Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Strážovské vrchy pod Ostrým vrchom
Strážovské vrchy pod Ostrým vrchom Zatvoriť

Túra Vander Slatinka nad Bebravou – Inovec – Hlohovec – Šaľa

Od vandru po planinách Slovenského krasu neubehol ani 1,5 mesiaca a mňa to znovu ťahá do hôr. Sediac pod starou hruškou opäť študujem mapy a vymýšľam rôzne zaujímavé kombinácie trás. Nakoniec, po dlhom zvažovaní som sa rozhodol pre týždňový vander v oblasti Strážovských vrchov, Považského Inovca a dolného Považia. Prejdem si nielen Slatinský kras pri Slatinke nad Bebravou, ale aj južnú časť Strážovských vrchov susediacu s Považským Inovcom. Po jeho hrebeni sa cez Hlohovec dostanem k Váhu a popri jeho brehu prídem do Šale, kde vander zakončím.

Vzdialenosť
177 km
Prevýšenie
+5471 m stúpanie, -5626 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
7 dní
Obdobie
leto – 22.06.2020
Pohoria
Strážovské vrchy, Považský Inovec, Podunajská nížina - Podunajská pahorkatina a Podunajská rovina
Trasa
Voda
Pramene Bukovina, Bindárka pod Lúčkami, Pod Mackovou, pod Inovcnom, pod Palúchom, Bohušov prm., pri Izbe, pod Preliačionou, na Soroši, Čertovsky dobrá voda
Nocľah
Vyhliadka nad Trenčianskou Teplou, nad Jastrabským sedlom, chata Šport, za sedlom Havran, 2 x na brehu Váhu
Doprava
Bánovce nad Bebravou (vlak, bus) - Slatinka nad Bebravou (bus)
Šaľa (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)

Trasa

Slatinka nad Bebravou – Lažtek – Veľké Lúky – Petrova Lehota – Nad Kubrianskou dolinou – Opatová – Trenčianska Teplá – Nad Opatovskou dolinou – Petrovanské lúky – Ostrý vrch – Čiernachov – Mníchova Lehota, vlak – Inovec – Panská Javorina – Bezovec – Marhát – sedlo Havran – Ovčia skala – Hlohovec – Bojničky – Posádka – popri Váhu – Šintava / Sereď – vodná nádrž Kráľová – Šaľa, Veča – Šaľa, želežničná stanica

Korona-nekorona, vander musí byť!

    1. máj – začala sa štvrtá fáza uvoľňovania, otvárajú sa divadlá, kiná, nákupné centrá, interiéry reštaurácií, povoľujú sa malé podujatia, rúška nie sú povinné,
    1. jún – otvárajú sa materské školy a prvý stupeň základných škôl,
    1. jún – začala sa piata fáza uvoľňovania, otvorené sú ďalšie prevádzky a služby, povoľujú sa hromadné podujatia,
    1. jún – končí sa núdzový stav,
    1. jún – vyrážam na tretí koronavander v roku 2020, zo Slatinky nad Bebravou do Šale.

1. deň

Je tesne po 10-tej, keď vystupujem z autobusu v malej podhorskej dedinke Slatinka nad Bebravou. Keďže krčmu otvárajú až poobede, tak sa na štartovacie pivo zastavujem v obchode. Po jeho vypití vyrážam a rezko si vykračujem hore dedinou. Prechádzam krasovou dolinou, v ktorej obdivujem jaskyňu Dúpna diera. Cez zamrežovaný vstup si obzerám podzemné priestory. Chodník postupne naberá výšku.

Na rázcestí Lažtek opúšťam značku a po trase NCH Slatinský kras sa dostávam na rozľahlé lúky pod masívom kopca Baské. Stojí tu niekoľko chát. Na terase jednej z nich si doprajem kratší oddych. Je teplý deň, tak pivo kúpené v Slatinke rýchlo zmizne v mojich útrobách. Teším sa na dlhý úsek lesom, ktorý ma ochráni od poludňajšej páľavy. Idúc horou prechádzam okolo 16 metrov hlbokej priepasti Rumpálový závrt. Hneď vedľa majú jaskyniari v maringotke svoju základňu, kde by sa dalo prespať. Chodník vedie rovinkou, neskôr pomerne strmo zostupujem do doliny potoka Machnáč. Doplním si zásoby vody, z ktorých mi riadne ubudlo. Pokračujem dole dolinou, križujem cestu spájajúcu Trenčianske Teplice s Bánovcami nad Bebravou a stúpaním prichádzam na lúky pri Petrovej Lehote.

Krajina tu je mimoriadne malebná. Hlboké lesy striedajú háje a obrobené políčka. V obci dnes prevláda chalupárske osídlenie. Veď aj obchod s bufetom je otvorený len cez víkend. Pokračujem popri potoku Petrovka hore lúkami do sedla Trubárka. Pomerne dlho idem lesom, až pod vrchom Radochová prichádzam na rozľahlé lúky. Z nich je pekne vidieť údolie Váhu, Skalku a Biele Karpaty. Teplé popoludnie ma celkom slušne vyčerpáva. Ledva čakám, až sa dostanem do Opatovej, kde si v krčme vyberám dlhší oddychový čas. Pri pive hútam, ako ďalej. V teple telo odmieta ísť po asfaltke do Trenčianskej Teplej, tak na presun využijem vlak. V krčme pri stanici dokupujem hlavne tekuté zásoby na večer a pomalošľapom prichádzam na vyhliadku nad Trenčianskou Teplou, kde plánujem táboriť. Stan nestaviam, len tak sa zvalím na karimatku a onedlho zaspávam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2. deň

Budí ma rosa padajúca na tvár. Pobalím tábor, ale skôr ako vyrazím, ešte sa pokochám výhľadom na údolie Váhu, Vršatské bradlo a hrebeň Bielych Karpát. Potom sa nadlho vnáram do lesa. V jeho tieni pohodlne postupujem na Petrovanské lúky. Oddychujúc v tráve obdivujem Homôľku a Vápeč. Značka po sedlo Trubárka vedie prevažne lúkami, z ktorých vidieť hlavne do doliny Váhu a na Biele Karpaty. S pribúdajúcim časom stúpa teplota, a tak som rád, že opäť idem lesom.

Asi za hodinku sa dostávam do sedla Lúčky. Tvorí ho rozľahlá lúka. V sedle, hneď vedľa križovatky značiek stojí božia muka, prístrešok a tabuľa, informujúca návštevníka o zaniknutej osade Lúčky – Handrbulci, ktorá stála poniže. Od mojej poslednej návštevy pred siedmimi rokmi, keď som tu bivakoval, sa nič nezmenilo. Vlastne, nič sa nezmenilo ani v úseku po Chatu pod Ostrým vrchom. Prístrešky „pod“ a „na“ Ostrom vrchu stále stoja, prameň stále tečie a značka stále strmo stúpa na jeho vrchol. Čo je však nové, je informácia, že sa na Ostrom vrchu nachádza praveké hradisko. Jeho obvodový val nie je síce veľmi výrazný, ale môjmu bádateľskému oku neunikol.

Z vrcholu zostupujem chodníkom, vedúcim po západnom svahu. Na zvážnici sa znovu napojím na značku, ktorá ma privádza k Chate pod Ostrým vrchom. Na jej terase si nevandrácky objednávam rezeň, pivo a ďalšie pivo…, aby som s plným bruchom po hodine vyrazil. Stúpanie na Čiernachovskú lúku mi preto dáva celkom zabrať. Nad lúkou sa týči vrchol Čiernachova, kam sa za necelú polhodinu dostávam. Z jeho brál vidieť hlavne na sever. Keďže mám pred sebou posledný úsek dňa, dlho sa tu nezdržujem a rýchlo začínam lesmi zostupovať do Jastrabského sedla. Oddeľuje Strážovské vrchy od Považského Inovca. Vedie ním hlavná cesta a železničná trať spájajúca Považie s Hornou Nitrou. Bezpečný prechod v minulosti strážila pevnosť, vypínajúca sa nad ním.

Z tepla unavený, ale spokojný si sadám na lavičku pri železničnej stanici. Do večera je času dosť a veru, dal by som si nejaké pivo. Neďaleko stojaci motorest Radar je zatvorený, tak ak ho chcem mať, musím sa na otočku presunúť do niektorej z okolitých dedín. A keď cestovný poriadok nájde dobré spojenie, zakrátko sedím pri pive v útulnej krčme v Mníchovej Lehote. V obchode si stíham dokúpiť ešte dačo na večer a po návrate späť mi zostáva len nájsť miesto na postavenie stanu.

3. deň

Noc bola dosť nepokojná. Spal som síce v lese povyše križovatky turistických chodníkov, ale aj tak som sa budil ma hluk áut, jazdiacich cez sedlo. Na brieždení vstávam, rýchlo sa pobalím a vyrážam. Červená značka ma vedie lesom. Stúpanie je príjemné, a tak sa ani nenazdám a som na Jarabskom vrchu. Odtiaľto je to na skok k Inoveckej chate. Chata býva počas víkendov preplnená ľuďmi, ale dnes ráno som tu sám. V kľude si vychutnávam raňajky a po dvoch pivách pokračujem v túre.

Na vrchol Inovca nejdem po značke. Šliapem hore bývalou zjazdovkou, neskôr lesným chodníkom. Z vyhliadky Dr. Bundalu je to na vrchol kúsok. O 10 minút ho dosahujem a hneď vystupujem na rozhľadňu. Z nej sa za dobrého počasia dá vidieť doďaleka. Dnes mi ale silný opar výhľady neumožňuje. Napriek tomu rozoznávam kontúry okolitých vrchov. Po zostupe si oddýchnem v prístrešku stojacom opodiaľ a po preštudovaní smeroviek vyrážam. Terén je veľmi príjemný, mierne klesám, pričom ma les chráni pred zvyšujúcou sa teplotou. Onedlho sa dostávam na nevýrazný vrch Palúch, z ktorého sa otvára výhľad na stredné Považie. Nasledujúci úsek hrebeňa až po odbočku k Bohušovmu prameňu vedie prevažne lesmi a okrajom niekoľkých rúbanísk, z ktorých vidieť hlavne západným smerom. Bohušov prameň je spoľahlivý vodný zdroj, situovaný kúsok pod hrebeňom. Samozrejme, voda sa mi v teple rýchlo míňa, preto vítam každú možnosť jej doplnenia. K prameňu vedie významová odbočka značky a priamo od neho vidieť hrad Beckov.

Po zdolaní krátkeho stúpania na Vtáčí vŕštek prichádzam na peknú lúku s lavicami a mohutným dreveným krížom. Odtiaľto vidím hrebeň pohoria s Panskou Javorinou a Bezovcom, cieľom dnešného dňa. Cestou odbočím na vrchol Panskej Javoriny. Rozhľadňa je v dobrej kondícii, žiaľ, útulňa stojaca pri nej minulý rok (2019) ľahla popolom. Nechápem, komu stavba prekážala. Smutný zo straty sa vraciam na červenú značku. Prechádzam cez rezerváciu Preliačina, plnú starých a pokrútených stromov, do sedla pod Skalinami. Vo vzduchu cítiť búrkovú atmosféru. Je poriadne dusno, pot sa zo mňa len tak valí. Na chvíľu sa zdvihne vietor, ale onedlho znovu na krajinu sadá ťaživé dusno.

To už obdivujem skalné útvary na vrchu s príznačným menom Skaliny. Pod Bezovcom opúšťam značku a len tak priamo hore sa po zarastenom a strmom svahu štverám na vrchol. Už banujem, že tadiaľto idem! Konečne som hore. Zadýchaný si sadám do trávy. Tu ešte jasná obloha, ale západný obzor začína temnieť. Podľa meteorológov by dnes mal cez Slovensko prejsť studený front spojený s rozsiahlou búrkovou činnostnou. V duchu dumám, kde sa položím táborom. Nakoniec zostupujem na lúky pri chate Šport. V zime to tu žije lyžiarmi, ale teraz, začiatkom leta tu niet takmer nikoho.

Nad chatou stretávam tri české turistky rozbaľujúce si bivak. Hútam, že by som sa k nim pridal, ale vzdialené temné hrmenie ma presvedčujete, že si treba nájsť „komfortnejšie“ miesto na prenocovanie. Zbieham dole k chate. Jej zastrešená terasa by ma určite uchránila pred nočnou búrkou. Na moje prekvapenie je chata otvorená, tak padá rozhodnutie, budem spať v nej! Rýchlo sa ubytujem v sparťansky zariadenej izbe a už aj sedím na terase pri pive a dobrom guláši. Ako tma sadá na krajinu, intenzita burácajúcich hromov sa zväčšuje. Keď pretne noc ostré svetlo blesku, je čas ísť do izby spať!

4. deň

Noc bola divoká. Búrka striedala búrku, rachot hromov ma viackrát zobudil. V duchu som si spomenul na turistky, čo bivakovali nad chatou. Verím, že si našli bezpečnejšie útočisko. Ráno vstávam pomerne neskoro. Je takmer osem hodím, keď zliezam dole. Dnešný model počasia nie je ideálny, ale ani tragický, aby sa mi nedalo postupovať ďalej. Doobeda síce ešte hlásia premenlivé počasie s prehánkami, ale poobede sa má vyčasiť. Lúčim sa s personálom a onedlho kráčam dole na cestu vedúcu do Novej Lehoty. Odtiaľto pokračujem peknými lúkami k rázcestiu Veselé vŕšky. Dnes je príjemne pod mrakom, tak mi cesta ubieha rýchlo. Míňam rázcestie s prístreškom a ďalej po lesnej ceste prichádzam k altánku pod Malým Kančím vrchom. Trochu si tu oddýchnem.

Zanedlho prichádzam na lúku a samotu Jelenie Jamy. Peknú scenériu kazí akurát fotovoltaická elektráreň. Obloha začína temnieť, preto zvyšujem tempo, aby som sa čo najskôr dostal na vrch Marhát. Tesne pod vrcholom začína pršať. Pred dažďom sa ukrývam v malom prístrešku. Okrem neho tu stojí rozhľadňa, z ktorej má návštevník kruhový výhľad. Vďaka oblakom dovidím ledva na desať metrov. Celý masív Marhátu zaberá mohutné hradisko, pričom vrcholová plošina vytára opevnenú citadelu. Napriek tomu, že dážď ani po trištvrte hodine neustáva, vyrážam. Zakrátko som celkom slušne mokrý. Vôbec mi to neprekáža, oblaky sa trhajú a za rázcestím Krahulčie vrchy prevláda slnečné počasie.

Úsek po sedlo Havran vedie nenáročným terénom cez rozsiahle lesy. Počas chôdze sa venujem vlastným myšlienkam, tak až hluk áut z hlavnej cesty ma upozorní, že práve vchádzam do sedla Havran. Stojí tu hostinec rovnakého mena, ale vždy, keď som tadiaľto išiel, bol zatvorený. No dnes je tomu inak. Stoly na terase sú plné ľudí, obsluha sa mihá medzi nimi a tak onedlho sedím pri pive a dobrej kapustnici. V okolí sedla mám v pláne táboriť. Uvažujem, že využijem prístrešok – kolkáreň pri hostinci, ale nakoniec sa rozhodnem pokračovať ďalej. Tábor rozbaľujem na okraji lúky vzdialenej asi polhodinu chôdze od sedla. Staviam stan, zapaľujem indiánsky ohník a popíjajúc „ohnivú vodu“ čakám až tma sadne na celý kraj.

5. deň

Budí ma zvuk dažďa padajúceho na stan. Pomaly začína svitať, ale otáčam sa na druhý bok a zaspávam s vierou, že sa prebudím do slnečného dňa. Vstávam pred siedmou hodinou. Aj keď je zamračené, neprší! Rýchlo sa pobalím a vyrážam. Značka vedie popri plote zvernice, neskôr lesom a okrajom slnečnicového poľa k asfaltke, po ktorej je to k rázcestiu Humništia na skok. Za ním prechádzam cez pole a lesnou cestou klesám do strže, ktorá mi pripomína kaňon. Krajina je tu mimoriadne atraktívna a úsek strže je najmalebnejšou časťou červenej značky medzi Hlohovcom a sedlom Havran. Strž opúšťam prudkým stúpaním, neskôr sa zvlneným terénom dostávam na vrchol Svrbickej Plešiny. Na lúke, z ktorej je pekný výhľad na sever a východ, oddychujem, suším stan a vetrám veci. Pred sebou mám asi desaťkilometrovú cestu lesmi.

Pravdupovediac, čakal som, že to nebude až taká nuda. Aj Ovčia skala, miesto, do ktorého som vkladal nádej na spestrenie jednotvárneho putovania, ma úplne sklamalo. Po skale ani chýru, ani slychu. Nakoniec som bol rád, že mám úsek za sebou. Za Studenou dolinou sa dostávam po krátkom výstupe na rázcestie Obecný háj. Odtiaľto ide spolu so značkou NCH Poniklec, tak aspoň informačné tabule spestrujú môj postup. Tesne pred začiatkom klesania do Hlohovca vchádzam na lúku s výhľadom na mesto. Hneď ako sa tam dostanem, v prvej krčme si doprajem osvieženie v podobe dobre vychladeného piva.

Hlohovcom prejdem rýchlo. Mesto som navštívil už niekoľkokrát, tak sa nezdržujem jeho prehliadkou. Zastavujem sa až na vyhliadke Šianec. Krátku pauzu mi spríjemňuje výhľad na mesto s hradom, údolie Váhu, Trnavskú tabulu a Malé Karpaty. Podľa máp si určujem smer postupu. Pôjdem cez vinohrady do obce Bojničky, kde zostúpim k Váhu a po jeho ľavom brehu chcem postupovať až do Šale. V Bojničkách v krčme dokupujem občerstvenie na večer a dobíjam energetické zdroje do navigácie. K Váhu zostupujem až za šera. Rýchlo staviam tábor, večeriam a sledujúc hviezdy pomaly zaspávam.

6. deň

Vstávam ozaj skoro. Chcem využiť chladnejšie ráno a ešte pred obedom sa dostať do Serede, kde by som prečkal horúce poludnie. Šliapem po ceste vedúcej popri Váhu. Mohutné jelše tienia chodník, tak postupujem pomerne rýchlo. Občas zbehnem k brehu a obzerám si tok rieky. Pred Posádkou sa dostávam do otvoreného terénu. Hneď cítim zvyšujúcu sa páľavu. Pridávam do kroku, aby som sa opäť ponoril do tieňa lesa. Podobne ako Hlohovec, ktorý sa môže pochváliť hradom a viacerými opevneniami z 15. až 19. stor., tak aj oblasť Posádky je hradologické „eldorádo“. Nad Váhom nachádzajú pozostatky dvoch hradov, v okolí je niekoľko hrádkov a krátkodobých opevnení. Teraz sú však lokality zarastené bujnou vegetáciou. Kto by ich chcel navštíviť, radšej nech sem ide na skorú jar alebo neskorú jeseň. Pod hradmi je prameň „Čertovsky dobrá voda“, z ktorého si dopĺňam vodu do fliaš.

Po kilometri sa dostávam na rozľahlé pole. Breh je miestami porastený krovinami. V ich tieni vyruším niekoľko nudistov, ktorí nechápu, čo tu robím. Len sa usmejem a rýchlo uháňam ďalej. Krajina sa neskôr zmení. Lužné lesy sa striedajú s poľami a riedko porastenými hájmi. Občas sa cesta vzdiali od brehu, ale to len preto, aby sa k nemu po čase znovu vrátila. Za areálom Vinohradského motokrosu sa mi podarí nájsť odbočku úzkeho chodníka vedúceho stále po brehu. Ten po asi 500 metroch zaniká, a tak mi nezostáva nič iné, len cez les vystúpiť na terasu Váhu. Potom pohodlne dosahujem Šintavu.

Cez most sa presúvam do Serede, aby som vyhľadal „miesto“, kde prečkám obedňajšiu páľavu. Nachádzam ho v malom bare neďaleko kaštieľa (bývalý hrad Šintava). Príjemne klimatizovaný interiér, výborné pivo a vôňa grilovaných jedál ma presvedčí, že toto je to správne „miesto“ na prečkanie obedňajšej páľavy! Zdržím sa tu dlho. Keď páľava poľavuje, vraciam sa k Váhu. Pomaly sa presúvam okolo štrkoviska Šintavská baňa až k miestu, kde hladinu rieky začína vzdúvať Vodné dielo Kráľová. Tu si staviam stan, zapľujem oheň a dlho do noci počúvam šum rieky.

7. deň

Zobúdzam sa, až keď je slnko vysoko na oblohe. Voda Váhu je lákavá, tak sa hneď ponáram do jej vĺn. Osviežený balím tábor a vydávam sa v ústrety poslednému dňu. Stále budem postupovať po ľavom brehu, okolo Vodného diela Kráľová až do Šale. Chodníkom cez les sa dostávam pod most rýchlostnej cesty R1. Za ním vystupujem na korunu hrádze, po ktorej pôjdem k priehradnému múru vodného diela. Z telesa hrádze pekne vidieť nielen na celú priehradu, ale aj na okolitú krajinu – rovinu.

S pribúdajúcim časom sa zvyšuje teplota, a tak kostol v Šoporni mi poslúži ako maják ukazujúci smer do miestnej krčmy. Takmer hodinu tu oddychujem. Nasledujúce šliapanie mi spríjemní pohľad na mŕtve rameno s príznačným menom Starý Váh a jachtárske prístavisko Bačorina. Míňam štrkovňu a onedlho stojím pri priehradnom múre, ktorý si so záujmom prezerám. Nepokračujem ďalej po hrádzi, ale vraciam k rieke. Popri brehu vedie cestička, ktorá ma privádza do Veče, miestnej časti Šale.

Cestou objavujem viaceré zaujímavé zákutia a jedno prístavisko s bufetom, kde mi dobre padne vychladená dvanástka. Posledný kilometer idem pomalým tempom, vychutnávam si posledné zákutia lužných lesov, zátok a štrkových brehov. Keď pred sebou zbadám oblúky mosta cez Váh, som v cieli. Zostáva mi len presun cez mesto na železničnú stanicu a odtiaľ cesta vlakom domov.

Ale nebol by som to ja, keby som si úsek nespestril obhliadkou pekne zachovaného hradného kaštieľa a klasicistického kostola sv. Margity. Obe pamiatky sú pekne opravené, len škoda, že hradný kaštieľ nie je verejnosti prístupný. Nakoniec spokojný prichádzam na železničnú stanicu, kde v útulnom bare počkám na vlak smer Zvolen.

Keď už sedím vo vozni, v duchu si zakričím: "Korona-nekorona, vander musí byť!"

Fotogaléria k článku

Najnovšie