Janko má problém chodiť mimo značiek, a tak si myslel, že sa dokáže pomocou nového prístroja orientovať. Návod v angličtine, v rozpore so zákonom, ale však sme právny štát, a tak mu aspoň niekto dal doň body, ktoré chce navštíviť. Na prázdnej obrazovke sa ukáže biela šípka a potom čierna a od nej ide do nekonečna čierna čiarka. Neviete kade máte ísť, neviete koľko kilometrov je do cieľa. Locus je omnoho lacnejší a viete si zodpovedať všetky otázky.

Trasa

Limbach, odbočka do Slnečného údolia – ústie Medvedieho údolia – Malý Javorník – popod Somár – Tri kamenné kopce – popri Stupavskom potoku – popod Konské hlavy – popod Gašparovú – Klokočiny – Pištova búda – popod Jastrabník – Tri kríže – Pernek

Smer Malý Javorník

S Jankom sme sa stretli v Pezinku na železničnej stanici, odkiaľ nám vzápätí šiel autobus do Limbachu. Po vystúpení z neho mi teda Janko predstavil svoje čudo a vykročili sme po zelenej smer asfaltka popri Račom potoku. Dosť ma zarazilo, že proti nám kráčalo hodne žien a klopkali paličkami. Tak neviem, či to boli nejaké miestne na organizovanom nordic walkingu, alebo čo. Popri potoku a v tieni sa nám po ôsmej ešte kráčalo príjemne, no ako sme začali od rampy stúpať Medvedím údolím a šli sme vyššie a vyššie, pribúdalo aj teploty.

Keď sa k nám pripojila žltá konská značka z Pezinka, začuli sme v lese hlasy a pridali sa k nám chlapi v stredných rokoch s nabalenými ruksakmi. Evidentne šli niekam buď na búdu, alebo bivakovať. My sme z lesnej cesty odbočili vľavo do lesa a vystúpili vysokou trávou k stromu s označením Malý Javorník. Ukazoval som Jankovi, že toto je asi jediný slovenský kopec, z ktorého vidí kopec s rovnakým názvom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V posledných dvoch týždňoch som musel sklamať viacerých žiadateľov o uznanie OTO 24 vrcholov MK BSK, lebo mi predložili fotky s bránou a meteorologickou kopulou na Malom Javorníku. Správny, má o dvadsať metrov viac. Videli sme aj Veľký Javorník, televízny vysielač a budovy na Hrubom vrchu. Takže Janko mal svoj druhý kopec z OTO. Prvým bola Kukla týždeň pred tým, ako definitívne zakázali výstup na nebezpečnú rozhľadňu.

Keďže som vedel, do čoho ideme, mal som dostatočné zásoby vody, slnečné okuliare, legionárku a hlavne som sa celý nastriekal sprejom proti kliešťom. Vyplatilo sa. Kliešťa som domov nedoniesol, ani úpal a dehydratáciu.

Moje učiteľovanie pokračovalo ďalej, lebo Janko vytiahol zbrusu nový smartfón, a tak som mu ukazoval, ako sa s ním dá fotiť samospúšťou, selfie, telefonovať. Holt, ani ja som k svojmu návod nedostal a ani na internete som ho nenašiel. Nie každý sa v tom vyzná pri prechode z tlačidlového.

Smer Klokočiny

Vrátili sme sa na lesnú cestu a pokračovali smerom k cykloceste popod Somár. Na nej sme nestretli žiadneho cyklistu, no len čo sme došli na červenú, tak po sedlo Tri kamenné kopce, nás od chrbta a samozrejme bez akéhokoľvek upozornenia, obehlo 15 cyklistov. Mal som mať na tejto trase o týždeň Bronzovú expedíciu Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburgu s ôsmimi mladými stredoškolákmi a práve kvôli cyklistom som ju preplánoval. Oni totiž 1,5 m odstup pri obchádzaní, ako žiadajú od šoférov, na pešiakov tiež nedodržiavajú. Ale to tiež nikto v parlamente, ani na polícii či v KST nerieši! Pomaly ale isto nás cyklisti vyháňajú z lesov.

Bez ublíženia na zdraví sme došli do sedla a sadli si na pitnú prestávku do tieňa. Tu som Jankovi navrhol ísť radšej po asfaltke do vojenského pásma a popod Stratený kút a Konské hlavy, popri Stupavskom potoku pokračovať. Povedal, že jemu je to jedno, lebo on sa aj tak nevie mimo značiek pohybovať a keď sa dostaneme na Klokočiny, jeho druhý dnešný cieľ, tak je mu to jedno.

Porušili sme zákaz vstupu a v pohode prišli k chatke s prameňom, kde sme sa naobedovali a dali si vysušiť tričká. Cestou sme stretli len dvoch, čo chystali drevo. Kecali sme o kadečom a cesta nám pekne ubiehala. Došli sme popod Gašparovú na koniec cesty a začali sme po hrebienku kráčať na Klokočiny. Od mojej poslednej návštevy tu hodne rúbali, a tak bola cestička dosť rozbitá a v suchu sa nám kamienky pod nohami uhýbali. Ako vždy, udivene som sledoval modré C. Kto tu chodí na bicykli? Jediný svetlý bod na tomto úseku bol pohľad na Pezinskú Babu a chodník s modrou značkou stúpajúci na ňu. Samozrejme, že do diaľky revali motorky, štverajúce sa na a klesajúce z Baby. Zver si na toto asi dávno zvykla.

Prišli sme k označeniu vrcholu Klokočiny, spravili potrebnú fotodokumentáciu a začalo hnusné klesanie, sťažené suchom a uvoľňujúcimi sa kamienkami. Preto som sa veľmi potešil zvážnici a navrhol som Jankovi ísť si pozrieť v akom stave je Pištova búda. V tieni stromov sa nám išlo dobre, a tak netrvalo dlho a boli sme pri nej. Evidentne má najlepšie časy za sebou, ale stále sa tam traja dokážu schovať pred nečasom a v suchu vyspať.

Smer Tri kríže

Keď sme už boli až tu, navrhol som Jankovi ešte jeden cieľ, a to Tri kríže nad Pernekom. Pokračovali sme kúsok po lesnej ceste a tesne pred zákrutou sme sa vybrali doľava po chodníčku. Došli sme k pekne pokosenej lúke a za ňou sme prekročili Rozglabský potok, prešli lesom a stáli sme na lesnej ceste do vojenského priestoru. My sme vykročili opačným smerom doprava a popod Jastrabník sme došli k odbočke k Trom krížom.

Keď sme tu boli v zime, bolo ich pekne vidno z Perneku. Teraz si myslím, že ich v zeleni nie je vidno. Ale od nich je krásny výhľad na Záhorie pod nohami. Ono ich tu je teda viac ako tri, ale tri vidno v zime z obce. Jeden je nad vstupnou bránou a dva červené sú dolu pri jaskynkách so svätými obrázkami. Po prehliadke sme si sadli na lavičky, dopili a dojedli, čo zostalo v ruksakoch a zostúpili sme do obce.

Jankovi šiel onedlho autobus cez Bratislavu na Brezovú pod Bradlom a ja som zase pokračoval do Rohožníka na zápas roku. Než prišiel autobus, pobavil ma chlapík, ktorý sa pýtal v krčme, kde si môže odstaviť auto, keď chce ísť na Vysokú. Najprv mu povedali, že Vysoká je predsa pri Morave a keď im povedal, že on chce ísť na kopec, tak nevedeli. Napokon ho poslali za mnou, vraj tam je turista. Nuž som mu poradil, nech ešte pokračuje do Kuchyne a po odstavení auta pri kostole sa na Vysokú dostane po modrej. Ale za radu ma neodviezol aspoň do Kuchyne, a tak som do Rohožníka došiel autobusom.

V družnej debate pri zmrzline a kofole som s rovnako napätými domácimi fanúšikmi prečkal v tieni do začiatku zápasu a po jeho konci sa z postupu do II. ligy tešili domáci. Ale atmosféra s tisíc divákmi, bubnami, chorálmi a na záver aj so šampanským! Akoby sme tu ani nemali hnusobu vyše roka.