Pohľadom do mapy som sa rozhodol spojiť dve oblasti do dlhšej jednodňovky pričom vyrazím od hotela Smrekovica. Prvotne som chcel túru zrealizovať v období, ktoré mám najradšej – v zime, ale nebol som si istý, či by som to v hlbokom snehu na snežniciach zvládol. Druhou voľbou, ktorú som nakoniec zrealizoval, bolo vyraziť v krásnu zelenú jar. Na tú si však tento rok bolo vo vyšších polohách treba poriadne počkať.

Trasa

Močidlo, hotel Smrekovica – Rakytovské sedlo, severné – Rakytovské sedlo, južné – sedlo pod Čiernym kameňom – Močidlo – Blatná, horáreň – Močidlo, hotel Smrekovica

Zeleným hrebeňom po zelenej značke

Predpoveď hlásila ďalší slnečný a teplý deň, a tak som si v strede týždňa zobral deň dovolenky, aby som si končiny užil osamote. Zaparkoval som kilometer pod hotelom Smrekovica v tieni a vydal sa po modrej značke záverom doliny Vyšné Matejkovo na lúky Močidla smerom ku Skalnej Alpe. Ako som predpokladal, nikde nebolo ani živej duše, iba nádherná veľkofatranská príroda. Postupoval som pomaly a vizuálne spoznával okolie, ktoré som si z hrebeňovky spred pár rokov veľmi nepamätal. Na chodníku som si všimol viacero mŕtvych hlodavcov, čo sa opakovalo celým hrebeňom. „Ktovie čo je za tým,“ hovorím si.

Po desiatkach minút som sa ocitol na rozdvojke letného a zimného chodníka s tyčami. Na tomto skvelom výhľadovom mieste je oddychový stolík s lavicami. Ja som sa však nezdržoval a vyrazil som zimnou trasou na vrchol Skalnej Alpy, ktorú som si chcel poriadne popozerať z bližšia. Z minulej skúsenosti som si pamätal len jej strmé svahy z letného variantu chodníka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za pár minút som bol na čistinke na hrebeni spomínaného miesta a kochal sa výhľadom na všetky svetové strany okrem juhu. Zvedavý som bol na "poloniny" Dvorisko a Rumbáre, tiež na turčiansku časť hrebeňa s Kľakom a inými vrchmi z tejto perspektívy. Zrána bolo dobre vidieť tiež malofatranský hrebeň, Nízke a Západné Tatry na druhej strane.

Po polhodinke som sa tichučko, aby som čo najmenej narúšal vzácnu lokalitu, presunul na letný chodník a pokračoval lesným úsekom poza Tanečnicu k severnému Rakytovskému sedlu. Krásne prirodzené lesy okolo mňa svojou krásou nezaostávali za lúčnymi a výhľadovými úsekmi. V redšom poraste sa občas otvárali pohľady na trčiace dominanty pohoria - Rakytov, Čierny kameň, Ploskú a Borišov. Zo severozápadne orientovaných svahov som zas zahliadol kosodrevinou zarastený vrchol Skalnej Alpy.

Po čase som sa ocitol v severnom sedle pod Rakytovom a podľa plánu som sa ho rozhodol traverzovať. Zelenú značku som teda na chvíľu vymenil za žltú a pustil sa do úseku, ktorý si z minulosti takmer nepamätám, ale určite som ním raz išiel. Na Rakytove som bol viackrát v lete i v zime a nemalo význam sa tam teraz štverať, keď som mal pred sebou iné ciele.

Traverzový úsek bol takisto veľmi príjemný a po polhodinke som sa ocitol v Južnom Rakytovskom sedle. Ďalší úsek poznám lepšie a preto som cez Minčol pridal do kroku. Zastavil som sa zachytiť známe scenérie Čierneho kameňa, Ploskej a Borišova spod vrcholu Minčola a o desať minút som bol v sedle pod Čiernym kameňom.

Tu som sa rozhodol dopriať si výdatný oddych a využiť signál, ktorý som predpokladal, že pár hodín cestou Ľubochnianskou dolinou nebudem mať a tak aj bolo.

Strmý zjazd na Močidlo a dlhá asfaltová dolina

Červeno značený chodník je na tráve slabšie viditeľný, ale postupujem správne a čoskoro sa dostávam do hustého smrekového lesa. Časom redne a mení sa na zmiešaný s množstvom medvedieho cesnaku. Míňam niekoľko kosodrevín a tiež kríž na pamiatku odpočívajúcich dvoch partizánov na okraji malej zelenej polianky. O pár metrov vidím ďalší, starší, v poraste skrytý a viac zanedbaný kríž s rovnakými menami. Napadá mi, či ho pamätníci nenašli a urobili nový kríž, alebo prečo sú tam vlastne dva kríže s rovnakým nápisom. „Nuž ktovie,“ hovorím si.

Ochutnávam pár listov cesnaku, ktorý síce začína kvitnúť, ale aj tak neodolám. Začína poriadne strmý zostup a v duchu ďakujem, že je sucho, pretože v blate to musí byť na zabitie. Pády síce viackrát hrozia aj na suchom lístí. Úsekom idem druhýkrát v živote, ale v skorú jar minulého roku som tadiaľto stúpal. Spomínam si, že to bol poriadny zaberák.

Niekoľko desiatok metrov nad cestou vedúcou dolinou vidím dvoch cyklistov, s ktorými sa ešte neskôr stretnem pri horárni v Blatnej. Ľudí som tu takto v pracovný týždeň naozaj nečakal, ak tak možno nižšie v doline.

Ostávam ticho stáť, pretože myslím, kebyže ma počujú šuchotať dolu, určite by sa v odľahlých končinách naľakali. Počkám pár minút, kým zájdu a pokračujem k blízkemu altánku so zápisnou knihou. Študujem, kedy som tu presne bol a môj zápis potvrdzuje, že to bolo 15 mesiacov dozadu v marci 2020.

Po krátkom oddychu pokračujem dolu dlho vysnívanou Ľubochnianskou dolinou. Povrch je síce asfaltový, ale po náročnom zostupe mi to padne vhod. Teším sa na miestny tajch, pri ktorom sa po polhodinke zastavujem a vychutnávam príjemné končiny. Je to krásne a pokojné miesto.

Ďalej postupujem nekonečnou asfaltkou. Predbiehajú ma cyklisti, ktorých som videl pri Močidle a míňam horáreň Nižný tajch, pri ktorej vychutnávajú obed miestni. Tesne pred odbočkou do Blatnej doliny pri mne zastavuje auto a šoférka sa ma pýta, či ma zvezú. Odmietam, pretože čochvíľa budem odbočovať.

Blatná dolinu a neplánovaná odbočka

O chvíľu som pri altánku pri odbočke a sadám si k oddychujúcim dôchodcom. Sú to spomínaní dvaja cyklisti, s ktorými sa vidím dnes tretíkrát. Popíjajú pivko a oddychujú. Dávame sa do rozhovoru, spomíname čo sme už pochodili a zisťujem, že majú v pláne ísť tiež Blatnou dolinou ako ja. Po pol hodinke sa pohýname. Pochopiteľne, postupujú rýchlejšie, ale s postupujúcim sklonom ich dobieham a ideme v podstate spolu. Pozeráme si miestne jazero, ktoré je však ledva vidno a trčia z neho len trsy trávy a kde-tu nejaká menšia vodná hladina. Pripadá mi ako miesto vhodné na pestovanie ryže.

Po krátkej obhliadke ideme ďalej dolinou, pričom nebadane strácame značku. Družná debata pokračuje a až po polhodine zisťujeme, že sme mimo značky v inej doline, vyše kilometer od odbočky. Nuž, spoločnosť prináša aj takého situácie, a tak rozmýšľame, čo ďalej. Rozhodujeme sa vrátiť a potom už pokračujem sám až k chatám na Smrekovici. Zostáva len zbehnúť k autu kilometer a pekný deň v prírode je za mnou.

Záver

Túra mnou zabudnutým úsekom hrebeňa Veľkej Fatry a tiež kráľovnou slovenských dolín – Ľubochnianskou dolinou sa vydarila. Vzácna lokalita Skalná Alpa so svojou rozmanitou flórou a pekným výhľadom sa mi zapísala hlboko do spomienok ako klenot veľkofatranskej prírody. Dlhánska Ľubochnianska dolina, ktorej vrchnú tretinu som navštívil, ponúka takisto príjemné scenérie. Z viacerých záhybov doliny bolo vidieť rôzne vrcholy, či už to bola Ploská v najvyššej časti, Čierny kameň od príjemného tajchu a Rakytov v nižších partiách. Za zmienku stojí zaujímavý močiar v Blatnej doline.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek