Trasa

Nová Baňa, vlak – Nová Baňa, námestie – Bukovina – Stará Huta – Stará Huta, Drozdovo – Loksova lúka – Bukovina – Loksova lúka – Veľký Inovec – Veľký Inovec, lúka – Inovecké sedlo – odbočka k prameňu Žitavy – prameň Žitavy – odbočka k prameňu Žitavy – Veľká Lehota – sedlo Kuchyňa – Vojšín, kríž – Malá Lehota, Skálie – Vojšín, kríž – sedlo Kuchyňa – Sedlová skala, sedlo – Nová Baňa, námestie – Nová Baňa, vlak

Novou Baňou stále vyššie

Trasu som tradične naplánoval pár dní vopred, z fotiek na TuristickaMapa.sk som si pozrel miestne zaujímavosti, čo stoja za návštevu, a rozhodol sa ísť v piatok poobede. Batoh som mal nachystaný v kufri auta a o 14-tej hodine sa vydal diaľnicou na juhozápad v ústrety dobrodružstvu.

Okolo 15.30 h parkujem pri mestskej stanici a vyrážam smerom k centru Novej Bane. Všímam si zavretú krčmu pri železničnej stanici, s ktorou budem mať na druhý deň trošku dočinenia. Cesta cez mesto ubieha rýchlo, zastavujem sa v potravinách a kupujem jedno štartovacie pivo. Na počudovanie je dosť teplo a po nekonečnej jaro-zime nie som na to vôbec zvyknutý. Slušne sa potím, k čomu určite dopomohlo aj pivko.

Domy postupne rednú, terén sa stupňuje a za poslednými domami časti Záhrb vstupujem do listnatého lesa. Príjemný a nenáročný sklon nie je problémom a preto svižne stúpam vyššie a vyššie. Les sa strieda s lúkou a vidím prvé výhľady na Vtáčnik a Štiavnické vrchy. O niečo neskôr stretávam bežca, ktorý na mňa dosť vycivene pozerá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bukovina, Stará Huta a jazvec

Po hodine sa z lesa vynáram na rozľahlých lúkach a je mi jasné, že sa blížim k osídlenej časti Bukovina, pred ktorou sa pasú jalovice. Na lúkach a poliach okolo počuť poľnohospodárke stroje. Sezóna kosby a iných prác je v plnom prúde. V jednom dvore sa píli drevo, dokonca pília ženy, v druhom sa okopáva zelenina a v ďalšom sa kŕmi hydina. Proste, práce v plnom prúde. Na takýchto, síce romantických, miestach neradno zaháľať.

Podľa plánu chcem zbehnúť aj k osade Stará Huta. V Bukovine odbočujem o niečo skôr ako bolo treba a dostávam sa za domy, kde narážam na pravdepodobne prístrešok miestnej mládeže. Vyzerá ako bunker z mojich detských čias a rozhodnem sa tu oddýchnuť. Prístrešok síce nevyzerá príliš vábne a je v ňom nahádzaných viacero harabúrd. Usudzujem však, že je postavený kvalitne a pomohol by pri vetre, daždi aj snehu. Určite by sa zišiel aj mnohým turistom na Rudnej magistrále, ktorých tu prikvačia živly a nechcú tráviť čas na miestnej autobusovej zástavke. Prístrešok je len 100 metrov od trasy.

Potom sa vydávam asfaltovou cestou vedúcou do Starej Huty. V určitom bode odbáčam do lesa a robím si malú skratku. Ako klesám lesom započujem šuchot a myslím si, že som vyplašil nejakú srnku. Realita je však iná a smerom ku mne sa po lesnej prti blíži niečo malé, sivé a ťarbavé. Keď je odo mňa asi 15 metrov zbadá ma a pár sekúnd sa na seba pozeráme. Mne je jasné, že je to jazvec a teším sa z príjemného stretnutia. Je to veľký kľuďas pretože po 10 sekundách sa pohodlne, pomalým krokom vyberá kúsok iným smerom. Ide však pomaly a ešte viac minút počujem jeho šuchot blízko mňa, až kým zvuk pominie. V duchu sa usmievam, pretože som takto poriadne ešte jazveca nevidel.

Po chvíli pokračujem a vynáram sa z lesa pri prvých domoch osady Stará Huta. Sympatické domčeky sú zastrčené v poriadne úzkej dolinke. Tradične mi napadá otázka, koľko mesiacov v roku tu musia kúriť a koľko hodín majú v zime slnko. Podľa okolitých hôr je mi jasné, že na niektoré domy celú zimu slnko nezasvieti. Postupne sa dostávam k smerovníku a šliapem zas hore dolinou k časti Drozdovo. Vidím odbočku náučného chodníka k Starohutnianskemu vodopádu a na Sedlovú skalu, ktorý si však nechám na inokedy, lebo by som sa nestíhal do tmy dostať na miesto bivaku.

Nádherná Loksova lúka a večer na Veľkom Inovci

V časti Drozdovo odbočujem opäť do lesa popri malej vodnej nádrži strmšie stúpam zelenou značkou. Po polhodinke sa dostávam do miernejšieho terénu a počujem zvuk pasúcich sa jalovíc. Po chvíli vychádzam z lesa na sviežu Loksovu lúku. Na prvý dojem ma až tak nezaujme, ale ako po nej kráčam a vidím jeden krásny strom za druhým na sviežozelenom podklade, začína ma „chytať za srdce“. Mohutné smreky, duby, menšie brezy a iné listnaté stromy roztrúsené po horskej poľane jej dodávajú čarovnú atmosféru. Obdivujem okolitú krásu a začínam hľadať prameň, ktorý má byť v začínajúcej dolinke o kúsok nižšie. Prameň však nenachádzam, iba zablatený jarok, z ktorého sa voda vhodná na pitie nabrať nedá. Zásoby však mám ešte dobré, a preto pokračujem prejsť si krátky úsek k osade Bukovina, ktorý som ešte neprešiel. Rád prechádzam turistické trasy puntičkársky celé. V mieste kde som odbočil si fotím miestne sympatické domčeky a pomaly sa vraciam opäť na Loksovu lúku.

Už sa na ňu teším, že si ju vychutnám aj z pohľadu naspäť a som nadšený, že tadiaľto môžem ešte raz prejsť. Je naozaj čarovná a v podstate najkrajšie miesto v rámci celej mojej túry, čo zhodnotím na konci výletu. Pomedzi mohutné stromy sa opäť blížim k pasúcim sa jaloviciam a dúfam, že žiadny pes na mňa nevybehne. Všetko je však v poriadku a na druhej strane, pri lese si turisti rozkladajú stan. Napadne mi, že prechádzajú Rudnú magistrálu, čo je dosť možné. Nejdem však k nim a postupujem ďalej k rohu lúky, kde sa skladám pri smerovníku a začínam večerať. Je to úžasné miesto so skvelým výhľadom na takmer celú lúku so stádom a tiež vzdialený Vtáčnik, nad ktorým sa začínajú farbiť večerné zore. Dokonalý večer o akom sa mi ani nesnívalo. Vonku je ešte stále príjemných okolo 20 stupňov.

Posledný úsek na vrchol Veľkého Inovca idem v šere a okolo 21. hodiny dorazím na vrchol. Prekvapia ma mohutné vrcholové bralá, medzi ktorými sa nájde pár miest na bivak. Prípadne je blízko lúčka, kde by to tiež išlo, ale medzi kliešte sa mi veľmi nechcelo.

Večer je kúsok nepokojný, pretože mama mi v telefóne oznámi, že sused-poľovník videl blízko rodnej obce medvieďatá a preto má o mňa strach. Ja som však cestou žiadne stopy medveďa nevidel a tipujem, že v pohorí ich veľa nie je, čo mi na druhý deň ráno potvrdia miestni notorici pred obchodom vo Veľkej Lehote. Zaspávať s takouto čerstvou informáciu však nie je najpríjemnejšie. V noci ma však opakovane ruší len miestna veverička, prípadne iné malé zvieratko, ktoré sa stále blíži ku mne. Na pár hodín však zaspím a ranná sova to nemôže pokaziť.

Hospodárskou krajinou Veľkej a Malej Lehoty

Po celkom akčnej noci s neznámym zvieratkom nablízku a akčnému hmyzu som však oddýchnutý a veľmi prekvapený, ako je ráno teplo. Večer som zistil, že som si zabudol buffku aj čiapku, ale v podstate mi neboli vôbec treba.

Pred 5. hodinou čakám na východ slnka, ktoré je však vidno len cez medzery medzi stromami, pretože vychádza viac na východ ako je výhľadový výsek. V diaľke vidieť Sitno a hradbu Štiavnických vrchov na horizonte. Južnejšie sa rozprestiera začínajúca Podunajská nížina.

Kochám sa a popri tom pomaly začínam s raňajkami. Po pol hodinke o pol šiestej ráno vyrážam smerom k turistickej chate na Inovci. Za pár minút som tam. Popozerám si okolie a možnosti na prípadný nocľah, ak by som sa tu zastavil v zime a nechcel by som spať v chate, prípadne by bola zatvorená. Chvíľu si vychutnám tiež obmedzený výhľad od chaty na juh na rozľahlé roviny v diaľke. Od opustenej chaty v skoré ráno vyrážam na blízku lúčku a zastavujem sa pri smerovníku a najmä blízkom výdatnom prameni. Naberám si vodu a obdivujem ďalšiu rozľahlú lúku pohoria.

Cez príjemné lesné tône pokračujem a ďalšiu hodinu smerujem k dedine Veľká Lehota. Postupne les končí a okolo mňa sa otvárajú lúky a pasienky časti Chotár s početnými ohradami s koňmi. Pri dvoch krásnych koníkoch, ktoré si ma obzerajú, zastavujem a prezúvam sa do ľahkých tenisiek, pretože ma čakajú úseky po cestách cez Veľkú Lehotu.

Na začiatku dediny odbočujem k prameňu Žitavy, ktorý chcem navštíviť. Chvíľu hľadám chodník, ale je mi jasné, že budem musieť prekonať vysokú trávu. Neprekáža mi to a šliapem napriek tomu, že mi tenisky premoknú. Vonku je príjemných 18 °C s tendenciou rastu. Obzriem si miesto, ochutnám vodu, prečítam informačnú tabuľu a pokračujem opäť do dediny. Pri miestnych potravinách sa zastavujem a kupujem sladkú vodu na osvieženie.

Usadím sa vedľa miestnych štamgastov, ktorí ma hneď začínajú spovedať. Uznávajú, že mám za sebou aj pred sebou poriadnu štreku a rozprávajú mi zážitky zo života. Jeden z nich sa ma pýta na krčmu pri železničnej stanici v Novej Bani. Hovorím mu, že včera poobede bola zatvorená. Čuduje sa a hovorí mi, že to určite len tak vyzeralo. Pozná tam vraj miestneho krčmára, a keďže tam smerujem mám ho potom pozdraviť. Vraj, keď poviem meno dotyčného, dostanem extra porciu.

„A medvede tu máte?“ pýtam sa. Nastanú mierne nezhody, pričom jeden hrdo tvrdí, že áno. Druhý, ktorý pôsobí dôveryhodnejšie hovorí, že je vášnivý hubár a vraj stopu nevidel už dávno. „Ani ja som žiadnu nevidel, len stopy koní v blate,“ pridávam.

Výhľadový Vojšín a návrat do mesta Nová Baňa

Okolo 8.30 h vyrážam ďalej k sedlu Kuchyňa a popod rovnomenný vrch k ďalším cieľom. Pri odbočke z hlavnej cesty nachádzam výdatný prameň, ktorý nie je vyznačený na mape. Cesta vedie najskôr k hospodárnemu areálu. Pri plote chodník odbočuje a cez pasienky stúpam k sedlu s mnohými chatkami naokolo. V sobotné ráno sa kde-tu pracuje, inde oddychuje na terasách. Ja však šliapem ďalšími sympatickými lúkami a lesmi Pohronského Inovca k výhľadovému vrchu Vojšín. Míňam chránené územie Bujakov vrch a na rozľahlej lúke pod Vojšínom sa mi otvára výhľad na mne neznáme vrchy na západe. Dedukujem, že to bude pravdepodobne Veľký Tríbeč, ale netradične som si nie istý, pretože západné horstvá vizuálne nepoznám.

Okrem výhľadového Vojšína si chcem pozrieť aj andezitové kamenné more v Malej Lehote. Po tejto trase sa budem vracať, a preto skrývam batoh do húštiny a pokračujem naľahko. O pár minút som tesne pod vrcholom a kochám sa okolitými horstvami. V diaľke na severe sa črtá Vtáčnik, na východe Štiavnické vrchy. Na juhu leží rozložitý Veľký Inovec, ktorým som včera a ráno prechádzal. Na západe vidieť množstvo kopčekov pohoria Tribeč, ktoré ma ešte len čaká niekedy nabudúce.

Slnko poriadne pripeká, tak si vyzliekam tričko a prevesujem si ho na spálený krk. Klesám prevažne lúkami až do dediny, kde zbehnem k zaujímavému kamennému moru. Začiatkom júna, je však poriadne zarastené a nemá až taký šmrnc ako na niektorých fotkách z galérie na Hikingu. Každopádne je to zaujímavý prírodný úkaz, ktorý po krátkej návšteve opúšťam a zastavujem sa v miestnych potravinách na jedno pivko. Malolehotskí štamgasti nie sú až takí zhovorčiví, a tak po vypití pokračujem opäť hore.

Na Vojšíne robím pár záberov a šliapem ďalej po batoh. Kúsok sa zastavujem pri Masarykovej jedli, čo je zaujímavé pamätné miesto. Cez sedlo Kuchyňa doslova preletím a kúsok ďalej stretávam prvých turistov smerom k Sedlovej skale. Už mám celkom dosť, „zem pod nohami horí“, čo značí, že som dnes prešiel takmer 30 km a čaká ma len zostup do Novej Bane cez lokalitu Huťanov kopec a horské predmestie mesta. Z lesa sa vynáram pri hospodárskych pozemkoch, cez ktoré vedie obchádzka. Žiadne pustené psi ma neatakujú, čo ma celkom teší a čoskoro vstupujem do vzdialenejších ulíc mesta. V centre Novej Bane si kúsok oddýchnem, vzduchom chladím „horiace“ chodidlá a fičím k stanici. Krčma, v ktorej som sa mal zastaviť, je opäť zatvorená a nejaví žiadne „známky života“. S týmto zistením nasadám do auta a cestujem domov.

Záver

Príjemná spoznávačka Pohronského Inovca sa vydarila viac ako dobre. Po nekonečnej veľmi studenej jari ma nečakane teplé počasie aj v noci poriadne prekvapilo, ale v júni je na to už predsa najvyšší čas. Pohodové a fyzicky nenáročné pohorie ukázalo mnoho zo svojich krás, z ktorých najhlbšie dojmy vo mne vyvolala čarovná Loksova lúka s mohutnými stromami, na ktorú sa ešte určite vrátim. Príjemné na pohľad boli aj stratené dedinky Bukovina a Stará Huta a skvelý výhľadový vrch Vojšín.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek