Medzi takéto miesta patrí okolie Vysokej pri Morave. Ísť tam na turistiku na celý deň by mi ani nenapadlo, ale zastaviť sa v obci na dvoj-trojhodinovú prechádzku po práci mi prišlo ako výborný nápad. Na prelome mája a júna som sa prešiel po okolí Vysokej pri Morave trikrát, pričom tretiu prechádzku radím medzi výnimočnejšie. Veď posúďte sami.

Trasa

Zohor – most cez Malinu – Lábske jazero – jazerá Veľké a Malé Axi – Vysoká pri Morave

Čo tam beháte po trati?

Zaparkoval som v obci a presunul som sa na autobusovú zastávku. Stojí vedľa nej pamätník, ale nie hocijaký. Je venovaný miestnemu rodákovi Zoltánovi Halmovi, ktorý získal na olympiáde v roku 1904 dve zlaté olympijské medaily. Je na Slovensku nejaká iná obec, ktorej rodák je dvojnásobný olympijský víťaz? Asi nie.

Kúsok ďalej, pred kostolom, je pamätník venovaný obetiam prvej svetovej vojny. V tých časoch sa obec nazývala Hochštet. Pamätníky prvej svetovej vojny mám rád, pretože ich motívom je obyčajne pieta. Pamätníky na druhú svetovú vojnu sú iné. Nepôsobia na mňa ako výčitka nezmyselnému vraždeniu, ale ako oslava víťazstva a prevzatia moci novou garnitúrou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Autobusom som sa odviezol do Zohora a vyrazil som po koľajniciach. Turistické značky v oblasti nie sú, ale keď pôjdete po trati, nemôžete zablúdiť. Koľaje sú dosť hrdzavé, zdá sa však, že po nich z času na čas čosi prejde. Podchvíľou som sa obzeral za seba, aby ma neprekvapila lokálka či drezina.

Nenie pole bez kúkole (ľudové príslovie)

Na priecestí som odbočil na asfaltku vedúcu do Lábu. Pri ceste sú kríky dvoch nepôvodných druhov. Jedným je beztvarec krovitý, čo je invázna rastlina z čeľade bôbovitých, ktorá pochádza z Ameriky. Druhým je hlošina úzkolistá. Pochádza zo Stredomoria a v minulosti sa u nás vysádzala, pretože sa z jej plodov mlela múka. Na Podunajskej rovine sa dá kde-tu nájsť osamelý exemplár, no tu je vedľa cesty niekoľko mladých kríkov.

Na cestu som odbočil preto, lebo som si chcel pozrieť Suchý či Ondriašovský potok, ktorý je zaradený medzi územia európskeho významu. Lenže z mosta asfaltky sa zdá, že je zregulovaný. Nezaujal ma.

Chvíľu som išiel po cestičke lužným lesom a nato som zamieril k ropíku uprostred lúky. Malých pevností, vybudovaných pred druhou svetovou vojnou, je tu veľa. Tento ropík zarástol stromami, no na lúke pod ním som si všimol zaujímavé kvetiny. Takéto som ešte nefotil. Doma som zistil, že tu rastie kúkoľ poľný. V minulosti bežná burina, ktorá sa z našich polí vďaka moderným agropostupom vytráca. Do podobnej kategórie patria drobnosemä útle, ktoré sme našli na jar, či konringia východná, ktorú sme pre zmenu nenašli.

Popri Maline som sa chcel vrátiť na trať, no zastavil ma odvodňovací kanál. Pozrel som si lepšie mapu a zistil som, že sa nachádzam v uhle medzi vodnými tokmi. Rozhodol som sa zájsť k ústiu Suchého potoka do Maliny. Snáď tam bude nejaký mostík. Nebol. Ani jeden potok sa nedal preskočiť a vracať sa na cestu sa mi nechcelo. Dná potokov sú bahnité, pričom v bahne sa môže ukrývať čokoľvek. Preto som nemal chuť ani na brodenie sa naboso. Našiel som však betónový prepad. Ani ten sa nedal preskočiť, dal sa však prebehnúť. Jednou nohou som musel skočiť do vody, no keďže som mal topánku pod vodou iba zlomok sekundy, ponožky zostali suché. Mokrý som mal iba spodok rifieľ, čo ma v horúčave, ktorá panovala, netrápilo.

Korzo na koľajach

Pokračoval som po koľajach. Tie tu idú cez územie európskeho významu Mokrý les. Na jednom mieste som zbehol z násypu, aby som získal o lese nejakú predstavu. Už ju mám. Je plný komárov. Spravil som jeden obrázok a čo najrýchlejšie som sa vrátil na násyp trate, kde pieklo slnko.

Zrazu pozerám, krížom cez koľaje leží vyvrátený strom. Znamená to, že tu vlaky nechodia. Konečne sa môžem prestať obzerať za seba ako paranoik.

Prišiel som k Zohorskému kanálu. Pred mostom som chcel zbehnúť z trate, aby som si pozrel Lábske jazero, keď som na jeho opačnom konci zaregistroval pohyb. Čosi bežalo po koľaji priamo ku mne. Kuna skalná. Opatrne som siahol do vrecka pre fotoaparát, no keď som sa pohol, kuna spozornela a zastala. Vtedy som zamrzol, čo tvorčeka upokojilo a cupital ďalej.

Trvalo mi zopár sekúnd, kým som foťák vytiahol a priložil k očiam. Potom to už bolo jednoduché. Jedinou mrzutosťou bola zavadzajúca tráva. Mal by som spraviť úkrok doľava, ale to mohlo kunu vyplašiť. A tak som iba cvakal a dúfal som, že sa aspoň nejaký obrázok vydarí.

Kuna prešla celý most a až keď bola na jeho druhej strane, pár metrov odo mňa, stratila sa v diere. Jednu kunu skalnú som fotil už vlani. Bolo to pri Tomášikovskom mlyne na Podunajskej rovine. Lenže tam som ju zbadal, keď zoskočila zo strechy domu a pelášila preč. Na obrázku je z nej iba malý rozmazaný hnedý fľak. Teraz mi obrázky vyšli lepšie.

Zbehol som k Lábskenu jazeru. Rastú v ňom lekná, sú však ďaleko od brehu. Jazero lemujú chatičky, no kúsok ďalej je Veľké Axi, pri ktorom žiadne chaty nie sú. Toto jazero je členité a na brehu rastie tŕstie. Mal by som sa k nemu pozrieť voľakedy koncom zimy či na jar. Zrejme tu budú kŕdle vtákov.

Po 2,5 hodinách som dorazil do Vysokej pri Morave a išiel som domov. Dnešná prechádzka bola špeciálna, no páčili sa mi aj predchádzajúce návštevy oblasti, keď som kráčal kúsok popri Morave. Fotil som počas nich pŕhlicu roľnú či kosatec sibírsky. Lužné lesy tu majú charakter džungle a sú plné komárov, preto je výhodné využívať lesné cestičky. Po nich sa dá postupovať rýchlejšie a človek má pocit, že komárom unikne. Až doma podľa štípancov zistí, že všetkým neunikol.

Záver

Ako vidno, príroda je zaujímavá nielen vo vysokých horách, ale aj na rovine. Zvieratá sú tu viac zvyknuté na pach človeka, takže sa ho menej boja. O to viac ma mrazí, keď začujem, že sa po Podunajskej rovine či pahorkatine potuluje medveď. Uplynulú jar som na svojich potulkách takýchto správ zaregistroval viacero.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek