Trasa

Soblahov – Bindárka – sedlo Lúčky – Ostrý vrch – Babky – Čiernachov – Chata pod Ostrým vrchom – Soblahov – Trenčín

S Jankom sme sa stretli v Trenčíne na železničnej stanici a autobusom sme sa po 8.00 hodine presunuli do Soblahova. Rozhľadňu sme z trasy vynechali, obaja sme už na nej boli a naplánoval som si novú trasu po odbočení z asfaltky na Kubricu. V mieste, kde je tabuľa upozorňujúca na zaniknutú železničku, sme zahli doprava do lesa a vybrali sa rovno hore po lesnej ceste. Deň sa ukazoval byť naozaj slnečným, tak ako predpovedali meteorológovia, a skrátil som nohavice, natrel sa a nastriekal proti kliešťom. Vytiahol som slnečné okuliare a nasadil „legionárku“.

Ostrý vrch

Napriek rôznym ponukám, držali sme sa stále rovno a vcelku rýchlo sme došli do trávnatého sedla Lúčky s prístreškom. Keďže sme obaja vstávali a tým aj raňajkovali skoro, rozhodli sme sa zasadnúť a ponúknuť sa z ruksakov poživňou.

Čakal nás výstup pokosenou lúkou hore po modrej značke k smerovníku a informačnej tabuli o bukovom lese. Značená odbočka na vrchol nejako nekorešponduje s nakreslenou na mape, ale doviedla nás na vrchol. Cestou sme pri krátkom odbočení našli prameň, ktorý tiež nie je na mape, prístrešok a ohnisko s lavičkami. Evidentne to tu majú miestni, lebo v prístrešku sú odložené hrable a ražne na opekanie. Škoda, že doštená strecha prístreška je trochu deravá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hore na vrchole je tiež prístrešok, vrcholová skrinka s knihou, kríž, informačné tabule a mohyla z kameňov, vynesených skautmi, ktorí si tu každoročne pripomínajú vznik československého skautingu a jeho zakladateľa – A. B. Svojsíka. Pre mňa osobne to bolo milé prekvapenie, lebo som o nej netušil. Samozrejme, že keď som po návrate domov popátral na Googli, našiel som tam informácie i fotky.

Ako sme sa zapisovali do vrcholovej knihy, prekvapil ma Janko prosbou, či by sme nešli aj na vrch Babky. Vraj plní OTO Laugarício a mal by byť na juhovýchodnom svahu Ostrého vrchu s výškou 504 m. Nič také som na mape nemal a tak sme privítali príchod páru miestnych turistov. Jednak mal nás kto odfotiť a jednak po Jankovej otázke sa pani obrátila na mobilný internet a ukázala nám ho. Je to kopec nad obcou Kostolné Mitice a samozrejme, že ho mám na mape. Ale to snáď neleží na svahu Ostrého vrchu!

Babky

Úzkym chodníčkom sme zišli z Ostrého vrchu a kráčali akoby po hrebienku na vrchol bezmenného 658 m vysokého kopca. Keďže chodník pokračoval nevhodným smerom, dal som sa viesť lesom šípkou v navigácii. Zišli sme dolu lesom na lesnú cestu značenú červenými pásmi so žltým uprostred. Les sa z listnatého zmenil na borovicový a šípka nás neomylne doviedla na malý vŕšok k vrcholovému kameňu Babky. Odfotil som Janka a mohli sme pokračovať na Čiernachov.

Zišli sme na lúku, kde pri traktore miestny pán rezal drevo. On bol prekvapený našim zjavením sa, ale asi aj potešený, lebo sa hneď rozhovoril. Vraj keď bol mladý, z Babiek bez stromov bolo vidno Bánovce nad Bebravou. Poradil nám vybrať sa na Čiernachov lesnou cestou idúcou doprava. Doviedla nás k veľkému senníku a na strome sme našli – vatovec? V hubách sa nevyznám, ale jeho žltá farba kričala do ďaleka. V navigácii som videl, že nad nami ide lesná cesta, ktorá nás dovedie pod Čiernachov, a tak sme sa štvornožky na ňu vyškriabali. Potom sme pohodlne po nej kráčali popod vcelku zaujímavé skalnaté útvary. Zrazu sa na nás rozštekal evidentne rozčúlený srnec, že mu lezieme do revíru. Napokon zbabelo utiekol.

Čiernachov a smer Trenčín

Z ničoho nič začalo prudko pršať, a tak sme vytiahli dáždnik a pončo. Cesta sa rozdvojovala a chvíľu som uvažoval, či nepôjdeme kúsok dolu a potom hore na Čiernachov. Ale potôčik, ktorý nebol na mape ma odradil, tak sme pokračovali smerom dohora. Keď sa cesta skrútila doľava, prestalo pršať a zbadali sme úzky chodníček, ktorý stúpal doľava hore. Ako sme po ňom supeli, pridali sa k nám zľava dve malé dievčatká s rodičmi a funiacou fenkou. Chudera tak dychčala, až som očakával, že každú chvíľu sa vystrie na zemi. Ale zvládla to a s ňou aj my všetci. Od vrcholovej skaly je pekný výhľad, aj keď trošku zavadzajú stromy. Janko dal aj tu do vrcholovej knihy svoju pečiatku. Obaja sme konštatovali, že ku krížu, ktorý je na inej skale, kúsok pod vrcholom, sa nebudeme liepať a pobrali sme sa úzkym, ale menej strmým chodníčkom dolu. Stretli sme dvoch turistov a jeden tvrdil, že pred chvíľou videl dvoch jeleňov. Nuž, my nie.

Zostúpili sme na červenú a pobrali sme sa doľava na Chatu pod Ostrým vrchom. Došli sme na veľkú lúku so smerovníkom a skrinkou, vyhotovenou miestnymi hasičmi. Poznám ju z Leteckej 50-tky. Lúky, žiaľ, nie sú kosené, ako tie v sedle Lúčky. Netrvalo dlho a boli sme pri chate. Parkovalo tu kopec áut a terasa bola plná ľudí. Mali sme ešte dosť pitia a po prečítaní si, koľko to ešte trvá do Trenčína, rozhodli sme sa dôjsť až tam a nie končiť v Soblahove, ako sme pôvodne zamýšľali. Pozreli sme si ešte malú miestnu ZOO, kde asi chystajú novú voliéru pre hydinu, uväznenú zatiaľ v úzkych kotercoch.

Opäť sa rozpršalo a opäť po vytiahnutí ponča a dáždnika, prestalo. Po ceste sme došli v páliacom slnku do Soblahova a pokračovali poľnou cestou s peknými výhľadmi na Biele Karpaty a trenčianske paneláky do lesoparku Breziny. Janko zrazu prejavil záujem, zase pre plnenie Wanderbuchu, navštíviť pamätník umučeným v II. svetovej vojne. Ja som vedel o 67 popravených, a tak som ho tam doviedol. Lenže na samolepke, ktorú si mal nalepiť do Wanderbuchu, bol iný obrázok, a tak po pohľade do mapy som konštatoval, že to je ešte kúsok ďalej. Došli sme k detskému ihrisku, kolkárni, lanovej dráhe v stromoch a zrazu bolo naokolo plno ľudí. Odbočujúci chodník z asfaltky nás doviedol k pamätníku umučeným na Brezine a bol to pre mňa objav. Lebo som Brezinami šiel párkrát, tu som nebol. Janko začal nejako moc študovať všetky mená, a tak som sa rozlúčil, aby som chytil vlak o 16.26 h. Zbehol som od drevenej sochy víly úzkym chodníčkom k plotu a ten ma doviedol až do vilovej štvrte. Vcelku dobre, lebo po zahnutí doľava, som sa ocitol na križovatke a došiel rovno k stanici. Tu ma čakal šok, lebo vlak napokon meškal 180 minút. Janko dávno odišiel vlakom na Myjavu a ja som sedel a sedel na peróne.

Zhodnotenie

Pekný deň, naplnený návštevou neznámych, ale pekných miest, okolo ktorých som dovtedy chodil, skončil nepríjemnosťou. Sedieť tri hodiny v chladnúcom dni a silnejúcom vetre na peróne nebolo nič príjemné. Doma som bol až niečo po 21. hodine.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek