Trasa

Ješkova Ves nad Nitricou – Predný Rokoš – Rokoš – Podhradská dolina – Uhrovský hrad – Kňažinove lúky – Čihoc – Dolné Vestenice

Ješkova Ves

Po siedmej vystupujem z autobusu v Ješkovej Vsi, teda tej nad Nitricou. Idem prémiovo zdolať výraznejší vrchol v bočnom hrebeni Rokoša, Predný Rokoš. Aspoň v prvej fáze dnešného putovania. Ráno v tomto ročnom období začalo už skôr, ukazuje na pekný deň. Momentálne fotogenickosť zvyšujú aj zvyšky hmly v krajine. Škoda, nevydrží to do večera. Mal som vyraziť skôr. Boli by pekné fotky.

Prakticky od zastávky začínam stúpať, no nie je to nič náročné. Najskôr kúsok obcou, následne lúkou. Na jej konci spozorniem. Nie som na žltej značke, ktorou kráčam od smerovníka pri zástavke. Vychutnám si ešte pár pekných pohľadov späť a korigujem trasu vysokou, od včerajšieho dažďa patrične mokrou trávou. Nepomohla ani vysoká obuv, čo som si preventívne nahodil. Bolo by treba gumáky aspoň po kolená. Pokračujem už dobre značenou cestou lemovanou kríkmi. Privádza ma popri pekne upravenej záhradke v ohradenom areáli až ku kraju lesa. Tam mi dá nenáhlivo prednosť pár kusov jelenej zveri vracajúcej sa z rannej paše.

Predný Rokoš

Bezproblémová značka si to smeruje nekompromisne hore chodníkom zmiešaným lesom. Ten má spočiatku skôr borovicový nádych, no vyššie prevládajú bučiny. Len na chvíľku sa v priestore elektrického vedenia zjaví možnosť pohľadu do Nitrickej doliny. Terén sa vyprofiluje na užší hrebienok s prudkým spádom do južnej strany. Vo svahoch medzi stromami sa občas mihnú menšie stáda, čo podľa veľkosti odhadujem na daniele. Bezproblémové naberanie nadmorskej výšky zrazu zastaví prudký svah. Chodník ho prekonáva serpentínou. Mám tu problém. Nie je zapustený v teréne, šikmosť spolu s tenkou vrstvičkou blata robia úsek nebezpečným. Nebolo by nič príjemné skotúľať sa dole. Paličky plnili svoju záchrannú funkciu veľmi dobre. Na tak krátky úsek som bol ozaj rád, že som ho zdolal. Odmenou je prvá vyhliadková skala.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasleduje úsek ostrého priameho stúpania, no paličkám stačí plniť len pomocnú funkciu. Privedie ma pod nový skalný prah. Prekonávam ho kratšou bezproblémovou serpentínou. Tak to ozaj pekné miesto. Otvorený priestor nad skalnými útesmi umožňuje nerušený výhľad k Novákom, k hrebeňu Vtáčnika. Už poznať, že obloha sa začína zaťahovať, síce len hodvábnym, no predsa len závesom oblačnosti. Nie dobrá predzvesť.

Pokračujem v ostrom stúpaní už otvorenejším aj skalnatejším terénom v zdolávaní samotného vrcholu Predného Rokoša. Predstaví sa po pol deviatej ako oblá skalnatá lúka riedko porastená stromami s krížom na temene pod vrcholovou skalkou. Turistický smerovník s označením miesta je trošku skromnejšie vedľa. Nie je to miesto ponúkajúce kruhovú vyhliadku. K pohľadom do okolia treba meniť polohu. Z každého skalnatého výbežku je vidieť kdesi inam. O to je to tu krajšie. Vidím výrazný Strážov, hrebeň Malej Magury nad priehradou, vlastný Rokoš, Čierny vrch a Košútovu skalu. Z vhodných polôh možno obdivovať aj skaly Predného Rokoša či Biele skaly na druhej strane doliny Podskalského potoka. Vedie nimi iná žltá značka smerom k Rokošu. Tiež veľmi pekná trasa.

Obieham okolie, skúmam, kde čo je, čo mi aké miesto ponúkne. Na veľmi pekné miesto ma privedie vychodený chodník smerujúci priamo dole akoby k Nitrianskemu Rudnu. Neviem kde vedie, no ide klesajúcou prekrásnou lúkou nad skalnými prahmi. Veľmi fotogenické. Netrúfnem si zostúpiť hlboko, návrat by bol pre strmosť namáhavý.

Aj keď je tento vrchol o dvesto metrov nižší ako hlavný vrchol pohoria, je minimálne o toľko krajší. Odporúčam nielen ako miesto na trase, ale aj ako hlavný cieľ. Radšej nebyť na Rokoši, ako nebyť na Prednom Rokoši.

Je čas aj na raňajky. Sadnem na skalu tvoriacu vrchol a rozbalím prvé dnešné jedlo. Na ranné stúpanie som radšej vyrazil hladný. Tu sa môžem už najesť bez časového stresu. Rozmýšľam, že veľa nechýbalo a vrchol by mi ostal nespoznaný. Teraz špekulujem, kedy a akou trasou sem prídem znovu.

Plevňa

Nerád, ale musím vyraziť. Ešte sa zastavím na pár skalných vyhliadkach na okraji vrcholovej lúky a začína mi krátka hrebeňovka tohto ostrého bočného výbežku z hlavného masívu. Možno som aj pár výškových metrov stratil, tie aj s ďalšími znovu naberám. Stúpanie na predvoj Plevne bolo krátke, neunavilo. Jeho vrchol, v teréne jasne oddelený sedielkom, je označený netradičným nízkym obeliskom. V mape nemá ani kótu, a tak je asi bez mena. Nasledujúce stúpanie je už príjemné. Z pravostrannej doliny sa pripája výrazný chodník. Je to NCH Fraňa Madvu. Vždy sa mi zdalo klesanie serpentínami do Nitrianskeho Rudna nekonečné.

To už som prakticky pred Plevňou. Ešte posledný výšvih, prekročím hranicu 440 ha prírodnej rezervácie a som na vrchole. Označuje ju len tabuľka PR 5. stupňa ochrany. Hľadám výhľadové miesto na tomto zalesnenom mieste a odrazu som na kraji skalného zrázu. Nečakal som to tu. K juhu je to poriadna skala, i keď skrytá medzi stromami. Z pohľadu môjho príchodu to tak nevyzeralo.

Rokoš

Klesnem do nasledujúceho sedielka, prejdem krátkym hrebienkom a už len hore kopcom do sedla samotného najvyššieho vrchu. V tejto poslednej fáze ma sprevádzajú aj piktogramy bežcov na stromoch. Je to trasa behu z Nitrianskeho Rudna na Rokoš. Osobne čosi nepredstaviteľné. Po napojení na červenú značku stačí nenáročne vystúpiť na vrchol. Zastavím sa len na vyhliadke, z ktorej pozerám na hrebeň medzi Predným Rokošom a Plevňou. Teda ten kopček medzi nimi nie je tak nevýrazný, aby meno nemal.

Rokoš nebudem moc rozoberať. Na týchto stránkach je viackrát spomínaný. Dosiahol som ho o pol jedenástej. Poznať, že som vo výške tisíc metrov, ešte to tu nie je moc zelené. Preverím v prístrešku rebrík, čo som minule nevidel. Je tam na povale, kovový, z jednej strany poškodený, a tak dosahuje len do troch štvrtín požadovanej výšky. Neodpustím si výhľad od pamätníka. Hrad vidieť dobre, bude métou, kam chcem pokračovať. Zaujme aj chodník vedúci hrebeňom dole. Zaujímalo by ma, kam vedie.

Dosť tu pofukuje studený vetrík, slnko je už za bledosivou záclonou oblačnosti. Prestávka tu nebude. Len pár fotiek a vraciam sa.

Podhradskou dolinou

Prejdem prvé sedlo a v tom druhom ma hrdzavejúce smerovníky navigujú mne neznámou modrou trasou do Podhradskej doliny. Pohybujem sa bukovým lesom. Ako postupujem, klesanie sa stupňuje a priestor sa zužuje. Skalné bralá sa z oboch strán tlačia k chodníku vedúcemu dnom suchej doliny. Divokosť priestoru zvýrazňujú vývraty ležiace krížom cez chodník. Na ňom je vidieť, že je využívaný, no už dávno nebol spriechodňovaný. Zostáva to na prírodu. Až tak mi to nevadí, zapadá to do kaňonovitého charakteru, len treba viacej hľadieť pod nohy a menej si všímať okolie. Pozornosti mi neujde tabuľka s výstrahou KST z roku 1997 POZOR LAVÍNY. V zime je možné aj to. Síce zalesnené, no prudké svahy sú to.

Zrazu sa predo mnou čosi belie. Nová lesná cesta z miestneho vápencového materiálu. Ako sa za chvíľu dozviem, protipožiarna cesta vybudovaná s pomocou EU. Divočina skončila a ja pohodovo kráčam až k chate v Podhradskej doline. Spájajú sa tu dve doliny. Tá moja suchá, s dolinou, ktorou preteká Podhradský potôčik. Okrem chaty je tu aj smerovník, označenie PR, menší kríž a pod ním lavička. Je poludnie, a tak ju využijem k obednému občerstveniu.

Čaká ma dlhšie nenáročné putovanie až k Uhrovskému Podhradiu. Staršou asfaltkou vedľa vodného toku, medzi zazelenané svahy. Moc toho nie je vidieť. Takto som končieval mnoho túr. Dnes bude zmena. Plánujem znovu vystúpiť na hrebeň. Väčšinou nemám na to dosť morálnych síl. Nikdy sme napríklad neprešli Malú Fatru na jeden záťah. Zostup do Strečna z oboch smerov bol vždy koncom v polovici.

Prejdem okolo ústia sprava pripájajúcej sa doliny. PR Rokoš sa tu stretáva svojimi ramenami obklopujúcimi nechránenú plochu. Chcelo by to navštíviť. Teraz to nebude. Nasleduje menšia chatová oblasť a som pri ústí nasledujúceho ľavostranného údolia. To som prakticky tesne nad obcou aj s jej autobusovou zástavkou. No odolám znovu prichádzajúcemu pokušeniu.

Uhrovský hrad

Pri smerovníku Čerešňová sa vyberám na Uhrovský hrad. Tým kratším, ale strmším chodníkom. Zelená turistická značka mi bude sprievodkyňou až k hlavnému hrebeňu. Zaparkované autá avizujú, že na zrúcanine nebudem jediný návštevník. Jeho dosiahnutie trvá viac ako pol hodinu stúpania hlavne borovicovým lesom.

Prichádzam sem vždy v tak dvoj-trojročných intervaloch, a tak môžem aj posúdiť postup rekonštrukcií tohto impozantného objektu. Najväčšia zmena je viditeľná po prejdení vstupu tvoreného dreveným mostom nad priekopou a zachovalou bránou. Spočíva vo sfunkčnení prvej budovy v predhradí. Z ruiny je šindľom pokrytá stavba bez moderných nádychov. Ostatné časti už javia menší pokrok. Nutným zlom pri týchto opravovaných zrúcaninách je zníženie ich estetickosti. Všade je dáke lešenie či pomocná konštrukcia brániaca rozpadu muriva. Tak teda pozriem menšiu expozíciu, posedím si na nádvorí hradu a dám si radlera so sladkosťou zakúpené v bufete u kastelána.

Hrebienkom na Kňažinové lúky

Štrnásta hodina dávno prešla a ja sa poberám svojou cestou. Očakáva ma veľmi pekný úsek. Aspoň tak mi ostal v pamäti z túry z Horných do Dolných Vesteníc cez Uhrovský hrad. Bola to cesta opačným smerom, ako idem teraz. Nevedel som sa nasýtiť tých netradičných výhľadov na hrad a skalných útesov oboch strán doliny. Teraz uvidím, či to nebol len spomienkový optimizmus.

Prejdem bočným východom z areálu. Obligatórne z pekného hrebienka za hradom na chvíľku zostúpim k Hradnej jaskyni. Už zostáva len dlhé stúpanie krajom skalnatého útesu, ktorý vedie krajom dolinky. Aj druhá strana údolia s názvom Zrubiská je skalnatá. Vybehnem na jeden zo skalných výbežkov s výhľadom na hrad. Pekné, len to lešenie. Tak už fotím len prírodné krásy. A tých je vidieť dosť.

Stúpanie je v prvom momente ostrejšie. Vedie skalnatým terénom, pretkaným koreňmi stromov, a tak je to trošku také pohodlnejšie stúpanie po schodoch. Ľavá strana klesá kolmo dole, pravá len pozvoľne. Tvorí ju rozsiahly vyťažený priestor. Našťastie sa výrub celkom nepriblížil k vrcholovým častiam hrebienka. Bolo by škoda tých riedkych borovicových hájikov s porastom zelenej trávičky.

Aj stúpanie sa zmiernilo, už je to klasický chodníček kľukato naberajúci výšku. Občas sa zjaví odbočka vedúca na kraj rovnejších plošiniek. Miesta poskytujú pohľad na neskutočne pekné scenérie. Nedá sa popísať, treba vidieť. Nebol to teda spomienkový optimizmus. Rokoš je trošku zabudnuté pohorie, a tak si podobné scény vychutná relatívne málo návštevníkov. Navštíviť Uhrovský hrad a neprejsť sa zelenou smerom na Kňažinové lúky je len polovičný zážitok.

Skalnaté útesy sa končia, chodník vedie lesom. Mení sa na lesnú cestu, trošku hore-dole, prejdem menšie lúčky a som pri smerovníku Kňažinové lúky. Napájam sa tu na hlavnú červenú hrebeňovú trasu. Pod stromom je tu menšie pietne miesto aj s tabuľkou. Je na nej len meno, nič viac. Vedľa stojí už skôr nefunkčné posedenie. To nasledujúce je kúsok po trase na rozsiahlejšej lúke. Také improvizované, pri ohnisku, bez možnosti ukrytia. Za dobrého počasia dobré miesto na oddych.

Teraz na kaluži vidím, že dojem, čo som nabral, je správny. Začína mrholiť. Pár hodín skôr ako ten s lietajúcim kobercom predpovedal. Rýchlo prejdem otvoreným priestorom a pod klenbou je to znovu pohoda. Netreba nič protidažďové obliekať, aspoň pokiaľ lístie nepreprší.

Čihoc

Smerovník pod Čihocom je miesto, kde prudko mením smer. Aj popršiavať prestalo. Bol to len menší predvoj. Zelená opúšťa hlavnú trasu a začína stúpať k vrcholu Čihoca. Nie je to žiaden vrch, ale z jednej strany skalnatý hrebeň vo výške len o sto metrov nižšej, ako má samotný Rokoš. Bol som tu prvýkrát pred tromi rokmi a ostal som prekvapený. Z hrany skalných útesov sa otvárajú pekné pohľady do údolia Nitrice a cez Drieňový vrch aj k Novákom s hrebeňom Vtáčnika na obzore. Treba si dať pozor, aby človek neprehliadol najvyšší bod. Je označený len triagulačným hranolom na jednom z výhľadových miest. Pýtal by si aj vlastnú turistickú značku. Kdesi celkom vľavo, kde výhľad čiastočne zakrývajú stromy, vidno približujúci sa dážď. Dúfam, že to stihnem.

Postup úzkym zubatým hrebienkom končí, zostup je ostrejší, vedie spočiatku lesom, potom krajom rúbaniska do širšieho terénu. Na kopčeku stojaci posed mi je známy. Chytal som tam dych po infarktovom stúpaní z hľadania Medvedej jaskyne. Príde aj na ňu, len nie dnes. Za poskytnuté koordináty vo fóre ďakujem.

Vyhliadka Bukovina

Už len pozvoľne dole a som na poslednej križovatke, Surdov. Rozdiel v dostupnosti Horných a Dolných Vesteníc nestojí za to, aby som menil plány. Idem podľa plánu o trošku dlhšou trasou. Aj ako dopravné centrum sú tie Dolné výrazne výhodnejšie. Stoja tu aj diaľkové linky vrátane tých medzinárodných.

Presedlávam na žlto značený chodník. Už prakticky len klesám. Zaskočí ma jedno miesto. Pekná vyhliadka na Horné Vestenice s názvom Bukovina 777 metrov n. m. aspoň podľa nápisu na skrinke pre vrcholovú knihu. Klasicky s krížom, posedením, ohniskom a netradičnou drevárňou umiestnenou na strome s nešťastným využitím starej podlahovej krytiny. Bohužiaľ je tu aj vyčlenené miesto na odpadky ako základ pre budúce smetisko. Nešťastná tendencia, čo v poslednej dobe pozorujem. Ani nepostojím a pokračujem v ceste.

Dolné Vestenice

Pred malým sedielkom spozorniem. Počujem zvuky jahniatok. Síce je tu zarastajúca lúčka, ale aby tu niekto ovečky pásol. To teda nie. Je to stádo muflonej zveri. Ich najmladšia generácia teda rečou nezaprie svoj rod. Zaostrujem moje krátkozraké oči a ľutujem, že som doma ďalekohľad zabudol. Na postávanie nie je čas, ako sa približujem, zvieratá odbiehajú dole svahom. Až teraz vidím, ako veľa ich bolo. Odhadom zo päťdesiat.

Za sedielkom je len krátke stúpanie a kráčam v protismere trasy, čo som popísal v minulom článku. Len pred najväčším klesaním, v oblasti kóty Dielce, ma zachytí väčší dáždik. Akonáhle začínajú na mňa padať zo stromov koncentrované kvapky, nahadzujem vetrovku s kapucňou.

V momente, keď som v najväčšom svahu chodníka a rozmýšľam, čo som o tejto strmine písal minule, zažijem šok. Nič dramatické. Odrazu počujem dupot tesne za mnou. Otáčam sa, uskakujem a skoro sa zrážam so štíhlou bežkyňou. Mne tu odchádzajú kolená a ona len tak preletí smerom dole. Na sebavedomí mi to nepridalo, pokus o svižnejší krok som rýchlo ukončil. Zhadzujem aj kapucňu, nech zareagujem skôr, ako mi niekto vylezie na chrbát. Nemusí to už byť takáto ľahkonohá atlétka.

Klesanie skončilo a som na zarastajúcich lúkach nad obcou. Prehánka bola len krátka a ja sa v podoblačnej atmosfére môžem kochať rozvíjajúcimi sa porastmi kavyľa vlniacimi sa v podvečernom vánku. Dáva to prostrediu nečakanú atmosféru.

Tak už len samotná obec, smerovník pri pamätníku a záhradka v reštaurácii cez cestu. Je pol siedmej a čaká ma minimálne viac ako hodinové posedenie. Tak som ohlásil jediného človeka, čo tu poznám. Bývalý kolega Roman mi pomôže preklenúť čakanie s pomocou pizze a kofoly. Na otázku, či bude aj report z túry, len pokrčím ramenami. Až teraz dávam definitívnu odpoveď.

A čo na záver? Nebola to dlhá trasa, len prevýšenie bolo väčšie. Môžem zopakovať len už vyslovené pravdy: Radšej nebyť na Rokoši, ako nebyť na Prednom Rokoši a navštíviť Uhrovský hrad bez prechádzky smerom na Kňažinové lúky je len polovičný zážitok.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek