlto žiariacich repkových polí.

Mauzóleum Szilvayovcov

Prejdem cestou cez plytké sedielko, vedľa farmy s pasúcim sa koníkom a niekoľkými ruinami starších budov. Na hrebienku zalesneného terénu zbehnem nasmerovaný šípkou len niekoľko desiatok metrov k mauzóleu rodiny Szilvay. Má formu uzavretej kaplnky stojacej v asi nedávno od náletových drevín vyčistenom areáli. Stojí tu už viac ako 150 rokov. Momentálne je v zalesnenom prostredí, no v dobách vzniku asi poloha ponúkala prekrásny výhľad cez údolie Váhu. Niekto si povedal, že by tu chcel snívať večný sen. Aspoň si to myslím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na Dúžnik

Vraciam sa znovu na cestu a pokračujem modrou značkou touto komunikáciou vedúcou tieňom kraja lesa. Po ľavej strane sú pekné lúčky klesajúce k toku Melčického potoka. Údolie budí dojem uzavretosti. Potok si musí preraziť cestu k Melčiciam zúženým zalesneným územím Hradnianskej doliny. Cestou je aj niekoľko slabých prameňov. Sú riešené trošku netradične. Prameň je vyvedený do zapustenej prekrytej skruže a tam sa zhromažďuje zásoba vody. Som rád, že ju nemusím ešte využívať. Subjektívne niečo tečúce považujem za pitnejšie.

Prichádzam k urbanizovanému priestoru skrytému v lesoch - Jurákovce. Obydlia nejavia stav úpadku. Naopak, i keď možno len chalupársky, aktívne žijú. No zvuky kikiríkajúceho kohúta a brešúcich psov svedčia o trvalejšom osídlení. Zdravím sa starším chatárom, sediacim v altánku. Hovorím im, že závidím výhľad do doliny. Nie je to prázdne lichotenie.

Za osadou je to chôdza typickou lesnou cestou. Najskôr mierne stúpanie, potom traverz úpätím Dolného a Horného Bradla a prudko mením smer vľavo dole až na dno Hradnianskej doliny. Pri skrini starej V3S-ky sa napojím na staršiu asfaltku vedúcu súbežne s tokom potôčka hore údolím.

Podľa smerovníkov na buku som asi v polceste na Kykulu. Ordinujem si kratšiu pauzu na občerstvenie. Využijem k nej kmeň ležiaci vedľa cesty. Trošku pofukuje, a tak viem, že to nebude dlhé sedenie. Ešte viac mi to skrátil mohutný buchot padajúceho stromu. Doposiaľ som nevyhodnocoval čerstvý vietor ako niečo nebezpečné, skôr ako čosi nepríjemne schladzujúce. Radšej vyrážam ďalej, aj keď chvíľu mám malú dušičku.

Cesta stúpa ostrejšie, no kráčam nenáhlivým tempom. Dobieha ma cyklista asi len trošku starší ako ja. Pri mne zosadne a tlačiac bicykel ide so mnou. Chvíľu konverzujeme. Objasní sa aj svižná jazda. Má to na svedomí čoraz častejší elektrovariant dopravného prostriedku. Dozviem sa aj dôvod množstva turistov v oblasti Zabudišovej pred dvomi týždňami. Absolvovali totiž pochod okolo Bošáckej doliny. Pán je totiž novo-obyvateľ Bošáce. Rozhovor mi padol dobre. Spoločná cesta netrvala však dlho. Cyklista zahlásil, že takto je to príliš namáhavé, sadol do sedla, a voľne zaberajúc pedálmi zmizol v stúpaní.

Značka pred koncom doliny odbočí vľavo, aby vybehla na bočný hrebienok. Tam nasledujúcu odbočku miniem. Totiž asi modro značená značka bola odstránená ťažbou. Oranžový nápis „modrá“ so šípkou na zvážnicu zbadám až pri návrate. Lesnícky pokus o nápravu.

Vyťažená plocha pod vyjazdenou komunikáciou umožňuje zaujímavé pohľady už cez dolinu na výrazné zalesnené Bradlá. Nemám ale dojem, že by tam čosi skalnaté malo byť. Celkovo je len stúpanie miestami užším alebo širším hrebeňom k najvyššej kóte dnešného putovania, k vrcholu Dúžnik.

Miesto je úplne zalesnené, neumožňuje pohľady do okolia. Je označené vrcholovým turistickým smerovníkom, informačnými tabuľkami o neďalekých, no opustených osadách Barošová a Dúžniky. Ozaj dobre spracovanými. Trošku ma zmiatlo, že tu nevidím vyznačenú žltú trasu zo Zabudišovej. Neviem, kde som prišiel k presvedčeniu, že vedie sem. Je poludnie, a tak využijem lavičku v závetrí lesa k obednému občerstveniu. Viac ako polhodina ubehla rýchlo.

Na Kykulu

Nasleduje pekný úsek úzkeho vrcholového hrebeňa. Ťažbou otvorené priestory umožňujú výhľady k pohraničnému hrebeňu na sever a k Veľkej Javorine na juh. Priestor dosť zasiahla kalamita smrekových porastov. Našťastie tu netvoria majoritný porast. No pohľad na mŕtvo stojace dreviny je dosť smutný. Príde aj čas na klesanie do sedla pod Tlstým vrchom. Sedlom je skôr len podľa mena tu stojaceho smerovníka, obézny kopec je až tak bacuľatý, že ho ani nevnímam. Nachádzam tu žltú značku, čo som hľadal na Dúžniku. Návrat bude po nej.

Už je to len vlniaca sa hrebeňovka lesnou cestou hlavne pokalamitným vyťaženým priestorom. Stretávam tu prvého klasického mladého turistu, vracajúceho sa od hranice. V pondelok ich ani veľa čakať nemôžem. Už len posledné stúpanie a vychádzam na lúky kúsok od hranice. Je pred jednou a som pri hraničnom kameni a smerovníku. Miesto je mi známe. Bol som tu len pred pár rokmi. Absolvovali sme trasu z Myjavy do Trenčína, s nocľahom na Holubyho chate na Veľkej Javorine. Pre mňa to bol posledný prejdený úsek medzi Devínom a Novou Sedlicou.

Miesto je veľmi fotogenické. Hlavne moravská strana je v tomto období úchvatná. Je to kultúrna krajina s pomerne hustým rozptýleným osídlením v takýchto vysokých polohách. Zelené lúky, preložené s rozkvitnutými ovocnými stromami a menšími lesíkmi. Priamo dole je obec Vyškovec. Dobre vidieť zvoničku, kdesi bližšie je pamätník letcov zostrelenej americkej pevnosti. Terajšia epidemiologická situácia mi neumožňuje legálne pokračovať k susedom. Osobne mám v platných nariadeniach zmätok. Dokonca som si zrušil viacdňové putovanie. Neviem ako by sa bivak v lese zhodoval s platným zákazom vychádzania. Čím som starší, tým som konformnejší, dbajúci nariadení.

Výhľady na slovenskú stranu sú obmedzenejšie. Je to viac zalesnený terén. Čo ma ale viac prekvapuje, je stupeň poškodenia lesných porastov. Nečakal som to aj tu také zlé. Idem ešte zdolať samotný vrchol Kykule. Je neďaleko, na našej strane, tak to bude bez narušenia hraničného režimu. Kráčam akýmsi valom vedúcim priamo líniou hranice. Na dôvod terénnej úpravy sa pýtam partie troch českých pracovníkov zatĺkajúcich stĺpiky elektrických ohradníkov pasienkov. Nevedia. Inak akoby hrádzka vedie od sedla aj opačným smerom. Tam ju dopĺňa aj jarok. Ako vyznačenie hranice je to z môjho pohľadu zbytočné, ako obranná líniová stavba z doby konca 2. svetovej vojny by sa tak nedržala presne hranice. Ale ktovie?

Samotný vrchol je označený len značkou na strome a triangulačným kamenným hranolom. Nachádza sa už v lesnom poraste, pár metrov od kraja pohraničnej lúčky. Nemám dôvod sa zdržovať, otáčam sa a vraciam sa späť do sedla. Už len pár pohľadov do krajiny a začínam klesať na našu stranu.

K miestu pádu lietadla

Až do sedla pod Tlstý vrch je to krátka repríza opačným smerom. Od tohto miesta začínam sledovať žltú značku. Vedie ma pravou stranou Dúžnika bez výraznej zmeny nadmorskej výšky. Chvíľku to trvá aj na kratšom hrebienku. Až potom začína ostrejšie klesanie. Nálade nepridajú úseky s odumretými smrekmi, čo nemali ani šancu dosiahnuť plný rubný vek.

Prichádzam k miestu, čo už dlhšie vzhliadam. Na buku je výrazný nápis „K lietadlu 30 min.“ a modrá značka pre odbočku z chodníka. Rátam pol hodiny tam, pol späť a plus niečo tam. Strata, čo si môžem dovoliť, i keď energie a tekutín ubúda. Odbáčam z trasy a začínam klesať smerom k hornému koncu doliny Ivanovského potoka s názvom Biele brehy. Strata výšky nie je taká malá a to musím znovu stúpať do opačného svahu doliny. Tam je lesná cesta dobrej kvality a drží sa viac vrstevníc. Z jedného potôčka stekajúceho spod Dúžika si doplním vodu. Radšej pár baktérií ako dehydratácia.

Veľa toho nechýba do 15-tej a prichádzam k lavičke a pamätnej tabuli venovanej padlým rumunským vojakom v 2. svetovej vojne. Koncom apríla 1945 tu padli trosky lietadla Rumunskej kráľovskej armády. Pár kovových zbytkov je tu stále. Ako bývalí spojenci Nemecka lietali na lietadlách ich výroby, a tak bolo v akcii proti Wehrmachtu zostrelené pri incidente nazývanom spriatelená streľba. Máloktorý národ má také tragické dejiny ako Rumunsko, večne mleté medzi záujmami veľmocí. Miesto pádu je označené krížom o pár desiatok metrov vo svahu vyššie. Veniec so stuhou v rumunských farbách svedčí, že nie je zabudnuté. Len návrat na trasu. Paradoxne sa mi zdá menej namáhavý. Možno pomohla hydratácia. No aj tak ma špás stál 1,5 h. No neľutujem. Stál mi za to.

Zabudišová

Pokračujem ku mne známej osade. Je to prakticky len klesanie lesnou cestou. Prejdem okolo smerovníka Tri chotáre a prišiel čas, keď vychádzam z lesa do otvorených priestorov Zabudišovej. Zboku sa pripojím k ceste, ktorou sme kráčali pred dvomi týždňami po NCH. To je dosť dlhý čas, aby všetko bolo zelenšie a prvá tráva je už pokosená. Idem zmazať rest z minula. Nájsť strom roku 2015, 200-ročnú hrušku ružovú. Nájdem. Pekný strom v peknej krajine.

Absolvujem dlhšiu pauzu na konečnej autobusovej linky Zabudišová-Barina. Posledný spoj našťastie odišiel pred desiatimi minútami. Neviem, keby som ho stihol, asi rezignujem a ukončím to tu. Takto mám šancu doraziť to do konca. A bez stresu.

Päť je už dávno preč, keď pokračujem v túre. Po križovatku pod Mladcovom je to známa trasa. Z vyhliadky už pozorujem terén, kde som sa dnes pohyboval. Ako kráčam asfaltkou smerujúcou do Bošáce, pristaví sa pri mne znovu cyklista. Miestny dôchodca. Rozoberieme miestne pomery. Dozviem sa, že tu pred pár týždňami prebehla stavebná uzávera na ďalšiu novú výstavbu. Charakter osady sa už moc nezmení. Trošku ma ponaviguje k nasledujúcej súťažiacej v hitparáde stromov. Tentokrát je to oskoruša, kúsok od trasy Zifčáková, vraj najväčšia na Slovensku s vekom 350 rokov.

Zemianske Podhradie

Vraciam sa na cestu a prakticky okamžite ma smerovník s označením Chvílovec naviguje dole do krovín. Žltá značka vedie spočiatku netradične priamo vydláždeným kanálom. No o chvíľu je to klasika. Pokračujem lesíkom, krajom poľa, cez lúčky oddelené staršou výsadbou ovocných stromov smerujúc do dediny v doline. Po šiestej som v Zemianskom Podhradí.

Začnem hľadať možnosť občerstvenia. Terasy už môžu byť otvorené. No všetky tri prevádzky pri ObÚ spia ešte pandemickým snom. Zbadám v rukách mladej mamičky na detskom ihrisku v ruke fľašku piva. Na otázku, kde k takému pokladu prišla, dostávam optimistickú odpoveď. O 1 km ďalej je otvorený bar. Tak tam vyrážam. Prejdem okolo impozantného kaštieľa a betónovej ohrady, blokujúcej výhľad do historického parku. Snaha o zníženie jej neestičnosti sa začína strácať. Nachádza sa tu totiž postupne miznúca galéria národných buditeľov z čias, keď ich činnosť budila dojem sizyfovského plávania proti silnému maďarizačnému prúdu. O to viac mi poteší dušu pohľad na netradičný evanjelický kostolík elipsovitého pôdorysu.

Na avizované reštauračné zariadenie narazím až za označením obce Bošáca. Telo si pýta tekutiny. Dostane kofolu, radler aj pivo. Padlo mu to dobre. Hodinka čakania na autobusový spoj na terase ubehla rýchlo. Je to aj moje prvé posedenie v takomto zariadení po dlhej dobe. Od ich uzatvorenia v minulom roku prešla dlhá doba.

Celodenné putovanie dopadlo dobre. Počasie bolo príjemné, kraj zaujímavý. Aj keď to dnes bolo, na charakter Bielych Karpát, viac putovanie zalesneným terénom. Bol som zvyknutý v regióne na viac otvorený terén. Padla aj tridsiatka. Nie teplotná, bolo nad dvadsať, so studeným vetríkom, ale kilometrová.

Fórum 1 príspevok
Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie 13/07/21 07:16 1 príspevok
Najnovšie články
 
Cyklotúra Na Kráľovu studňu z Horného Harmanca Keď železničný prepravca ohlásil, že počas leta bude v sobotu mimoriadnymi vlakmi obsluhovať aj zastávku „Harmanec – jaskyňa“, vedel som, že je to ideálna príležitosť dostať sa k horskému hotelu Kráľova studňa … » celý článok dnes Dominik Baco Veľká Fatra a Choč
Túra Plieška, Čierna a Stará skala z Jelenca V januári 2019 sme si spravili okruh po kremencových hôrkach nad Jelencom. Na Čiernu skalu sme vtedy nestihli ísť, a tak to musíme napraviť. Tešila som sa, že si zopakujeme aj Starú skalu ... » viac včera Danka Tomášiková Tribeč
Túra Letná Nockalmstrasse - Klomnock a Mallnock Keď som bola prvýkrát na Mallnocku, bol takmer koniec marca a od vrchnej stanice lanovky vedúcej zo St. Oswaldu sme sa tam s kolegyňou brodili snehom. Už vtedy som si hovorila, že na toto ... » viac 27/07/21 Martina Haratíková Svet
Najnovšie články autora
 
Túra Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník 1 Prakticky všetky dlhšie túry, čo som absolvoval v Štiavnických vrchoch, začínali, končili, prípadne prechádzali ich srdcom, samotnou Banskou Štiavnicou. Tak teraz si plánujem niečo iné. Trasu, ktorá ju obchádza širokým … » celý článok 24/07/21 Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Búda Maringotka pri Šedibokovom laze Pri prechode severnou časťou Štiavnických vrchov som narazil na zaujímavý objekt. Na TuristickaMapa.sk nie je zachytený. Len Danka tu umiestnila jeho zimnú fotku s výstižným názvom ... » viac 09/07/21 Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Búda Zrub pod Rejchardom Pri prechode severnou časťou Štiavnických vrchov som narazil na zaujímavý objekt. Oblasť vrcholu Rejchard v katastri obce Kozelník je niečo neskutočné. Rozsiahly otvorený priestor so ... » viac 26/06/21 Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie 13/07/21 07:16 1 príspevok
Fakty
  • Pohoria
    • Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 746 m n. m. – Kykula

    • min: 194 m n. m. – Melčice, železničná zastávka

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1428 m

    • klesanie: 1381 m

  • Vzdialenosť
    • 34 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 10.05.2021

  • Štart trasy
    • šírka: 48.83713 ° SŠ
      dĺžka: 17.9184 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.83545 ° SŠ
      dĺžka: 17.83517 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Slabé pramene v skruži pod Jurákovcami

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Melčice (vlak, bus)
      Bošáca (bus)

0.87 (0.28)