Trasa

Łącko – Koziarz – Blyszcz – Dzwonkówka – Schronisko pod Bereśnikiem – Szczawnica – Šafranovka – sedlo pod Šafranovkou, štátna hranica – Lesnica, škola

Zvyčajne zavítam do poľských oblastí v "horučóznom" lete, kedy by aspoň teoreticky malo byť najmenej horúco, ale zároveň aj najmenej zima. Tak som bol pred rokmi v lete na Radziejowej či pri prechode hrebeňa Krynického Beskidu alebo po bývalých slovenských územiach poľského Spiša (Spisz). Tentoraz som však tradičnú letnú túlačku vynechal, lebo som plánoval prísť na jeseň za krásneho jesenného počasia.

No menší problém nastal, keď práve cez naplánované dni hlásili prvú mrazivejšiu noc a vtedy by bolo ideálnejšie ísť na juh. Obava z toho, že by pekné počasie toho roku nebolo a čakať na ďalší, po minuloročnom nezdare sa mi nechcelo, som sa vybral predsa len na sever, vystrojený oblečením.

Veľa však nechýbalo, aby som celú túru nezabalil takmer doma pri cestovaní do Starého Saczu. Nedarilo sa mi stopovať, z čoho som bol dosť prekvapený, keďže tento úsek bol na tento účel vždy veľmi dobrý. Počasie bolo vynikajúce, akurát bol pondelok a šoférov asi štvalo, že si idem niekam na výlet a oni musia "mukariť" v krásny deň za volantom. Len päť minút chýbalo a už by som sa otočil na podpätku a šiel domov. No chlapík od Starej Ľubovne ma zobral a nakoniec som s ním veľmi dobre pokecal, keďže bol cestovateľ po Južnej Amerike či Ázii. Do centra severného Spiša ma zobral zase starší bývalý turista a do St. Saczu, ma zviezol, na moje prekvapenie, chalan, u ktorého som pred x rokmi bol na jeho prednáške o stopovaní do Turecka. Svet je skutočne malý!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo Starého Saczu som plánoval ísť verejnou dopravou. Akurát som dúfal, že nebudem musieť využiť služby „maršrutky“, ale mal som na ňu šťastie, tak som nemohol vymýšľať. V nej, tradične natrieskanej, som si pripadal ako sardinka, ale aspoň, že cesta do Łącka nebola dlhá. Tu som sa dlho nezdržal, ale rýchlo našiel žltú a po nej smeroval k rieke Poprad.

Z mapy a vyhľadávača som zistil, že značka prechádza Dunajec vďaka kompe. No to som sa obával, aby kompa fungovala, keďže bolo pokročilé jesenné obdobie. Preto som napísal našej poľskej kolegyni Beate a ona mi pozisťovala informácie. Tak som sa vďaka nej dozvedel, že asi 1 km od kompy je postavená cyklolávka a aj iné informácie mi to potvrdzovali.

Keď som po žltej smeroval z centra Łącka, dúfal som, že tomu tak bude. Žltá ma novým chodníkom priviedla k bývalej kompe a následne sa stočila na západ a po asi kilometri som prechádzal novým mostíkom. Prešiel som na druhú stranu a trocha som sa vrátil naspäť, odbočujúc len k vyhliadke na Łącko a okolité kopce s usadlosťami. Vrátil som sa na žltú, ktorá nenápadne odbočila na úzky chodník, ktorým som necelú hodinu stredne strmým terénom stúpal na prvé lúky so samotami Pogorzelina.

Prechádzal som veľmi nádhernými scenériami poľských lazov, ktoré si ma hneď získali. A to už som bol vo svojom živle. A vedel som teraz na začiatku, že to bude parádny prechod. Hneď v druhom domčeku som uvidel domáceho pánka, ktorý sa venoval záhrade. Spýtal sa kamže idem, či na Koziarz a ja že „tak jest“. Hneď sme sa rozlúčili a mohol som pokračovať sprvoti po lúčnej ceste, ktorá sa však zmenila na vybetónovaný dlhý pás, čo veľmi kazilo dojem.

Tak ostali špičkové azda len výhľady z hrebeňových lúk na blízke kopce ako Modyń a Lubań. Akurát len Vysoké Tatry boli zahalené, takže z výhľadu na ne veľa nebolo. Zároveň krásne boli doliny a vzdialenejšie kopce na východ. A samozrejme, okolité samoty. Boli zrenovované väčšinou na modernejší štýl a len sem-tam citlivo na pôvodný. Najhoršia bola asi betónka, ale nakoniec sa to dalo prežiť. Aj keď sa značka párkrát z nej odpojila a uľahčila tak nohám.

Keďže som mal dosť času, neponáhľal som sa, ale snažil sa vychutnať podvečer na poľských lazoch, ktorý sa ktovie kedy zopakuje. No pomaličky som sa približoval a to ma donútilo stúpať z relatívne rovinatého reliéfu hrebeňa. Až keď som zbadal rozhľadňu, vedel som, že budem musieť k nej vystúpiť.

Ešte pred tým som si oddýchol a zajedol pod veľmi pekným dreveným krížom neďaleko samoty s výhľadom na Luban. Naozaj prenádherné miesto. Keďže však tieň obsadil tento priestor a začínala byť citeľná zima, nechcel som tu dlho vysedávať. Pobral som sa teda ďalej a stúpal, až som mierne zalesneným terénom vyšiel k rozhľadni na Koziarzu.

Koziarz

Je odtiaľ parádny kruhový výhľad. Od majestátnych Vysokých Tatier, ktoré boli stále z väčšej časti zahalené oblakmi, cez ďalšie zaujímavé body ako Tri koruny (Trzy Korony), ale napríklad aj na našu Kráľovu hoľu, dobré že? A potom len okolité kopce od Beskidu Krynického, cez najbližšie, na ktorých bolo vidieť samotné rozhľadne na Modyni či Lubani. No a samozrejmé boli výhľady do dolín či na najbližšiu lúku s lazmi, ktorými som mal ísť nasledujúce ráno.

Tu som plánoval prespať, lebo ďalšia možnosť by bola až v Schronisku pod Berešnikom, a to zase bolo ďaleko a pri mojom úspešnom stopovaní, aj časovo nedosiahnuteľné. Akurát som uvažoval či nepôjdem ďalej pohľadať niečo schopné na spanie. Ale po prejdení predošlého úseku, kde som nevidel ani jeden posed či opustenú chajdu, som tomu nedával veľa šancí.

Zároveň som sa však obával ranného chladu a mierneho mrazu. Tak som sa rozhodol zrealizovať plán, ktorý mi napadol doma, a to, že som nazbieral drevo na ranný oheň, aby som sa mal pri čom zohriať. Ešte som si chcel zobrať kalíštek pálenky, ale tú som nakoniec zabudol. A keď som zistil, že mojimi dvomi zapaľovačmi, drevo nepodpálim, tak som bol nadšený. A pritom som zapaľovač skúšal a fungoval. Tak som ostal nahratý a vedel som, že ráno bude kruté.

Ale do rána ešte bolo ďaleko, a tak mojou najbližšou výzvou bolo zvládnuť noc. Po zbytočnom zbieraní dreva som sa tesne pred zotmením usalašil na predpokladanom závetrí pod krytou výhľadovou plošinou. Pripravil som si veci na dooblečenie, aby som potom v tme a prípadnej zime nemusel dlho hľadať.

V noci to nakoniec nebolo také "kosovo", akého som sa obával, ale ani som nespal ako obvykle. Azda aj preto, že som nebol veľmi unavený. Budil som sa aj na prichádzajúci chlad, ale nedrkotal som zubami, ako niekedy zvyknem. Bolo zrejmé, že som sa obliekol vcelku dobre. Až neskôr ráno začalo fúkať, a tak z otvorenej strany nad schodiskom fúkalo rovno na mňa. Ale už som to neriešil, len zababušený sa snažil znemožniť prechodu vetra a chladu dovnútra spacáku. Nakoniec som noc relatívne v pohode zvládol.

Ráno som chcel vyraziť okolo 7.00, ale podarilo sa mi to až pred 8.00 h. Azda preto, že vietor nebol veľmi priateľský, najmä keď som sa prezliekal, tak mi to išlo pomaly. A ani skrehnuté ruky tomu nenapomáhali, a keď sa ako tak podarilo zbaliť, tak zase úspech bol s nerozhýbanými článkami prstov na nohách zísť dole a pokračovať na Dzwonkowu. To, že bola mrazivá noc, dokazuje ranná námraza na tráve.

Po asi 10 minútach som však objavil prístrešok, kde by sa dalo spokojne prespať na stole. Tak ma skoro oné... Ale na druhej strane, som preferoval rozhľadňu kvôli ranným výhľadom a tie boli znamenité. Vysoké Tatry bolo perfektne vidieť a v dolinách sa objavila inverzia.

Podľa fotiek som očakával, že niekde tu by sa mala nachádzať Pápežská kaplnka (Kaplica Papieska), no nenašiel som ju. Keďže značka obchádzala potenciálny kopec, predpokladal som, že je na ňom hore. No však žiadne informácie k tomu, a to aj keď som našiel na webe, že tomu tak má byť. No nič.

Vyštartoval som teda s časovým sklzom, ktorý sa na moju neľúbosť zväčšoval, keďže som veľa zastavoval a fotil, a tak sa moje plány prejsť až do Haligoviec pomaly stávali nereálnymi. A zase zrýchliť nemalo zmysel, keďže kraj bol horšie dosiahnuteľný ako Haligovské skaly a naša časť Pienin.

Hneď pod rozhľadňou ma zaujal oplotený pozemok s mojím obľúbeným dreveným plôtikom, ktorý som si nemohol nechať ujsť. A podobne ďalšie (ne)opakovateľné lokality ako samoty či osady, alebo fľaky horských lúk, či pooraných políčok. Tých však pomaly ubúdalo a ubúdalo. Začal prevládať lesnatý charakter, až som prechádzal lesnými zvážnicami a chodníkmi, čím som sa blížil k Dzwonkowke, až ma na ňu upozornila pripojená červená značka.

Predstavuje len smerovník v lesnom nič. Samotná osada, je poniže. Žiaľ, nebola s časovým údajom, len 4 hodiny vzdialená Prziehyba so Schroniskom – turistickou chatou. A keďže časový údaj o zostupe do Szczawnice, bol vyššej číselnej hodnoty ako predchádzajúci, prehodnotil som zámer zájsť k osade Dzwonkowka. Prioritou tentoraz bol príchod do Lesnice do času odchodu autobusu.

Ale ako sa dalo čakať, druhý časový údaj bol dríst a tým ma ochudobnil od návštevy osady, ktorú kto vie, či ešte navštívim. Keďže od Dzwonkowky bol seriózny lesnatý úsek, tak som sa nezdržiaval fotením, ale svojím obvyklým tempom schádzal strmšími, ale aj primeranejšími pasážami k Schronisku pod Berešnikom. Až odtiaľ sa opäť ukázali výhľady na Ščavnicu (Szczawnica) a hraničné Pieniny.

Tiež sa ukázali výhľady na Vysoké Tatry či Sokolicu a Tri koruny (Trzy Korony). Ale rovnako boli zaujímavé horské lúky pod Berešnikom. No tu nastal problém so značkou a aj keď som skúšal oba možné smery, nenašiel som ani jednu značku. Tak som sa vydal v smere, odkiaľ došli ľudia. Tak som zbehol na cestu a po nej schádzal do kúpeľov. Až v polovici cesty sa pripojila žltá, takže je otázne kadiaľ vlastne viedla.

Szczawnica

Ale to už bolo jedno, bol som na skok od kúpeľov, ktoré sú naozaj pekné - menšie horské kúpele. Historická časť určite stojí za návštevu. Hľadal som nejaký voľné prístupný prameň, ale neboli by to Poliaci (čo sa hádam nikto neurazí), keby nespoplatnili možnosť napiť sa. 200 ml za 5,- zl. No nekašlem?! Tak som sa otočil na podpätku a pokračoval v smere žltej, keďže som chcel pokračovať na hrebeň Pienin. Dúfal som však, že predsa len nejaký prameň je voľný, ale bol len nejaký s pochybnými nápismi, takže som len hľadal ochotného človeka, čo by mi načapoval z kohútika.

Takého som našiel, až keď som prešiel riekou Grajcarek a začal stúpať na hrebeň. Pani mi povedala, že chodí „rowerom“ aj na Slovensko do Lesnice, kam som teraz nasledoval. A možno ani Haligovce neboli úplne nereálne. No dovtedy ma čakalo vcelku výživné stúpanie popri lanovke a lyžiarskej dráhe na Pálenicu. Stretol som tu dvojicu a na zjazdovke nejakú slečnu uvidel. Ale ináč mi nikto nerobil spoločnosť. Až hore, som uvidel nejaké panie v stredných rokoch. Po výstupe k vrcholovej lanovke, však bolo vidieť viac ľudí, keďže tam sa nachádzal menší lunapark. Salaš na Gróni, bobová dráha, menšia ZOO a po areáli sa tmolila dvadsiatka ľudí.

Len som prešiel salašom a namieril si to do svahu s ďalšou lanovkou, a to som už stúpal k smerovníku Šafranovka, ktorý by si turista ani nevšimol. Teda až na hraničné kamene. Tu som zmenil farbu na modrú a kamenným hrebienkom klesal lesom a následne lúkou do sedla pod Šafranovkou, kde som stretol staršiu dvojicu, ktorá sa ma opýtala, či sa tadiaľ dostanú do Szczawnice. Predpokladal som, že áno, tak som im poradil ísť priamo dole. Koniec koncov, mestečko bolo jasne vidieť.

Ako schádzali doprava, ja som začal záverečné schádzanie doľava, smerom na Lesnicu. Najprv lúkou, potom zvážnicou, kde som objavil prameň a okolo úzkeho, takmer zbytočného prístreška s výhľadom na Prielom Dunajca som zišiel do Lesnice a objavil sa pri škole. Prešiel som ešte k odbočke na Haligovce a na značke sa písalo 1.40 h a presne toľko času som mal do odchodu autobusu z Haligoviec. Pri mojom tempe zvládnuteľné, ale pri fotografovaní asi nie. Tak som nakoniec skončil v Lesnici.

Zhrnutie

Jesenný prechod lazov Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki) naplnil moje očakávania a takto ukončil poľskú pohraničnú trilógiu z minulého roka. Musím povedať, že poľské lazy sú na inej úrovni ako naše a kde na Slovensku to ide od 10 k 5, tak v Poľsku je to naopak. Kto vie, čím to je?

Veľmi sa mi páčil úsek mimo lesa, pod Koziarzom, neskutočná pohoda. A pekná je historická časť Szczawnice. Určite by stálo za návštevu sa vrátiť a zájsť hlbšie do vnútrozemia. No ale aj po pohraničných lazoch pod Babou horou alebo v okolo Zwardoňa dlhšie pokukujem.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek