Slanské vrchy sa mi nechceli len tak poddať, a tak prišla pred odchodom komplikácia v podobe termínu očkovania. Rozmýšľal som čo s tým a nakoniec som posunul túru o dva dni neskôr. Neviem. či bude rozumné ísť na túru deň po očkovaní, ale však snáď to nejako zvládnem. Za štyri roky som mal vymyslených niekoľko trás, ale nakoniec som sa vrátil k pôvodnej. Začnem v Strede nad Bodrogom. k túre si pridám severnú časť Slovenského rudohoria a skončím až v Spišskej Novej Vsi.

1. deň Streda nad Bodrogom - Veľká Tŕňa, kúpele

(26 km, prevýšenie 464 m)

Vlakom sa presúvam takmer cez celú republiku až do Stredy nad Bodrogom. Východné Slovensko mám rád, akurát celodenné cestovanie, kým sa sem človek dostane, neznášam. Na stanici vystupujem až okolo 14.30 a preto dnes nemám žiadne veľké plány na pochod. Pôjdem síce takmer po rovine, no času do večera nemám veľa. Po ceste sa presúvam k rieke Bodrog, ktorá je neďaleko. Odbočím na hrádzu a urobím si menšiu zachádzku do dediny Klin nad Bodrogom. Väčšina ľudí vie, že sa tu nachádza najnižšie položené miesto na Slovensku a idem sem práve kvôli tomu. Cesta po hrádzi ubieha rýchlo, a tak som o chvíľu pri kostolíku sv. Joachima a Anny, pri ktorom je symbolické miesto, označujúce najnižší bod 94,3 m. Treba však poznamenať, že reálne najnižší bod je hladina rieky Bodrog na mieste, kde opúšťa územie SR. Trepal som sa tam pred dvomi rokmi cez húštinu, ale dnes mi stačí aj symbolické miesto.

Chvíľu tu pobudnem a potom sa vraciam späť po hrádzi na cestu a cez most prechádzam na druhý breh rieky. Rozmýšľam, kadiaľ budem pokračovať, keďže značky tu nie sú. Rozhodnem sa, že pôjdem po cykloznačke cez Baru až do Malej Tŕne, kde sa napojím na červenú TZT. Prechádzam cez obec Viničky, kde si všímam prvé pekné vinárske domčeky. Na to, že je sobota, je tu naozaj kľud. Po poľnej ceste sa dostávam medzi prvé tokajské vinice nad obcou. Hrozno už kvitne, a tak je tu pusto. V tomto čase sa do vinohradov nechodí, lebo by si človek vraj predčasne obral úrodu. Za chrbtom sa mi pomaly zbierajú oblaky, ale zatiaľ si z toho nič nerobím. Veď dnes by malo byť pekne. Pri miestnej bažantnici odbočím vľavo a krátkym úsekom cez les sa dostávam do viníc nad obcou Bara. Cez miestnu časť Malá Bara prechádzam do druhej časti obce Veľká Bara. V minulosti to boli dve samostatné obce, ktoré sa zlúčili do jednej. Zaujme ma veľmi pekne upravené námestie, ktoré všade samozrejme pripomína vinársku tradíciu oblasti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začína pršať, a tak sa skryjem vo veľkej autobusovej zastávke na okraji námestia. Pozerám radar SHMÚ a dosť sa čudujem. Z Maďarska sem ide veľké zrážkové pásmo. Nikde inde na Slovensku ani kvapka a tu to vyzerá na poriadny lejak. Toto sa fakt môže stať iba mne. No nič. Vyťahujem nepremokavú bundu a balím ruksak do pláštenky. Potom ešte hľadám v ruksaku pončo a zistím, že som ho nezobral. Ach, tradícia každej túry teda ostáva zachovaná. Vždy si niečo zabudnem zobrať, a to som bol teraz presvedčený, že mám naozaj všetko. Rozhodujem sa, že úvodný lejak prečkám v zastávke a potom budem pokračovať ďalej. Zrážkové pásmo však nemá naponáhlo a iba lenivo sa presúva ponad moju hlavu. Nakoniec tu sedím 1,5 h, kým sa dážď zmierni.

V mrholení potom stúpam nad obec a opäť cez vinice kráčam k známej rozhľadni v tvare vinárskeho suda. Vybehnem aj hore a obzriem si výhľady. Fúka však vietor a oblieva ma tak dažďom z každej strany. Výhľady sú celkom fajn, aj keď zažil som tu aj lepšie. Kúsok za rozhľadňou sa napájam na červenú značku a cez Malú Tŕňu pokračujem po ceste do susednej obce Veľká Tŕňa. Neodpustím si zachádzku k historickým vínnym pivničkám, ktoré sa nachádzajú v obci. Mal som šťastie do jednej pred časom nazrieť a aj teraz v jednej niekto je. Pozriem sa však len od vchodu, keďže dnes nemám času nazvyš. Chvíľu rozmýšľam, že pôjdem aj na vrch Rozhľadňa, ktorý je nad obcou a zároveň je najvyšším bodom Zemplínskych vrchov. Nakoniec však myšlienku zavrhnem, keďže viem, že na vrchu aj tak nie je výhľad.

Pokračujem po červenej smerom k lokalite Kúpele. Keď vojdem do dubového lesa za dedinou, ovalí ma parádna vôňa dubového lesa po daždi. Mám rád teplomilné dubové háje a ešte chvíľu po daždi je to paráda. Prichádzam ku kúpeľom, kde sa nachádza niekoľko budov. Senník, chata s verandou a ešte nejaká budova. Ideálne miesto na noc. Aj som sa strojil, že tu ostanem, ale potom zisťujem, že tu nie je signál. Síce nič závažné, ale dnes hráme hokej. Keď ho nemôžem vidieť, tak by som si ho rád aspoň vypočul. Pokračujem po červenej ďalej lesom, až kým nemám dobrý signál a tam si potom urobím miesto na noc. Dnes to bol celkom príjemný deň a zajtra sa teším na Slanské vrchy.

2. deň Veľká Tŕňa, kúpele - Slanec

(43 km, prevýšenie 1427 m)

V noci bola poriadna zima. Na to, že jún neklope, ale trieska na dvere, je fakt chladno. Vytrepať sa ráno z teplého spacáka je asi najťažšia vec na túre. Asi 500 metrov od miesta, kde som spal, objavujem parádny otvorený posed. Kebyže viem, tak určite zbehnem večer až sem. Chladným ranným lesom idem k hlavnej ceste, kde mi značka hovorí, že mám ísť vpravo. Podľa mapy mám ísť však rovno do poľa. Rozmýšľam teda, kam teraz a chvíľu tu pobehujem hore-dole. Značka nikam nepokračuje, a tak idem po ceste v smere, ktorý ukazovala šípka. Prvá stará značka sa objaví až v obci Veľaty. Značenie je však stále dosť chabé, idem teda viac podľa mapy ako podľa značky. Orientácia je dosť ľahká, stále po hlavnej ceste cez Michaľany až do obce Kazimír. Kto by nevedel, tak v obci sa nachádza rovnomenný hrad. Ostala po ňom len jedna stena, ktorá je navyše za plotom niečej záhrady. Síce nič moc, ale vzhľadom na netradičnú polohu hradu poteší aj to málo. Zvony pomaly zvolávajú miestnych do kostola a v dedine stretávam samé vyobliekané staršie panie, ktoré mieria na bohoslužbu.

Nechcem tu veľmi obsmŕdať, a tak stále po ceste pokračujem do ďalšej obce - Byšta. Asi v polovici cesty schádza značka do poľa a popri miestnom ranči prichádzam k časti obce Byšta - Kúpele. Nachádza sa tu malá vodná nádrž a niekoľko chát. Samotná obec je pomerne malá a prejdem cez ňu vcelku rýchlo do dubového lesa. Počasie je dnes dosť pochmúrne a občas spadne zopár kvapiek. Zatiaľ to nie je nič strašné. Miernym terénom sa približujem k jazeru Izra, na ktoré sa celkom teším. Keď som sem išiel prvýkrát, mal som očakávania, že to bude niečo ako Morské oko na Vihorlate. Jazero uprostred hôr a inak nikde nič. Preto ma vtedy dosť sklamala chatárska osada a veľký počet rybárov v okolí. Dnes nemám prehnané očakávania a teším sa na jazero také aké je. Kúsok pod jazerom si všímam pekne rozvinutý systém zosuvov, ktoré utvorili jazero. Zaujímavé útvary, a to som si ich pri poslednej návšteve vôbec nevšimol. Pri Izre je aj dnes dosť rybárov, ale nič iné som ani neočakával. Najskôr si idem odfotiť bufet, ktorý bohužiaľ prednedávnom vyhorel do tla. Dvaja Východniari ma medzičasom ponúkajú pivom a pálenkou. Keď odmietnem a odvetím, že nepijem so smiechom dostávam odpoveď „Ta najvyšší čas začať...“

Obídem jazero na druhú stranu, kde urobím pár záberov vodnej plochy. V momente, keď stlačím spúšť, vyskočí nad vodu kapor. No takúto momentku jazera s kaprom v lufte by som asi neodfotil ani kebyže veľmi chcem a sedím tu celý deň. Vraciam sa späť k bufetu a cestou ešte podpichujem rybárov, že oni tu čakajú na úlovok a na druhej strane ryby vyskakujú samé von z vody. Na tomto mieste opúšťam červenú značku a po modrej smerujem k štátnej hranici s Maďarskom. Asi v polovici cesty je výdatný prameň vody a prístrešok. Keďže začína pršať, urobím si v prístrešku asi hodinovú zastávku. Zrážkové pásmo zatiaľ prejde k južným susedom a doplním si trochu vody. Po tom, čo dážď ustal, pokračujem k štátnej hranici, ktorá mi teraz bude chvíľu udávať smer. Hneď na úvod ma prekvapí poriadny stupák na vrch Zlodejka, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani oveľa vyššie pohoria. Pripomína mi to výstup z Tureckej na Líšku vo Veľkej Fatre. Samozrejme, v o niečo menšom prevedení. Osobne som trochu turistický masochista a strmáky mám rád. Preto je to pre mňa turistická lahôdka a na vrchole som odmenený zaujímavým skalným mestečkom. Naozaj pekné miesto.

Úzkym skalnatým hrebienkom sa vlním hore a dole. Občas sa mi otvárajú pekné výhľady na okolité vrchy. V diaľke vidím rozhľadňu pod Veľkým Miličom, na ktorú sa dosť teším. Odporučil mi ju kamarát a vraj sú z nej parádne výhľady. Ešte pár výškových metrov a stojím pod drevenou konštrukciou rozhľadne. Zamýšľam sa nad tým ako sem vytrepali materiál na jej výstavbu. Žiadna cesta sem nevedie, takže ktovie. Vybehnem hore a vychutnávam si výhľady na prakticky celý dolný Zemplín a blízku časť Maďarska. Najviac ma zaujme mohutný hrad Fizér (Füzéri vár) južne odo mňa. Musí to byť naozaj veľký hrad. Niekedy budem musieť ísť preskúmať aj maďarskú časť Slanských vrchov.

Od rozhľadne idem ešte kúsok k samotnému vrcholu Veľký Milič. Na vrchole stojí betónový obelisk, ktorý zrejme patril do trigonometrickej sústavy ČSR. Viac ma však zaujme pomaďarčený slovenský znak na ňom. Zelené trojvršie mi v ňom vôbec nesedí a skôr mi pripomína znak Uhorska. Z vrcholu klesám sympatickým skalnatým hrebienkom do sedla Malá Márovka. Nachádza sa tu ďalší prístrešok a lúčim sa so štátnou hranicou. Príjemnou lesnou cestou idem do ďalšieho sedla Veľká Márovka. Nachádza sa tu prameň vody a opäť prístrešok. Celkom ma prekvapujem početnosť prístreškov v južnej časti Slanských vrchov. Prakticky v každom sedle je nejaký. Akurát škoda, že na konštrukciu strechy nedali pár dosák. Vznikla by tak luxusná povala na nocovanie.

Opäť som na červenej značke a lesnou asfaltovou cestou sa presúvam až do sedla Slanec nad rovnomennou obcou. Cez sedlo prechádza viacero vysokotlakových plynových rúr, na čo všade upozorňujú tabuľky. Ak sa nemýlim, malo by ísť o plynovod Bratstvo. Chvíľu idem po frekventovanej ceste smer Slanec, ale pri prameni odbočím na lúky. Prameň hneď vedľa cesty je momentálne mimoriadne výdatný a voda z neho doslova strieka. Vysokou trávou sa brodím k hradu Slanec, ktorý mám celý čas pred sebou. Na chvíľu sa zastavím pri Šachorinovom jazierku a potom idem hore na hrad. Som zvedavý, čo sa tu za dva roky zmenilo. Vyzerá to tak, že takmer nič. Akurát pribudli dvere na veži, takže sa vôbec nedá vliezť dnu. Na hrade trávim hodnú chvíľku a rozmýšľam, čo ďalej. Sú tu tri pekné prístrešky, ale je ešte len 18.00. Stihol by som prísť na Regetu, ale neviem či prístrešky, ktoré tam majú byť, ešte vôbec existujú. Od severu sa sem blíži mohutné zrážkové pásmo. Rozhodnem sa, že pôjdem ešte kúsok za obec a ak nič nenájdem, vrátim sa sem. Veď času mám ešte dosť.

Idem teda ešte asi 1,5 km za obec, kde nájdem hneď pri ceste posed. Vyzerá síce dosť biedne, ale je ukrytý v poraste a má veľkú strechu. Rozhodujem sa, že ostanem tu. Na zemi je celkom neporiadok a keby tu bola metlička, tak poupratujem. Nie je tu však nič také. Rozložím sa teda na najčistejšiu časť a čakám na noc. Pomaly začína pršať a vo večernom šere počujem, že ide niekto okolo. Zastaví sa tu miestny poľovník. Už sa pripravujem na to, že ma odtiaľto vyhodí, ale je to celkom fajn chlapík. Vraj bol na poľovačke a ide domov a nemá problém s tým, že tu prespím. Vraj je len rád, keď posed poslúži aj niekomu inému. Samozrejme, treba po sebe zanechať poriadok. Ešteže dobrí ľudia nevymreli a môžem tu ostať nerušene celú noc.

3. deň Slanec - Grimov laz

(50 km, prevýšenie 2185 m)

Posed ma v noci dobre ochránil pred dažďom, a tak môžem pokračovať smerom na Regetu. Lesná cesta ide prakticky po vrstevnici, čo je celkom dobrý terén na ranný rozbeh. Akurát si prestávam všímať značky a po chvíľke si uvedomujem, že som žiadnu dlho nevidel. Pozerám teda do mapy. No jasné, idem zle. Musím sa vrátiť späť asi pol kilometra, kde značka odbočí z cesty do kríkov. Mladým porastom sa predieram k výhybni Slančík. Cestou si všímam búdu v lese, ktorá sa kedysi dala využiť ako miesto na prespatie. Momentálne je už rozpadnutá a nepoužiteľná. Dobre, že som sem včera nešiel. Cez koľaje prebehnem k ceste a po nej až k horárni Regeta. Zaujmú ma tu naozaj staré mohutné duby. Musia tu stáť pekne dlho. Stále po asfaltke idem až k chate Rakaťa. Má pomerne veľkú zastrešenú verandu, kde by sa v nepriazni počasia dalo kľudne prespať. Na chvíľku odbočím do lesa a potom sa zase vraciam na známu asfaltku. Oceňujem snahu značkárov viesť trasu mimo asfalt, ale cez húštiny, kadiaľ ide značka, sa fakt nebudem predierať. Tak či onak sa obe trasy opäť stretnú na ceste pri ruine loveckého zámočku.

Lovecké sídlo patrilo grófovi Štefanovi Forgáčovi, ktorý na tomto mieste našiel večný odpočinok. Veľkou škodou je, že ho neprajný lesný hospodár nechal vyhodiť do luftu. Určite by to bolo veľmi zaujímavé miesto. Mierne klesám do sedla Dargov, kde si obzriem pamätník na boje a dva kusy vojenskej techniky. Najviac ma zaujme samohybné delo SU-100. Pomerne vzácny kúsok, ktorý nevidieť len tak hocikde. Dargov a celé Slanské vrchy sú po Dukle asi druhým najvýznamnejším bojiskom 2. svetovej vojny na Slovensku. Škoda, že sa pohorie nedá ľahko prepojiť s inými. Inak by cesta SNP viedla určite aj tadiaľto.

Konečne opúšťam asfalt a po lesných cestách mierne naberám nadmorskú výšku. Je to pohodové stúpanie až na vrch Lazy, kde sa otvára pekný výhľad na celú južnú časť pohoria. Stretávam tu prvých a zároveň posledných turistov na celej ceste. Neviem, či je to tu vždy také pusté, alebo mám len ja šťastie na opustené lesy. Miernym stúpaním sa presúvam na vrch Mošník. Nachádza sa tu radar pre navigáciu lietadiel. Opäť klesám, tentokrát do Herlianskeho sedla. Spočiatku je chodník pohodový, ale neskôr prechádza do lesa, kde prebiehala ťažba. Na chodníku je veľké množstvo konárov, ktoré tu zanechali po ťažbe. Na niektorých miestach sa prakticky nedá ani prejsť. Niekedy sa zamýšľam, čo za mentálnych akrobatov to dnes robí v lesoch. Teda odrobil som si, čo to v lese tiež, ale vždy sme museli všetko pekne upratať. Takýto bordel, keby sme niekde nechali, tak by nám lesník nielen že nedal nabudúce žiadne drevo, ale kým by sme to nedali do poriadku, tak by nám asi nedal ani to čo sme nachystali. Škoda sa nad tým asi rozčuľovať.

Schádzam z chodníka a voľne lesom klesám až do sedla. Začína pršať, a tak sa ukryjem na verande malej chatky pri ceste. Ďalšie miesto, kde by sa dalo v suchu prespať. Dnes je počasie ako na hojdačke. Chvíľu slnko a chvíľu prší. Keď opäť vyjde slnko, pustím sa do ďalšieho stúpania - na vrch Črchlina. Na mape to vyzerá ako celkom slušný stupák, ale nakoniec je to pohodička a hore som pomerne rýchlo. Z rúbaní sa otvára niekoľko výhľadov smerom na Vranou nad Topľou. Po hrebeni sa presúvam na susedný vrch Makovica. Cestou ma veľmi zaujme pekný jaseňový les, ktorý ešte nemá listy. Vďaka chladnej jari vegetácia pekne mešká. Na Makovici je viacero vysielačov a medzi nimi jeden vojenský. Pred časom som o ňom niečo čítal, ale načo slúži si už nepamätám.

Začína pršať, a tak sa poberám preč. Vyzerá to tak, že by z toho mohla byť aj búrka a stáť tu pri vysielačoch by asi nebol najlepší nápad. Chvíľu idem ešte po hrebeni a potom prudšie klesám na vrch Ordanky, kde sa mi otvorí nečakaný výhľad na sever. Je to jeden z najlepších za celú cestu. V diaľke vidím Dubník, Šimonku a vrch Čierna hora. Keď sa nabažím výhľadov, klesám do sedla, cez ktoré vedie vysoké napätie. Značka ide chvíľu priamo popod stožiare a vôbec z toho nemám dobrý pocit. Nad hlavou sa mi zase zotmelo a v búrke byť pod vedením nechcem. Prejdem to teda čo najrýchlejšie, aby som bol v lese.

Zase začína pršať a na prvej malej lúčke vidím chatku s verandou, a tak sa tu ukryjem. Niekde som čítal, že v Slanských vrchoch je málo miest na noc, ale nachádzam tu niečo na každom kroku. Pár minút prečkám najsilnejší dážď a potom pokračujem vo výstupe pod vrch Dubník. Čakal som, že to bude celkom slušný výstup, ale nakoniec to skoro nič nebolo. Značka síce nejde priamo popri vysielači na Dubníku, ale aj z lesa sa najvyššia stavba Slovenska nedá nevšimnúť. Teraz, keď trochu fúka vietor, poriadne to okolo vysielača hučí. Lesom stúpam stále vyššie až na lúku Grimov laz pod Šimonkou. Na chvíľu sa tu zastavím a zisťujem, že niekto pokazil vedierko v studni, ktorá je na lúke. Zdroj vody sa tak prakticky nedá použiť. Neviem, ktorý somár to mal potrebu zničiť.

Vybehnem ešte hore na Šimonku, ktorá je momentálne obsypaná kobercom bielych kvetov. Je ich plno v celom lese. Na vrchole nie je živej duše, a tak sa tu vyhrievam na slnku. Rozmýšľam ako ďalej. Mal som v pláne ísť ešte do sedla Červená mláka, ale pod Šimonkou by mal byť polom. Neviem, koľko ma to zdrží, a aj keď mám ešte veľa času, nakoniec sa rozhodnem, že ostanem v prístrešku na Grimovom laze. Na Šimonke strávim ešte asi hodinu a potom sa vraciam späť na lúku. V prístrešku si zložím veci a nanosím si drevo na oheň, aby som mal počas večera čo robiť. Neskôr zbadám, že mi navlhli zápalky, a tak s nimi nič nezapálim. Pre toto ich neznášam a radšej nosievam zapaľovač. No nevadí, snáď drevo, čo som nanosil, pomôže niekomu inému. Nezostáva mi nič iné ako sa zastrčiť do spacáku a čakať, kým príde noc.

Pokračovanie uverejníme nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek